Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-174-2019.pdf
PDF · 106.42 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/174/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. cesta XXX/XX, T., o zaplatenie 2.285,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 5C 1620/2015-38 zo dňa 04.04.2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 5C 1620/2015-38 zo dňa 04.04.2019 v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e.
Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Malacky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C 1620/2015-38 zo dňa 04.04.2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť 2.285,63 Eur, ďalej nezaplatené úroky 158,06 Eur, ďalej úrok z omeškania 8 % ročne z nezaplatenej istiny 2.285,63 Eur a z neplatených úrokov 158,06 Eur od 08.06.2014 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Súd prvej inštancie ďalej zamietol žalobu v časti úroku 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 12.06.2014 do zaplatenia, v časti nezaplatených sankčných poplatkov 7,76 Eur a poplatkov za upomienky vo výške 60,- Eur (výrok II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.).
2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.285,63 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny 2.285,63 Eur a z nezaplatených úrokov 158,06 Eur od 08.06.2014 do zaplatenia, s úrokom 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny 2.285,63 Eur od 12.06.2014 do zaplatenia, s úrokom 158,06 Eur, nezaplatené sankčné poplatky 7,76 Eur, nezaplatené poplatky 60,- Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 13.04.2012 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. E (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3.500,- Eur. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach a celý úver s príslušenstvom splatiť do 13.04.2016. Po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil žalovaný zmluvné povinnosti, a preto bol listom zo dňa 16.05.2014 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru v lehote do 07.06.2014. Napriek výzve nebola pohľadávka žalobcu po zosplatnení úveru (16.05.2014) do dňa podania žaloby na súd uhradená. Zostatok pohľadávky ku dňu 16.05.2014 predstavoval sumu vo výške 2.511,45 Eur pozostávajúcu z istiny 2.285,63 Eur, úroku 158,06 Eur, sankčných poplatkov 7,76 Eur, poplatkov za upomienky 60,- Eur.
3. Súd prvej inštancie vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe, žalovaný sa nevyjadril a taktiež sa nezúčastnil pojednávania nariadeného súdom prvej inštancie na termín 04.04.2019.
4. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že dňa 13.04.2012 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu č. E na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, a to vo výške 3.500,- Eur, s fixnou úrokovou sadzbou 17,90 % ročne do splatnosti úveru, s výškou anuitnej mesačnej splátky 102,63 Eur splatnou vždy 13. deň kalendárneho mesiaca, s počtom splátok 48, s výškou RPMN 20,73 %, s priemernou RPMN 21,06 % a celkovou čiastkou, ktorú musí klient zaplatiť 5.021,76 Eur. Zostatok pohľadávky ku dňu 16.05.2014 predstavuje sumu vo výške 2.511,45 Eur pozostávajúcu z istiny 2.285,63 Eur, úroku 158,06 Eur, sankčných poplatkov 7,76 Eur, poplatkov za upomienky 60,- Eur. Žalovaný dlžné splátky neuhradil. Žalobca výzvou zo dňa 16.05.2014 vyzval žalovaného na predčasné splatenie najneskôr do 07.06.2014.
