Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_19CoP-64-2012.pdf
PDF · 77.07 KB
Case nature
Subarea
19CoP/64/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloletú J. J., nar. XX.XX.XXXX a plnoletého W. J., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom u matky, deti rodičov J. J., trvale bytom I. XXX, t.č. bytom XX L. I., I. ON T., I C. D., občianky Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. S. J., advokátom so sídlom J. U. XXXX/XXX, T. a J. J., trvale bytom I. XXX, t.č. bytom XX O. W. S. on. T I. V., I C. D., občana Slovenskej republiky, o zvýšenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. marca 2012, č.k. 31P/49/2012-16, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na kapitolu II. článku 3 písm. a/ a b/ Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev číslo 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, ktoré stanovuje, že v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu alebo podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného. V danej veci z návrhu matky vyplynulo, že sa spolu s maloletou J. a plnoletým W. (v čase podania návrhu maloletým) zdržiava dlhodobo vo C. D., matka je tu riadne zamestnaná, obe deti navštevujú školské zariadenia a vo C. D. sa zdržiava aj otec detí. Rozhodujúcim kritériom na určenie právomoci súdu v danej veci bol obvyklý pobyt účastníkov konania, ktorý však nemožno stotožňovať s pojmom trvalého pobytu. Obvyklý pobyt účastníka konania nie je určený iba jeho osobnou prítomnosťou na určitom mieste, ale podstatné je to, kde má účastník konania ťažisko každodenného života, kde sa fakticky prevažne zdržiava. Okresný súd konštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že všetci účastníci konania majú obvyklý pobyt vo C. D., kde majú úmysel sa dlhodobejšie zdržiavať. Úmysel matky zdržiavať sa dlhodobejšie vo C. D. potvrdzuje i skutočnosť, že vo svojom návrhu žiada zvýšiť výživné v librách. Z týchto dôvodov dospel okresný súd k záveru, že daná vec nespadá do právomoci súdov Slovenskej republiky. Nedostatok právomoci je prekážkou neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie s poukazom na § 103, § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil.
Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie matka prostredníctvom svojho zástupcu a súdiac podľa obsahu jej podania sa domáhala, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že je občiankou Slovenskej republiky, ku ktorej má väzby, či už rodinné, ako aj majetkové. Dôvodila, že už v roku 2010 si otec detí podal žiadosť o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom, kde sa riešila otázka príslušnosti súdu a dohodli sa s odporcom, že príslušným súdom na prípadné konanie vo veci výživného bude Okresný súd Trenčín. Tvrdila, že sa zdržiava približne rovnaký čas v Slovenskej republike ako v O., kde nemá trvalý pobyt, ani žiadne iné väzby, okrem práce, ktorú vykonáva dočasne a neplánuje tu zostať natrvalo. V O. pracuje dva roky, ale vzhľadom na dohodu s odporcom, pokiaľ ide o príslušnosť súdu, ako aj iné okolnosti, ktoré uviedla, je Okresný súd Trenčín príslušný na konanie vo veci.
Otec sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p..
Občiansky súdny poriadok v § 103 ukladá súdu, aby z úradnej povinnosti prihliadal na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci. Jedná sa o také podmienky, bez existencie ktorých nemôže dôjsť k rozhodnutiu vo veci samej.
Citované zákonné ustanovenie taxatívne nevymedzuje podmienky, za ktorých môže súd vo veci konať. Teória procesného práva však tradične medzi podmienky konania zaraďuje právomoc súdu a jej nedostatok považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, čo vždy vedie k zastaveniu súdneho konania v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p.. Okresný súd správne pri skúmaní podmienok tohto konania zisťoval, či je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci, keď už zo samotného návrhu zistil, že účastníci konania majú bydlisko vo C. D., kde obaja rodičia žijú, pracujú a deti riadne chodia do školy.
Základným predpisom, z ktorého je potrebné pri skúmaní právomoci súdu vychádzať v tomto prípade, a z ktorého správne vychádzal i súd prvého stupňa, je Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18.12.2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, ktorý sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch EÚ (okrem Dánska) od 18.06.2011. Cieľom uvedeného nariadenia bolo umožniť oprávnenému na výživu jednoduchým spôsobom dosiahnuť v členskom štáte vydanie rozhodnutia, ktoré budú automaticky bez akejkoľvek ďalších formalít vykonateľné v inom členskom štáte. Za týmto účelom vytvoril súbor ustanovení o právomoci, o kolíznych normách, o uznávaní a vykonateľnosti, výkone, právnej pomoci a o spolupráci medzi ústrednými orgánmi. Rozsah tohto nariadenia pokrýva každú vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva, a to s cieľom zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými oprávnenými na výživné.
