Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-109-2011.pdf
PDF · 92.37 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/109/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Márie Kupkovej v právnej veci žalobcu EXCO, s.r.o., Požiarnícka 17, Prešov, zastúpeného JUDr. Martou Konkoľovou, advokátkou so sídlom v Starej Ľubovni, Jarmočná 79, proti žalovanému Ing. X. T., bytom O., Z. Q. XX, zastúpenému JUDr. Mariánom Novikmecom, advokátom so sídlom vo Vranove n/Topľou, Rázusova 125, o zaplatenie 1.028,65 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22.6.2011 č.k. 17 C 29/2011-72 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 865,30 Eur s prísl.
V prevyšujúcej časti rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a určil, že o trovách konania rozhodne v samostatnom uznesení.
Vykonaným dokazovaním mal za zistené, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Zistil, že žalovaný bol v pracovnom pomere so žalobcom. Za trvania pracovného pomeru ho konateľ na pracovnej porade dňa 7.12.2005 vyzval na parkovanie vozidla Seat Alhambra v sídle pobočky žalobcu na ulici V. č. XX v O.. Z dokazovania zistil, že aj keď funkcia konateľa žalovanému u žalobcu skončila, stále bol žalovaný spoločníkom spoločnosti žalobcu a podieľal sa na jeho činnosti, pričom k tejto svojej činnosti nevyhnutne potreboval aj motorové vozidlo. Žalovaný vyvíjal činnosť u obchodných partnerov, čo vyplývalo zo zmlúv s týmito obchodnými partnermi žalobcu. Aj svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že žalovaný svoju pracovnú činnosť vykonával vo firme veľmi málo a venoval sa iným činnostiam. Žalobca sa domáhal náhrady za neoprávnené používanie motorového vozidla za obdobie, keď mu skončil pracovný pomer a tzv. nadspotreby pohonných hmôt. Za tým účelom súd prvého stupňa nariadil vo veci aj znalecké dokazovanie, pričom bol podaný znalecký posudok znalkyňou z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo Ing. I. T.. Dospel k záveru, že skutočnosti tvrdené žalobcom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil tým, že nerešpektoval jeho nariadenie a používal motorové vozidlo, neboli preukázané. Tvrdenia, ktoré v konaní vyslovoval a preukazoval svedeckými výpoveďami ďalších konateľov, boli účelovými tvrdeniami, pretože bývalí zamestnanci potvrdili, že žalovaný svoje pracovné povinnosti zväčša vykonával mimo sídla firmy. Táto skutočnosť vypovedá o tom, že žalovaný motorové vozidlo používal s cieľom na plnenie pracovných povinností v súlade s uzatvorenými záväzkami spoločnosti žalobcu. K ďalšiemu nároku žalobcu o tzv. nadspotrebe pohonných hmôt, súd v súlade so záverom znaleckého posudku poukazuje na to, že nadspotreba pohonných hmôt je riadnym účtovným nákladom spoločnosti žalobcu a teda nemôže ísť o neoprávnený prospech žalovaného a tým nebola spôsobená žiadna škoda. Čo sa týka neoprávneného používania vozidla, súd v súvislosti so Zákonom o cestných náhradách poukazuje na možnosť používania vlastného cestného motorového vozidla spoločníkom spoločnosti a v tom prípade mu priznáva náhradu za každý kilometer jazdy a náhradu za spotrebované pohonné hmoty. Žalovaný vykonával činnosť pre spoločnosť, spoločník používal cestné motorové vozidlo zamestnávateľa a náhrada za spotrebované pohonné hmoty sa účtuje do účtovnej evidencii spoločnosti. To potvrdil aj záver znaleckého posudku v alternatíve č. 3, keď znalkyňa vyslovila, že za predpokladu, že žalovaný konal ako spoločník a plnil úlohy pre spoločnosť žalobcu, tak nemohla vzniknúť žiadna pohľadávka žalobcu voči žalovanému. Bývalí zamestnanci žalujúcej spoločnosti vnímali žalovaného ako rovnocenného so zástupcom žalobcu, konateľom Ing. U., preto postavenie žalovaného v spoločnosti žalobcu nemohlo byť na roveň ostatným zamestnancom, ako sa to snažil preukazovať žalobca. Žalovaný si motorovým vozidlom plnil povinnosti vo vzťahu k zákazníkom na základe záväzkov, využíval toto vozidlo pre svoje pracovné činnosti, a preto neobstojí poukaz žalobcu na to, že by mal žalovaný v mesiaci december práce vykonávať pre iné spoločnosti a že žalovaný žiadne práce iným spoločnostiam nefakturoval. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania tak žalobu zamietol a určil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní poukazuje žalobca na to, že je tu zjavný rozpor v tvrdeniach súdu a odvolávaním sa na Zákonník práce, ktorý rieši len pracovnoprávny vzťah. Uvádza, že práva a povinnosti spoločníka sú definované v Obchodnom zákonníku a v spoločenskej zmluve žalobcu. Žiadne z týchto práv nezakladá spoločníkovi právo neobmedzene a bez povolenia používať vec, ktorá je výhradne majetkom právnickej osoby, ktorej je jedným zo spoločníkov a už vôbec nie, ak vec, ako v danom prípade, je v prenájme od leasingovej spoločnosti. Žalobca má za to, že preukázal, že v období mesiaca december 2005 mal platné obchodné zmluvy len s dvoma obchodnými partnermi a to Chirasys, s.r.o. a Stroptel, s.r.o. a z týchto zmlúv nevyplývali povinnosti, tak ako ich interpretoval súd v odôvodnení rozhodnutia. Žalobca dokonca predložil dôkaz, že žalovaný v tom čase svojou činnosťou škodil vlastnej firme, pričom súd sa s týmto dôkazom nevyporiadal. Ako inak možno hodnotiť práce žalovaného pre iné spoločnosti, za ktoré nemal žalobca žiaden prospech a ani ho k tomu nezaväzovala žiadny obchodná zmluva. Súd prvého stupňa v danom prípade povýšil vnímanie zamestnancov nad právny základ, akým je pracovná zmluva a z nej vyplývajúce povinnosti pre žalovaného. Súd prvého stupňa opiera svoj záver aj o výsledky znaleckého posudku, kde znalkyňa v alternatíve č. 3 sa vyslovila, že za predpokladu, že žalovaný konal ako spoločník a plnil úlohy pre spoločnosť žalobcu, tak nemohla vzniknúť žiadna pohľadávka žalobcu voči žalovanému. Poukazuje na § 1 ods. 1 a 2 Zákona o cestovných náhradách, v zmysle ktorých má nárok na cestovné náhrady aj osoba, ktorá plní úlohy pre právnickú osobu a nie je k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ani v inom právnom vzťahu, ak je to dohodnuté. Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný, aj keď bol spoločníkom žalobcu, bol tiež osobou, ktorá mala so žalobcom pracovnoprávny vzťah a neexistovala žiadna dohoda medzi žalobcom a žalovaným ako spoločníkom o používaní služobného motorového vozidla mimo pracovnoprávny vzťah. Na túto skutočnosť vo svojom rozhodnutí však súd už neprihliadol. Nebola preukázaná existencia dohody, na základe ktorej by bol žalovaný oprávnený používať služobné motorové vozidlo žalobcu pri plnení svojich úloh pre žalobcu ako spoločník. Pokiaľ ide o žiadanú nadspotrebu pohonných hmôt v celkovej výške 4.922,10 Sk, súd prvého stupňa neprihliadol na konštatovanie znalkyne, že v tomto prípade sa nejedná o nadspotrebu, ale o bezdôvodné obohatenie. V zmysle vykonaného dokazovania tak dospel súd prvého stupňa k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní konštatuje, že nakoľko žalovaný používal služobné motorové vozidlo žalobcu pri plnení úloh zo svojej pozície spoločníka žalobcu a nie zamestnanca, nemohla vzniknúť žalobcovia žiadna pohľadávka. S týmto záverom sa žalobca nemôže stotožniť a v zmysle uvedených dôvodov navrhuje podanému odvolaniu vyhovieť.
Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zdôrazňuje, že v prípade konania z jeho strany išlo o konanie z pozície spoločníka žalobcu, a to z toho dôvodu, že aj keď mu skončil zamestnanecký pomer a zanikla funkcia konateľa v spoločnosti žalobcu, zostal naďalej spoločníkom spoločnosti a v tomto smere ho viazali nielen práva, ale aj určité povinnosti. S týmto postavením je spojená aj určitá zodpovednosť, ktorá bola výslovne zachytená aj v spoločenskej zmluve žalobcu, kde sa v článku 10 písm. d/ hovorí, že každý zo spoločníkov je hlavne povinný osobne sa podieľať na podnikaní spoločnosti. Skutočnosť, že žalovaný ešte v decembri 2005 vykonával činnosť v mene spoločnosti žalobcu, a to z toho dôvodu, že on priamo ako osoba bol na zmluvách s obchodnými partnermi uvedený ako zodpovedná osoba za spoločnosť žalobcu, nie za spoločnosť Chirasys alebo iný subjekt, vyplýva z predložených zmlúv. Žalovaný ako spoločník tieto záväzky spoločnosti plnil, a to z toho dôvodu, aby spoločnosti škoda nevznikla. Neuplatňoval si za to žiaden nárok. Je to len na preukázanie toho, že túto prácu alebo výkony bol oprávnený poskytovať, robil to v mene spoločnosti, v jej prospech a preukázané to bolo jednotlivými súpiskami prác. To, že tieto hodiny, ktoré odpracoval, neboli žalobcom fakturované, nevyvracia túto skutočnosť, že išlo o plnenie si všeobecných povinností, ktoré boli fakturované alebo vykonávané na základe rámcových zmlúv. Taktiež tvrdí, že nepatrí žalobcovi náhrada za kilometre jazdy, ak on bol oprávnený takéto vozidlo spoločnosti používať. Vyplýva to z titulu tohto postavenia a práve z tohto dôvodu, že vykonával činnosti pre spoločnosť. Čo sa týka toho, že nebolo preukázané, že konaním žalovaného došlo k vzniku nadspotreby, uvádza, že nadspotreba ako fakt sa vyskytuje u vozidiel, poukazuje aj na to, že doposiaľ za uplynulé roky pôsobenia žalovaného v spoločnosti nebola uplatňované a pritom jazdil na rovnakom motorovom vozidle. Nadspotreba pohonných hmôt je riadnym účtovným nákladom spoločnosti žalobcu a nemôže ísť v tomto smere o neoprávnený prospech žalovaného, ani o nijakú škodu.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len sčasti.
Žalobca v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému uplatňoval pôvodne zaplatenie sumy 1.787,82 Eur s prísl. Z toho žalobca žiadal zaplatiť sumu 865,30 Eur z toho dôvodu, že v dobe trvania pracovného pomeru žalovaného v spoločnosti žalobcu v decembri 2005 mal žalovaný neoprávnene užívať motorové vozidlo typu Seat Alhambra - HE 331 AN celkovo 23 dní pre súkromné účely. Sumu 865,30 Eur žalobca ustálil rozpočítaním rozsahu nákladov spojených s leasingom tohto motorového vozidla, s cestnou daňou a s povinným zmluvným poistením za dané obdobie mesiaca december 2005. Žalobca taktiež žiadal zaplatiť sumu 922,50 Eur z dôvodu prekročenia normy spotreby za nákup pohonných hmôt v súvislosti s užívaním tohto motorového vozidla žalovaným v období roku 2005 (od 1.1.2005 do 30.11.2011) o 749,29 litra. V priebehu konania žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 759,17 Eur s prísl., a to z pôvodne uplatňovanej sumy 922,55 Eur s prísl., a teda z nároku o zaplatenie prekročenia normy spotreby za nákup pohonných hmôt na danom motorovom vozidle užívaným žalovaným v roku 2005. Súd prvého stupňa uznesením z 1.12.2010 č.k. 8 C 150/2006 - 351 konanie čo do sumy 759,17 Eur s prísl. právoplatne zastavil.
Predmetom ďalšieho konania tak ostalo zaplatenie sumy 865,30 Eur s prísl. titulom namietaného bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného v dôsledku tvrdeného neoprávneného užívania motorového vozidla v decembri 2005 a zaplatenie sumy 163,38 Eur s prísl., ktorá má predstavovať prekročenie normy spotreby za nákup pohonných hmôt žalovaným, keď žalobca tvrdí, že v auguste 2005 zúčtoval žalovaný nákup pohonných hmôt v tejto sume napriek tomu, že v tom čase čerpal dovolenku a podľa jeho názoru nákup pohonných hmôt v tomto rozsahu bol použitý pre súkromné účely.
Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 865,30 Eur s prísl., ktoré malo vzniknúť v súvislosti s užívaním spomínaného motorového vozidla typu Seat Alhambra žalovaným v decembri 2005, súd prvého stupňa rozhodol správnym spôsobom, keď nárok v tejto časti považoval za nedôvodný. Vykonané dokazovanie potvrdzuje, že do 20.12.2005 bol žalovaný konateľom spoločnosti žalobcu a zároveň v tejto spoločnosti pôsobil aj v pracovnoprávnom pomere od 15.1.1996 ako riaditeľ vývoja a to na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 15.1.1996. Pracovný pomer žalovaného v spoločnosti žalobcu bol ukončený výpoveďou danou zo strany žalobcu dňa 22.12.2005, avšak žalovaný ostal naďalej spoločníkom žalobcu, a to až do 16.8.2010.