5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, ods. 2, § 504 Obchodného zákonníka; § 1 ods. 1, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“); § 53 ods. 9, § 565, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
6. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd prvej inštancie žalobu žalobcu za čiastočne dôvodnú. V konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 3.500,- Eur úver v dohodnutých splátkach riadne a včas nesplácal. Súd prvej inštancie preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 13.04.2012 a zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v dobe uzatvorenia úverovej zmluvy. Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v pravidelných 48 mesačných splátkach dohodnutých vo výške 102,63 Eur so splatnosťou vždy k 13. dňu v mesiaci. Následne žalobca po tom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami, pristúpil listom zo dňa 16.05.2014 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu v lehote do 07.06.2014. Čo sa týka nároku na zaplatenie poplatkov za upomienky 60,- Eur, súd prvej inštancie tento nárok žalobcovi nepriznal, nakoľko nepredložil listinné doklady, z ktorých by mal súd prvej inštancie za preukázané, že boli tieto upomienky žalovanému doručované. Takisto súd prvej inštancie nepriznal žalovanému nárok na sankčné poplatky 7,76 Eur, keďže žalobca súdu prvej inštancie neobjasnil, na základe čoho sa ich domáha a ani na základe čoho k uvedenej sume prišiel. Vzhľadom na uvedené je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny v sume 2.285,63 Eur, úrok z neuhradených splátok do predčasnej splatnosti úveru 158,06 Eur. Pokiaľ ide o tento kontinuálny zmluvný úrok 17,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z nezaplatenej istiny 2.285,63 Eur od 12.06.2014 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. Je preukázané, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok 17,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998). Keďže žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania tak, ako si ich uplatnil, a to úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy istiny 2.285,63 Eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania od 08.06.2014, t. j. prvý deň omeškania žalovaného s úhradou dlžnej sumy. Výška žalobcom uplatnených úrokov z omeškania je určená podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky ku dňu 08.06.2014 vo výške 8 %. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Žalobca požadoval od žalovaného v konaní zaplatenie sumy vo výške 2.285,63 Eur s príslušenstvom. Žalobca bol v konaní úspešný vo vzťahu k celej uplatnenej istine, neúspešný bol iba v časti kontinuálne uplatnených riadnych úrokov, vyčíslených riadnych úrokov a úrokov z omeškania (teda v nepatrnej časti), preto mu súd prvej inštancie priznal náhradu trov vo výške 100 %. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie, v rozsahu zamietajúceho výroku predmetného rozsudku, podal odvolanie žalobca, ktorý poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobe žalobcu aj v zamietnutom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania a trov odvolacieho konania. Odvolanie žalobca odôvodnil tým, že považuje napadnutý rozsudok za nesprávny z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom vyhodnotenia nároku na zmluvný úrok po zosplatnení. Zastáva názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Popri absencii právnych noriem obmedzujúcich predmetný nárok veriteľa, existuje množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, resp. výkladom alebo cez analógiu legis vyplýva záver, že nárok veriteľa na dohodnutý (zmluvný) úrok nie je viazaný (obmedzený) na zosplatnenie dlhu, ale na vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných prostriedkov (§ 497, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka; § 13 ods. 3, § 16 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch). Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje. Iný výklad by musel byť odôvodnený priamo príslušnými zákonnými ustanoveniami (ktoré však neexistujú) alebo nepriamo - extenzívnym výkladom existujúcich zákonných ustanovení. Výklad prezentovaný súdom v napadnutom rozhodnutí by znamenal, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na úroveň zákonného úroku z omeškania. S takýmto názorom nemožno súhlasiť. Na podporu svojich argumentov žalobca odkázal na rozhodovaciu prax súdov v skutkovo a právne obdobných sporoch (č. l. 48-55).
8. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému, ktorý zostal aj v rámci odvolacieho konania nečinný.
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj obsahu spisu, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné potvrdiť.
10. V prvom rade odvolací súd uvádza, že podľa jeho názoru, súd prvej inštancie síce uviedol, že predmetnú úverovú zmluvu č. 17/284/12 podrobil prieskumu, či spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti a dospel k záveru, že tieto boli naplnené, avšak s takýmto jeho záverom sa nemožno stotožniť. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že daná úverová zmluva neobsahuje všetky požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10, podľa ktorého súd členského štátu EÚ je povinný ex offo skúmať existenciu údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a i bez návrhu aplikovať sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je navyše analogicky z tohto prieskumu dôvod vylučovať iné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absencia taktiež má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
11. Posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa právneho názoru odvolacieho súdu nespĺňa náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (teraz písm. h)), nakoľko je v nej uvedená nesprávna výška RPMN a nie je v nej správne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Súčet mesačných splátok (48 × 102,63 Eur) predstavuje sumu 4.926,24 Eur, avšak údaj v zmluve označený ako „celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť,“ obsahuje sumu 5.021,76 Eur. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, v sebe subsumuje istinu spotrebiteľského úveru a náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Splnenie uvedenej povinnosti dodávateľom nie je jednak splnená tým, že túto povinnosť dodávateľ prenesie na spotrebiteľa (t. j. aby samotný spotrebiteľ vykonal matematický prepočet, resp. súčet výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov úveru) a jednak ani v prípadoch, ak síce je číselne vyjadrená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ale táto je uvedená v nesprávnej výške. Zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sankcionoval absenciu uvedenia predpokladov použitých na výpočet RPMN, ako aj absenciu celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou takého úveru.
