Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-48-2012.pdf
PDF · 112.41 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/48/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej PhD., v právnej veci žalobkyne: I. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., A. XX, zastúpená JUDr. Kvetoslavou Draganovskou, advokátkou v Prešove, Jarková 2, proti žalovaným: 1. MUDr. N. G., bytom XX. D. XXX, A., zastúpená JUDr. Petrom Petkom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 298, 2. CLIENTES spol. s. r. o., so sídlom Prostejovská 39/B, IČO: 36 493 503, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 1. a 2. rade, proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 21. 02. 2012, č. k. 8C 126/2010-340, takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len prvostupňový súd) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od žalovaných v 1. a 2. rade zaplatenia 100.000,- Eur, a náhrady trov konania titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhradu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa dňa 21. 09. 2001 utrpela úraz pri páde z bicykla. Dňa 24. 09. 2001 z dôvodu bolesti ľavej nohy a výrazne veľkého krvného výronu navštívila žalovanú v 1. rade (praktickú lekárku pre dospelých), ktorá jej predpísala liek Heparoid, octanovú masť spolu s bandážami a telesným šetrením. Podľa žaloby vzhľadom na odborné vzdelanie, odbornú prax, žalovaná v 1. rade mala už pri prvom lekárskom vyšetrení vedieť, že takýto poúrazový stav si vyžaduje odborné vyšetrenie, a preto mala žalobkyňu odoslať na ošetrenie v odbornej ambulancii. Žalovaná v 1. rade poúrazový stav žalobkyne nediagnostikovala, neliečila a prvý výmenný lístok do ambulancie neurológa vystavila pre žalobkyňu až 02. 10. 2002, t.j. viac ako 1 rok od úrazu, ale nie na odporúčanie žalovanej v 1. rade, ale z dôvodu vyvolanej potreby posúdenia zdravotného stavu špecialistom k poistnej udalosti uplatnenej žalobkyňou z osobného poistenia. Prvé odborné vyšetrenie žalobkyne (02. 10. 2002) vyvolalo potrebu ďalších odborných vyšetrení - ortopédia, neurolofyziológia, magnetická rezonancia. Odborným vyšetrením zo dňa 28. 01. 2004 bolo žalobkyni zistené tumorózne zhrubnutie ľavej nohy. Za rozhodujúci deň pre zistenie kto a kedy žalobkyni spôsobil škodu, táto považuje dátum 28. 04. 2008, kedy jej bola vykonaná magnetická rezonancia potvrdzujúca úplnú ruptúru úponu m. bicepsu femoris sin, subtotálnej parálnej ruptúre úponu hamstringov vľavo s retrakciou pahýlov a lipodystrofickými zmenami v štruktúre. Žalobkyňa v priebehu konania viackrát zdôrazňovala, že neuplatňuje náhradu škody, ale nemajetkovú ujmu - existenciu odtrhnutého svalu na ľavej nohe, ktorú preukázala magnetická rezonancia a ktorá je následkom nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti zo strany žalovanej
v 1. rade. Ak by žalovaná v 1. rade, ako ošetrujúca lekárka pri poúrazovom náleze odoslala žalobkyňu do špecializovanej ambulancie, bolo by došlo k prišitiu svalu. Tým, že toto prišitie svalu v súčasnosti už nie je možné, žalobkyňa stratila šancu na vyliečenie. Žalovaná v 1. rade podľa žalobkyne je zodpovedná za konanie v dôsledku ktorého žalobkyňa utrpela škodu na zdraví a v dôsledku čoho bola vzhľadom na svoj vek poškodená v oblasti uspokojovania životných potrieb aj v súvislosti s možnosťou nájsť si vhodné zamestnanie. Neustále bolesti a neistota ohľadom jej zdravotného stavu i nedostatku finančných prostriedkov, viedli žalobkyňu k nervozite, konfliktným situáciám a k zhoršeniu jej psychického stavu. Rovnako bola znížená aj jej dôstojnosť v očiach príbuzných a okolia, keďže títo nechceli veriť žalobkyni, že trpí silnými bolesťami. Žalovaná v 1. rade nesprávnym diagnostikovaním zdravotného stavu žalobkyne a spôsobu liečby priamo a hrubo zasiahla do jej zdravia a osobného života. Tento zásah sa prejavil znížením žalobkyninej osobnej dôstojnosti v súkromí, vznikom problémových situácií. Žalobkyňa v priebehu konania pre zabezpečenie právnej istoty a možného prechodu práv a povinností z fyzickej osoby - žalovanej v 1. rade na novozaloženú spoločnosť - žalovanú v 2. rade, žiadala o pristúpenie ďalšieho účastníka na strane žalovanej. Žiadala, aby nemajetkovú ujmu jej uhradili žalované v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 100.000,- Eur. Žalovaná