Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoCsp/18/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Jany Jančíkovej, sudkyne spravodajkyne v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, A., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovaným: 1/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX E., 2/ B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/X, XXX XX E., o zaplatenie 3.431,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -177 zo dňa 15.5.2023 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) prvým rozsudkom č. k. -136 zo dňa 11.3.2022 žalobu zamietol a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu, ktorý žiadal od žalovaných vrátenie úveru titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú a z dôvodu, že táto podľa súdu prvej inštancie neobsahuje údaj o celkovej výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmluve je nesprávne uvedené RPMN, spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bezpoplatkový. 2. O odvolaní žalobcu rozhodoval Krajský súd v Prešove ako odvolací, ktorý uznesením sp. zn. zo dňa 7.2.2023 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu nebolo možné overiť, či pri uzatváraní zmluvy sa dodávateľ dostatočne venoval zisteniu bonity žalovaného. Ďalej podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie svoje zistenia nedostatočne vyhodnotil, preto z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo možné zistiť a preveriť, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby, a teda preveriť správnosť či nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd upriamil pozornosť na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. zo dňa 24.02.2021, ktoré bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 86/2021, podľa ktorého z ust. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení do 31.03.2015 (dnes ide o ust. ) nevyplýva, že by jednou z náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a vôbec podklady pre jeho výpočet. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní dodržiac všetky procesné predpisy opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu s prihliadnutím na to, že voči žalovanému je uplatňované právo ako voči spotrebiteľovi, a preveriť, či úverová zmluva obsahuje všetky zákonnom predpísané náležitosti, či boli splnené všetky zákonné podmienky pri jej uzatváraní, či bola náležite dodávateľom skúmaná bonita

žalovaného a pod. a potom svoje nové rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby spĺňalo kritériá uvedené v ustanovení .

3. V poradí druhým rozsudkom č. k. -177 zo dňa 15.5.2023 súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania a vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania.

4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 10.11.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca mal poskytnúť žalovaným úver vo výške 6.500,- eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 120 mesačných splátkach po 93,54 eur. Zo zmluvy ďalej vyplynulo, že si strany dohodli poplatok za poskytnutie úveru vo výške 325,- eur a ročnú úrokovú sadzbu vo výške 11,9%, RPMN bola vo výške 14,21%, priemerná hodnota RPMN vo výške 16,81% a konečná splatnosť úveru bola dňa 11.11.2024. Z prehľadu splácania vyplynulo, že žalovaní uhradili splátky v celkovej výške 7.102,37 eur a podľa výpisu z účtu žalovaným bola dňa 10.11.2014 vyplatená suma 6.175,- eur.

5. Ďalej v odôvodnení súd prvej inštancie citoval právne normy - až 4, a , a v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej len ako „“) a , , a , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení od 01.09.2014 do 31.12.2014 (ďalej len „“).

6. Podľa súdu prvej inštancie právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, keďže strany sporu uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere predloženej žalobcom súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške úveru podľa a v zmluve je nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-377/14 vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY, a. s., ktorý ustálil výklad celkovej výšky úveru tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. ako aj bod I prílohy 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Preto podľa súdu prvej inštancie ak žalovaní na základe zmluvy reálne čerpali sumu 6.150,- eur, pričom v zmluve je uvedený údaj 6.500,- eur, má to rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec. Uvedením úplných, určitých a zrozumiteľných údajov v zmluve zákonodarca chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou pravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné informovanie spotrebiteľa o podmienkach úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany. Ďalej súd prvej inštancie dodal, že nesprávne uvedený údaj môže mať, a v prejednávanej veci aj mal, za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky). Nesplnenie povinností podľa pritom zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov a veriteľ sa nemôže zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku musí spotrebiteľ zaplatiť, avšak zároveň ju prezentuje na základe iných ako v úverovej zmluve výslovne uvedených parametrov. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru, a v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. .

7. K skúmaniu bonity žalovaných súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca vykonal dopyt do Spoločného registra bankových informácií a nebankového registra klientskych informácií a tiež mal prehľad kreditných a debetných obratov na bežnom účte žalovaného 1/, preto bol toho názoru, že žalobca posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľov splácať spotrebiteľský úver.

