Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-5S-118-2018.pdf
PDF · 271.34 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-5S/118/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Iny Šingliarovej a Mgr. Pavla Ištóka v právnej veci žalobcu: Coca-Cola HBC Česko a Slovensko, s.r.o., IČO: 411 89 698, so sídlom Českobrodská 1329, Praha – Kyje, Česká republika, zastúpený: Art or Ius, s.r.o., IČO: 51 038 315, so sídlom Panenská 668/24, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101022229/2018 zo dňa 23. mája 2018, takto
rozhodol:
I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101022229/2018 zo dňa 23.5.2018 a rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100335867/2018 zo dňa 9.2.2018 z r u š u j e a v e c v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobia rokov 2004, 2005, 2006 a o jej výsledku vyhotovil Protokol č. 9900404/5/2066540/2012 zo dňa 02.08.2012, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 17.08.2012. Žalobca sa k protokolu vyjadril podaním zo dňa 13.08.2012, na základe ktorého bol vypracovaný Dodatok č. 1/2012 zo dňa 17.08.2012. Dňa 17.08.2012 bol so žalobcom prerokovaný protokol spolu s dodatkom. Keďže žalobca so závermi správcu dane nesúhlasil, odmietol predmetný protokol podpísať. Daňová kontrola začala dňa 18.02.2011.
2. Správca dane – Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty – prvostupňovým rozhodnutím, dodatočným platobným výmerom č. 9900404/5/2369468/2012 zo dňa 30.08.2012 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2005 v sume 129.409,18 €.
3. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roka 2005 zaúčtoval do nákladov poplatky za manažérske služby poskytnuté v období od 01.08.2005 - 31.12.2005 na základe faktúr od dodávateľa Coca-Cola Beverages Česká republika, spol. s r.o. (ďalej len „CCB ČR“) v celkovej výške 4.980.012,15 SKK (165.306,12 €). Predmetné poplatky za manažérske služby žalobca platil v zmysle zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb, ktorú uzatvoril s CCB ČR dňa 22.08.2005 s účinnosťou k 01.08.2005. Na základe tejto zmluvy mala spoločnosť CCB ČR poskytovať žalobcovi manažérske služby v nasledovných oblastiach: základné dáta, interný audit, Treasury, riadenie ľudských zdrojov – odmeňovanie, riadenie ľudských zdrojov – vzdelávanie, vzdelávací a rozvojový systém COBRA,
finančné služby a výkazníctvo, finančné služby a účtovníctvo. S ohľadom na typ služieb mali byť činnosti vykonávané príslušnými zamestnancami alebo inými pracovníkmi spoločnosti CCB ČR, resp. priamo v priestoroch žalobcu. Za poskytované služby mal žalobca platiť spoločnosti CCB ČR odmenu, ktorá sa počítala použitím alokačného kľúča, ktorým bol pomer počtu zamestnancov žalobcu k celkovému počtu zamestnancov integrovaného celku CCB ČR/žalobca k 31.12.2005. K nákladom priraditeľným žalobcovi bola pripočítaná 5% zisková prirážka. Poskytovanie predmetných manažérskych služieb bolo vyvolané tým, že v roku 2005 došlo k integrácii riadiacich funkcií spoločnosti CCB ČR a žalobcu do jedného integrovaného celku. Integrovaný celok CCB ČR/žalobca vznikol pre účely riadenia spoločností CCB ČR a žalobcu. Vzťah žalobcu a spoločnosti CCB ČR správca dane posúdil podľa § 2 písm. r/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom v rozhodnom zdaňovacom období (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) ako vzájomný obchodný vzťah zahraničnej závislej osoby v nadväznosti na § 17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku publikovanej v Zbierke zákonov SR pod č. 238/2003 Z.z. (ďalej len „Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s ČR“). Vychádzal aj zo Smernice OECD pre nadnárodné spoločnosti a správy daní (ďalej len „Smernica OECD“), ktorá je považovaná za všeobecne uznávaný doplnkový výkladový prostriedok k čl. 9 zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (publikovaného v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 15/1988 Zb.).
4. Žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roka 2005 tiež zaúčtoval do nákladov poplatok za poskytovanie manažérskych služieb od spoločnosti CCB Management Services GmbH & Co. KG, Rakúsko (ďalej len „CCB MS“) v celkovej sume 19.764.305,58 SKK (656.054,76 €) za 12 faktúr. Predmetom služieb poskytovaných spoločnosťou CCB MS boli podľa popisu k jednotlivým faktúram konzultačné služby, spracovanie dát, právne, účtovnícke a iné podobné služby. Vzťah žalobcu a spoločnosti CCB MS správca dane posúdil podľa § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov ako vzájomný obchodný vzťah zahraničnej závislej osoby v nadväznosti na § 17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou o zamedzení dvojakého zdanenia v odbore daní z príjmu a z majetku publikovanej v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 48/1979 Zb. (ďalej len „Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom“). Vychádzal aj zo Smernice OECD. Žalobca je členom nadnárodnej skupiny spoločností Coca-Cola Hellenic Bottling Company (ďalej len „skupina CCHBC“). Za účelom dosiahnutia efektivity nákladov spoločnosť Coca-Cola Hellenic Bottling Company, S.A. (ďalej len „spoločnosť CCHBC“) centralizovala rutinné, administratívne funkcie na úrovni samostatnej spoločnosti CCB MS, ktorá je tiež členom skupiny CCHBC. Úlohou spoločnosti CCB MS je poskytovať služby alebo zabezpečiť ich poskytovanie členom skupiny CCHBC, vrátane žalobcu, centralizovane a tým za výhodnejších podmienok, čo jednotlivým členom skupiny umožní zvýšiť efektivitu a dosiahnuť úspory pri výrobe a distribúcii nápojov. Ide o tzv. vnútroskupinové manažérske služby. Spoločnosť CCB MS v zmysle zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb v predmetnom období poskytovala žalobcovi služby v oblastiach ľudské zdroje, dane, právne služby, správa financií a rizikový manažment, vzťahy s trhom a médiami, vzťahy s investormi, obchodné plánovanie a rozvoj, finančné účtovníctvo a informácie, stratégia nákupu, komerčná podpora, predaj a marketing, technológia a výroba, vnútorný audit, informačné technológie, poskytovanie odborných zamestnancov a ostatné vnútropodnikové služby. Odmena za poskytnuté služby bola stanovená na základe relevantných nákladov CCB MS s pripočítaním ziskovej prirážky vo výške 5% v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Pri výpočte bol použitý alokačný kľúč – percentuálny podiel žalobcu na celkovom objeme predaných nápojov dosiahnutých spoločnosťami skupiny CCHBC. Na základe dokladov a vyjadrení, ktoré predložil žalobca, správca dane v pôvodnom dodatočnom platobnom výmere zo dňa 30.08.2012 neuznal celú časť nákladov na manažérske služby, keďže poskytnuté doklady podľa názoru správcu dane neposkytovali dostatočné dôkazy o tom, že služby boli spoločnosťou CCB MS naozaj poskytnuté a taktiež neposkytovali dôkazy o tom, aké úžitky žalobcovi z týchto služieb plynuli a že transferová cena týchto služieb bola stanovená v súlade s princípom nezávislého vzťahu.
5. Pôvodný dodatočný platobný výmer zo dňa 30.08.2012 bol rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa 12.12.2012 potvrdený. Obe administratívne rozhodnutia boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/47/2013-69 zo dňa 11.11.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.02.2017. Dôvodmi zrušenia bolo, že sa žalovaný žiadnym spôsobom nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení Daňového poriadku v súvislosti so zánikom práva vyrubiť daň. Ďalej nebolo z odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia zrejmé v akom zmysle bola aplikovaná Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s ČR a Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom (ďalej len „Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia“). Najvyšší súd SR uviedol, že Smernica OECD nepredstavuje záväzný prameň práva v zmysle slovenského právneho poriadku. Zároveň mal žalovaný odstrániť rozpor medzi obsahom Protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly s jeho Dodatkom č. 1/2012 ohľadom poskytnutia manažérskych služieb od spoločnosti CCB MS.
6. Následne prvostupňovým rozhodnutím č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018 správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume 35.921,41 €, zistenú po kontrole, ktorá sa odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2005, pričom rozdiel dane predstavuje 35.921,40 €. V odôvodnení odkázal na § 165b ods. 1 Daňového poriadku (prechodné ustanovenie účinné od 30.12.2012), podľa ktorého sa daňové konanie začaté podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) dokončí podľa Daňového poriadku. Správca dane tak v obnovenom vyrubovacom konaní pokračoval podľa ustanovení Daňového poriadku. V súvislosti s odstránením rozporu medzi Protokolom a Dodatkom č. 1/2012 v posudzovaní nákladov na manažérske služby, ktoré boli fakturované v roku 2005 od spoločnosti CCB MS správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov, v ktorých špecifikoval požiadavky na predloženie dokladov a informácií. Správca dane žalobcu upozornil na možnosť predkladať ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali oprávnenosť zahrnutia nákladov na služby fakturované od spoločnosti CCB MS do daňových výdavkov v zdaňovacom období roku 2005. Na základe doplneného dokazovania správca dane za daňové výdavky neuznal náklady na manažérske služby do výšky 50 % z pôvodnej neuznanej časti uvedenej v Protokole z daňovej kontroly, t.j. 50 % z hodnoty 9.882.152,79 SKK (328.027,38 €), a tak v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom správca dane neuznal za daňové výdavky náklady na manažérskej služby vo výške 4.941.076,25 SKK (164.013,69 €).
7. Súčasťou zistení správcu dane v rámci daňovej kontroly bolo aj vyčíslenie rozdielu základu dane stanovenej transferovej ceny za manažérsky poplatok v Integrovanom celku žalobcu a CCB ČR za obdobie 2005 vo výške 754.547,- SKK (25.046,37 €). Na základe výsledkov daňovej kontroly a na základe dôkazov predložených správcovi dane počas obnoveného vyrubovacieho konania správca dane upravil základ dane žalobcu o sumu 5.695.623,25 SKK (189.060,06 €).
8. V súvislosti s neuznaním sumy 754.547,- SKK (25.046,37 €) do daňových výdavkov, ktoré predstavovali náklady na manažérske služby od spoločnosti CCB ČR v období roka 2005 správca dane uviedol, že žalobca si uplatnil celkové náklady na manažérske služby od CCB ČR v celkovej sume 4.980.012,15 SKK (165.306,12 €) pri použití alokačného kľúča - pomeru počtu zamestnancov žalobcu k celkovému počtu zamestnancov Integrovaného celku CCB ČR/žalobca. Celkové náklady na manažérske služby alokované žalobcovi pri použití nového alokačného kľúča, ktorý správca dane považoval za vhodnejší by predstavovali sumu 4.225.464,85 SKK (140.259,73 €). Vzhľadom na to, že v prípade poskytovania služieb, ktorých výsledkom má byť zvýšenie predaja, resp. tržieb a zisku je podľa správcu dane najrelevantnejším ukazovateľom merania výsledkov úspešnosti činnosti manažérov poskytujúcich takéto služby objem predaných produktov, správca dane zvolil podľa neho vhodnejší alokačný kľúč pre priradenie nákladov na poskytované služby. Vhodnejší alokačný kľúč mal byť vzájomný pomer objemov realizovaného predaja nápojov za príslušný rok u žalobcu a CCB ČR v merných jednotkách používaných v skupine. Vhodnosť je odôvodnená najmä vzhľadom na povahu a úžitok plynúci z poskytovania manažérskych služieb pre jednotlivé spoločnosti Integrovaného celku CCB ČR/ žalobca. Správca dane pri hodnotení, či boli vnútropodnikové služby skutočne poskytnuté, resp. či boli poskytnuté v správnej výške, primárne vychádzal z tzv. „benefit testu“ (splnenie podmienok pre uznanie služieb do daňových výdavkov v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov).
9. V súvislosti so zánikom práva vyrubiť daň správca dane poukázal na § 165 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého sa vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb. V zmysle tohto ustanovenia je jednoznačné, že pri daňovej kontrole, ktorá bola začatá avšak neukončená pred 01.01.2012 sa vyrubovacie konanie vykoná podľa celej tretej časti zákona č. 511/1992 Zb. Keďže predmetná daňová kontrola za zdaňovacie
obdobie roku 2005 bola začatá dňa 18.02.2011 (pred účinnosťou Daňového poriadku) a ukončená dňa 17.08.2012 (už v období účinnosti Daňového poriadku) správca dane vo vyrubovacom konaní v roku 2012 postupoval podľa tretej časti zákona č. 511/1992 Zb. Ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku neobsahovalo odkaz len na § 44 zákona č. 511/1992 Zb., ale na celé vyrubovacie konania podľa zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane sa zaoberal aj otázkou výkladu § 69 ods. 5 Daňového poriadku v znení platnom v roku 2012, z ktorého prvej vety vyplýva, že desaťročná prekluzívna lehota, po uplynutí ktorej zaniká právo vyrubiť daň, sa uplatní v prípadoch aplikácie medzinárodných zmlúv. Druhá veta predmetného ustanovenia ustanovuje, že 10-ročná prekluzívna lehota sa tiež vzťahuje na daňové subjekty, ktoré dosiahli zdaniteľné príjmy, ale tieto príjmy neboli priznané a zdanené na území SR. Zákon definuje, že ide o daňový subjekt so sídlom v SR, ktorý dosiahol príjem na území druhého zmluvného štátu, alebo o daňový subjekt so sídlom mimo územia SR, ak dosiahol príjmy na území SR. Ide o prípady, kedy nedošlo k uplatneniu medzinárodnej zmluvy, keďže príjmy neboli priznané a zdanené, avšak je potrebné ich zdaniť. To znamená, že nejde o obmedzenie prípadov na ktoré sa vzťahuje 10-ročná prekluzívna lehota, ale naopak o rozšírenie prípadov, pri ktorých sa pre zdanenie uplatní 10-ročná prekluzívna lehota. Tento výklad § 69 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2012 vychádzal z odpovede Finančného riaditeľstva SR na metodický dopyt správcu dane, ktorý sa odvolával na stanovisko Ministerstva financií SR k uvedenej problematike. Správca dane ho akceptoval ako kompetentný výklad ustanovenia § 69 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2012, keďže ho vydal orgán, ktorý je tvorcom zákona. Na záver správca dane uviedol, že v danom prípade (pri daňovej kontrole, ktorá bola začatá a neukončená pred účinnosťou Daňového poriadku) sa vyrubovacie konanie vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb., teda aj otázka zániku práva vyrubiť daň sa posudzuje podľa § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a nie podľa § 69 ods. 5 Daňového poriadku.