12. Vo vzťahu k výpočtu údaja RPMN odvolací súd uvádza, že aj uvedenie nesprávnej celkovej čiastky, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, má vplyv na výpočet údaja o RPMN, ktorý bol tak v dôsledku uvedeného tiež nesprávne uvedený. Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie o poskytovanom úvere.
13. Tak isto neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v predmetnej spotrebiteľskej zmluve absentuje aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (teraz písm. d)). V danej spotrebiteľskej zmluve sú výlučne uvedené údaje o výške splátky, splatnosti v 13. deň kalendárneho mesiaca a počte mesiacov splácania (48 mesiacov). Dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je možné stotožniť s počtom splátok. Je potrebné si uvedomiť, že účelom zavedenia tejto náležitosti zmluvy bolo docieliť, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti. Nepostačuje len údaj o počte splátok, keďže nemožno od spotrebiteľa požadovať, aby si matematicky vypočítal termín konečnej splatnosti z iných údajov v zmluve. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že predmetná spotrebiteľská zmluva nespĺňa náležitosti vyžadované zákonom v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto v zmysle § 11 ods. 1 daného zákona bolo nevyhnutné daný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
15. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu zvyšku nezaplatenej istiny, tak ako si ju vyčíslil žalobca vo výške 2.285,63 Eur s príslušenstvom, a úroku z neuhradených splátok do predčasnej splatnosti úveru vo výške 158,06 Eur, teda viac, než na čo mal podľa právneho názoru odvolacieho súdu žalobca nárok. Nakoľko v tejto časti rozsudok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť, odvolací súd nemohol rozhodnutie súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že predmetný spotrebiteľský úver sa mal považovať za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi nepriznal nárok na zmluvný úrok 17,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z nezaplatenej istiny.
16. Odvolací súd však uvádza, že súd prvej inštancie na danú problematiku vyslovil odlišný názor, preto poukazuje na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020, ktoré sa zaoberá práve právnym posúdením nároku žalobcu na zmluvný úrok z úveru po zosplatnení úveru popri úroku z omeškania, v zmysle ktorého by mohlo byť odvolanie žalobcu dôvodné, ak by boli splnené zákonné náležitosti, ktoré má spotrebiteľská úverová zmluva obsahovať. Avšak, vzhľadom na vyššie uvedené závery, nemohol odvolací súd tomuto odvolaniu vyhovieť.
17. Nad rámec odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutie (Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo dňa 16.06.2020) zjednotilo doterajšiu polemiku k danej problematike. Predmetné rozhodnutie ako rozhodnutie zásadného významu bolo zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020,5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020, 7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.
18. Dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 poukaze na nesúlad v riešení otázky možného priznania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru v rozhodovacej praxi odvolacích súdov. Konštatoval, že za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil
povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou, dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Tento záver je zároveň odrazom zásady nemo turpitudinem suam allegare potest, t. j. nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti (protiprávneho konania). Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa; podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná. Veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník-spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník- spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane postavenie veriteľa-dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/42/2020 na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.
19. Avšak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď sa mal predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti napadnutej odvolaním žalobcu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., i keď z iných právnych dôvodov.
20. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu aj v časti poplatkov za upomienky vo výške 60,- Eur a sankčných poplatkov vo výške 7,76 Eur. Voči týmto zamietnutým nárokom však odvolanie žalobcu nesmerovalo. Napriek tomu odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by žalovanému doručoval upomienky a taktiež nebolo zo strany žalobcu objasnené, na základe čoho sa domáha sankčných poplatkov v požadovanej sume, resp. z akého titulu tieto vyplývajú.
21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto by mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný však v rámci odvolacieho konania ostal nečinný, preto mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).