8. Vzhľadom k následku pre nedodržanie obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa a pre absenciu správnej výšky RPMN, súd prvej inštancie

dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalovaní sú povinní vrátiť žalobcovi iba istinu úveru, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaným poukázali úhrady celkovo vo výške 7.102,37 eur, čím boli vrátene všetky poskytnuté peňažné prostriedky, preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. K rozhodnutiu odvolacieho súdu súd prvej inštancie dodal, že v prvom rozsudku nikde netvrdil, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov a podklady pre jej výpočet a to vzhľadom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu pod R 86/2021. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaným bola poskytnutá suma vo výške 6.500,- eur, za čo následne žalovaní zaplatili žalobcovi sumu 325,- eur ako poplatok za poskytnutie úveru, súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedené tvrdenie je v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže z výpisu z bankového systému vyplýva, že žalovaným bola reálne vyplatená suma 6.175,- eur a vo výpise z účtu sa teda nenachádza transakcia, podľa ktorej žalovaní uhradili poplatok 325,- eur. Súd prvej inštancie sa preto pridržal so záverom vyjadreným vo svojom prvom rozsudku vychádzajúc zo záverov v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júna 2022, sp. zn. , a ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu pod R 49/2022.

10. O trovách konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa tak, že žalovaným, hoci mali v konaní plný úspech, náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnili a zo spisu im trovy konania nevyplývajú.

11. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca, pretože argumenty súdu prvej inštancie žalobca považuje za nesprávne a odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa ust. a .

12. Žalobca v prvom bode poukazuje na znenie Obchodných podmienok, podľa ktorých „peňažné prostriedky formou pôžičky poskytne banka klientovi bezodkladne prostredníctvom úverového účtu jednorazovo v plnej výške pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na klientom určený účet v zmluve o úvere alebo v žiadosti o poskytnutie Pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný deň po uzatvorení zmluvy o úvere. Banka po uplynutí 18 mesiacov od poskytnutia úveru vráti klientovi ním zaplatený poplatok za poskytnutie úveru za predpokladu, že (i) úver je splácaný výlučne z inkasného účtu, ktorým je Osobný účet vedený bankou, (ii) klient nebol viac ako 5 dní v omeškaní so splácaním svojich peňažných záväzkov, a zároveň (iii) klient nesplatil úver ani jeho časť predčasne.“ Preto je žalobca toho názoru, že podľa tohto postupu žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 6.500,- eur, z ktorého časť finančných prostriedkov vo výške 325,- eur bola použitá na úhradu poplatku za poskytnutie úveru započítaním v deň poskytnutia úveru, pričom neexistujú zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými by bol takýto postup ani neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré zakazuje zahrnúť do celkovej výšky úveru aj poplatok za poskytnutie úveru, ktorý klient uhradí z poskytnutých prostriedkov.

13. Ďalej žalobca v odvolaní poukázal, že poplatok bol v zmluve uvedený jasne zrozumiteľne, vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutia úveru, pričom podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia a bola upravená nielen priamo v texte úverovej zmluvy, ale aj v Sadzobníku poplatkov a žalovaní mali tiež možnosť oboznámiť sa s predmetným poplatkom aj prostredníctvom formulára obsahujúceho Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý im bol poskytnutý pred uzatvorením úverovej zmluvy. Podľa žalobcu zúčtovaním poplatku za poskytnutie úveru z osobného účtu vopred dohodnutým postupom neboli žalovaní ukrátení na svojich právach a právom chránených záujmoch, keďže nie je ničím výnimočným, že spotrebiteľ nedisponuje inými peňažnými prostriedkami a peniaze, ktoré inkasoval z banky, by „tak či tak“ použil na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, aby sa vyhol eventuálnemu omeškaniu a následkom predpokladaným v zmluve o úvere. Žalobca považuje za účelné a vzájomne výhodné, ak bude tento poplatok zúčtovaný z poskytnutého úveru, čo nemusí byť pritom iba otázka nedostatku financií, ale aj výsledok konsenzu medzi kontrahentmi (ako u žalovaných a žalobcu). Zúčtovanie poplatku za poskytnutie úveru uvedeným spôsobom však pre žalobcu neznamená, že spotrebiteľský úver v sebe „zahŕňa“ náklad v podobe poplatku a preto určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predstavuje z tohto dôvodu pre žalobcu ako veriteľa neprimerane tvrdú sankciu, a to zvlášť v takom prípade, ako je tento, kedy sa žalobca výslovne zaviazal vrátiť klientovi po uplynutí 18 mesiacov od poskytnutia úveru ním zaplatený poplatok za poskytnutie úveru v prípade naplnenia vopred stanovených predpokladov.