10. K uplatneniu medzinárodnej zmluvy správca dane uviedol, že čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sa zaoberá úpravami ziskov závislých osôb, ktoré možno vykonať na daňové účely, ak neboli transakcie medzi závislými osobami uzavreté na základe tzv. princípu nezávislého vzťahu. Správca dane poukázal na § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov v zmysle ktorého je pri zahrnutí nákladov do daňových výdavkov potrebné preukázať nielen skutočnosti, či cena služby od závislej osoby je porovnateľná s cenou, za ktorú by službu poskytla nezávislá osoba, ale aj na preukázanie, či platba za službu má pre daňovníka ekonomické opodstatnenie, teda či službu naozaj potrebuje a prináša mu ekonomický benefit, lebo iba v takom prípade možno hovoriť o tom, že bol dodržaný základný princíp transferového oceňovania, t.j. princíp nezávislého vzťahu. To znamená, že nejde len o splnenie podmienok pre daňovú uznateľnosť nákladov, ale o dodržanie princípu nezávislého vzťahu, tak ako je definovaný v § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov a tiež v čl. 9 príslušnej medzinárodnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Skúmanie splnenia podmienok poslednej vety § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov sleduje skúmanie dodržania princípu nezávislého vzťahu zakotveného v medzinárodných zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia. Medzinárodná zmluva bola v danom prípade uplatnená v dôsledku skutočnosti, že žalobca dostatočne nepreukázal ekonomický benefit zo služieb pre seba.
11. K Smernici OECD a Modelovej daňovej zmluvy OECD o príjmoch a o majetku (ďalej len „Modelová zmluva OECD“) a jej Komentára k Modelovej daňovej zmluve OECD o príjmoch a o majetku (ďalej len „Komentár“) správca dane uviedol, že ide o dokumenty, ktoré síce nie sú zverejnené v Zbierke zákonov, nie sú právne záväzné, ale de facto ich ustanovenia a výklad, ktorý poskytujú, sa premieta do právne záväzných právnych dokumentov (zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a tiež vnútroštátnych právnych predpisov). Smernica OECD bola publikovaná ako metodická pomôcka pre správu daní, daňovníkov a platiteľov dane vo Finančnom spravodajcovi a jej zverejnením bolo jasne deklarované, že sa aj Slovenská republika hlási k princípu nezávislého vzťahu ako ku všeobecne uznávanej norme. Tým sa Smernica OECD stala výkladovou pomôckou pre daňovníkov a správcov dane. Napriek jej odporúčaciemu charakteru je základným zdrojom informácií pre daňovníkov pri tvorbe transferových cien a pre správu daní pri preverovaní správnosti ich tvorby.
12. Žalovaný rozhodnutím č. 101022229/2018 zo dňa 23.05.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018 ako vecne správne.
13. Na námietku žalobcu v odvolaní, že argumentácia správcu dane je postavená výlučne na úvahe správcu dane, pričom nie je podložená žiadnou analýzou iných nezávislých spoločností v podobnej situácii, správca dane v priebehu odvolacieho konania vypracoval aj analýzu porovnateľných nezávislých spoločností (ďalej lej „Porovnávacia analýza“). Predmetná Porovnávacia analýza je uvedená
v predkladacej správe k odvolaniu proti rozhodnutiu o vyrubení rozdielu dane č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018. Celú predkladaciu správu vypracoval správca dane. Žalovaný zahrnul výsledky Porovnávacej analýzy do napadnutého rozhodnutia a podľa jej výsledkov vyhodnotil, že zisková prirážka dosahovaná žalobcom až do roku 2009 sa nachádza výrazne mimo vnútrokvartilového rozpätia, resp. rozpätia nezávislého vzťahu. Uviedol, že žalobca začal dosahovať požadovanú ziskovosť až od roku 2010, t.j. až v čase, keď správca dane otvoril daňovú kontrolu zameranú na transferové oceňovanie a v rámci ktorej poukázal na dlhodobo vykazované straty žalobcu od začiatku jeho vzniku. Vykazovanie dlhodobých strát bolo kľúčovým rizikovým faktorom na otvorenie daňovej kontroly u žalobcu. Žalovaný tiež uviedol, že výsledky Porovnávacej analýzy potvrdzujú, že spoločnosť nedosahuje výsledky porovnateľné s nezávislými podnikmi, ktoré podnikajú v porovnateľnom odvetví a majú porovnateľné funkcie a riziká, t.j. nespĺňa princíp nezávislého vzťahu.
14. K výberu alokačného kľúča žalovaný uviedol, že v priebehu daňovej kontroly správca dane zistil, že vytvorenie Integrovaného celku CCB ČR/žalobca predstavovalo strategický projekt, ktorého cieľom bolo nájdenie nového efektívneho modelu (najlepších praktík a skúseností) pre dosiahnutie stanovených cieľov (zvýšenie objemu predaja). Správca dane pri preklasifikovaní alokačného kľúča vychádzal primárne zo strategického zámeru vytvorenia Integrovaného celku. V prípade rakúskych manažérskych služieb fakturovaných spoločnosťou CCB MS pri posudzovaní povahy transakcie správca dane opäť vychádzal z primárneho účelu, pre ktorý boli tieto služby poskytované. Žalobca viackrát uviedol, že poskytovaním týchto služieb sa malo zabezpečiť zvýšenie efektívnosti podnikania žalobcu vo viacerých oblastiach. Na základe vyhodnotenia dôkazov získaných počas daňovej kontroly a nových dôkazov získaných počas prebiehajúceho vyrubovacieho konania správca dane dospel k záveru, že v tomto prípade ide o rozdielnosť pováh jednotlivých transakcií. Z dokladov, ktoré žalobca predložil až v rámci obnoveného vyrubovacieho konania, vyplynulo, že strategickým efektom jednotlivých služieb nebolo primárne dosiahnutie zvýšenia objemu predaja (ako v prípade Integrovaného celku), ale dosiahnutie strategických benefitov pre žalobcu v rôznych oblastiach. Z týchto dôvodov správca dane spochybnil alokačný kľúč pri rakúskych manažérskych službách až v rámci obnoveného vyrubovacieho konania. V priebehu obnoveného vyrubovacieho konania vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré v priebehu výkonu daňovej kontroly neboli správcovi dane známe. Správca dane bol vrátený do vyrubovacieho konania a nie do daňovej kontroly. Ak by správca dane chcel podniknúť ďalšie kroky smerujúce k určeniu a použitiu alternatívneho alokačného kľúča, musel by sa vrátiť do výkonu daňovej kontroly, čo by predstavovalo ďalšie zaťaženie žalobcu. Pragmatické riešenie problému, ako správne určiť mieru nákladov na vnútroskupinové služby v závislosti od úžitku dosahovaného z týchto služieb, ponúka Smernica OECD (odsek 3.62). Túto smernicu správca dane použil, aby nezvyšoval ďalšiu administratívnu záťaž žalobcu, navyše sa na ňu žalobca často odvolával. Smernica OECD v kapitole VII pripúšťa, že v prípade použitia nepriamej metódy alokácie, keď nie je možné jednoznačne priradiť úžitok ku konkrétnym službám, má byť tento pomer kvantifikovaný na základe odhadu (splnenie prvej časti odseku 7.24 Smernice OECD). Správca dane vzhľadom na zistené skutočnosti a predložené dôkazy v tejto súvislosti na správny „odhad“ primerane použil postup v zmysle odseku 3.62 Smernice OECD (splnenie druhej časti odseku 7.24 Smernice OECD).
15. K aplikácii zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že podľa § 165 ods. 5 Daňového poriadku sa vyrubovacie konanie vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb. Toto ustanovenie jednoznačne určuje, že pri daňovej kontrole, ktorá bola začatá, avšak neukončená pred 01.01.2012 sa vyrubovacie konanie vykoná podľa doterajších predpisov, t.j. podľa celej tretej časti (§ 38 až § 45) zákona č. 511/1992 Zb. Pretože predmetná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie roku 2005 bola začatá dňa 18.02.2011 (t.j. pred účinnosťou Daňového poriadku) a ukončená dňa 17.08.2012 (t.j. už v období účinnosti Daňového poriadku), správca dane vo vyrubovacom konaní (v roku 2012) správne postupoval podľa celej tretej časti zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný tiež zdôraznil, že otázka zániku práva vyrubiť daň je neoddeliteľne spätá s vyrubovacím konaním.
16. K otázke uplatnenia medzinárodnej zmluvy pre účely určenia zániku práva vyrubiť daň žalovaný uviedol, že sa na žalobcu vzťahuje § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov, a preto správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval transakcie medzi žalobcom a CCB ČR a CCB MS z hľadiska transferového oceňovania, a to v nadväznosti na všetky relevantné ustanovenia vnútroštátnych predpisov, medzinárodných zmlúv (nadradených vnútroštátnym predpisom) a výkladových prostriedkov k medzinárodným zmluvám, t.j. vzhľadom na ustanovenie § 17 ods. 5, § 18 zákona o dani z príjmov, čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a Smernicu OECD. Medzinárodná zmluva bola v danom
prípade uplatnená v dôsledku skutočnosti, že žalobca dostatočne nepreukázal ekonomický benefit z poskytnutých služieb pre neho. Žalobca tiež nepreukázal splnenie súladu transakcie s princípom nezávislého vzťahu. Žalovaný poukázal tiež na to, že skúmanie podmienok poslednej vety § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov sleduje skúmanie dodržania princípu nezávislého vzťahu zakotveného v čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sa zaoberá úpravami ziskov závislých osôb, ktoré možno vykonať na daňové účely, ak neboli transakcie medzi závislými osobami uzavreté na základe princípu nezávislého vzťahu. Článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia stanovuje postup pri dohodnutí podmienok v rozpore s princípom nezávislého vzťahu. Tento postup je na základe dohody zmluvných štátov (príslušnej zmluvy schválenej, ratifikovanej a vyhlásenej v Zbierke zákonov) pre zdanenie záväzný a určuje práva a povinnosti zúčastnených (daňových subjektov v zmluvných štátoch a samotných zmluvných štátov). Navyše ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov predstavuje totožný rozsah povinností, ktoré vyplývajú z aplikácie čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Napriek tomu, že Modelová zmluva OECD a jej Komentár nie je publikovaná v Zbierke zákonov SR, je najčastejšie používaným referenčným zdrojom pri uzatváraní konkrétnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a pri výklade ich ustanovení. To znamená, že jej ustanovenia sa priamo prenášajú do právne záväzných právnych dokumentov, ktorými sú zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Modelová zmluva OECD je vzorom pre členské štáty pri uzatváraní bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Smernica OECD je považovaná za všeobecne uznávaný doplnkový výkladový prostriedok k čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (č. 15/1988 Zb.). Účelom zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia je stanoviť, ktorý zmluvný štát má právo na zdanenie príslušného príjmu, ale aj zabrániť daňovým únikom, ku ktorým dochádza tiež v oblasti transferového oceňovania. Princíp transferového oceňovania a oprávnenie vykonať príslušnú úpravu základu dane z tohto titulu sú preto premietnuté v čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Správca dane by nemohol pristúpiť k primárnej úprave základu dane u žalobcu len na základe skutočnosti, že takúto úpravu povoľuje vnútroštátny daňový predpis (§ 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov). Akékoľvek zdanenie príjmov osoby, na ktorú sa vzťahuje príslušná medzinárodná zmluva, musí byť nielen v súlade s vnútroštátnym zákonom, ale aj v súlade s danou medzinárodnou zmluvou. Primárna úprava základu dane vykonaná správcom dane podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov je prípade zmluvných štátov priamo podmienená oprávnením Slovenskej republiky takúto opravu vykonať aj podľa čl. 9 príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia.
II. Žaloba
17. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101022229/2018 zo dňa 23.05.2018, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o daňovom konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného napadnutého rozhodnutia.
18. Uviedol, že nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu v konaní, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané, vidí v tom, že žalovaný (a aj správca dane) postupoval v rozpore so základnými zásadami správy daní, najmä ustanoveniami § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 v spojení s § 3 ods. 10 Daňového poriadku, vec nesprávne právne posúdil v otázke uplatnenia čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a zániku práva vyrubiť daň, takisto nesprávne aplikoval ustanovenia § 17 ods. 2 a ods. 5 v spojení s § 18 zákona o dani z príjmov, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav na riadne posúdenie veci a podstatne porušil ustanovenia o daňovom konaní, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, čím uviedol žalobcu do situácie, kedy bol tento ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch.
19. V dôvodoch poukázal na znenie výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, kde je uvedené, že žalobcovi vyrubuje rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume 35.921,41 € a zároveň aj že tento rozdiel predstavuje sumu 35.921,40 €. Ide o dve sumy, ktoré by mali byť totožné, ale nie sú a k oprave zo strany správcu dane alebo žalovaného nedošlo žiadnym spôsobom. Nie je zrejmé, ako sa žalovaný s touto rozdielnosťou vysporiadal a prečo zvolil práve tú vyššiu sumu. Žalobca
uviedol, že do podania žaloby ani nedošlo k oprave zrejmej nesprávnosti. V dôsledku uvedeného je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.
20. Napadnuté rozhodnutie sa v rámci právnej kvalifikácie podstatných skutkových otázok opiera aj o uplatnenie čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Žalobca však zastáva názor, že tento článok v danom prípade nebol a ani nemohol byť uplatnený. Predmetný čl. 9 nie je samo-vykonateľný, nezakladá práva a povinnosti fyzických a právnických osôb a na jeho vykonanie je nevyhnutne potrebný vnútroštátny zákon. Iba takýto zákon je potom právnym základom pre práva a povinnosti vnútroštátnych fyzických a právnických osôb. Povaha čl. 9 zároveň určuje, že tento nemá v zmysle Ústavy SR prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie je v tejto súvislosti založené na nesprávnom právnom posúdení.
21. Žalobca poukázal na to, že uplatnenie čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, o ktoré žalovaný oprel svoj záver, že príslušné náklady žalobcu na manažérske služby podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB ČR a Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB MS nemožno z časti zahrnúť do daňových výdavkov v relevantnom zdaňovacom období, pretože v takejto časti predstavujú rozdiel, o ktorý sa ich výška líši od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných vzťahoch, je nesprávne.
22. Žalobca poukázal na závery publikované v poslednej edícii (2015) diela „A. B. on Double Taxation Conventions“ (Klaus Vogel o zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia), z ktorého citoval: „Medzinárodné dvojstranné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, na rozdiel od kolíznych noriem medzinárodného súkromného práva, neriešia problém voľby použitia medzi domácim a zahraničným právom. Namiesto toho uznávajú, že každý zmluvný štát aplikuje svoje vlastné vnútroštátne (daňové) právo, a teda iba limitujú zmluvný štát, resp. zmluvné štáty pri použití jeho resp. ich domáceho práva. Prostredníctvom bilaterálnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia sa zmluvné štáty vzájomne zaväzujú, že nepristúpia k zdaneniu, resp. že k nemu pristúpia iba v určitom obmedzenom rozsahu v tých prípadoch, kde zmluva vyhradzuje zdanenie vcelku alebo čiastočne druhému zmluvnému štátu. Žalobca tiež zdôraznil, že pri zmluvách o zamedzení dvojitého zdanenia je zároveň potrebné odlíšiť ich záväznosť podľa medzinárodného práva (t.j. ich záväznosť pre samotné zmluvné štáty) od ich vnútroštátneho použitia (internej aplikability vo vzťahu k vnútroštátnym subjektom). Je potrebné venovať pozornosť tomu, či tieto zmluvy v konkrétnej otázke zaväzujú iba jej zmluvné štáty, alebo či aj dodatočne zakladajú práva a povinnosti pre vnútroštátne subjekty.“
23. V súvislosti so ziskami podnikov žalobca poukázal na čl. 7 ods. 1 prvú vetu, ods. 7 oboch Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Takéto zisky a ich zdanenie sú pritom určené vnútroštátnym daňovým právom daného zmluvného štátu. V predmetnej veci to podľa žalobcu znamená, že zisky (príjmy) žalobcu (ako slovenskej obchodnej spoločnosti, ktorá nemá v Českej republike, resp. v Rakúsku stálu prevádzkareň) sa zdaňujú podľa slovenského práva a české resp. rakúske právo je v zásade diskvalifikované pri zdanení ziskov žalobcu. Ak by malo byť zvažované použitie iného článku Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia (napr. čl. 9 tak ako tvrdí žalovaný v napadnutom rozhodnutí), s odkazom na čl. 7 ods. 7 takýchto zmlúv by musel byť identifikovaný príjem zahrnutý v zisku žalobcu, o ktorom hovorí iný článok spomenutých zmlúv (t.j. napr. čl. 9). A iba takýto príjem žalobcu (takáto položka príjmu) by nespadal pod čl. 7 ods. 1 Zmlúv zamedzení dvojitého zdanenia, ale by spadal napr. pod čl. 9 spomenutých zmlúv.
24. Žalobca poukázal na to, že podľa čl. 7 ods. 1 prvá veta Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sa všeobecne zdaňujú zisky podniku jedného zmluvného štátu v tom zmluvnom štáte, kde má podnik sídlo. Podľa čl. 9 uvedených zmlúv ale tento štát (t.j. štát, v ktorom sa zdaňujú zisky podniku podľa sídla podniku) môže upraviť zisk dosiahnutý domácim podnikom (ktorý je spojený so zahraničným podnikom druhého zmluvného štátu) v rozsahu, v ktorom bol tento zisk ovplyvnený podmienkami odlišujúcimi sa od obvyklých podmienok medzi neprepojenými podnikmi. Inými slovami, podľa čl. 7 ods. 7 každej zo Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia ak zisky takéhoto podniku zahŕňajú príjmy, o ktorých sa pojednáva v čl. 9 príslušnej zmluvy, potom sa čl. 7 ods. 1 uvedenej zmluvy nemusí uplatniť a vo vzťahu k takýmto ziskom (príjmom uvedeným v čl. 9) sa môže uplatniť čl. 9 príslušnej zmluvy.
25. Prípadné „uplatnenie“ čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia je teda predurčené textom tohto článku: t.j. štát, v ktorom sa zdaňujú zisky podniku podľa sídla podniku môže upraviť zisky
dosiahnuté domácim podnikom (ktorý je prepojený so zahraničným podnikom druhého zmluvného štátu) v rozsahu, v ktorom boli tieto zisky ovplyvnené podmienkami odlišujúcimi sa od obvyklých podmienok medzi neprepojenými podnikmi a takéto (v skutočnosti nerealizované) zisky včleniť do ostatných ziskov podniku a primerane ich zdaniť. Žalobca zdôraznil, že uvedené ustanovenie pokrýva situáciu, ak podnik jedného zmluvného štátu realizoval so spojeným podnikom transakciu, ktorá sa odlišuje od obvyklých podmienok medzi nespriaznenými podnikmi a nedosiahol z nej príjem, ktorý sa obvykle dosahuje. V takomto prípade by bolo možné, aby obvykle dosahovaný príjem (príp. rozdiel medzi ním a skutočne dosiahnutým príjmom) bol zahrnutý do ziskov tohto podniku a aby bol zdanený. Opačnú situáciu, kedy by bol skutočne dosiahnutý príjem vyšší ako obvyklý, uvedené ustanovenie nerieši. Takýto príjem by bol totiž zdanený podľa čl. 7 uvedených zmlúv štátom, kde má sídlo podnik, ktorý prijal uvedený príjem. Ak by došlo k zdaneniu tohto príjmu aj v inom štáte, bol by tento príjem zdanený dvakrát (teda dvojito), čo by odporovalo účelu Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.
26. Žalobca tiež poznamenal, že všetky zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia sa prostredníctvom svojich ustanovení snažia zabrániť dvojitému zdaneniu (v dvoch štátoch) toho istého príjmu tej istej osoby. Článok 9 sa ale týka vzťahov medzi dvoma štátmi a zdanenia dvoch rozdielnych platiteľov dane v ich príslušných rezidentských štátoch. Napadnuté rozhodnutie tak podľa názoru žalobcu opomína väzbu medzi čl. 7 ods. 1 a čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a čl. 9 aplikuje na situáciu, kde nie je aplikovateľný.
27. Žalobca opätovne citoval z diela A. B. on Double Taxation Conventions: „Zo znenia čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia (rovnako tak z čl. 9 ods. 1 Modelovej zmluvy OECD) vyplýva, že tento poskytuje zmluvným štátom určitú autorizáciu pre včlenenie a zdanenie tam uvedených ziskov. To, či podľa čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia ich zmluvný štát pristúpi k použitiu autorizácie tam danej, závisí od jeho vlastného vnútroštátneho práva. Teda spomínaný čl. 9 nevytvára žiaden právny základ pre „prepísanie daňovej povinnosti daňovníka“ (t.j. pre vlastné vykonanie úpravy zisku včlenením a zdanením). Zmyslom čl. 9 je reštrikcia daná pre vnútroštátne právo pri prípadnej úprave zisku spojených podnikov, kde vnútroštátna úprava nemôže byť vykonaná mimo a nad rozsah princípu nezávislého vzťahu. V súvislosti s čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia (rovnako čl. 9 ods. 1 Modelovej zmluvy OECD) vzniká teda zásadná otázka, či tento je samo-vykonateľný alebo iba umožňuje štátu prijať a aplikovať domácu vnútroštátnu legislatívu umožňujúcu príslušnú úpravu. Má sa za to, že spomenutý čl. 9 obmedzuje vnútroštátne právo v zdaňovaní a negeneruje zdanenie. Existuje pritom široká zhoda v rámci medzinárodnej rozhodovacej praxe, v rámci medzinárodnej správy daní a jej orgánov ako aj v akademickej právnickej obci, že čl. 9 nemôže byť nezávislým právnym základom pre zvýšenie daňového základu. A zároveň, neexistuje povinnosť podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia vykonať prvotnú úpravu aj ak sú podmienky čl. 9 dané. Text uvedeného článku, ktorý používa slovné spojenie „môžu sa […] včleniť a […] zdaniť“ namiesto „musia sa“ resp. „včlenia sa a zdania“ robí jasným, že zmluvný štát nie je povinný uplatniť autorizáciu danú uvedeným článkom. Panujúcim názorom je teda, že výlučným základom pre úpravu zisku medzi spojenými podnikmi je aplikovateľné domáce (vnútroštátne) právo a čl. 9 nemá samo-vykonateľný charakter. Čl. 9 okrem toho neindikuje, ako majú byť zisky včlenené a ako po včlenení majú byť zdanené. To je ponechané výlučne úprave vnútroštátneho práva.“
28. Citácie uvedené v bode 12 podľa žalobcu odôvodňujú, prečo čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia nie je samo-vykonateľný a nezakladá teda ani právny základ pre prípadnú úpravu základu dane a s tým spojené zdanenie na strane daňového subjektu. V konkrétnom prípade teda nejde o uplatnenie čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, ale môže ísť o uplatnenie príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy vychádzajúcej z možnosti ponechanej na voľbe zmluvného štátu uvedených zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sa tak podľa žalobcu týka iba štátu a je skonzumovaný prijatím jeho príslušnej vnútroštátnej úpravy, pričom vnútorná aplikabilita je potom daná iba pre takúto vnútroštátnu úpravu. Ak existujú vnútroštátne pravidlá pre úpravu v zmysle čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia vyvstáva otázka, aký dopad môže mať uvedený čl. 9 na tieto vnútroštátne pravidlá, t.j. či je čl. 9 reštriktívny alebo iba ilustratívny. Ak by uvedený článok nemal obmedzujúcu povahu, bol by potom podľa žalobcu nadbytočný. Uvedený článok umožňuje pristúpiť k predpokladanej úprave (tzv. primárna úprava) iba v súlade s princípom nezávislého vzťahu a naopak nedovoľuje úpravu mimo tohto princípu. Pritom neumožňuje také úpravy ziskov podniku, ktoré nie sú skutočne založené na posúdení primeranosti cien, ale namiesto toho sú založené na formálnych
základoch napr. na predpoklade skrytej distribúcie zisku pre nedostatok jasnej predchádzajúcej zmluvy a pod.
29. Ohľadom otázky samo-vykonateľnosti žalobca citoval niekoľko odborných publikácií z ktorých vyplýva, že samo-vykonateľné ustanovenia sú určené smerom k ich rešpektovaniu vnútroštátnymi subjektami práva a k použitiu orgánmi verejnej moci aplikujúcimi právo. Také, ktoré nie sú samo- vykonateľné, smerujú k zákonodarnému orgánu (nie k exekutíve), aby konkrétne pravidlo správania sa vhodné k použitiu vytvoril. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č.k. 3Ads/88/2006-72 zo dňa 28.02.2007. Žalobca tiež uviedol, že čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia nemá vzhľadom na svoju povahu prednosť pred vnútroštátnym slovenským zákonom (zákonom o dani z príjmov). Taktiež poukázal na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého možno dane a poplatky ukladať iba zákonom alebo na základe zákona.
30. Napadnuté rozhodnutie je založené aj na uplatnení § 17 ods. 5 v spojení s § 18 zákona o dani z príjmov. Tieto ustanovenia normujú úpravu základu dane zahraničnej závislej osoby (žalobcu) o rozdiel cien pri vzájomných obchodných vzťahoch s inými zahraničnými závislými osobami oproti cenám používaným medzi nezávislými osobami v porovnateľných vzťahoch. Zákon o dani z príjmov definuje v § 2 písm. r/ zahraničnú závislú osobu iba ako tuzemskú osobu, ktorá je určitým spôsobom prepojená so zahraničnou osobou. Zahraničnou závislou osobou môže teda byť len tuzemská (slovenská) osoba. Spoločnosti CCB ČR a CCB MS nie sú tuzemskými právnickými osobami.
31. Ustanovenia čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia predpokladajú prípadný v nich predvídaný režim pre vzťahy prepojených, resp. spojených podnikov. Napadnuté rozhodnutie žalovaného tvrdí aplikáciu čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, avšak nevymedzuje a neodôvodňuje postavenie žalobcu a spoločnosti CCB ČR a CCB MS ako prepojených alebo spojených podnikov z pohľadu kritérií podľa textu uvedených zmlúv. Taktiež sa žalovaný podľa žalobcu mýli v tom, že spoločnosti CCB ČR a CCB MS sú „zahraničnými závislými osobami“ v zmysle § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov. Zo zákonného textu je zrejmé, že zahraničná závislá osoba je iba tuzemská (slovenská) osoba, u ktorej existuje vzťah vzájomného prepojenia so zahraničnou osobou (ktorá je v zákone o dani z príjmov označovaná len ako „zahraničná osoba“ a bez prívlastku „závislá“). Takúto interpretáciu uvádza napokon aj sám žalovaný na svojom webovom sídle. Podľa žalobcu záver, z ktorého vychádza žalovaný a správca dane, že spoločnosti CCB ČR a CCB MS sú zahraničné závislé osoby podľa § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov, je nesprávny.
32. Žalobca poukázal na to, že žalovaný a správca dane aplikovali § 17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov, tieto však podľa žalobcu dopadajú iba na vzájomné obchodné vzťahy, vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery, ktoré existujú medzi zahraničnými závislými osobami. Zahraničnou závislou osobou nie je zahraničná osoba, ale iba tuzemská osoba, ktorá je prepojená na zahraničnú osobu. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov sa nedotýka obchodných (a niektorých finančných) vzťahov medzi zahraničnou závislou osobou a s ňou prepojenou zahraničnou osobou. Teda sa nedotýka vzťahu medzi žalobcom a CCB ČR a ani vzťahu medzi žalobcom a CCB MS, a na tieto vzťahy nemôže byť ani aplikovaná.
33. Druhá veta § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov hovorí iba o zahrnutí nákladov, resp. výdavkov do základu dane tuzemského subjektu, pretože tieto by inak a bez ich spomenutého zahrnutia mali vplyv na základ dane zahraničného subjektu, ktorý tieto výdavky pôvodne a reálne znášal. Účelom takéhoto postupu je teda, aby došlo ku korekcii základu dane na strane zahraničnej závislej osoby (tuzemského subjektu) o také výdavky, ktoré „za ňu“ znášal zahraničný subjekt (t.j. znášal ich v záujme tuzemskej zahraničnej závislej osoby). Podľa žalobcu uvedené ustanovenie nepripúšťa, aby bolo použité na situáciu „v opačnom garde“, t.j. aby bola do základu dane zahraničnej závislej osoby zahrnutá pomerná časť príjmu (odplaty) za službu samotnú, ktorú poskytne iná osoba (zahraničný subjekt) zahraničnej závislej osobe (tuzemskému subjektu), ak táto časť presahovala alebo nedosahovala príjmy bežne aplikované medzi nezávislými osobami. Čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia je vzhľadom na svoju povahu formulovaný oveľa všeobecnejšie. Predvída medzi spojenými, resp. prepojenými podnikmi možnosť (za predpokladu, že to umožní vnútroštátny zákon prijatý na vykonanie uvedeného článku zmluvy) včlenenia a zdanenia ziskov, ktoré by neboli dosiahnuté medzi nezávislými podnikmi. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov je teda koncipované odlišne ako čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia. Obsahuje najmä kritériá pod písmenami a/ až d/ a postup podľa neho je
obmedzený aj s poukazom na naň nadväzujúci § 17 ods. 6 zákona o dani z príjmov. V danom prípade môže byť tak podľa žalobcu uplatnený iba zákon o dani z príjmov a nie aj ustanovenie čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.
34. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia aj v otázke zániku práva vyrubiť daň žalobcovi za zdaniteľné obdobie roku 2005. Toto právo podľa žalobcu zaniklo 31.12.2011. Ďalej uviedol, že aj v prípade ak by bol z akéhokoľvek dôvodu prijatý záver o tom, že v danom prípade bola uplatnená medzinárodná zmluva v oblasti daní, musel by byť zánik práva vyrubiť dať za predmetné zdaňovacie obdobie posúdený podľa § 69 ods. 5 Daňového poriadku v jeho znení účinnom do 31.12.2012 s výsledkom, že toto právo zaniklo ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia.
35. Žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa týka zdaňovacieho obdobia roku 2005 a poukázal na § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2011. V danom prípade teda prekluzívna (päťročná) lehota rátaná od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roku 2005 (t.j. od 31. 12. 2006), uplynula 31.12.2011. V prejednávanom prípade úkon doručenia Protokolu, čo predstavuje úkon smerujúci k vyrubeniu dane, nebol vykonaný do 31.12.2011 ale až 17.08.2012, a teda takýto úkon nemohol vyvolať účinok predvídaný v § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. (t.j. znovuplynutie, resp. pretrhnutie/prerušenie prekluzívnej lehoty pre vyrubenie dane). Z týchto dôvodov má žalobca za to, že právo vyrubiť daň, resp. rozdiel dane žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2005 zaniklo 31.12.2011.
36. Napadnuté administratívne rozhodnutia vychádzajú z toho, že v danom prípade bol uplatnený čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia ako aj z použitia § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Obe rozhodnutia (z roku 2018) odôvodňujú aplikáciu § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. s poukazom na prechodné ustanovenie § 165 ods. 5 Daňového poriadku (účinného od 01.01.2012). Paradoxom tejto argumentácie podľa žalobcu je to, keď na jednej strane správca dane a aj žalovaný tvrdia, že pri vyrubovacom konaní sa malo postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb. (a teda že podľa tohto zákona mala byť daň aj vyrubená) a na druhej strane ale prvostupňové rozhodnutie (ktorým bola vyrubená daň) bolo vydané vo vyrubovacom konaní podľa Daňového poriadku (s odkazom na jeho § 68 ods. 5) a nie teda podľa zákona č. 511/1992 Zb. (s odkazom na jeho § 44 ods. 6). Prvostupňové rozhodnutie bolo takto aj potvrdené napadnutým druhostupňovým rozhodnutím. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na § 165 ods. 4, ods. 5 Daňového poriadku, § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že v zmysle § 165 ods. 5 Daňového poriadku treba pre vyrubovacie konanie v danom prípade uplatniť celú tretiu časť zákona č. 511/1992 Zb. s podtitulom „Vyrubovacie konanie“, t.j. § 38 až § 45 zákona č. 511/1992 Zb. Aplikácia ostatných ustanovení tretej časti zákona č. 511/1992 Zb. (t.j. odlišných od § 44) pre ďalší postup správcu dane po ukončení daňovej kontroly a v nadväznosti na jej zistenia nemá podľa žalobcu logické a vecné opodstatnenie už z povahy veci. Pre fázu postupu správcu dane po ukončení daňovej kontroly, v súvislosti so zisteniami z nej, je namieste uplatniť iba postup podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb. Použitie ustanovení § 38 až § 43 zákona č. 511/1992 Zb. pre takúto fázu je diskvalifikované buď výslovným textom právnej úpravy alebo jasne vyplýva z povahy veci, príp. ak by tieto ustanovenia mali byť pred začatím vyrubovacieho konania použité, § 44 zákona č. 511/1992 Zb. s tým výslovne ráta. Inštitúty uvedené v § 38 a § 39 zákona č. 511/1992 Zb. jasne predchádzajú daňovej kontrole a v príslušných prípadoch sú okrem iného predmetom takejto kontroly zo strany správcu dane. Ustanovenie § 41 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje vytýkacie konanie. Uplatnenie tohto ustanovenia pre fázu po ukončení daňovej kontroly nemá podľa povahy veci opodstatnenie a je vylúčené, naviac pre fázu samotného priebehu daňovej kontroly uvedený inštitút vytýkacieho konania je konzumovaný v rámci práv a povinností správcu dane a daňového subjektu pri daňovej kontrole (ustanovenie § 15 zákona č. 511/1992 Zb. a najmä jeho ods. 5, ods. 6 a ods. 10). Ustanovenie § 42 zákona č. 511/1992 Zb. reguluje určenie dane v prípade nepodania daňového priznania alebo hlásenia, čo je relatívne samostatný inštitút, ktorý síce môže ale aj nemusí byť použitý v súvislosti s daňovou kontrolou, každopádne však ustanovenie § 44 zákona č. 511/1992 Zb. (označené podtitulom vyrubenie dane a jej doplatku) s ním výslovne ráta vo svojom odseku 3 ako s postupom, ktorý predchádza vyrubeniu dane. Ustanovenie § 43 zákona č. 511/1992 Zb. upravuje zákaz prenosu daňovej povinnosti a je všeobecným ustanovením aplikovateľným pre akékoľvek daňové konanie v ktorejkoľvek jeho fáze.
37. Žalobca poukázal na tvrdenia žalovaného, že účelom § 165 ods. 5 Daňového poriadku je zabezpečiť kontinuitu procesných pravidiel vyrubovacieho konania (vrátane procesných lehôt, za ktorú považuje aj lehotu pre zánik práva vyrubiť daň) nadväzujúceho na daňovú kontrolu spravujúcu sa zákonom č.
511/1992 Zb. Žalobca zdôraznil, že podľa povahy je lehota pre zánik práva vyrubiť daň hmotnoprávna a nie procesná lehota. Jej uplynutím zaniká hmotné (majetkové) právo štátu na vyrubenie (určenie) dane a tomu zodpovedajúca povinnosť daňového subjektu takúto daň odviesť štátu. Uplynutie takejto hmotnoprávnej lehoty spôsobuje aj sekundárny procesný dôsledok spočívajúci v tom, že akýkoľvek procesný postup správcu dane v záujme určenia a vyrubenia dane je nezákonný vzhľadom na preklúziu. Daňový poriadok nadobudol účinnosť 01.01.2012 a neobsahoval žiadne prechodné ustanovenie v tom zmysle, že by sa lehota pre zánik práva vyrubiť daň, ktorá predtým začala plynúť a ešte neuplynula, mala posudzovať podľa zákona č. 511/1992 Zb.
38. Žalobca v tejto súvislosti zastáva názor, že úpravu Daňového poriadku (vzhľadom na jej obsah v porovnaní so zákonom č. 511/1992 Zb.) ohľadne zániku práva vyrubiť daň treba posúdiť z pohľadu tzv. nepravej retroaktivity, ktorá je dovolená (t.j. ako takú, ktorá s účinnosťou do budúcna prináša určité zmeny práv alebo povinností, ktoré vznikli za skoršej právnej úpravy, a teda v pravom slova zmysle ani nepôsobí do minulosti).
39. Daňový poriadok má pritom povahu verejnoprávneho predpisu daného samotným štátom a aplikovaného vo sfére verejnej, resp. štátnej správy – t.j. obsahuje normy uplatňujúce metódu vertikálnej regulácie právnych vzťahov. Ak takýto predpis prináša budúcu zmenu v prospech subordinovaných subjektov (daňových subjektov) napr. v zmysle skrátenia lehoty pre zánik práva štátu vyrubiť daň (a naopak skrátenie lehoty, v ktorej môže byť daňovému subjektu uložená povinnosť daň zaplatiť), je takáto zmena plne akceptovateľná a nepredstavuje zásah do nadobudnutých práv subordinovaných subjektov (daňových subjektov).
40. Pôvodné znenie Daňového poriadku (v znení účinnom od 01.01.2012 do 31.12.2013) upravovalo zánik práva vyrubiť daň v prípadoch uplatnenia medzinárodných zmlúv v oblasti daní prostredníctvom ustanovenia § 69 ods. 5. Prechodné ustanovenie v § 165 ods. 2 Daňového poriadku sa podľa názoru žalobcu vzťahuje iba k procesným pravidlám daňového konania (a nie aj k hmotnoprávnej lehote pre zánik práva vyrubiť daň, ktorá naviac aj presahuje rozmer daňového konania). Ak by sa predmetné prechodné ustanovenie vzťahovalo aj k hmotnoprávnej prekluzívnej lehote pre vyrubenie dane muselo by byť zohľadnené aj ustanovenie § 165b ods. 2 Daňového poriadku, ktoré bolo zavedené s účinnosťou od 30.12.2012. Rovnako by muselo byť zohľadnené aj vypustenie druhej vety ustanovenia § 69 ods. 5 Daňového poriadku s účinnosťou od 01.01.2013. V dôsledku prechodného ustanovenia § 165b ods. 2 Daňového poriadku účinného od 30.12.2012 by potom musela byť aj ešte neuplynutá lehota pre zánik práva vyrubiť daň nevyhnutne posúdená už iba podľa Daňového poriadku vtedy účinného (t.j. podľa jeho znenia účinného do 31.12.2012).
41. Žalobca zdôraznil, že Daňový poriadok (v znení účinnom do 31.12.2012) upravoval v súvislosti s uplatnením medzinárodnej zmluvy v oblasti daní zánik práva vyrubiť daň vo svojom ustanovení § 69 ods. 5. Žalobca však nedosahoval zdaniteľné príjmy na území druhého štátu preto sa naňho ustanovenie § 69 ods. 5 Daňového poriadku nemôže vzťahovať. Druhú vetu § 69 ods. 5 Daňového poriadku nemožno chápať ako rozšírenie prvej vety tohto ustanovenia. Prvá veta všeobecne upravuje vecný rozsah použitia daného ustanovenia, pričom v druhej vete je vyjadrená personálna limitácia vecného rozsahu v rámci ktorej sa vecný rozsah výlučne uplatní. Žalobca uviedol, že prvostupňové rozhodnutie poukazuje aj na vypustenie druhej vety daného ustanovenia prostredníctvom novelizácie Daňového poriadku vykonanej zákonom č. 440/2012 Z.z. (s účinnosťou od 01.01.2013) a dôvodovú správu k nej (cit: „Navrhuje sa vypustiť druhú vetu ustanovenia, vzhľadom na postačujúcu úpravu prekluzívnej lehoty pri uplatnení medzinárodných zmlúv v prvej vete ustanovenia.“).
42. Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/13/2014 zo dňa 25.02.2015, pričom ako žalobca uviedol, tento rozsudok sa týka právneho stavu pred tým, ako bol s účinnosťou od 30.12.2012 novelizovaný Daňový poriadok a bola zavedená jeho bezvýnimočná aplikovateľnosť na daňové konania bez ohľadu na čas ich začiatku. Predmetný rozsudok sa tiež týka inej situácie.
43. Žalobca tiež poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie sa v kľúčovej časti opiera o Porovnávaciu analýzu. Jej závery majú údajne potvrdzovať a dokazovať jeden z kľúčových záverov napadnutého rozhodnutia o nenaplnení princípu nezávislého vzťahu v súvislosti s nákladmi na manažérske služby podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzavretej s CCB MS. V tejto súvislosti žalobca
uviedol, že Porovnávacia analýza bola vypracovaná až v rámci odvolacieho daňového konania bez toho, aby bol žalobca o nej upovedomený a aby mu bola poskytnutá možnosť sa s ňou oboznámiť.