v 1. rade sa v konaní bránila tým, že nemá vedomosť o tom, aby neoprávnene zasiahla do osobnosti žalobkyne. Ako poskytovateľka zdravotnej starostlivosti vykonávala svoju povinnosť v zmysle zákona, pričom žalobkyňa absolvovala množstvo vyšetrení, avšak ani pri jednom z nich nebolo konštatované, žeby následok bol spôsobený nesprávnym ošetrením žalovanej v 1. rade. Žalovaná v 2. rade vzniesla námietku nedostatku pasívnej legitimácie, zároveň žalované vzniesli aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku. Na takto zistený skutkový stav prvostupňový súd aplikoval ustanovenie § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 101 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že v prejednávanej veci bolo preukázané a sama žalobkyňa to v konaní opakovane zdôrazňovala, že neoprávnený zásah do jej osobnostných práv žalovaná v 1. rade spôsobila tým, že ju po lekárskom vyšetrení dňa 24. 09. 2001 neodoslala na špecializované odborné ošetrenie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, súd konštatoval, že nasledujúcim dňom po lekárskom vyšetrení, t.j. 25. 09. 2001 začala plynúť premlčacia doba, kedy mohla žalobkyňa svoje právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát. Nakoľko žalobkyňa podala žalobu na súde až 18. 06. 2010 teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby ktorá uplynula dňa 25. 04. 2004, nebolo možné žalobkyni uplatnené právo priznať. Ako nesprávne hodnotil súd prvého stupňa tvrdenie žalobkyne o tom, že za rozhodujúci deň pre zistenie kto a kedy žalobkyni spôsobil ujmu treba považovať dátum 28. 04. 2008, kedy bola žalobkyni vykonaná magnetická rezonancia. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade bola žaloba zamietnutá aj pre nedostatok vecnej legitimácie. Subjektom, ktorý mal zasiahnuť neoprávnene do osobnostných práv žalobkyne mala byť podľa žaloby žalovaná v 1. rade, a preto zodpovednou nemôže byť právnická osoba žalovaná v 2. rade, ktorá vznikla až v r. 2004, teda 3 roky od konania, ktoré malo podľa žalobkyne mať za následok neoprávnený zásah do jej osobnostných práv. Prvostupňový súd riadiac sa zásadou hospodárnosti a viazaný dôvodne vznesenou námietkou premlčania ďalšie dokazovanie najmä navrhované znalecké dokazovanie nevykonával. Taktiež žalobkyňou predkladané vyjadrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou súd neskúmal aj s poukazom na článok II. Memoranda o vzájomnej súčinnosti MZ SR a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 10. 11. 2005, podľa ktorého podania týkajúce sa zdravotnej starostlivosti poskytnutej pred 01. 11. 2004 mali byť postupované štatutárnemu orgánu poskytovateľa. Z týchto dôvodov žalobu o nemajetkovú ujmu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol.
O trovách konania prvostupňový súd rozhodol postupom podľa § 150 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa je invalidnou dôchodkyňou s dôchodkom od r. 2009 vo výške 169,- Eur mesačne. Je zamestnaná na čiastočný štvorhodinový denný pracovný úväzok v chránenej dielni s mesačným príjmom 137,- Eur. Náklady na jej rehabilitáciu, zdravotné pomôcky a lieky predstavujú mesačne sumu 180,- Eur, bez nákladov na ošatenie, stravu a bývanie. Čistý príjem manžela žalobkyne s ktorým žije v spoločnej domácnosti predstavuje 416,- Eur. Zdôraznil, že účelom ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, zavedením moderačného absuločného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočností, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Aplikácia ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., o trovách konania by bola dôvodná, ak by v prejdnávanej veci neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods. O. s. p.). Posúdením
vyššie opísaných sociálno-ekonomických pomerov žalobkyne v spojení s jej zhoršeným zdravotným stavom a nákladmi, ktoré v tejto súvislosti má, súd pristúpil k nepriznaniu trov konania žalovaným v 1. a 2. rade, ktoré by im inak podľa ustanovenia § 142 ods. O. s. p. patrili. Žalobkyňa spĺňa podmienky podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. tak, ako ich koncipoval vo svojom uznesení zo dňa 08. 12. 2011, č. k. II ÚS 563/2011-11 Ústavný súd Slovenskej republiky. Na základe uvedených dôvodov súd náhradu trov konania úspešným žalovaným v 1. a 2. rade nepriznal.
Žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla, že rozhodnutie prvostupňového súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to najmä v odôvodnení, že právo na náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy je premlčané. Žalobkyňa s odôvodnením rozsudku o určení počiatku plynutia premlčacej lehoty a jeho viazaním na deň 24. 09. 2001 ako deň neoprávneného zásahu, nesúhlasí. Vychádzajúc z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, právo sa môže vykonať po prvý raz, keď vznikne možnosť podať žalobu a nie, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť. V čase prvého ošetrenia (24. 09. 2001) a ani po dobu 3 rokov od tohto dátumu nebola stále preukázaná podmienka neoprávnenosti zásahu, ktorý by privodil ujmu na osobnostných právach žalobkyne. Absentovala aj príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, ktorá spočívala v znížení kvality života žalobkyne. V období od 25. 09. 2001 do 25. 09. 2004 žalobkyňa nemala právnu možnosť a dôvod podať žalobu. Túto možnosť získala až dňom, keď bola splnená podmienka neoprávnenosti zásahu, ktorý je spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu na osobnostných právach, čím je splnená podmienka príčinnej súvislosti medzi zásahom a ujmou spočívajúcou v znížení jej kvality života. Okamihom splnenia týchto základných podmienok je deň 28. 04. 2008. Až dňom nasledujúcom po tomto dni môže začať plynúť trojročná premlčacia lehota. V tento deň bola žalobkyni po prvýkrát určená diagnóza a zásah do jej zdravia spočívajúci v nedostatočnom ošetrení poúrazového stavu. Po prvýkrát boli naplnené podmienky, čo je okamih pre podanie žaloby, a preto nasledujúci deň viaže na seba začiatok plynutia premlčacej lehoty. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalované v 1. a 2. rade odvolaním navrhli zmeniť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a priznať úspešným žalovaným náhradu trov právneho zastupovania (trovy prvostupňového aj odvolacieho konania). Uviedli, že tvrdenia žalobkyne, že nevlastní žiaden majetok sú zavádzajúce a nezakladajú sa na pravde. Žalobkyňa je vlastníčkou bytu v katastrálnom území A., byt č. XX, vchod č. XX, v bytovom dome súpisné č. XXXX. Druhý byt v A., v bytovom dome XXXX, je zapísaný na jej manžela M. O.. Ďalej je vlastníčkou nehnuteľností v Žilinskom kraji, okres Ružomberok, zapísanej na LV č. XXX, parcela č. 4653, 4654/1,2,3 a súpisné číslo stavby XXX. Spoluvlastnícky podiel žalobkyne pod priezviskom „Z.“ je v podiele 1/10. Ďalej uviedli, že žalobkyňa už v r. 2005 podala na žalovanú v 1. rade žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia 1.000 000,- Sk, titulom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia z úrazu zo dňa 21. 09. 2001. Predmetná žaloba i keď je podávaná titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch, má špekulatívny podtón. Žalobkyňa žalobu opiera o jedinú známu skutočnosť - úraz zo dňa 21. 09. 2001, ktorý si spôsobila pádom. Práve zdanlivá nevymožiteľnosť nákladov trov súdneho konania a trov právneho zastupovania je podkladom k opakovanému márnemu a bezúspešnému uplatňovaniu práva nezdôvodniteľnej výške žalobného návrhu v sume 100 000,- Eur. Vezmúc do úvahy aj žalobu v konaní 11C 220/2005 kedy pri späťvzatí žaloby žalobkyňa uviedla, že žalovaná v 1. rade jej nespôsobila ublíženie na zdraví, podanie ďalšej žaloby pôsobí voči žalovaným diskriminačne, šikanózne. Žalované žalobkyňa znevažuje morálne i profesionálne v očiach tak laickej, ako aj odbornej verejnosti, a v neposlednom rade vynaloženými prostriedkami na súdnu obranu ich kráti materiálne. K odvolaniu žalobkyne žalované v 1. a 2. rade navrhli rozsudok súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdiť.
Vzhľadom na podané odvolania, odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 212 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 205 ods. 2, § 205a O. s. p. Nad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimku by mohli tvoriť len vady konania na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.). Treba ešte uviesť, že odvolací súd na
prejednanie podaného odvolania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. nenariaďoval pojednávanie. Nariadenie pojednávania si totiž nevyžiadalo zopakovanie či doplnenie dokazovania, ani dôležitý verejný záujem a ani to, žeby súd rozhodoval vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Po takomto preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody nemôžu privodiť zmenu ani zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej.
Z obsahu odvolania žalobkyne vyplýva, že táto ako odvolací dôvod uplatňuje nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. O takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane súdy vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecný súd na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodne a to za predpokladu, že jeho právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Občianske súdne konanie je jedno zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O. s. p.).
Generálna klauzula ochrany osobnosti (§ 11 Občianskeho zákonníka) bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. 1. 1992, odkedy až do súčasnosti znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa si v konaní uplatňuje nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch. Žalobkyňa v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, nepovažovala za správny právny záver, že nárok žalobkyne je premlčaný. Podstatným pre rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo
vyriešenie otázky, či súd prvého stupňa správne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia premlčacej doby.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až §110). Na premlčanie súd prihliadne, len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.