Za týchto okolností poplatok za poskytnutie úveru žalobca vníma ako zvyšnú časť úveru, ktorú môže žalovaný „dočerpať“, ak splní odkladaciu podmienku a v tomto prípade žalobca vrátil žalovaným poplatok za poskytnutie úveru vo výške 325,- eur dňa 11.05.2016. Žalobca tiež dodala, že v rozsudku NS SR sp.zn. o odlišný prípad, pretože žalovaným bol poplatok za poskytnutie úveru vrátený.

14. Podľa žalobcu ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-377/2014 zo dňa 21.4.2016 nemožno aplikovať na tento prípad, keďže nedáva odpoveď na to, ako je potrebné uviesť celkovú výšku úveru v prípade, ak veriteľ poskytne úver v plnej výške na úverový účet klienta a následne pri prevedení týchto prostriedkov na inkasný účet klient uhradí poplatok za poskytnutie úveru. Žalobca však dal do pozornosti to, že v tomto rozhodnutí sa uvádza, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Žalobca je preto toho názoru, že správne uviedol celkovú výšku úveru a to aj v súlade s týmto rozhodnutím, pretože pri načerpaní finančných prostriedkov na úverový účet poskytol plnú výšku úveru a to aj vzhľadom na skutočnosť, že bol vrátený poplatok za poskytnutie úveru, čím žalobca poskytol úver v súlade s požiadavkou tohto rozhodnutia, pretože na inkasný účet bola po vrátení poplatku poukázaná plná výška úveru.

15. Ohľadom správnosti výpočtu RPMN žalobca poukázal aj na Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS (OFS) zo dňa 12.11.2019, v ktorom pri preverovaní súladu výšky RPMN uvedenej žalobcom so zákonom konštatoval správnosť výpočtu RPMN v zmluve, z čoho vyplýva, že tvrdenie súdu o tom, že žalobca pri výpočte RPMN vychádzal zo sumy úveru 6.500,- eur, pričom mal vychádzať zo sumy 6.175,- eur potom neobstojí. Žalobca následne poukázal na rozhodnutia iných odvolacích súdov

- Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 10.5.2022, Krajského súdu v Žiline sp.zn. zo dňa 31.5.2022 a sp.zn. zo dňa 28.6.2022.

16. Žalobca spolu s odvolaním predložil aj Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.11.2014 a Stanovisko k RPMN zo dňa 12.11.2019 predkladané v rámci konania vedeného pred Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. .

17. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania a aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie podané žalobcom a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, , ). Po prieskume napadnutého rozsudku (, , ) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti je potrebné potvrdiť.

20. Žalobca odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa ust. a , podľa ktorých rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávnosť skutkových zistení žalobca vidí v nesprávnom vyhodnotení predložených dôkazov týkajúcej sa výšky poskytnutého úveru vzhľadom na spôsob dojednania zmluvných strán o zaplatení poplatku za poskytnutie úveru a výšky RPMN a následne v nesprávnom právnom posúdení konštatujúc bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.

21. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemá pochybnosti o tom, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o

úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 10.11.2014 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou

zmluvou. Pre posúdenie okolnosti, či ide o spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje (zmluva o pôžičke, zmluva o úvere, nepomenovaná zmluva), ale dôležité je, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Rozdiel medzi spotrebiteľskými úvermi na jednej strane a inými úvermi na druhej strane, v ktorom prípade možno vzťah posudzovať ako obchodný, spočíva predovšetkým v charaktere subjektov takéhoto vzťahu. Žalobca je právnická osoba - banka, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalovaní sú spotrebiteľmi, ktorým bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

22. Pre spotrebiteľskú zmluvu je tiež charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

23. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).

24. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je ochrana zavedená smernicou založená na myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Čl. 6 ods. /EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel.

25. Podľa zmluvy o úvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovaným finančné prostriedky vo výške 6.500,- eur, pričom v základných podmienkach je uvedená výška poplatku za poskytnutie úveru 325,- eur, výška anuitnej splátky 93,54 eur, počet anuitných splátok 120, splatnosť úveru dňa 11.11.2024 a výška RPMN 14,21 %, ktorá bola vypočítaná za predpokladu, že úver bol vyčerpaný jednorazovo v plnej výške a že poplatky a úroková sadzba ostanú po celú dobu zmluvného vzťahu nezmenené vychádzajúc z parametrov uvedených v zmluve (výška anuitnej splátky, počet splátok, výška poplatku). V zmluve o úvere sa banka zaviazala po uplynutí 18 mesiacov od poskytnutia úveru vrátiť klientovi ním zaplatený poplatok za poskytnutie úveru za predpokladu, že (i) úver je splácaný výlučne z inkasného účtu, ktorým je osobný účet vedený bankou, (ii) klient nebol viac ako 5 dní v omeškaní so splácaním svojich peňažných záväzkov a zároveň (iii) klient nesplatil úver ani jeho časť predčasne.

26. Splatnosť zaplatenia poplatku za poskytnutie úveru nebola dojednaná priamo v zmluve o úvere. Žalobca v odvolaní poukázal na znenie Obchodných podmienok a to na bod 3.5, podľa ktorého z poskytnutých peňažných prostriedkov bude zaplatený poplatok za poskytnutie úveru a zvyšná časť

bude vyplatená na klientom určený účet. Podľa výpisu z bankového účtu žalovanej 1/ dňa 10.11.2014 bola zúčtovaná transakcia – úverová transakcia čerpanie úveru v prospech účtu 6.175,- eur.

27. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav vychádzajúc z listinných dôkazov predložených žalobcom.

28. Následne súd prvej inštancie zistený skutkový stav vyhodnotil v zmysel zásad uvedených v ust. a vec právne posúdil s uvedením zákonných noriem. Odvolací súd poukazuje, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

29. V danom prípade žalobca jasne v odvolaní jasne uvádza, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil aplikoval normy zákona o spotrebiteľskom úvere upravujúce obligatórne náležitosti zmluvy o úvere a následky v prípade nedodržania týchto náležitosti.

30. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení od 01.09.2014 do 31.12.2014 (ďalej len „“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti.

31. Podľa zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

32. Podľa Zákona účinného od 11.6.2010 do 31.3.2015 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať tieto náležitosti: g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

33. Podľa § 11 ods. 1 Zákona účinného od 1.6.2014 spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

34. Podľa (ďalej len ako „“) účinného od 13.6.2014 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

35. Podľa účinného od 1.4.2004 v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

36. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva o úvere neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľskom úvere a v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Žalobca s právnym posúdením súdu prvej inštancie nesúhlasil.

37. Aj odvolaciemu súdu je z vykonaného dokazovania zrejmé, že žalobca zúčtoval poplatok za poskytnutie úveru žalovaným tým spôsobom, že im úver vyplatil už krátený o uvedený poplatok, pričom poplatok zahrnul do celkovej sumy poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej výšky úveru a v nadväznosti na to následného určenia RPMN z takejto výšky úveru je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore so , aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovením bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzaté ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/EE, ktoré boli, tak ako na to poukázal aj súd prvej inštancie predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nemôže ostať nepovšimnutým, keďže rozhodnutia Súdneho dvora EÚ sú pre súdy precedentne záväzné, a to odvtedy, ako sú uverejnené vo Vestníku Európskej únie v tom-ktorom jazyku členského štátu.