44. K Porovnávacej analýze ako dôkaznému prostriedku žalobca poukázal na § 74 ods. 2, ods. 3 Daňového poriadku. Ak teda odvolací orgán vykoná dokazovanie, musí umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania. Keďže žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s Porovnávacou analýzou pred vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu § 74 ods. 3, § 3 ods. 3, ods. 8 v spojení s § 3 ods. 10 Daňového poriadku a tento postup je v rozpore so zásadou zákonnosti. Žalobca v súvislosti s Porovnávacou analýzou poukázal na § 60 ods. 2 Daňového poriadku a princíp dvojinštančnosti daňového konania. Žalobca sa domnieva, že Porovnávaciu analýzu vykonal pracovník, ktorý sa zúčastnil daňového konania, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Tento postup by predstavoval porušenie dvojinštančnosti daňového konania a takto získaný dôkaz by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. V tejto súvislosti žalobca navrhol vykonanie dôkazu, ak z predložených administratívnych spisov nebude zrejmé, ktorý pracovník, resp. pracovníci vypracovali Porovnávaciu analýzu, aby sa žalovaný vyjadril k tejto skutočnosti, prípadne predložil záznamy, z ktorých by bolo zrejmé, kto zo zamestnancov vypracoval Porovnávaciu analýzu.
45. Žalobca namietal aj závery uvedené v Porovnávacej analýze. Podľa jeho názoru žalovaný nezdôvodnil, prečo pristúpil k identifikovaniu práve skupiny „Very large companies“ (t.j. veľmi veľkých spoločností) ako subjektov porovnateľných so žalobcom. Kritériami pre veľmi veľké spoločnosti podľa databázy Amadeus sú: obrat viac ako 100 miliónov €, aktíva viac ako 200 miliónov € a počet zamestnancov viac ako 1000. Žalobca v období roku 2005 a aj predtým a aj následne nespĺňal ani jedno z uvedených kritérií.
46. Porovnávacia analýza má podľa žalovaného preukazovať, že služby, ktoré boli poskytnuté žalobcovi zo strany spoločnosti CCB MS v roku 2005 podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb neboli poskytnuté v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Napadnuté rozhodnutie pritom uvádza, že Porovnávacia analýza sa sústreďuje na identifikáciu obvyklého ziskového rozpätia pre balenie a predaj nealkoholických nápojov a porovnáva ziskovú prirážku porovnateľných nezávislých spoločností so žalobcom. Žalobca je ale toho názoru, že v danom prípade je nepodstatná jeho zisková prirážka pri činnosti balenia a distribúcie nápojov, pretože v danom prípade išlo o poskytovanie manažérskych služieb, ktorých príjemcom bol žalobca. Podľa žalobcu by mala byť skúmaná zisková prirážka pre manažérske služby, pretože tie boli poskytnuté žalobcovi a tie sú predmetom skúmania. Žalobca tiež poukázal na to, že vzniknuté straty nesúviseli primárne s množstvom prijatých služieb, ale skôr s obchodnou realitou, s ktorou sa stretával pri výkone svojej podnikateľskej činnosti pri znášaní podnikateľského rizika v konkurenčnom prostredí. Záporná ziskovosť žalobcu v rokoch 2004
- 2009 bola spôsobená ekonomickou podstatou a obchodnou komplexnosťou, ktoré sa nenachádzajú v spoločnostiach, ktoré sú výrobcami minerálnych vôd. Prijaté služby boli rozhodujúce pre výkon podnikateľskej činnosti žalobcu.
47. Žalobca uviedol, že napadnutým rozhodnutím došlo k zvýšeniu základu dane žalobcu o časť nákladov na služby poskytnuté žalobcovi podľa zmluvy o poskytnutí manažérskych služieb spoločnosťou CCB ČR, pretože podľa žalovaného alokačný kľúč prerozdelenia relevantných nákladov na služby (z ktorých odmena za služby bola kalkulovaná spolu aj s primeranou ziskovou prirážkou 5%) podľa pomeru počtu zamestnancov žalobcu k celkovému počtu zamestnancov žalobcu a spoločnosti CCB ČR (ako Integrovaného celku) údajne nezodpovedal cieľu, reálnym okolnostiam a skutočnosti poskytovaných manažérskych služieb. Žalovaný uplatnil iný alokačný kľúč prerozdelenia relevantných nákladov, a to podľa pomeru množstva predaných nealkoholických nápojov žalobcom k celkovému množstvu predaných nealkoholických nápojov Integrovaným celkom oboch spoločností, pretože podľa jeho názoru cieľom manažérskych služieb bolo práve zvýšenie tržieb, obratu a zisku. Podľa názoru žalobcu alokačný kľúč uplatnený žalovaným nereflektuje na skutočnú povahu uvedených manažérskych služieb a stanovenie odplaty za ne, preto žalobca považuje za správny ním zvolený pôvodný alokačný kľúč (určený podľa pomeru zamestnancov). Smernica OECD výslovne pripúšťa pri alokácii nákladov na služby aj použitie iných kritérií než je objem predaných jednotiek. Ak žalovaný tvrdí, že ním zvolený alokačný kľúč zodpovedá úžitku poskytovaných manažérskych služieb (zvýšenie efektívnosti, predaja a tržieb žalobcu) bolo by podľa žalobcu prirodzenejšie, ak by ním zvolený kľúč reflektoval práve zvýšenie predaja a tržieb a nie iba objem predaja ako taký. Podľa názoru žalobcu však aj samotná povaha manažérskych služieb podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB ČR
plne odôvodňuje alokačný kľúč, ktorý bol zvolený žalobcom. Dôvodom poskytovania manažérskych služieb bola predovšetkým integrácia (spájanie resp. zdieľanie). Uvedené služby boli zabezpečované v rámci integrácie a pochopiteľne v rámci toho aj v snahe o zvýšenie efektívnosti a v konečnom dôsledku aj v snahe o nárast tržieb a zisku žalobcu. Tieto služby, pokiaľ by neboli zabezpečované v rámci Integrovaného celku, museli by byť vzhľadom na ich povahu (nevyhnutnú potrebu) zabezpečené samotným žalobcom alebo externe.
48. Samotné služby poskytnuté žalobcovi podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB ČR nie sú schopné priamo priniesť žalobcovi príjem, obrat alebo tržbu. K uvedenému iba môžu prispieť, ak ich výsledky žalobca vhodne využil. Okrem toho podľa žalobcu nie je zrejmé, akú väzbu majú alebo môžu mať relevantné náklady (spolu)určujúce odplatu za predmetné administratívne služby a spočívajúce v nákladoch na mzdy príslušných manažérov na zvýšenie predaja nealkoholických nápojov na strane žalobcu.
49. Poskytované manažérske služby sa týkali najmä: prípravy a riadenia metodiky štandardizovaných kmeňových dát, interného auditu, účtovných postupov, oblasti treasury, riadenia ľudských zdrojov, odmeňovania, vzdelávania a stratégie riadenia ľudských zdrojov, vzdelávacieho a rozvojového systému COBRA, finančných služieb a výkazníctva, finančných služieb a účtovníctva a boli vykonávané prevažne na území Slovenskej republiky resp. priamo v priestoroch žalobcu. Poskytovanie uvedených služieb vyplynulo z toho, že v roku 2005 došlo k integrácii riadiacich funkcií žalobcu a CCB ČR do jedného Integrovaného celku.
50. Za poskytované manažérske služby žalobca platil spoločnosti CCB ČR odmenu. Jej výška bola stanovená podľa relevantných nákladov spoločnosti CCB ČR, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním služieb. Pod relevantnými nákladmi sa rozumeli najmä osobné náklady príslušných zamestnancov alebo iných pracovníkov spoločnosti CCB ČR činných pri poskytovaní služieb, vrátane súvisiacich nákladov (napr. cestovné) a administratívne náklady priraditeľné spoločnosti CCB ČR. K takýmto nákladom mala byť pripočítaná prirážka, ktorá sa používa v bežných obchodných vzťahoch vo výške 5%, pričom uvedená prirážka sa neuplatňovala na služby nakúpené od tretích strán.
51. V zdaňovacom období roku 2005 znášala celkové náklady na manažérske služby spoločnosť CCB ČR, pričom časť nákladov na mzdy zamestnancov Integrovaného celku, bola vyfakturovaná žalobcovi (v rámci odmeny za predmetné manažérske služby) na základe alokačného kľúča, ktorým bol pomer počtu stálych zamestnancov žalobcu k celkovému počtu stálych zamestnancov Integrovaného celku vykázaný ku dňu 31.12.2005. Zamestnanci žalobcu predstavovali 33 % podiel na celkovom počte zamestnancov Integrovaného celku a zamestnanci spoločnosti CCB ČR predstavovali 67 % podiel. Náklady na zamestnancov boli delené medzi žalobcu a spoločnosť CCB ČR v pomere 33 : 67. K nákladom priraditeľným žalobcovi bola pripočítaná 5 % zisková prirážka. Takto určená (vypočítaná) suma predstavovala odmenu za predmetné manažérske služby. Napadnuté rozhodnutie kvalifikuje platby zaplatené žalobcom v zdaňovacom období roku 2005 podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB ČR ako dohodu o príspevkoch na náklady.
52. V dôsledku napadnutého rozhodnutia bol základ dane žalobcu za rok 2005 zvýšený o časť nákladov na služby, ktoré mu boli poskytnuté podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB MS. Uvedené zvýšenie bolo vykonané s poukazom na to, že náklady na uvedené služby nezodpovedajú princípu nezávislého vzťahu. V tomto zmysle bol (iba) spochybnený jednotný alokačný kľúč, podľa ktorého boli uvedené služby žalobcovi fakturované v stanovenej výške. Správnosť tejto sumy však podľa žalobcu nemožno nijak overiť a je podľa neho stanovená arbitrárne a nepreskúmateľne.
53. Žalobca uviedol, že právna úprava relevantná pre prípadné zvýšenie základu dane pritom predpokladá iba zvýšenie o sumy, ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške resp. o sumy, ktoré zodpovedajú rozdielu ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb a ceny používanej medzi nezávislými osobami. To z logiky veci predpokladá, že musí byť stanovená najskôr správna výška výdavkov. Bez jej stanovenia nie je možné uvedenú úpravu základu dane podľa zákonných ustanovení ani vykonať a už vôbec preskúmať. Spomenuté zákonné ustanovenia pritom neumožňujú správnu úvahu správcu dane alebo žalovaného pri stanovení uvedeného.
54. Prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie konštatujú daňovú neuznateľnosť 50-ich % z 50 % celkových nákladov žalobcu v roku 2005 na manažérske služby podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB MS. Obe rozhodnutia uvádzajú výšku takýchto celkových nákladov v sume 19.764.305,58 SKK (656.054,76 €) a z tejto sumy aj rátajú daňovo neuznanú časť nákladov. Protokol z daňovej kontroly a aj dodatok k nemu však uvádza inú sumu týchto celkových nákladov a to sumu 18.884.378,11 SKK (626.846,52 €). Pokiaľ by táto suma bola zohľadnená pri výpočte, viedla by k nižšej sume vyrubeného rozdielu dane.
55. Podľa žalobcu nie je zrejmé, či správca dane použil postup podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov alebo podľa § 17 ods. 2 písm. b/ zákona o dani z príjmov. Správca dane aj žalovaný poukázali na § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov. Posúdenie, či určité náklady zodpovedajú princípu nezávislého vzťahu, musí byť založené na určení výšky nákladov zodpovedajúcich uvedenému princípu. Iba tak je potom možné konkrétne náklady porovnať a stanoviť rozdiel. Takýto prístup vyplýva z § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov. Uvedený postup vyplýva aj z § 17 ods. 2 písm. b/ a c/ a aj § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, pretože ak má byť podľa týchto ustanovení zvýšený/znížený výsledok hospodárenia o sumy, ktoré sa zahŕňajú/nezahŕňajú do základu dane, pričom tieto sumy zodpovedajú rozdielu ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb, ktoré sa líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami, potom musí existovať aj určenie cien, ktoré používajú medzi sebou nezávislé osoby. Bez uvedeného a aj bez prípadného určenia kategórií poskytnutých služieb, pre ktoré malo byť použitie jednotného alokačného kľúča nevhodné, nie je podľa žalobcu možné zistiť a ani preveriť správnosť postupu správcu dane a aj žalovaného. Okrem toho otázka, či výška nákladov zodpovedá princípu nezávislého vzťahu alebo nie, musí byť skúmaná z perspektívy oboch strán. V napadnutom rozhodnutí však nie je uvedené, že by uvedené skúmanie bolo vykonané aj z perspektívy poskytovateľa uvedených služieb.
56. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/67/2014 zo dňa 19.11.2015 v zmysle ktorého Smernica OECD nie je všeobecne záväzným prameňom práva.
III. Vyjadrenie žalovaného
57. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Pridržiaval sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že žalobca – ako prijímateľ služieb a CCB MS ako poskytovateľ služieb sú v zmysle § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov zahraničné závislé osoby. Správca dane preto v rámci daňovej kontroly preveroval transakcie medzi uvedenými zahraničnými závislými osobami z hľadiska transferového oceňovania v nadväznosti na § 17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov, čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia nadradených vnútroštátnym predpisom a Smernicou OECD ako výkladového prostriedku k dotknutým medzinárodným zmluvám.
58. Správca dane v rámci daňovej kontroly posudzoval cenu aplikovanú v danej transakcii (služby poskytované CCB MS) v zmysle ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, podľa ktorého súčasťou základu závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane. Pri určení rozdielu sa použije postup podľa § 18 zákona o dani z príjmov. Prvá veta ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov vytvára v hmotnoprávnom daňovom predpise právny priestor na vykonanie tzv. primárnej úpravy základu dane, ktorou sa upravuje (zvyšuje) základ dane a to v prípade, ak transferové ceny nezodpovedajú princípu nezávislého vzťahu z dôvodu nastavenia príliš nízkych predajných cien alebo príliš vysokých nákupných cien tovaru, služieb, majetku, práv a pod.
59. Žalovaný ďalej uviedol, že vychádza z článku 9 ods. 1 Modelovej zmluvy OECD, v ktorom sa uvádza: „Ak sú medzi dvomi združenými podnikmi v ich obchodných alebo finančných vzťahoch stanovené alebo uložené podmienky, ktoré sa líšia od podmienok, ktoré by existovali medzi nezávislými podnikni, potom akékoľvek zisky, ktoré by dosiahol jeden z podnikov, keby nebolo týchto podmienok, avšak z dôvodu existencie týchto podmienok ich nedosiahol, môžu byť zahrnuté do ziskov tohto podniku a následne zdanené“.
60. Primárna úprava základu dane je tzv. daňovou úpravou základu dane, resp. neúčtovnou úpravou. Môže ju vykonať sám daňovník (závislá osoba) na r. 110 daňového priznania k dani z príjmov právnickej
osoby alebo ju vykoná správca dane po daňovej kontrole. Druhá veta § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov ustanovuje, že pri vyčíslení rozdielu, ktorý je základom primárnej úpravy, je potrebné použiť postup podľa § 18 zákona o dani z príjmov, t. j. pri jeho vyčíslení treba vychádzať z princípu nezávislého vzťahu.
61. Žalovaný uviedol, že v zmysle § 17 ods. 5 veta druhá zákona o dani z príjmov je správca dane pri kontrole transakcií medzi závislými osobami oprávnený preveriť či existuje rozdiel v cene aplikovanej v transakcii medzi závislými osobami v porovnaní s cenou v porovnateľnej transakcii, ktorú realizujú nezávislé osoby a o zistený rozdiel upraviť (zvýšiť) základ dane kontrolovaného daňového subjektu. Podľa žalovaného ako vyplýva z ustanovenia § 18 zákona o dani z príjmov pri zistení rozdielu v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov sa postupuje v súlade s princípom nezávislého vzťahu, t. j. porovnávajú sa podmienky dohodnuté v obchodných alebo finančných vzťahoch medzi zahraničnými závislými osobami s podmienkami, ktoré by si medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných okolností. Rozdiely v cene môžu nastať aj v dôsledku takých podmienok, ktoré by v nezávislom vzťahu medzi nezávislými osobami neboli aplikované. Odlišné podmienky transakcie medzi závislými osobami v porovnaní s podmienkami transakcie medzi nezávislými osobami sa môžu premietnuť do rozdielu v cene, ktorý je rozdielom v zmysle ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov. Zároveň medzi závislými osobami môžu prebiehať transakcie, ktoré by nezávislé osoby medzi sebou vôbec nerealizovali z dôvodu, že takéto transakcie môžu byť v rozpore s princípmi podnikania, resp. trhovými princípmi. Ide o transakcie bez ekonomického opodstatnenia pre daňový subjekt, ktoré rovnako možno považovať za transakcie v rozpore s princípom nezávislého vzťahu. Ich realizácia vedie k zníženiu zisku daňového subjektu, resp. k zníženiu jeho základu dane.
62. Žalovaný tiež uviedol, že článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia sa zaoberá úpravami ziskov závislých osôb, ktoré možno vykonať na daňové účely, ak neboli transakcie medzi závislými osobami uzavreté na základe princípu nezávislého vzťahu. Podľa článku 9 ods. 1 Modelovej zmluvy OECD, ak sú medzi dvomi závislými osobami v ich obchodných alebo finančných vzťahoch stanovené alebo uložené podmienky, ktoré sa líšia od podmienok, ktoré by existovali medzi nezávislými podnikmi, potom akékoľvek zisky, ktoré by dosiahol jeden z podnikov, keby nebolo týchto podmienok, avšak z dôvodu existencie týchto podmienok ich nedosiahol, môžu byť zahrnuté do ziskov tohto podniku a následne zdanené.
63. K námietke žalobcu, že mu nie je zrejmé, akým spôsobom došlo zo strany správcu dane k aplikácii predmetného článku, žalovaný uviedol, že pri aplikácii princípu nezávislého vzťahu nejde len o včlenenie zisku z transakcií, ktorý by vyplýval zo zvýšenia výnosov, ale aj o včlenenie zisku z transakcií, ktorý by vyplýval zo zníženia nákladov. Zisk je ekonomická veličina definovaná ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Nie je tvorený len výnosmi, ale aj nákladmi.
64. Podľa žalovaného je jednoznačné, že aplikácia článku 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia predpokladá včlenenie a dodatočné zdanenie ziskov z transakcií, ktoré sú v rozpore s princípom nezávislého vzťahu. Predmetný dodatočne zdanený zisk môže vyplývať z toho, že cena aplikovaná v transakciách medzi závislými osobami bola v rozpore s princípom nezávislého vzťahu, t. j. predajná cena bola príliš nízka, resp. nákupná cena bola príliš vysoká, ale zároveň aj z dôvodu, že samotný náklad, resp. výnos bol ekonomicky neodôvodnený, čím nebol dodržaný princíp nezávislého vzťahu.
65. Z ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov vrátane jeho poslednej vety, ktorá definuje podmienky daňovej uznateľnosti nákladov na vnútropodnikové služby, podľa žalovaného pre daňový subjekt vyplýva povinnosť preukázať súlad transakcie, ktorú realizuje so závislou osobou s princípom nezávislého vzťahu, ktorý je zakotvený v článku 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.
66. Pre správcu dane z ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov vyplýva povinnosť preveriť súlad transakcie, ktorú daňový subjekt realizuje so závislou osobou s princípom nezávislého vzťahu a v prípade, ak správca dane zistí, že transakcia nie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu, pristúpi k tzv. primárnej úprave základu dane, tak ako mu to umožňuje článok 9 ods. 1 príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov nepredstavuje rozšírenie povinnosti daňových subjektov, ide o totožný rozsah povinností, ktoré vyplývajú z aplikácie článku 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.
67. Žalovaný poukázal na to, že základný právny vzťah medzi vnútroštátnym predpisom a medzinárodnou zmluvou je uvedený v ustanovení § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov a v § 162 Daňového poriadku. Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú samostatne, má prednosť pred týmto zákonom (zákonná prioritná doložka), t.j. ustanovenia tohto zákona sa nepoužijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná, ustanovuje inak. Do tejto kategórie medzinárodných zmlúv patria aj zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia.
68. Žalovaný konštatoval, že článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia neukladá povinnosti daňovým subjektom v zmluvných štátoch priamo. Článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia stanovuje postup pri dojednaní podmienok v rozpore s princípom nezávislého vzťahu. Tento postup je však na základe dohody zmluvných štátov (príslušnej zmluvy schválenej, ratifikovanej a vyhlásenej v zbierke zákonov) pre zdanenie záväzný a určuje práva a povinnosti zúčastnených (daňových subjektov v zmluvných štátoch a samotných zmluvných štátov). Navyše, ako je zdôvodnené vyššie, článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia „neustanovuje inak“ ako ustanovenie vnútroštátneho predpisu (§ 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov), ale je v súlade s citovaným ustanovením vnútroštátneho predpisu.
69. Napriek tomu, že Modelová zmluva OECD a jej Komentár nie je publikovaná v Zbierke zákonov SR, je najčastejšie používaným referenčným zdrojom pri uzatváraní konkrétnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a pri výklade ich ustanovení. To znamená, že jej ustanovenia sa priamo prenášajú do právne záväzných právnych dokumentov, ktorými sú zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Modelová zmluva OECD je vzorom pre členské štáty pri uzatváraní bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.
70. Žalovaný zdôraznil, že Smernica OECD je považovaná za všeobecne uznávaný doplnkový výkladový prostriedok k článku 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (č. 15/1988 Zb.). Ustanovenia Smernice OECD a Modelovej zmluvy OECD a jej Komentára vytvárajú špecialisti na pôde medzinárodnej organizácie OECD a tiež široká odborná verejnosť (zastupujúca podnikateľský sektor a akademickú obec), ktorá vstupuje do procesu jej tvorby prostredníctvom verejnej diskusie a písomných pripomienok k návrhom spracovaným členmi Výboru pre daňové záležitosti OECD. Finálny dokument je výsledkom dohody zúčastnených strán.
71. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že Modelová zmluva OECD, Komentár a rovnako aj Smernica OECD sú dokumentmi, ktoré sa dynamicky vyvíjajú, nie je zvykom, aby sa uverejňovali v Zbierke zákonov SR. Odborná verejnosť si je veľmi dobre vedomá existencie Modelovej zmluvy OECD, Komentára a tiež Smernice OECD a tieto dokumenty aj aktívne využíva.
72. K zániku práva vyrubiť daň žalovaný poukázal na svoje napadnuté rozhodnutie a na § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Keďže pri kontrole dane z príjmov žalobcu za rok 2005 bola uplatnená medzinárodná zmluva v oblasti daní, zánik práva vyrubiť daň sa riadi vyššie uvedeným ustanovením. V tomto prípade je prekluzívna desaťročná lehota rátaná od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie za rok 2005, t.j. od 31.12.2006. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že prekluzívna lehota na zánik práva vyrubiť daň uplynula dňa 31.12.2016, t.j. 10 rokov od 31.12.2006.
73. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnickej osoby, o výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9900404/5/2066540/2012 zo dňa 02.08.2012 a jeho dodatok č. 1/2012. Na základe výsledku kontroly dane z príjmov právnickej osoby dodatočným platobným výmerom č. 9900404/5/2369468/2012 zo dňa 30.08.2012 vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2005 v sume 129.409,18 eur. Proti uvedenému dodatočnému platobnému výmeru sa žalobca odvolal.
74. Rozhodnutím č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa 12.12.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900404/5/2369468/2012 zo dňa 30.8.2012. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 27.2.2013 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa 12.12.2012. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. 5S/47/2013-69 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa 12.12.2012 a rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900404/5/2369468/2012 zo dňa 30.08.2012 a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.2.2017 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/47/2013-69.
75. Správca dane vydal v predmetnej veci rozhodnutie č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018, proti ktorému podal žalobca odvolanie zo dňa 16.03.2018. Z uvedených skutočností podľa žalovaného vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z príjmov za rok 2005 v lehote podľa § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.
76. K Porovnávacej analýze žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí na stranách 21-27 sú uvedené výsledky Porovnávacej analýzy vypracovanej správcom dane za obdobie 2004 až 2015. Uvedená analýza nebola správcom dane vypracovaná na základe inštrukcií odvolacieho orgánu, správca dane túto analýzu vypracoval v rámci odvolacieho konania z vlastnej iniciatívy na podporu svojich tvrdení uvedených v rozhodnutí č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018. Uvedenú analýzu vypracovali pracovníci správcu dane, ktorí vykonávali vyrubovacie konanie ukončené rozhodnutím č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018.
77. K čiastočnému neuznaniu nákladov na manažérske služby od spoločností CCB ČR a CCB MS žalovaný poukázal na svoje stanovisko v napadnutom rozhodnutí a na týchto dôvodoch zotrval.
IV. Replika žalobcu
78. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v správnej žalobe.
79. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
V. Verejné vyhlásenie rozsudku
80. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/118/2018 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-5S/118/2018.
81. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 27.09.2023, keďže žalobca aj žalovaný vyjadrili súhlas s rozhodnutím vo veci bez nariadenia ústneho pojednávania dňa 09.06.2020.
82. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok C. D. proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona o dani z príjmov, zákona č. 511/1992 Zb., Daňového poriadku a medzinárodných zmlúv, preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
VI. Relevantné právne predpisy
83. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
84. Podľa čl. 154c ods. 2 Ústavy SR iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon.
85. Podľa čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom ak a) sa podnik jedného zmluvného štátu podieľa priamo alebo nepriamo na vedení, kontrole alebo majetku podniku druhého zmluvného štátu alebo b) tie isté osoby sa priamo alebo nepriamo podieľajú na vedení, kontrole alebo majetku podniku jedného zmluvného štátu i podniku druhého zmluvného štátu a ak sa v týchto prípadoch medzi oboma podnikmi v ich obchodných alebo finančných vzťahoch dojednali alebo sa im uložili podmienky, ktoré sa líšia od podmienok, ktoré by boli dojednané medzi nezávislými podnikmi, môžu sa do ziskov tohto podniku včleniť a primerane zdaniť zisky, ktoré by bez týchto podmienok bol docielil jeden z podnikov, ktoré sa však vzhľadom na tieto podmienky nedocielili.
Ak jeden zmluvný štát zahrnie do ziskov podniku tohto zmluvného štátu a následne zdaní zisky, z ktorých bol podnik druhého zmluvného štátu zdanený v tomto druhom zmluvnom štáte, a zisky takto zahrnuté sú zisky, ktoré by bol dosiahol podnik prvého uvedeného zmluvného štátu, ak by podmienky dohodnuté medzi týmito dvoma podnikmi boli také, aké by sa dohodli medzi nezávislými podnikmi, potom druhý zmluvný štát primerane upraví sumu dane uloženej z týchto ziskov. Pri stanovení takejto úpravy sa postupuje s náležitým ohľadom na iné ustanovenia zmluvy a príslušné úrady zmluvných štátov sa v prípade potreby spolu poradia.
86. Podľa čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia ČR 1. ak a) sa podnik jedného zmluvného štátu zúčastňuje priamo alebo nepriamo na riadení, kontrole alebo na majetku podniku druhého zmluvného štátu, alebo b) sa tie isté osoby priamo alebo nepriamo zúčastňujú na riadení, kontrole alebo na majetku podniku jedného zmluvného štátu i podniku druhého zmluvného štátu, a ak v týchto prípadoch sú oba podniky vo svojich obchodných alebo finančných vzťahoch viazané podmienkami, ktoré si dohodli alebo im boli uložené a ktoré sa líšia od podmienok, ktoré by si dohodli nezávislé podniky, môžu byť akékoľvek zisky, ktoré by dosiahol jeden z nich, keby neboli tieto podmienky, ale vzhľadom na tieto podmienky ich nedosiahol, zahrnuté do ziskov tohto podniku a následne zdanené.
2. Ak jeden zmluvný štát zahrnie do ziskov podniku tohto štátu a následne zdaní zisky, z ktorých bol podnik druhého zmluvného štátu zdanený v tomto druhom štáte a zisky takto zahrnuté sú zisky, ktoré by bol dosiahol podnik skôr uvedeného štátu, ak by podmienky dohodnuté medzi týmito dvoma podnikmi boli také, aké by sa dohodli medzi nezávislými podnikmi, potom tento druhý štát primerane upraví sumu dane v ňom uloženej z týchto ziskov. Pri stanovení tejto úpravy sa prihliadne na iné ustanovenia tejto zmluvy a príslušné orgány zmluvných štátov sa v prípade potreby navzájom poradia.
3. Ustanovenia odseku 2 sa neuplatnia v prípade podvodu, hrubej nedbalosti alebo vedomého zanedbania povinností.
87. Podľa § 71 ods. 1 SSP ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len „správny delikt“) určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Obdobne to platí o lehotách na zánik práva vo veciach daní, cla, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, rozpočtu Európskej únie, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov.
88. Podľa § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov medzinárodná zmluva, ktorá bola schválená, ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo dohoda, ktorá bola
uzatvorená alebo schválená vládou Slovenskej republiky a ktorá upravuje zdanenie a s tým súvisiace právne vzťahy vo vzťahu k nesamosprávnym územiam, ktoré v medzinárodných vzťahoch vystupujú samostatne (ďalej len „medzinárodná zmluva“), má prednosť pred týmto zákonom.
89. Podľa § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie zahraničnou závislou osobou vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba alebo tuzemská právnická osoba so zahraničnou fyzickou osobou alebo zahraničnou právnickou osobou spôsobom podľa písmena n); rovnako sa posudzuje aj vzťah medzi daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálymi prevádzkarňami v zahraničí, ako aj vzťah medzi daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálou prevádzkarňou na území Slovenskej republiky.
90. Podľa § 2 písm. n/ zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie závislou osobou blízka osoba alebo ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba.
91. Podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane. Pri určení rozdielu sa použije postup podľa § 18. Pri určení základu dane zahraničnej závislej osoby sa povoľuje zahrnúť do daňových výdavkov aj pomerná časť výdavkov (nákladov) na služby vynaložených inou osobou, voči ktorej je závislou osobou, ak a) služba preukázateľne súvisí s predmetom činnosti tejto závislej osoby, b) by si musela objednať túto službu u nezávislých osôb alebo takúto činnosť vykonať sama, keby jej ju neposkytla osoba, voči ktorej je závislou osobou, c) cena služby zodpovedá princípu nezávislého vzťahu (§ 18 ods. 1), d) preukáže úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) vynaložených na túto službu a spôsob ich delenia medzi osoby dosahujúce úžitok z tejto služby.
92. Podľa § 73 ods. 3 Daňového poriadku predkladacia správa obsahuje najmä a) zhrnutie výsledkov doplneného daňového konania, b) stanovisko ku všetkým dôvodom odvolania, c) návrh na výrok rozhodnutia o odvolaní.
93. Podľa § 74 ods. 3 Daňového poriadku odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania.
94. Podľa § 165 ods. 2 Daňového poriadku daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
95. Podľa § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
96. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
97. Podľa § 165b ods. 2 Daňového poriadku § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.
98. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
99. Podľa § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní.
100. Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
101. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. vo výzve daňovému subjektu určí správca dane primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia ako pätnásť dní, a poučí ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty.
102. Podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno daňovému subjektu vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane; v týchto prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a 2.
103. Podľa § 48 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovenia prvej časti, § 32 a 41 sa primerane použijú aj na odvolacie konanie.
VII. Posúdenie veci správnym súdom
104. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. V daňovom konaní platí, okrem iných, prejednacia zásada. Predpokladom na zistenie, ktoré má byť pokladom na rozhodnutie daňového orgánu, je, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť plniť si svoju dôkaznú povinnosť, navrhnúť dôkazy, ktoré zo svojej pozície súkromnoprávnej osoby nemôže zabezpečiť, vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, k ich spôsobu získania. Ak je táto príležitosť daňovému subjektu poskytnutá, ide úplne na jeho ťarchu, že svoje právo nevyužije alebo nepredloží konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
105. Žalobca namietal nesúlad súm uvedených v prvostupňovom rozhodnutí. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že skutočne sú v prvostupňovom rozhodnutí uvedené rozdielne sumy, avšak uvedené nepredstavuje takú vadu, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť alebo nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Ide len o chybu v písaní, ktorú môže správca dane kedykoľvek opraviť a bez ďalšieho nemá vplyv na zákonnosti rozhodnutia.
106. Žalobca namietal aj absenciu uplatnenia medzinárodných zmlúv oblasti daní. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorého majú tam špecifikované medzinárodné zmluvy prednosť pred zákonom. Patria medzi ne aj Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Zákon v § 1 ods. 2 je koncipovaný jednoznačne a zrozumiteľne a nedáva priestor na polemiku o prednosti aplikácie medzinárodných zmlúv pred zákonmi SR alebo spochybňovanie prednosti aplikácie medzinárodných zmlúv pred zákonmi SR. Rovnako aj zo Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia s Českou republikou vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou uznesením č. 2137 zo 17. mája 2002 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia s Rakúskom je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky v zmysle čl. 154c ods. 2 Ústavy SR a na základe už spomínaného § 1 ods. 2 zákona o dani z príjmov má prednosť pred zákonmi SR.
107. Podľa čl. 7 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia s Českom aj Rakúskom sa zisky podniku jedného zmluvného štátu zdaňujú len v tomto štáte s výnimkami tam uvedenými. Na to nadväzuje čl. 9 oboch Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorého zmyslom je vylúčenie obchádzania tohto pravidla
v spojených podnikoch tým, že zdaniť možno aj zisky, ktoré v podniku jedného členského štátu neboli dosiahnuté len z dôvodu, že medzi spojenými podnikmi boli v obchodných alebo finančných vzťahoch podmienky dohodnuté inak, ako by to bolo medzi nezávislými spoločnosťami. Keď nie je preukázané, že platba medzi spojenými/prepojenými podnikmi je daňovým výdavkom, resp. keď nemá táto platba preukázaný hospodársky či komerčný prínos pre platiaci podnik, musí byť táto skutočnosť posúdená ako platba vykonaná za iných podmienok, ako by bola vykonaná medzi nezávislými podnikmi. Článok 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia platí bez ohľadu na aktivitu daňového subjektu v daňovom konaní, t.j. či daňový subjekt preukazuje podmienky, za ktorých prebehli obchodné a finančné vzťahy v rámci spojeného/prepojeného podniku, alebo tak neurobí. Aplikácia čl. 9 predmetných zmlúv nie je závislá od aktivity daňového subjektu, ale od dokazovaním zistených skutočností, t.j. od naplnenia skutočností, za ktorých je ho možné použiť. Predmetné zmluvy možno aplikovať len na vzťahy, ktoré tvoria predmet jej úpravy. Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia sa uplatňujú (okrem iných prípadov) vždy vtedy, ak kontrolovaný daňový subjekt je súčasťou spojeného podniku. Ak sú predmetom daňovej kontroly vzťahy, ktoré upravuje medzinárodná zmluva, musí sa na tieto vzťahy uplatniť, a posudzovať ich v jej intenciách.
108. K námietke žalobcu týkajúcej sa definície pojmu zahraničná závislá osoba správny súd uvádza, že podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb líšia od cien medzi nezávislými osobami. Zákon teda nehovorí o tom, že ide o obchodné vzťahy medzi zahraničnými závislými osobami, ale o vzájomné obchodné vzťahy zahraničnej závislej osoby (v tomto prípade vzájomné obchodné vzťahy žalobcu). Vzájomné obchodné vzťahy zahraničných závislých osôb sú vzťahy vzájomné v rámci tých prepojení, ktorými je vymedzená ako zahraničná závislá osoba. Význam výrazu „vzájomných obchodných vzťahoch“ použitého v tomto ustanovení vyplýva z vymedzenia zahraničnej závislej osoby ako osoby podľa § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov. Nejde tu o vzájomné obchodné vzťahy medzi rôznymi zahraničnými závislými osobami, ale vzájomné obchodné vzťahy zahraničnej závislej osoby a k nej prepojenej zahraničnej osoby. V zmysle vymedzenia základných pojmov je zahraničnou závislou osobou vzájomne ekonomicky, personálne alebo inak prepojená tuzemská osoba so zahraničnou osobou. Vzájomnými obchodnými vzťahmi zahraničných závislých osôb v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov vychádzajúc z pojmového vymedzenia zahraničnej závislej osoby uvedeného v § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov sú obchodné vzťahy vzájomné medzi osobami prepojenými. Teda vzťahy vzájomné v rámci prepojení, ktorými je vymedzená zahraničná závislá osoba. Žalobca je súčasťou skupiny Coca-Cola Hellenic Bottling Company, v rámci ktorej sú centralizované rutinné, administratívne funkcie. Žalobca udržiava vzájomné obchodné vzťahy s ostatnými spoločnosťami skupiny, o čom svedčí aj jeho skutková argumentácia v predmetnej právnej veci. Daňové orgány preto postupovali správne, keď ho považovali za zahraničnú závislú osobu.
109. Vo vzťahu k námietke, že § 17 ods. 5 veta druhá zákona o dani z príjmov hovorí len o zahrnutí nákladov do základu dane, pričom čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia hovorí o možnosti včlenenia a zdanenia ziskov, ktoré by neboli dosiahnuté medzi nezávislými podnikmi (bod 33. tohto rozsudku) správny súd uvádza, že sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že pri aplikácii princípu nezávislého vzťahu nejde len o včlenenie zisku z transakcií, ktorý by vyplýval zo zvýšenia výnosov, ale aj o včlenenie zisku z transakcií, ktorý by vyplýval zo zníženia nákladov. Zisk nie je tvorený len výnosmi, ale aj nákladmi. Ustanovenie § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia si v tomto zmysle neodporujú a ak pri preverovaní súladu transakcie v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov správca dane zistí, že transakcia nie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu môže postupovať podľa čl. 9 uvedených zmlúv a pristúpiť k primárnej úprave základu dane, čo sa aj stalo. Námietka žalobcu je preto bezpredmetná.
110. K otázke zániku práva vyrubiť daň správny súd poukazuje na § 165 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb. Inými slovami, deliacim kritériom pre aplikáciu zákona č. 511/1992 Zb. vo vyrubovacom konaní je začatie daňovej kontroly pred účinnosťou Daňového poriadku a jej neskončenie do nadobudnutia účinnosti Daňového poriadku. V prejednávanej veci daňová kontrola začala dňa 18.02.2011 a skončila 17.08.2012 prerokovaním protokolu so žalobcom. Daňový poriadok nadobudol účinnosť 01.01.2012. Daňová kontrola teda začala pred účinnosťou Daňového poriadku a ukončená bola až po nadobudnutí účinnosti Daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu sa na vyrubovacie konanie v predmetnej veci vzťahuje zákon č. 511/1992 Zb. Na uvedenom závere nič
nemení ani ustanovenie § 165b ods. 1 Daňového poriadku, keďže toto ustanovenie upravuje všeobecne daňové konanie, ale špeciálnu úpravu má práve vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku (§ 165 ods. 5 Daňového poriadku). Tu je potrebné aplikovať zásadu lex specialis derograt legi generali, v zmysle ktorej špeciálne ustanovenie (§ 165 ods. 5 Daňového poriadku) ruší všeobecné ustanovenie (§ 165b ods. 1 Daňového poriadku). Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom č.k. 5S/47/2013-69 zo dňa 11.11.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.02.2017 zrušili druhostupňové rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Vec sa tak vrátila späť do vyrubovacieho konania, ktoré začalo dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu. Vyrubovacie konanie v danom prípade nebolo ukončené, pretože rozhodnutie správcu dane bolo zrušené. K rovnakému záveru dospel v prvostupňovom rozhodnutí č. 100335867/2018 zo dňa 09.02.2018 aj správca dane, avšak nesprávne aplikoval na obnovené vyrubovacie konanie § 165b ods. 1 Daňového poriadku, na základe čoho dospel k záveru, že v obnovenom vyrubovacom konaní je potrebné pokračovať podľa ustanovení Daňového poriadku. V tejto súvislosti opomenul aplikovať § 165 ods. 5 Daňového poriadku a prvostupňové rozhodnutie bolo vydané podľa Daňového poriadku, hoci malo byť vydané podľa zákona č. 511/1992 Zb. Až v časti prvostupňového rozhodnutia, v ktorej sa zaoberal otázkou zániku práva vyrubiť daň správca dane poukázal na § 165 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb. Uplynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň tak posudzoval podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane sa zaoberal aj výkladom ustanovenia § 69 ods. 5 Daňového poriadku v znení platnom v roku 2012, avšak dospel záveru, že na prejednávaný prípad nie je možné aplikovať § 69 ods. 5 Daňového poriadku, keďže vyrubovacie konanie (pri daňovej kontrole, ktorá bola začatá a neukončená pred účinnosťou Daňového poriadku) sa vykoná podľa zákona č. 511/1992 Zb.
111. Správny súd preto považoval námietku žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané podľa Daňového poriadku a nie podľa zákona č. 511/1992 Zb., za dôvodnú. Uvedené pochybenie predstavovalo dôvod na zrušenie tak prvostupňového ako aj napadnutého druhostupňového rozhodnutia v prejednávanej veci, pretože aplikovali nesprávny právny predpis. Keďže sa vec po zrušení oboch administratívnych rozhodnutí najvyšším a krajským súdom vrátila späť do vyrubovacieho konania, mal správca dane postupovať podľa prechodných ustanovení vzťahujúcich sa na vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou Daňového poriadku a v zmysle § 165 ods. 5 Daňového poriadku mal postupovať podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.
112. Keďže mal správca dane postupovať podľa ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. upravujúcich vyrubovacie konanie, mala sa aj prekluzívna lehota na zánik práva vyrubiť daň posúdiť podľa zákona č. 511/1992 Zb., konkrétne podľa § 45 ods. 3. V zmysle uvedeného ustanovenia je lehota na vyrubenie rozdielu pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná dane stanovená na 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. V prejednávanej veci správca dane pri rozhodovaní o vyrubení dane aplikoval medzinárodné zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, preto je prekluzívna lehota na vyrubenie dane 10 rokov a v tomto prípade začala plynúť dňa 31.12.2006.
