Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8CoCsp-21-2023.pdf
PDF · 113.05 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/21/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. Q., V.. X.X.XXXX, P. Š. V. XXX/XX, I., zastúpenému: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, IČO: 47 445 092, o zaplatenie 7 166,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 26.mája 2023, č.k. 31Csp/77/2020-313, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 613,07 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 613,07 eur od 1.10.2020 až do zaplatenia, to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške 150 eur, splatných vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky alebo jej časti sa stáva splatným celý dlh; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,74 %. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere Č.. XXXXXX - Pôžička, uzavretej dňa 26.10.2015 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, vyplýva, že jej predmetom bolo poskytnutie pôžičky žalovanému vo výške 6 000 eur. Strany si dohodli úrokovú sadzbu 13,90 %, fixnú do splatnosti. Žalovaný mal pôžičku splatiť v 108 mesačných splátkach vo výške 98,17 eur, keď prvá splátka bola splatná 20.11.2015, ostatné vždy v 20. deň kalendárneho mesiaca, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 21.10.2024. Poplatok za poskytnutie úveru bol 180 eur a poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 2,41 eur. RPMN je v zmluve uvedená vo výške 16,03 %, priemerná RPMN 15,44 % a odplata 17,38 %. Celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť, predstavovala sumu 10 782,36 eur. Z bodu 3.5 Obchodných podmienok vyplýva, že peňažné prostriedky formou pôžičky poskytne banka klientovi bezodkladne prostredníctvom úverového účtu jednorazovo v plnej výške pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na klientom určený účet v zmluve o úvere alebo v žiadosti o poskytnutie pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný deň po uzatvorení zmluvy o úvere. Listom zo dňa 14.9.2020 žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru ku dňu 14.9.2020 a žiadal ho o bezodkladnú úhradu celej zostávajúcej sumy úveru vo výške 7 166,28 eur, ako aj poplatkov vo výške 30 eur. Podľa doručenky žalovaný list prevzal 30.9.2020. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, podľa § 52 ods. 1 a 2, ods. 3 a 4, § 53 ods.9, § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, § 2 písm. b/, § 2 písm. d/, § 7 ods. 1, § 7 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. g/, § 9 ods. 2 písm. i/ , § 9 ods. 2 písm. k/ , § 11 ods. 1 písm. b/ , § 11
ods. 1 písm. d/ , § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len "ZoSÚ", a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému vo výške 6 000 eur. Právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ZoSÚ), keďže žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Poukázal na to, že žalovaný v konaní poukazoval na to, že titulom úveru reálne čerpal len sumu 5 820 eur, keďže mu bol okamžite započítaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 180 eur. Uvedené potvrdil aj žalobca, ktorý v tejto súvislosti uviedol, že v súlade s bodom 3.5 Obchodných podmienok viedol pre žalovaného na jeho meno úverový účet, na ktorý mu poskytol sumu 6 000 eur, avšak na účet žalovaného, na ktorý chcel načerpať tieto finančné prostriedky, mu bola zaslaná suma už znížená o poplatok za poskytnutie úveru. Uviedol, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru. V zmysle definície ZoSÚ obsiahnutej v § 2 písm. l/ ZoSÚ ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zákon zároveň definuje aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a to ako všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (§ 2 písm. g/ ZoSÚ). Keďže poplatok za poskytnutie úveru je bezpochyby nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobca síce formálne poskytol žalovanému finančné prostriedky v sume 6 000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalovaný nemohol disponovať a v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než bola deklarovaná v zmluve o úvere (konkrétne suma 5 820 eur). V tejto súvislosti poukázal na právnu vetu judikátu R 49/2022, ktorá znie takto: "Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru." Pokiaľ žalovaný namietal absenciu náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, robil tak neopodstatnene. Žalobca v tejto súvislosti správne poukazoval na to, že v predmetnej zmluve sa dohodla úroková sadzba vo výške 13,90 % ročne, ktorá bola fixná až do splatnosti úveru, teda počas doby trvania úverového vzťahu sa nemenila. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ, t.j. všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN. V tejto spojitosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.2.2021 sp. zn. 7 Cdo 183/2020 (zverejnené pod R 86/2021), podľa ktorého zo znenia spomínaného ustanovenia nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia. Podľa názoru súdu sú v predmetnej úverovej zmluve uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN. Nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ a RPMN je v nej uvedená v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa, v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ ZoSÚ považoval za potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Nestotožnil sa ani námietkou žalovaného, že žalobca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou neposúdil jeho schopnosť splácať predmetný úver. V danom prípade žalobca pri posudzovaní bonity žalovaného vzal do úvahy údaje zo Spoločného registra bankových informácií a Nebankového registra klientskych informácií, z ktorých vyplynulo, že k dátumu podania žiadosti o úver nebol žalovaný v omeškaní so splácaním žiadneho záväzku v SRBI, nemal teda žiadnu omeškanú splátku, dodržiaval platobnú disciplínu a všetky svoje záväzky plnil riadne a včas. Žalobca mal k dispozícii taktiež report zo Sociálnej poisťovne za účelom preverenia zamestnanosti a príjmov žiadateľa, ako aj údaje poskytnuté žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru - rodinnom stave žalovaného, bývaní, počte vyživovaných detí, ďalej údaje o príjmoch, výdavkoch a záväzkoch
žalovaného. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobkyňa si nezískala hodnoverné informácie o jeho výdavkoch na živobytie, ubytovanie, stravu a náklady na energie, túto jeho námietku považoval za neopodstatnenú. Žalovaný v zmysle § 7 ods. 2 ZoSÚ bol povinný v žiadosti uviesť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie jeho schopnosti splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný v žiadosti o úver okrem splátok úverov a povoleného prečerpania neuviedol žiadne iné (ostatné) výdavky, čo nemožno vyhodnocovať v neprospech žalobcu, ktorý k skúmaniu výdavkov žalovaného pristúpil zodpovedne a svoju povinnosť si v tomto smere splnil. Výšku príjmu žalovaného si žalobca overil v Sociálnej poisťovni. Žalobca pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať predmetný úver postupoval s odbornou starostlivosťou, keď bral do úvahy príjmy, výdavky a rodinný stav žalovaného, vykonal lustrácie v príslušných databázach a všetky získané informácie komplexne vyhodnotil. Keďže žalobca pri skúmaní bonity žalovaného postupoval s odbornou starostlivosťou, neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že žalobca nebol v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ oprávnený úver zosplatniť. Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru dospel k záveru, že žalobca má z uplatnenej sumy 7 166,28 eur nárok len na tú jej časť, ktorá pripadá na istinu. Podľa amortizačnej tabuľky sa jedná o sumu 4 793,07 eur, od ktorej je však potrebné odpočítať aj sumu 180 eur predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru, keďže žalobca reálne žalovanému poskytol len sumu zníženú o tento poplatok vo výške 5 820 eur a predchádzajúcim rozsudkom mu už bol priznaný celý dovtedy neuhradený zvyšok istiny pripadajúci na splátky splatné do spomínaného rozhodnutia súdu. Uložil tak žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom neuhradenej istiny sumu 4 613,07 eur (4 793,07 eur - 180 eur) a vo zvyšnej časti žiadanej istiny a v celom rozsahu požadovaných zmluvných úrokov žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko je žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu, žalobcovi vznikol voči nemu nárok aj na úroky z omeškania. Žalovaný sa dostal do omeškania dňa 1.10.2020, t.j. dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru. K uvedenému dňu bola výška úrokov z omeškania 5 % ročne, preto priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4 613,07 eur od 1.10.2020 až do zaplatenia a vo zvyšnej časti požadovaných úrokov z omeškania žalobu zamietol. Z tlačiva na zdokladovanie pomerov strany konania vyplneného žalovaným vyplýva, že žalovaný je od roku 2006 zamestnaný ako autoelektrikár v spoločnosti VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s., pričom v období od septembra 2022 do marca 2023 mal postupne od zamestnávateľa vyplatených na mzde 2 434 eur, 2 504 eur, 4 123 eur, 963 eur, 1 697 eur, 1 587 eur a 2 123 eur. Tieto vyplatené sumy vyplývajú aj z priložených výpisov z bežného účtu a z vyúčtovaní mzdy žalovaného za mesiace február a marec 2023. Priemerný mesačný príjem žalovaného v tomto období bol teda 2 204 eur. Žalovaný je ženatý, jeho manželka je na rodičovskej dovolenke s mesačným príjmom 532,60 eur. Majú vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom. Žalovaný býva spolu s manželkou v jej byte, pričom mesačné výdavky súvisiace s bývaním predstavujú sumu 243,60 eur (190 eur zálohové platby za služby spojené s bývaním, zvyšok sú platby na elektrinu a plyn). Ďalšie pravidelné výdavky žalovaného sú cestovné 21,78 eur, mobilný operátor 150 eur, poistenie detí 70 eur. Žalovaný spláca hypotekárny úver vo VÚB, a.s. s mesačnou splátkou 507,70 eur a ďalšie dva úvery poskytnuté touto bankou, kde sú mesačné splátky vo výške 289,83 eur a 22,56 eur. Ďalej žalovaný spláca úver spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. s mesačnou splátkou 171 eur, zamestnávateľovi úver s mesačnou splátkou 67 eur (vyplýva to aj z priložených vyúčtovaní mzdy žalovaného) a dve pôžičky od fyzických osôb s mesačnými splátkami po 30 eur a 100 eur. Splátky úverov a pôžičiek predstavujú potom mesačne spolu sumu 1 188,09 eur. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že dlhy sa mu nakopili, keď pôžičky kryl ďalšími pôžičkami. S ohľadom na § 232 ods. 3 C.s.p. posúdil osobné a majetkové pomery žalovaného a umožnil mu uhradiť pohľadávku žalobcu v splátkach, keď sumu 150 eur mesačne považoval za primeranú, pričom povolenie splácať dlh v splátkach nezasiahne neprimerane do hospodárskych pomerov žalobcu. Mesačný príjem žalovaného je síce pomerne vysoký, avšak po zohľadnení jeho zadlženosti, keď len na splátky úverov mesačne vynaloží takmer 1 200 eur, ďalej jeho vyživovacích povinností a ostatných pravidelných mesačných výdavkov, je celkom zjavné, že jednorazové splatenie dlžnej sumy žalovaným nie je objektívne možné. Pri určovaní výšky mesačných splátok súd vzal zreteľ aj na to, aby pohľadávka žalobcu bola uhradená v primeranej lehote, za ktorú sa v súdnej praxi považuje doba nepresahujúca tri roky. Žalovaný má dlhodobo stabilný príjem, takže je tu predpoklad, že splátky vo výške 150 eur mesačne bude splácať riadne a včas. Avšak pre prípad, že by si žalovaný povinnosť splácať dlh v pravidelných mesačných splátkach riadne neplnil, na ochranu žalobcu určil, že omeškanie čo i len s jednou splátkou alebo jej časťou má za následok splatnosť celého dlhu. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z § 255 ods. 2 C.s.p. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 7 166,28 eur, žalobca mal úspech v časti sumy 4 613,07 eur, t.j. 64,37 % z predmetu konania. Vo zvyšnej časti predstavujúcej sumu 2 553,21 eur, t.j. 35,63 %, mal úspech žalovaný. Celkovo tak bol v konaní úspešnejší žalobca, ktorému vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,74 % (64,37 - 35,63).
2. Proti tomuto rozsudku, do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny, aby bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.). Uviedol, že žalovanému bol na základe úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 6 000,- eur, z ktorého žalobca časť finančných prostriedkov vo výške 180,- eur použil na úhradu poplatku za poskytnutie úveru. Použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve v ods. 1.2 Základné podmienky nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanému ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Neexistujú zákonné ustanovenia v rozpore s ktorým by bol takýto postup, naopak zákon s účtovaním poplatku za poskytnutie úveru explicitne počíta. Poplatok bol v zmluve uvedený jasne zrozumiteľne, vyznačený aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutia úveru. Podmienka úhrady poplatku za poskytnutie úveru sa týka hlavného predmetu plnenia a bola priamo v texte úverovej zmluvy v čl. 1 ods. 1.2, upravená aj v Sadzobníku poplatkov, taktiež vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Žalovaný bol s poplatkom za poskytnutie úveru teda riadne a preukázane oboznámený a uzrozumený a vyjadril s ním podpisom na úverovej zmluve súhlas. Priamo úverová zmluva navyše v ods. 2.5. upravuje podmienky za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený v celom rozsahu, pričom podmienkou je len riadne plnenie jeho povinností, t.j. riadne a včasné splácanie dohodnutých splátok úveru. Poplatok za poskytnutie úveru je uhrádzaný na zákonnom základe a tvorí zložku ceny predmetu plnenia. Právny základ poplatku za poskytnutie úveru vyplýva z ustanovenia § 499 Obch. zák. Zo znenia § 499 Obch. zák. vyplýva, že poplatok za poskytnutie úveru možno dojednať ako jeden z dvoch nárokov na protiplnenie za poskytnutie hlavného predmetu plnenia - úveru. Žiadať tento poplatok je však možné len v prípade, ak veriteľ poskytuje úvery v rámci predmetu svojho podnikania (žalobca / banka). Poplatok pritom nemožno zamieňať ani stotožňovať s úrokom. Ustanovenia zmluvy o úvere a ustanovenia osobitných predpisov nárok na účtovanie tohto poplatku priznávajú popri úrokoch, pričom ho možno uplatňovať ako samostatnú zložku celkovej ceny plnenia, ktorá sa uhrádza jednorazovo. Osobitné predpisy na účely porovnania cien služieb poskytovateľov, ktorí tento poplatok uplatňujú, prikazujú zahrnúť ho do výpočtu ceny služby a RPMN, v dôsledku čoho si spotrebiteľ môže porovnať výhodnosť služieb jednotlivých dodávateľov. Nie je teda pravdou, že tento poplatok len skryto zvyšuje sumu úrokov ako ceny úveru, keďže úroky a poplatok sú odlišné zákonné nároky za poskytnutie úveru. Poplatok za poskytnutie úveru je riadnou, tradičnou a zákonnou súčasťou ceny úveru. Nejde teda o cenu za internú službu vykonávanú bankou alebo službu, ktorú poskytuje banka ako súčasť hlavného predmetu plnenia bez toho, aby ju mohol spotrebiteľ ovplyvniť. Neprípustnosť poplatku za poskytnutie úveru nevyplýva ani z judikatúry Ústavného súdu SR alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca poskytnutím úveru celkom jednoznačne poskytol žalovanému plnenie (protiplnenie vo forme poskytnutia finančných prostriedkov), za ktoré mu prináleží protiplnenie, a to jednak v podobe zmluvných (obchodných) úrokov a jednak v podobe výslovne, jasne a zrozumiteľne v zmluve dohodnutého poplatku. Postupoval pri určení výšky poplatku za poskytnutie úveru v súlade s právnymi predpismi a od spotrebiteľa nevyžadoval za poskytnutie finančných prostriedkov neprimerané plnenie. Poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 zo dňa 28.2.2022. Odôvodnenie rozsudku nepovažoval za dostatočné s poukazom na § 220 ods. 2 C.s.p. Namietal poskytnutie žalovanému možnosti plnenia v splátkach. Zákon teda explicitne podmieňuje alternáciu dĺžky paričnej lehoty odôvodnenosťou prípadu, t. j. súd nemôže určiť dlhšiu lehotu bez relevantných skutkových tvrdení podložených zodpovedajúcimi dôkazmi v rámci obrany žalovaného.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje po všetkých stránkach za vecne správne, a preto ho navrhuje potvrdiť.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (zamietajúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej istiny titulom vrátenia zostatku úveru, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov
procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že žalovaný titulom úveru reálne čerpal sumu úveru zníženú o poplatok za poskytnutie úveru. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a plne korešpondujú aj so závermi vyplývajúcimi z doterajšej súdno-aplikačnej praxe.
6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom údaji o celkovej výške spotrebiteľského úveru, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil v podobe sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, plne stotožňuje. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, a ani takými , ktoré by nebol súd prvej inštancie uvážil, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty, nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej veci.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, dôvody vedúce k zamietnutiu časti žaloby si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.
8. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.
9. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že žalobcovi, ktorého poskytovanie úverov je predmetom podnikania, prináležalo právo na dojednanie odplaty v podobe poplatku za poskytnutie úveru. Ust. § 499 Obch. zák. tak predstavuje zákonný podklad pre možnosť dojednania odplaty za poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie svoje závery nezaložil na zistení o neprípustnosti poplatku za poskytnutie úveru, a preto odvolací súd posúdil argumenty žalobcu v tejto súvislosti za bezpredmetné. Rovnako konajúci súd nepovažoval za spornú primeranosť výšky poplatku, a preto právna úprava a rozhodovacia činnosť, na ktoré žalobca v odvolaní poukazoval, nemali vzťah k prejednávanej veci. Súd prvej inštancie správne interpretoval údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru ako jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a dospel k správnemu záveru, že poplatok za poskytnutie úveru je nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, a preto nemôže byť považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie správne oprel tieto svoje právne závery o právnu vetu judikátu uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 49/2022 predstavujúci ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne argumenty pre odklon od jeho záverov. Právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v iných rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky.
10. Ustanovenie § 232 ods. 3 C.s.p. súdu umožňuje poskytnúť výhodu splatiť dlžnú sumu v splátkach hoci z dikcie uvedeného ustanovenia výslovne vyplýva (len) možnosť určiť v odôvodnených prípadoch na plnenie i lehotu dlhšiu ako je tri dni od právoplatnosti rozsudku. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, že zahŕňa aj možnosť rozloženia splatnosti na viaceré splátky.
11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď pre účely povolenia plnenia v splátkach zisťoval osobné a majetkové pomery žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že tieto dávajú dostatočný podklad pre poskytnutie výhody splátok žalovanému vo výške 150 eur mesačne tak, aby bola celá pohľadávka žalobcu splatená v primeranej lehote. Úvahy konajúceho súdu o poskytnutí dlhšej paričnej lehoty sú tak založené na relevantných skutkových tvrdeniach žalovaného podložených zodpovedajúcimi dôkazmi. Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere posúdil odvolací súd ako nedôvodné.
12. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).