Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BN-2T/35/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bánovce nad Bebravou na hlavnom pojednávaní konanom dňa 2. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a prísediacich Viery Mášikovej a Eleonóry Bartíkovej takto

rozhodol:

obžalovaná Q. R., nar. XX.XX.XXXX v A. nad A., trvale bytom A. nad A., W. č. XXX/XX

j e v i n n á, ž e

v dňoch od 19.4.2007 do 3.7.2007 v obci Bojná okres Topoľčany prevzala na základe faktúr č. 2007005 až 2007010 od súkromného podnikateľa V. K., trvale bytom Bojná 558, okr. Topoľčany IČO: 43240437 tovar - nábytok, v hodnote 1.448.900 Sk /48.094,67 €/ ktorý sa mal stať jej majetkom až po splatení faktúr, pričom z faktúr uhradila iba jednorázovo sumu 100.000 Sk, zvyšné faktúry neuhradila a napriek tomu neoprávnene tovar predala ako vlastný vo svojej predajni na ulici Ferka Urbánka súp. č. 387 v Bánovciach nad Bebravou v presne nezistenom čase od 19.4.2007 viacerým nestotožneným zákazníkom a kúpnu cenu si ponechala pre svoju potrebu, čím spôsobila poškodenému súkromnému podnikateľovi V. K. celkovú škodu vo výške 44.775,27 € /1.348.900 Sk/

t e d a

prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku značnú škodu, č í m s p á c h a l a

pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona.

Za to sa

o d s u d z u j e

Podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j) Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň sa u k l a d á probačný dohľad nad správaním obžalovanej v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona sa obžalovanej u r č u j e skúšobná doba vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. j) Tr. zákona sa ukladá obžalovanej povinnosť zamestnať sa v skúšobnej dobe alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.

Podľa súd u k l a d á obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému V. K., miesto podnikania Bojná č. 558, IČO 432 40437 spôsobenú škodu vo výške 44 775,27 € (štyridsaťštyritisícsedemstosedemdesiatpäť eur a dvadsaťsedem centov).

odôvodnenie:

Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní súd zistil skutkový stav veci tak, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaná sa k spáchaniu žalovaného skutku nedoznala, pred súdom urobila vyhlásenie, že je nevinná. Tak ako v prípravnom konaní i pred súdom vyžila svoje právo nevypovedať.

Z trestnej činnosti bola obžalovaná usvedčovaná najmä výpoveďou svedka poškodeného V. K., podporne výpoveďami svedkov K. H., V. M., B. S., Q. S., J.. V. B., V. B., J.. Q. V., V. B. a M. R., dodacími listami a faktúrami, znaleckým posudkom z odboru kriminalistika, odvetvie fonoskopia a ostatnými vykonanými listinnými dôkazmi.