K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne malo podľa žalobkyni dôjsť nesprávnym diagnostikovaním zdravotného stavu žalovanou v 1. rade, nesprávnou liečbou (žalobkyňa tvrdí, že jej neboli zo strany žalovanej v 1. rade poskytnuté potrebné zdravotné úkony, nebola včas odoslaná na odborné vyšetrenia. Ak by bola pri poúrazovom náleze včas odoslaná do špecializovanej ambulancie, bolo by došlo k prišitiu svalu, ktorý lekársky úkon už v súčasnosti nie je možný). Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobkyňa v predmetnom konaní domáha, táto vyjadruje najmä náhradu za utrpené bolesti, neistotu ohľadom jej zdravotného stavu, nedostatok finančných prostriedkov, ktoré v skutočnosti viedli k zhoršeniu zdravotného a psychického stavu žalobkyne, k nervozite, k vzniku konfliktných situácií, rovnako mala byť znížená aj jej dôstojnosť v očiach príbuzných a okolia, ktorí neverili žalobkyni, že trpí silnými bolesťami.
Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Správne konštatoval súd prvého stupňa, keď uviedol, že v prejednávanej veci bolo preukázané a sama žalobkyňa to v konaní opakovane zdôraznila, že neoprávnený zásah do jej osobnostných práv žalovaná v 1. rade spôsobila tým, že ju po lekárskom vyšetrení dňa 24. 09. 2001 neodoslala na špecializované ambulantné (odborné) ošetrenie, nesprávne jej diagnostikovala zdravotný stav a zvolila nesprávny postup liečby. Teda nasledujúcim dňom 25. 09. 2001 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, kedy mohla žalobkyňa svoje právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát. Nakoľko žalobkyňa podala žalobu na súde až 18. 06. 2010, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá uplynula (25. 04. 2004) a žalované v 1. a 2. rade vzniesli dôvodne námietku premlčania, nebolo možné žalobkyni uplatnené právo priznať.
Odvolacia námietka žalobkyne, že za okamih keď bola splnená podmienka neoprávnenosti zásahu treba považovať deň 28. 04. 2008, kedy bola žalobkyni po prvýkrát určená diagnóza po vykonaní magnetickej rezonancie, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka je neopodstatnená. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009 zo dňa 17. 2. 2011, ktorý uzavrel, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobných práv. Treba preto konštatovať, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa o premlčanosti žalobkyňou uplatneného nároku.
K odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade, odvolací súd poznamenáva, že aplikácia ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. by v danom prípade prichádzala do úvahy len za predpokladu absencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Využitie moderačného práva podľa ustanovenia § 150 O. s. p., prichádza do úvahy len výnimočne. Predmetné ustanovenie má súdu umožniť prihliadnuť pri rozhodovaní o trovách konania k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Zo samotnej dikcie ustanovenia vyplýva, že jeho použitie je možné len vo výnimočnom prípade, a len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré súd nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Úvaha súdu o tom, či sa jedná o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a v tejto súvislosti sú tiež významné okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. značka 3Obo 269/2007). Súčasne je potrebné mať na pamäti, že použitie citovaného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade je dôvodná aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd vidí výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, v zdravotných, sociálnych a osobných pomeroch žalobkyne, ktorá má vážne poškodené zdravie, je invalidnou dôchodkyňou s dôchodkom od r. 2009 vo výške 169,- Eur mesačne, okrem toho je zamestnaná na čiastočný štvorhodinový denný pracovný úväzok v chránenej dielni s mesačným príjmom 137,- Eur. Neúspech žalobkyne v predmetnom konaní nie je možné podriadiť pod nejaké nerozvážne uplatňovanie práva, ale skôr odvolací súd videl na strane žalobkyne opodstatnené pocity obrátiť sa na súd a žiadať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zdravie je v živote každého človeka najdôležitejšie a jeho strata je hodná osobitného zreteľa. Odvolací súd preto zhodne s názorom súdu prvého stupňa videl dôvod nepriznať žalovaným náhradu trov konania a to napriek úspechu vo veci samej.
Pri posudzovaní okolnosti hodných osobitného zreteľa odvolací súd zároveň prihliadal na sociálne aspekty všetkých účastníkov konania (nepriznaním náhrady trov konania úspešným žalovaným nebude ich majetková sféra príliš dotknutá), tiež si všímal okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku na súde. Sociálna situácia žalobkyne vzhľadom na jej zlý zdravotný stav a skutočnosti od ktorých sa odvíja predmetný nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch treba zohľadniť aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Správne preto súd prvého stupňa aplikoval pre rozhodovanie o náhrade trov konania ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. V podrobnostiach je potrebné odkázať na skutkové i právne závery, uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov v odvolacom konaní, odvolací súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.