113. V tejto súvislosti žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že táto prekluzívna lehota uplynula dňa 31.12.2016. Správny súd poukazuje na § 71 ods. 1 SSP v zmysle ktorého lehoty upravujúce zánik práva vo veciach daní počas konania podľa SSP neplynú. Obdobne bolo spočívanie lehoty upravené aj v Občianskom súdnom poriadku. Prekluzívna lehota tak vzhľadom na jej spočívanie počas konania pred správnymi súdmi ešte neuplynula. V zmysle § 71 ods. 1 SSP, resp. § 246d Občianskeho súdneho poriadku plynutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane bolo pozastavené dňa 27.02.2013, kedy bola žaloba voči administratívnemu rozhodnutiu žalovaného č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa 12.12.2012 podaná na súd a k pokračovaniu plynutia spočívajúcej lehoty došlo po právoplatnom skončení konania na súde. Lehota teda spočívala od 27.02.2013 do 28.03.2017.
114. Vo vzťahu k Porovnávacej analýze, ktorá bola vypracovaná správcom dane, správny súd uvádza, že táto bola v zmysle § 73 ods. 3 písm. b/ Daňového poriadku vypracovaná ako stanovisko k dôvodom odvolania. Správca dane má zákonnú povinnosť (nie možnosť) vypracovať ku každému dôvodu odvolania stanovisko a predložiť ho odvolaciemu orgánu, čo sa aj stalo. Porovnávacou analýzou reagoval na námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti prvostupňovému orgánu, že žiadnu porovnávaciu analýzu v napadnutom rozhodnutí neuviedol, preto ju vypracoval postupom podľa vyššie
uvedeného § 73 ods. 3 písm. b/ Daňového poriadku a uviedol ju do predkladacej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný prebral celú Porovnávaciu analýzu do svojho rozhodnutia, vyvodil z nej závery, mal v odvolacom konaní túto analýzu považovať za dôkaz, s ktorým mal byť žalobca pred vydaním rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 74 ods. 3 Daňového poriadku oboznámený (identický právny stav existoval aj za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a vyplýval z ustanovení § 48 ods. 3 v spojení s § 41 a § 2 ods. 2, ods. 8). Aj túto námietku žalobcu vyhodnotil správny súd ako dôvodnú, ktorá predstavuje dôvod na zrušenie napadnutého administratívneho rozhodnutia pre vadu v konaní pred žalovaným, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže touto vadou bolo žalobcovi odňaté právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia ešte v čase pred vydaním rozhodnutia o odvolaní a navrhovať dôkazy v tomto smere. Správny súd dospel k záveru, že správca dane sa Porovnávacou analýzou snažil preukázať svoju úvahu o tom, že žalobca nie je nezávislou spoločnosťou tak, že porovnával nezávislé podniky, ktoré majú porovnateľný funkčný a rizikový profil ako žalobca. Z toho dôvodu správca dane porovnával ziskovú prirážku pri činnosti balenia a distribúcie nápojov. V porovnávacej analýze nešlo o porovnanie ziskovej prirážky pre manažérske služby, ale o posúdenie žalobcu, či je závislou alebo nezávislou osobou vo vzťahu k ostatným členom skupiny CCHBC, konkrétne k spoločnostiam CCB ČR a k CCB MS.
115. Vo vzťahu k čiastočnému neuznaniu nákladov na manažérske služby od CCB ČR správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca je dcérskou spoločnosťou spoločnosti CCHBC. V roku 2005 došlo k integrácii riadiacich funkcií CCB ČR a žalobcu do jedného organizačného celku a to vytvorením Integrovaného celku pre účel riadenia spoločností CCB ČR a žalobcu. V dôsledku vzniku Integrovaného celku v roku 2005 poskytovala CCB ČR žalobcovi služby podľa Zmluvy o manažérskych službách. Žalobca za tieto služby platil CCB ČR odmenu. Jej výška bola stanovená podľa relevantných nákladov spoločnosti CCB ČR (osobné náklady príslušných zamestnancov činných pri poskytovaní týchto služieb, vrátane súvisiacich nákladov) s prirážkou. V roku 2005 znášala celkové náklady na manažérske služby spoločnosť CCB ČR, pričom časť nákladov na mzdy zamestnancov Integrovaného celku bola vyfakturovaná žalobcovi na základe alokačného kľúča, ktorým bol pomer počtu stálych zamestnancov žalobcu k celkovému počtu stálych zamestnancov Integrovaného celku vykázaný ku dňu 31.12.2005. Zamestnanci žalobcu predstavovali 33 % podiel na celkovom počte zamestnancov Integrovaného celku a zamestnanci CCB ČR predstavovali 67 % podiel na celkovom počte Integrovaného celku. Náklady na zamestnancov boli medzi žalobcu a CCB ČR delené v pomere 33:67. K nákladom bola pripočítaná 5 % prirážka. Takto určená cena predstavovala odplatu za predmetné manažérske služby. Žalovaný nepovažoval tento alokačný kľuč za vhodný, lebo podľa neho neodrážal v dostatočnej miere cieľ, reálne okolnosti a skutočnosti poskytovaných manažérskych služieb. Vhodnejší mal byť kľúč pre priradenie nákladov za poskytované služby vzájomný pomer objemov realizovaného predaja nápojov za príslušný rok u žalobcu a u CCB ČR v merných jednotkách používaných v skupine spoločností, do ktorej patria obe spoločnosti s odkazom na Smernicu OECD. Správca dane a žalovaný to odôvodnil povahou a úžitkom z poskytovaných manažérskych služieb, ktorých výsledkom má byť zvýšenie efektívnosti, predaja, resp. tržieb a zisku.
116. Správny súd uvádza, že Smernica OECD pripúšťa použitie oboch alokačných kľúčov, aj toho, ktorý aplikoval žalobca aj toho, ktorý aplikoval žalovaný. Najvyšší súd SR v rozsudku 8Sžf/15/2015 zo dňa 23.02.2017 uviedol, že Smernica OECD nebola publikovaná v Zbierke zákonov, a teda nejde o záväzný prameň práva v zmysle slovenského právneho poriadku. Touto smernicou nie sú viazaní adresáti práva ani štátne orgány. V tomto prípade nejde ani o medzinárodnú zmluvu, ktorou je Slovenská republika viazaná, publikovanú v zbierke zákonov. Rovnaké závery platia aj pre Komentár, ktorý nikdy nebol publikovaný v Zbierke zákonov, má nezáväzný odporúčací charakter a môže mať efekt len pri výklade medzinárodných zmlúv. Z uvedeného dôvodu nebude správny súd vykladať Smernicu OECD a odôvodnenie aplikácie vhodného alokačného kľúča posúdil ako úvahu správneho orgánu. Správny orgán sa dostatočne a logicky vysporiadal, z akých dôvodov považoval alokačný kľuč ním vybraný za vhodnejší. Pokles objemu predaja bol hlavným dôvodom, prečo spoločnosť CCHBC navrhla novú stratégiu, a tak vytvorila pilotný projekt integrácie dvoch spoločností CCB SR a CCB ČR. Na základe skutočností, že pokles objemu bol jedným z dôvodov vytvorenia Integrovaného celku, ďalej že došlo k zmene organizačnej štruktúry v súvislosti so zabezpečením riadenia Integrovaného celku a že riadiace činnosti, ktoré vykonávali zamestnanci spoločnosti CCB ČR boli riadiacimi činnosťami pre novovytvorený Integrovaný celok dospel správca dane k záveru, že spoločnosti CCB ČR a žalobca zdieľajú spoločné riadiace funkcie. Na základe týchto záverov správca dane vyhodnotil alokačný kľúč založený na vzájomnom pomere objemov realizovaného predaja nápojov za príslušný rok v spoločnostiach CCB ČR a žalobcu v merných jednotkách používaných v skupine spoločnosti CCHBC za vhodnejší. Úvaha
žalovaného a správcu dane je v tejto súvislosti jasná a nevybočuje z hraníc zákona o dani z príjmu ani medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia aplikovaných v predmetnej právnej veci, ktoré majú prednosť pred zákonom. Je zrejmé, na základe akých skutočností vyhodnotil správnosť, resp. nesprávnosť výberu alokačného kľúča s prihliadnutím na jednotlivé okolnosti prípadu.
117. Vo vzťahu k čiastočnému neuznaniu nákladov na manažérske služby od spoločnosti CCB MS správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že za účelom dosiahnutia efektivity v oblasti režijných nákladov spoločnosť CCHBC centralizovala administratívne funkcie na úrovni samostatnej spoločnosti CCB MS. Táto spoločnosť vykonáva pre jednotlivé (distribučné) dcérske spoločnosti širokú škálu centrálne zdieľaných rutinných funkcií ako napríklad zabezpečenie agendy v oblasti ľudských zdrojov, účtovníctva, právnej podpory. Jednotlivé dcérske spoločnosti využívajú úspory z objemu centralizácie a za prijaté služby platia odmenu na základe skutočne vynaložených nákladov spoločnosti CCB MS vrátane ziskovej prirážky. Správca dane vychádzal z toho, že služby podľa Zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzatvorenej s CCB MS síce boli žalobcovi poskytnuté, ale náklady žalobcu na tieto služby nemožno uznať za daňové výdavky v plnej výške kvôli tomu, že nie je možné jednoznačne určiť úžitok uvedených služieb pre žalobcu a nie je možné ani jednoznačne určiť mieru ich využívania na strane žalobcu. Z dokumentov a vyjadrení žalobcu, ktoré poskytol počas daňovej kontroly, bolo zrejmé, že služby využíva celá skupina. Dokumenty predložené žalobcom preukazovali poskytnutie služieb, avšak neposkytovali dôkaz o tom, do akej miery boli skutočne využívané žalobcom a do akej miery boli služby vykonávané v prospech ostatných členov skupiny. Žalobca vo vyjadreniach sám pripustil, že v danom prípade nevie jednoznačne priradiť každej entite konkrétny kvantifikovateľný benefit a tým pádom nevie splniť preukázanie primárnej podmienky pre uznanie služieb.
118. Správca dane v rámci obnoveného vyrubovacieho konania zaslal žalobcovi výzvy na predloženie dokladov, ktoré by preukázali oprávnenosť zahrnutia nákladov na služby fakturované spoločnosťou CCM MS do daňových výdavkov v zdaňovacom období roku 2005. Na základe predložených dokladov a vyjadrení žalobcu správca dane dospel k názoru, že služby využíva celá skupina. Problémom zostalo, do akej miery boli služby využívané žalobcom a do akej miery ostatnými členmi skupiny. Dokumenty preukazujú poskytnutie služieb, avšak neposkytujú dôkaz o tom, do akej miery boli skutočne využívané žalobcom a do akej miery boli služby vykonávané v prospech ostatných členov skupiny. Keďže vnútroštátne predpisy neposkytujú usmernenie, ako postupovať v prípade nejednoznačných prípadov, správca dane opäť postupoval v zmysle Smernice OECD a uplatnil princíp nezávislého vzťahu. Správca dane v obnovenom vyrubovacom konaní na základe nových predložených dôkazov spochybnil alokačný kľúč použitý žalobcom a uviedol, že Smernica OECD v kapitole VII pripúšťa, že v prípade použitia nepriamej metódy alokácie, keď nie je možné priradiť jednoznačne úžitok ku konkrétnym službám, má byť tento pomer kvantifikovaný na základe odhadu, a na základe tejto úvahy správca dane neuznal za daňové výdavky náklady na manažérske služby vo výške 4.941.076,25 SKK (164.013,69 €), t.j. do výšky 50 % z pôvodnej neuznanej časti uvedenej v protokole z daňovej kontroly, t.j. 50 % z hodnoty 9.882.152,79 SKK (328.027,38 €).
119. Správny súd posúdil vyššie uvedené závery správcu dane ako jeho správnu úvahu. Správca dane zhodnotil, že služby od spoločnosti CCB MS využíva celá skupina, avšak nie je možné rozdeliť, do akej miery boli služby využívané žalobcom a do akej miery ostatnými členmi skupiny. Rovnako úvahu správcu dane, že ak na jednej strane prepojená spoločnosť zo skupiny poskytuje a fakturuje služby za účelom zvýšenia efektivity podnikania druhej spoločnosti, ktorá je dlhodobo v strate, takúto situáciu by nezávislé spoločnosti neboli ochotné akceptovať, považuje správny súd za dostatočne odôvodnenú. Keďže slovenské právne predpisy neobsahujú postup, ako postupovať v takomto prípade, správca dane opäť použil Smernicu OECD a na neuznanie daňových výdavkov použil odhad. Správny súd vyhodnotil tento postup ako správny aj vzhľadom na zásadu čo najmenšieho zaťažovania daňových subjektov v daňovom konaní.
120. Žalobca ďalej namietal rozdielnosť súm celkových nákladov, keď v Protokole a dodatku je uvedená celková suma nákladov 18.884.378,11 SKK (626.846,52 €) a v napadnutých administratívnych rozhodnutiach je uvedená vyššia suma 19.764.305,58 SKK (656.054,76 €). Správny súd uvádza, že výsledná suma predstavuje spočítané jednotlivé faktúry od spoločnosti CCB MS za zdaňovacie obdobie roka 2005. Správny súd spočítal sumy za jednotlivé faktúry a správna je suma 19.764.305,58 SKK (656.054,76 €). K uvedenému rozdielu súm došlo tiež pravdepodobne chybou v písaní, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
121. Správca dane ani žalovaný nemá právomoc zaoberať sa úpravou v transferovom oceňovaní u ostatných členov skupiny CCHBC, tak ako to namietal žalobca, preto považuje správny súd túto námietku za bezpredmetnú.
122. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov zrušil prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, g/ SSP. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Orgán verejnej správy prvého stupňa v ďalšom konaní bude v obnovenom vyrubovacom konaní postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle § 165 ods. 5 Daňového poriadku a žalobcovi umožní oboznámiť sa s výsledkami Porovnávacej analýzy, ktorú vypracoval správca dane v rámci predkladacej správy.
123. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
124. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP) od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).