Žalovaný v mesiaci december 2005 prejavil záujem ukončiť svoju činnosť v spoločnosti žalobcu ako spoločník s tým, že od januára 2006 mienil pôsobiť pracovne v inej obchodnej spoločnosti. Žalovaný od roku 2003 užíval sporné motorové vozidlo pre činnosti potrebné na zabezpečovanie obchodov pre spoločnosť žalobcu. Ako držiteľ motorového vozidla Seat Alhambra Van, ŠPZ: HE 331 AN, je od 13.8.2003 vedená spoločnosť žalobcu, čo potvrdzuje aj predložený technický preukaz motorového vozidla č. SC 724294. Tak ako v predchádzajúcom období, aj v decembri 2005 po 7.12.2005 žalovaný používal predmetné motorové vozidlo v súvislosti s cestami k odberateľom spoločnosti EXCO, s.r.o., Prešov, keď túto činnosť vykonával v záujme spoločnosti s ohľadom na jej existujúce záväzky k jednotlivým odberateľom. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správnym spôsobom poukázal na danú skutočnosť, ktorú potvrdili v konaní vypočutí svedkovia a uvedené vyplýva aj z predložených súpisov vykonaných prác obsiahnutých v spise č.l. 122 a nasl. Žalovaný v danom období bol spoločníkom spoločnosti žalobcu a k podieľaní sa na podnikaní spoločnosti žalovaného oprávňoval článok 10 písm. d/ spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti s ručením obmedzeným (č.l. 30). Súd prvého stupňa preto správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu (§ 451 OZ) v súvislosti s takto vykonávanou činnosťou v decembri 2005 pri používaní predtým zvereného motorového vozidla. Je nutné ďalej zdôrazniť, že žalobca v tomto smere svoj nárok odvádza od úhrady nákladov spojených s leasingom tohto motorového vozidla, náklady spojené s platením cestnej dane za rok 2005 a náklady spojené s povinným zmluvným poistením motorového vozidla za obdobie roka 2005. Nie je pritom zrejmé, akým spôsobom malo dôjsť zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v tejto súvislosti, keď takto uplatnené náklady vyčíslené na sporné obdobie decembra 2005 by žalobca musel uhrádzať bez ohľadu na to, kto konkrétne toto motorové vozidlo užíval. Aj z tohto dôvodu preto daný nárok žalobcu neobstojí.
So zreteľom na uvedené tak odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 865,30 Eur s prísl. potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 O.s.p.
Pokiaľ ide o výrok rozsudku, ktorým súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie sumy 163,38 Eur s prísl. uplatňovanej titulom nadspotreby za nákup pohonných hmôt motorového vozidla žalovaným, je potrebné konštatovať, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu tejto časti rozsudku, nakoľko tento nie je dostatočne preskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keď zároveň súd prvého stupňa sa nezaoberal všetkými právne významnými okolnosťami rozhodnými pre správne rozhodnutie o tejto časti veci.
Ako už bolo uvádzané, žalobca vo vzťahu k žalovanému uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 163,38 Eur s prísl. preto, že žalovaný účtoval uvedenú sumu ako spotrebu za nákup pohonných hmôt v čase čerpania dovolenky (august 2005) a žalobca tvrdí, že žalovaný v tom čase súkromne používal dané motorové vozidlo. Konkrétne ide o zúčtovanie nákupu pohonných hmôt v dňoch 19.8.2005, 21.8.2005, 24.8.2005, 25.8.2005 a 26.8.2005. Zamietnutie žaloby v tejto časti súd prvého stupňa odôvodnil iba poukazom na to, že nadspotreba pohonných hmôt je riadnym účtovným nákladom spoločnosti žalobcu a nemôže ísť o neoprávnený prospech žalovaného a tým nebola spôsobená žalobcovi žiadna škoda.
Takéto konštatovanie prvostupňového súdu nepostačuje pre komplexné posúdenie daného nároku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spôsob, akým spoločnosť žalobcu účtovala tieto náklady, ktoré teraz od žalovaného uplatňuje, bez ďalšieho neznamená, že nákupom pohonných hmôt žalovaným v tomto období nedošlo k jeho neoprávnenému prospechu, resp. či takýmto konaním žalovaného nevznikla žalobcovi škoda. Bez ohľadu na to, ako žalobca účtovne evidoval tieto náklady, bude úlohou súdu prvého stupňa vyporiadať sa s tým, či žalovaný v danom čase realizoval nákup pohonných hmôt pre svoje súkromné účely, alebo sa tak stalo v súvislosti s vykonávanou pracovnou činnosťou žalovaného v prospech žalobcu.
Keďže nepreskúmateľné rozhodnutie je vždy dôvodom pre zrušenie veci postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., vzhľadom na to, že v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia sa odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom za situácie, že nie je transparentne jasné, na čom je založené rozhodnutie súdu, odvolací súd v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil postupom podľa citovaného zákonného ustanovenia a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa sa v konaní komplexne vyporiada aj s takto uplatňovaným nárokom žalobcu, tak ako to bolo vyššie naznačené a v závislosti od výsledkov dokazovania o veci v tejto časti opätovne rozhodne.
V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.