Okresný súd na danú vec správne aplikoval kapitolu II. článok 3 písm. a/, b/, Nariadenia Rady (ES) 4/2009, podľa ktorej v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná súdu podľa miesta obvyklého pobytu povinného alebo súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného.
Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 pri určení právomoci súdu členského štátu vo veciach vyživovacej povinnosti vychádzal nesporne zo zásady, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veciach vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z rodinných vzťahov, príbuzenstva a podobne, je súd toho členského štátu, v ktorom má oprávnený alebo povinný svoj obvyklý pobyt v čase začatia súdneho konania. Samotný pojem „obvyklý pobyt“ nariadenie nedefinuje a jeho existenciu musí určiť sudca v každom jednotlivom prípade na základe skutkového stavu, pričom tento pojem musí vykladať v súlade s cieľmi a účelom nariadenia. Cieľom nariadenia je snaha o aplikáciu takého kritéria pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa, ktoré by zabezpečilo pre posudzovanie jeho právnych vzťahov v rovine rozhodného práva, právny poriadok, s ktorým má fakticky „najužšiu“ väzbu a v rovine súdnej právomoci, aby o veci týkajúcej sa dieťaťa konal súd štátu, ktorý je jeho osobe najbližší. Konať by mal preto súd štátu, kde sa dieťa prevažne nachádza a kde sa nachádzajú všetky (alebo predpokladaná väčšina) dôkazných prostriedkov pre rozhodovanie súdu vo vzťahu k danému dieťaťu.
Obvyklý pobyt je miesto, kde sa osoba reálne zdržiava väčšinu roka, kde má centrum záujmov, bez ohľadu na úmysel sa tam zdržiavať trvale. Na účel zistenia obvyklého pobytu je potrebné vziať do úvahy miesto, ktoré odzrkadľuje určitú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa v danom štáte udržiava.
Okresný súd dospel k správnemu záveru, že na prejednanie a rozhodnutie v danej veci nie je daná právomoc slovenského súdu, keď zistil, že maloletá J. i plnoletý W., rovnako aj obaja ich rodičia, ktorí všetci sú občanmi Slovenskej republiky majú obvyklý pobyt vo C. D., nakoľko sa po dobu minimálne dvoch rokov zdržiavajú na území C. D., kde obaja rodičia pracujú, bývajú a obe deti tu navštevujú riadne školské zariadenia.
Pokiaľ matka vo svojom odvolaní tvrdila, že sa rovnako dlhú dobu zdržiavajú na území Slovenskej republiky, ako na území C. D., odvolací súd jej tvrdeniu neuveril, pretože v prípade, že obaja rodičia riadne pracujú na území C. D. a deti tu riadne navštevujú školské zariadenia je vylúčené, aby rovnaký čas strávili i na území Slovenskej republiky.
K tvrdeniu matky, že v roku 2010 s otcom detí riešili otázku príslušnosti súdu a dohodli sa, že súdom príslušným na prípadné konanie vo veci výživného bude Okresný súd Trenčín, odvolací súd musí poukázať na kapitolu II článok 4 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009, z ktorého vyplýva, že účastníci sa môžu dohodnúť, že právomoc konať o existujúcich alebo prípadných budúcich sporoch medzi nimi vo veci vyživovacej povinnosti budú mať i súdy členských štátov, v ktorom má jeden z účastníkov obvyklý pobyt, alebo ktorého štátnym príslušníkom je jeden z účastníkov a podobne. Ustanovené podmienky musia byť splnené v čase uzavretia dohody o voľbe súdu alebo v čase začatia konania na súde, pričom dohoda o voľbe súdu sa uzaviera v písomnej forme. Citovaný článok sa nevzťahuje na spor o vyživovaciu povinnosť na dieťa vo veku do 18 rokov.
Z obsahu spisu písomná dohoda účastníkov konania o voľbe súdu, ktorým podľa tvrdení matky detí mal byť Okresný súd Trenčín ani nevyplýva a i v prípade jej existencie nevzťahovala sa na spor o vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu.
Pokiaľ Okresný súd Trenčín konal vo veci rozvodu manželstva rodičov detí, odvolací súd len zdôrazňuje, že právomoc súdu v prípade konania v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv s výnimkou vyživovacej povinnosti je upravený Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré sa od 1. mája 2004 uplatňuje v území Slovenskej republiky. Z rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia je vylúčená vyživovacia povinnosť, ktorej sa týka konanie v danej veci.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie je daná právomoc slovenského súdu na prejednanie a rozhodnutie danej veci, pretože obvyklým pobytom účastníkov tohto konania bola v čase podania návrhu na začatie konania o výživnom pre maloleté deti C. D.. Ak okresný súd vyhlásil, že nemá právomoc konať v danej veci a konanie zastavil pre nedostatok svojej právomoci podľa § 104 ods. 1 O.s.p., jeho rozhodnutie je vecne správne, a preto ho krajský súd potvrdil.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .