Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7CoCsp-44-2022.pdf
PDF · 92.36 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoCsp/44/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Q. W. U., U..G..C.., N.: XX XXX XXX, so sídlom L. X, X., zastúpeného: G. I., U..G..C.., N.: XX XXX XXX, so sídlom L. X, X. proti žalovanému: J. U., nar. X.X.XXXX, bytom U. XX, X. o zaplatenie 3.913,38 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20.9.2022, č.k. 32Csp/152/2021-139, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.757,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.757,50 eur od 15.12.2020 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,70% (výrok III.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 2 veta prvá, § 2 písm. d), § 11 ods. 1 písm. g), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 prvá a druhá veta zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 6, 9, § 517 ods. 1 prvá veta, § 517 ods. 2, § 524 ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 4, § 1a ods. 1, 4, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“), § 497, § 502, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), a vecne tým, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, a to vrátane zákona o spotrebiteľských úveroch. V konaní bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu (banka Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 22.1.2019 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej banka poskytla žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3.887 eur s tým, že žalovaný sa zaviazal vrátiť úver v 48 mesačných splátkach vo výške 121,50 eur (splatných vždy 19. deň v mesiaci), spolu vo výške 5.831,09 eur; úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 17% ročne (po zohľadnení zľavy), ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola vo výške 22,70%, priemerná hodnota RPMN v čase podpisu zmluvy bola vo výške 12,19%, splatnosť prvej splátky bola dňa 19.3.2019 a termín konečnej splatnosti bol dňa 19.2.2023. Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil. Napriek zmluvne dohodnutým mesačným splátkam poskytnutého úveru uhradil žalovaný banke
len časť dlžnej sumy a následne prestal pravidelné mesačné splátky úplne splácať. Keďže sa žalovaný dostal napriek výzve banky zo dňa 9.7.2020 do omeškania so splácaním viac ako troch mesačných splátok úveru, banka oznámením zo dňa 11.8.2020 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky ku dňu 10.8.2020 a zároveň vyzvala žalovaného na zaplatenie celej pohľadávky vo výške 4.988,64 eur do 15 dní, pričom banka postupovala pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka a právo banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru bolo dohodnuté v čl. II. bode 5. úverovej zmluvy a v čl. 8. produktových obchodných podmienok pre hypotekárne a splátkové úvery. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru žalovaný stratil právo zaplatiť predmetný úver v dohodnutých splátkach, t. j. vznikla mu povinnosť zaplatiť celý dlh (celú nesplatenú časť úveru) naraz. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že postúpenie pohľadávky bankou bolo vykonané v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách a takisto v súlade s § 17 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie skúmal zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 22.1.2019 aj z hľadiska toho, či spĺňa všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom dospel k záveru, že táto zmluva bola uzavretá v písomnej forme v zmysle § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a obsahuje všetky podstatné obsahové náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 tohto zákona, avšak predmetná zmluva je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 a ods. 4 nariadenia vlády, pretože dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenú právnymi predpismi. Prvoinštančný súd konštatoval, že najvyššia prípustná výška odplaty nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne, pričom obdobným úverom alebo pôžičkou sa rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek bánk zverejnená podľa § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Podľa súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2018, ktoré boli naposledy zverejnené pred uzatvorením zmluvy, bola priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek bánk pre ostatné spotrebiteľské úvery so zmluvnou splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov vrátane vo výške 10,53%. Najvyššia prípustná výška odplaty teda mohla byť dohodnutá vo výške 21,06% ročne (2 x 10,53%), v zmluve dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov vo výške 22,70% však túto najvyššiu prípustnú výšku odplaty prekračuje, preto poskytnutý spotrebiteľský úver sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie na základe uvedeného vyhovel žalobe len v časti o zaplatenie zostávajúcej istiny úveru a vo zvyšku (najmä zmluvné úroky a poplatky) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovanému bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 3.887 eur, pričom žalovaný z neho splatil sumu 129,50 eur. Žalovanému tak zostáva zaplatiť istinu úveru vo výške 3.757,50 eur, na zaplatenie ktorej ho súd prvej inštancie zaviazal. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol (zvyšná časť istiny úveru vo výške 118,20 eur, riadny úrok vo výške 1.255,71 eur, poplatky vo výške 37,68 eur, vyčíslený úrok z omeškania vo výške 134,27 eur a úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 118,20 eur od 15.12.2020 do zaplatenia). Pokiaľ ide o úrok z omeškania, súd prvej inštancie vyvodil, že dňom nasledujúcim po dni, keď bola bankou vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru (t. j. dňom 11.8.2020), sa žalovaný dostal do omeškania s plnením (celého) peňažného dlhu, preto zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.757,50 eur tak, ako to žalobca žiadal v žalobe, teda od 15.12.2020 až do zaplatenia. V časti vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 134,27 eur súd prvej inštancie žalobu zamietol, pretože žalobca v tejto časti neuniesol svoju základnú procesnú povinnosť tvrdiť (opísať) rozhodujúce skutočnosti o dôvodnosti a trvaní tohto nároku, keď neuviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých by nepochybne vyplývalo, že mu vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v požadovanej výške, nakoľko žalobca vo svojej žalobe neuviedol, z akej sumy a za aké obdobie si vyčíslil tieto úroky z omeškania a v podaní doručenom súdu dňa 2.2.2022 je ich výpočet zmätočný a obsahuje množstvo chýb. Úrok z omeškania je navyše počítaný aj zo zmluvného (riadneho) úroku a pravdepodobne aj z dlžných poplatkov, na zaplatenie ktorých žalobca nemá nárok, keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše, žalobca pri výpočte úroku z omeškania vychádzal z toho, že rok má 360 dní, čo je pri kogentnej právnej úprave zákonných úrokov z omeškania neprípustné (navyše v spotrebiteľskom vzťahu). Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd nemohol ustáliť, či si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie týchto úrokov z omeškania v súlade so zákonom, preto žalobu v tejto časti zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., pričom žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 70,85% a žalovaný v rozsahu 29,15%, t.j. rozdiel medzi úspechom žalobcu a úspechom žalovaného predstavuje čistý úspech žalobcu v rozsahu 41,70%. Prvoinštančný súd preto rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 41,70% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) a b) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konštatoval, že súd prvej inštancie vzhliadol spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o splátkovom úvere bola v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 4 nariadenia vlády. S poukazom na znenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 4, § 1a ods. 1 a § 1a ods. 4 nariadenia vlády ako aj § 2 vyhlášky MF SR č. 289/2010 Z.z. mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z údajov o priemerných hodnotách ročnej percentuálnej miery nákladov, nakoľko vychádzal z údajov zverejnených v „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2018“, pričom mal vychádzať z údajov zverejnených v „Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 3. štvrťrok 2018“. Uviedol, že údaj zverejňovaný bankami bol zavedený podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády vyslovene len na účel stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplát. Na účely zistenia priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov obdobného úveru, resp. pôžičky je však potrebné vychádzať z dát, ktoré zverejňujú všetci veritelia, pričom v prejednávanom prípade uvedený údaj predstavuje 12,19%. Na základe uvedeného je zrejmé, že výška RPMN v úverovej zmluve vo výške 22,70%, resp. odplata nepresahovala dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov a súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vyvodil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaného zaviaže k zaplateniu sumy 118,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 118,20 eur od 15.12.2020 do zaplatenia, riadneho úroku vo výške 1.255,71 eur, poplatkov vo výške 37,68 eur, vyčísleného úroku z omeškania vo výške 134,27 eur, resp., aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).
7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
8. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
9. Podľa § 1 ods. 4 nariadenia vlády na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa § 1a sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy.
10. Podľa § 1a ods. 1 nariadenia vlády ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
11. Podľa § 1a ods. 4 nariadenia vlády najvyššia prípustná výška odplaty sa posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi.
12. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak v danej veci vyvodil, že úver uzavretý medzi žalobkyňou a žalovaným je potrebné považovať za spotrebiteľský a na daný vzťah správne aplikoval ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa.
13. V prejednávanej veci súd prvej inštancie okrem iného aplikoval ustanovenia § 1ods. 4, § 1a ods. 1 a 4 nariadenia vlády, na ktoré odkazuje § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, čo je aj prípad prejednávanej veci, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. V ustanovení § 1a ods. 1 nariadenia vlády je jasným spôsobom stanovené, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne (okrem prípadov uvedených v ods. 2 a 3, čo však nie je prípad prejednávanej veci). Uvedené ustanovenie teda priamo odkazuje na najvyššiu možnú odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, a to odplatu stanovenú v § 1 ods. 4 nariadenia vlády, ktorou je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal pri výpočte odplaty zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2018, ktoré boli naposledy zverejnené pred uzatvorením zmluvy, postupoval správne.
14. V ust. § 11 ods. 1 citovaného zákona sú vymedzené prípady , kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (o.i. aj v prípade, ak ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v zmluve dohodnutá ročná percentuálna miera nákladov vo výške 22,70% najvyššiu prípustnú výšku odplaty prekračuje. Z uvedeného dôvodu potom možno vyvodiť, že v dôsledku uvedeného je predmetný úver bezpoplatkový a bezúročný a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie (iba) nesplatenej istiny úveru a úroku z omeškania z uvedenej sumy.
15. Pokiaľ ide o ostatnú zamietnutú časť žaloby, žalobca odvolacie námietky nijakým spôsobom nekonkretizoval, preto sa odvolací súd správnosťou rozhodnutia v tejto časti nezaoberal.
16. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., v konaní úspešnému žalovanému však nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).