38. Súdny dvor EÚ vo veci C-377/14, Kurt Georg Radlinger a Helena Radlingerová proti Finway, a. s., vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa má vykladať „v tom zmysle, že... výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Predmetom posúdenia Súdneho dvora Európskej únie v danom rozsudku bola situácia, že spotrebiteľom bol poskytnutý úver v určitej výške, no veriteľ si už v okamihu jeho poskytnutia oproti tomuto úveru započítal nárok na poplatok za poskytnutie úveru a tiež prvú a prípadne nasledujúcu splátku úveru (z rozsudku C-377/14 bod 82). Z citovaného rozsudku teda možno vyvodiť, že pojem „celková výška úveru“ v čl. 10 ods. 2 písm. d) smernice 2008/48/ ES znamená sumu, ktorá bola reálne daná spotrebiteľovi k dispozícii na ten účel, na ktorý sa zmluva uzatvára.

39. Odvolací súd poznamenáva, že námietky žalobcu, že na danú vec sa uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ nemôže aplikovať, nie sú dôvodné. Nesprávne sú tvrdenia žalobcu, že v danom prípade veriteľ poskytol úver spotrebiteľom v plnej výške, keďže dokazovaním vyplynul opak a to, že v zmluve o úvere sa uvádza výška úveru 6.500,- eur a z výpisu z účtu vyplýva transakcia čerpanie úveru vo výške 6.175,- eur, teda nedošlo až následne po prevedení celkovej výšky úveru k inkasu poplatku za poskytnutie úveru. Ak aj žalobca poukazuje, že vo veci C-377/14 nebola spotrebiteľom reálne vyplatená žiadna suma peňažných prostriedkov, nič to nemení na záveroch Súdneho dvora EÚ k posúdeniu termínu „celkovej výšky úveru“, keďže principiálne sa Súdny dvor EÚ venoval otázke, či tú časť tohto istého úveru, ktorá sa daným osobám nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu I prílohy I smernice 2008/48 na účely výpočtu RPMN. Súdny dvor EÚ vysvetlil, že celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vzájomne vylučujú, a preto celková výška úveru nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (z rozsudku C-377/14 bod 85.)

40. Odvolací súd poznamenáva, že hoci zmluva o úvere uvádza výšku úveru sumou 6.500,- eur a výšku poplatku za poskytnutie úveru sumou 325,- eur, už skutočnosť, že žalovaným bude reálne daná k dispozícii len nižšia suma 6.175,- eur, zmluva o úvere v nikde neuvádza. Žalobca pritom v odvolaní poukazuje, že postupoval dohodnutým spôsobom podľa obchodných podmienok. K uvedenej námietke však odvolací súd podotýka, že podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky je v zásade prípustné uplatňovanie takých obchodných podmienok, v ktorých si zmluvné strany môžu dohodnúť obsah práv a povinností, ktorými sa vzájomne budú riadiť, pričom tieto práva a povinnosti sú obvykle obsiahnuté priamo v zmluve, avšak nie je vylúčená ani aplikácia všeobecných, či iných obchodných podmienok, na ktoré zmluva môže odkazovať. Uvedené uplatnenie Obchodných podmienok však nie je neobmedzené, ale naopak, právna úprava stanovuje zákonné limity.

41. Pre spotrebiteľské zmluvy platí, že nemôžu obsahovať dojednania, ktoré sú v rozpore s požiadavkami dobrej viery, alebo znamenajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, ďalej také, s ktorými sa spotrebiteľ nemá možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy a pod. Ak majú byť takéto obchodné podmienky súčasťou zmluvy, ktorá na ne odkazuje, pre to, aby boli záväzné, je potrebné vyjadriť s nimi súhlas zmluvných strán, čomu musí predchádzať oboznámenie sa s ich obsahom. Na preukázanie oboznámenia sa s nimi však nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej zmluve o tom, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený. Odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu ČR vo veci pod sp. zn. , z ktorých vyplýva, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým tomu, aby sa do každej zmluvy neprepisovali dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Nemajú však slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a u ktorých sa predpokladá, že najskôr uniknú pozornosti spotrebiteľa. Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

42. Keďže skutočná peňažná čiastka daná do dispozícii žalovaným bola nižšia ako výška úveru, správne súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedené má aj vplyv na výšku RPMN. Ak by mala byť celková výška úveru chápaná v zmysle, že zahŕňa náklady akými sú aj poplatky, tieto by boli zahrnuté dvakrát pri určovaní celkovej výšky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to pri stanovení celkovej výšky úveru a opäť pri stanovení celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. V posudzovanej veci nejde o použitie časti finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, ale ponechanie si poplatku za poskytnutie úveru veriteľom. Výška úveru a náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vzájomne vylučujú a preto celková výška úveru nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.

43. Uvedené konštatoval aj Najvyšší súd SR, ktorý v rozhodnutí, na ktorý správne poukázal aj súd prvej inštancie, uviedol: „Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobkyňa tak síce formálne poskytla žalovanej finančné prostriedky v sume 8.000,- eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalobkyňa nemohla disponovať a v skutočnosti jej bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru“ (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022, sp. zn. zverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2022 pod R 49/2022).

44. Nemôže teda preto obstáť ani tvrdenie žalobcu, že RPMN je vypočítaná správne. Článok 19 ods. 1 smernice spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedené v prílohe I. časť I tejto smernice. Keďže poplatok za poskytnutie úveru bol neoprávnene zahrnutý do celkovej výšky úveru, táto okolnosť mala vplyv na výpočet RPMN a ovplyvnila správnosť informácie, ktorú mal veriteľ uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie teda správne konštatoval, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentovala náležitosť podľa a že nebola uvedená správne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa ( ).

45. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na ust. , podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa článku 5 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Z právnej úpravy je teda zrejmé, že ak dôjde pri výklade o obsahu spotrebiteľskej zmluvy k pochybnostiam vzhľadom na nejednoznačné

alebo nejasné vyjadrenie, je potrebné vždy výklad uskutočniť na prospech spotrebiteľa, ktorého treba v tomto vzťahu považovať za „slabšiu stranu“ zmluvného vzťahu. „Uvedené výkladové pravidlo sa použije vždy vtedy, ak bude nejasný obsah spotrebiteľskej zmluvy, resp. budú existovať pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a jednotlivých podmienok, ktoré pochybnosti sú spájané predovšetkým so stavom nejasnosti, neurčitosti, prípadne nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky. Pojem „priaznivejšie“ indikuje, že výklad celej podmienky alebo jej časti, ktorá nie je jednoznačná, bude na prospech spotrebiteľa. Na druhej strane uplatnenie výkladového pravidla znamená, že bude prevládať výklad menej priaznivý pre dodávateľa, keďže tento z povahy veci nesie zodpovednosť za prípravu a formulovanie zmluvných podmienok.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. I. ? 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 671 s.)

46. Pre úplnosť veci odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutia odvolacích súdov, nešlo o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou by podľa mali súdy v súdenej veci rozhodovať a ktorá ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v jeho stanoviskách alebo rozhodnutiach, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 06.03.2017, sp. zn. ). Naproti tomu odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. zo dňa 25.2.2022 a sp. zn. zo dňa 3.9.2020, ktoré rozhodovali v obdobných veciach žalobcu poukazujúc na rovnaké závery ako tunajší odvolací súd. 47. Podľa odvolacieho súdu skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli teda spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací súd neprihliadol na obsah listín, ktoré žalobca predložil spolu s odvolaním, nakoľko žalobca bol povinný všetky dôkazy označiť a predložiť súdu v zmysle ust. a včas. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami ().

48. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa potvrdil. Keďže odvolací súd zhodnotil, že napadnutý zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie je správny, je správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania v súvisiacom II. výroku, kedy súd prvej inštancie vychádzal z úspechu strán sporu.

K trovám odvolacieho konania

49. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

50. Podľa a súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

51. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania, ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

52. V tomto prípade, keďže žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, odvolací súd by mal náhradu trov odvolacieho konania priznať žalovaný. Avšak odvolaciemu súdu je zrejmé, že žalovaným žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, v odvolacom konaní boli pasívni a ani si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, preto použitím Základných princípov čl. 17 zakotvujúceho procesnú ekonómiu odvolací súd rozhodol priamo tak, že žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28.02.2018).

53. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( )

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n).

Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Podľa , dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa , dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa , dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - a )) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. a podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.