Svedok poškodený V. K. ku skutku vypovedal tak, že obžalovaná brala tovar od neho v dátumových rozpätiach tak ako je uvedené v obžalobe. Vystavil jej faktúry, na ktoré ona povedala, že do 2-3 týždňoch zaplatí a ešte sama mu uviedla, že za každý deň omeškania si má napísať %. Tovar brala stále, peniaze nevyplatila a asi po troch mesiacoch zistil, že sa bude asi jednať o podvod, nakoľko tovar brala a peniaze neplatila. Do kontaktu s obžalovanou prišiel cestou pani H., ktorá s ním spolupracovala, doporučila ju, že sa na ňu môže spoľahnúť a že vie spraviť veľké obchody. Potom bola skoro každý deň u neho doma a teda následne sa dohodli na spolupráci. Počas 3 mesiacov jej stále telefonoval, stále sľubovala, že peniaze zaplatí, ale nič sa nedialo, potom prestala brať telefón a nakoniec zmenila číslo. Predtým s ňou aj 20-krát denne volal, kde sľubovala, že zaplatí. Po 6 mesiacoch zistil, že pani M. podala na obžalovanú oznámenie. Prevzatie tovaru potvrdila obžalovaná pri prevzatí tovaru na dodacom liste svojim vlastnoručným podpisom, nakoľko bola osobne pri prebratí tovaru. Niekedy prišiel nejaký pán z Pezinka, ktorý mu vyplatil 100.000 Sk a uviedol mu, aby počkal do týždňa a prisahal, že do týždňa to zaplatí. Okrem sumy 100.000,- Sk mu obžalovaná neuhradila žiadne iné peniaze. Následne od spoločnosti Fam sa dozvedel, že mali podať trestné stíhanie na obžalovanú, ktorá mala u nich dlh, ktorý vykryla jeho sedačkami. Tam sa dozvedel, že ide o veľkú podvodníčku, nakoľko aj oni pátrali odkiaľ sú tieto sedačky. K preberaniu tovaru poškodený uviedol, že obžalovaná si nahlásila, že má mať plný kamión sedačiek, prišiel šofér, naložili sa sedačky, uviedla mu, že má len robiť a ona bude predávať, ona podpísala dodací list a povedala, že do týždňa budú na účte peniaze. Peniaze žiadne neprichádzali, potom sa vyhovárala, že má problémy. Poškodený uviedol, že aj voči pani H. sa dopustila obžalovaná podvodu na vankúšoch v sume 2000 €, čo obžalovaná zaplatila omnoho neskôr ako mala, a to len preto, aby nemala ďalšie stíhanie. Obžalovaná si bola vedomá toho, že sedačky sa stávajú jej majetkom až po zaplatení faktúry. Bol presvedčený, že obžalovaná chcela predávať sedačky aj mimo svojho obchodu, avšak si musela byť vedomá toho, že musí skôr zaplatiť a až potom sú sedačky jej majetkom. Čo sa týka dvoch-troch sedačiek, ktoré sa nachádzali v kaštieli, tak tieto mu obžalovaná nevrátila. Svoje sedačky v Drevone a vo Fam si spoznal, také výrobky vyrábal len on. Bol toho názoru, že obžalovaná nebrala sedačky od iného výrobcu, lebo viacerí vedeli, že je podvodníčka. K zmluve o komisionálnom predaji, ktorý namietala obžalovaná, že bola len sprostredkovateľom predaja a peniaze za sedačky si má poškodený pýtať od spoločnosti Luxar, s.r.o., ktorú zastupoval pán S., uviedol, že toho človeka nepoznal, obžalovaná mu dala podpísať doklad, aby podpísal, aby mali istotu, že peniaze od odberateľa následne dostane, tak to podpísal s tým, že tam bol uvedený úrok 1 % z omeškania. Iný podpis tam nebol uvedený, bolo tam napísané, že berie 3 sedačky, zaplatí do 7 alebo 10 dní, ak nie, tak tam bolo to % z omeškania. Po podaní trestného oznámenia na obžalovanú, ho táto už nekontaktovala ohľadom zaplatenia sumy, osobne navštívil jej rodičov v Bánovciach, kde bývala a oni sľúbili zaplatiť. K tvrdeniam obžalovanej pri konfrontácii, že všetky sedačky, mali byť pre S., ona mala byť len sprostredkovateľka, poškodený uviedol, že papier, ktorý podpísal boli len 3 sedačky, teda všetky dodacie listy podpísala obžalovaná. Neboli dohodnutí tak, že ona sprostredkuje predaj ďalšiemu. S firmami ako boli Drevona, Fam nikdy neobchodoval, bol tam preto, lebo zistil, že sú tam jeho sedačky, nakoľko mu to uviedla obžalovaná a dala mu papierik, že do dvoch týždňov bude mať peniaze. K firmám sa dostal tak, že obžalovaná mu sama povedala, že aby išiel do Famu, kde sú vystavené jeho sedačky, že nie sú zaplatené, aby si tam pýtal peniaze. Bol si istý, že sa jedná o jeho sedačky, ktoré mali zospodu štítky, ale boli vytrhané.

Obžalovaná mu tvrdila, že sa jedná o poľské sedačky a boli vystavené ako vzorky a bez štítkov, vo Fame obžalovaná tvrdila, že vyrába poľské sedačky, ale nikto sa nevedel dostať k výrobe v Poľsku, boli to jeho sedačky. V Drevone a vo Fame sa rozprával o tom a povedali mu, že sedačky sú od obžalovanej, v Drevone to bol výmenný obchod a vo Fame jej tým znižovali dlh, ktorý u nich mala, aj v Topoľčanoch. Vo Fame od obžalovanej žiadali, aby im poslala papiere, že aké sedačky a v akej cene posiela, aby jej vedeli odpočítať dlh, ona im poslala len tovar a nie jeho cenu. Ďalej poškodený k výpovedi svedka S. uviedol, že svedka nikdy nevidel a to čo bolo povedené z jeho strany, bola úplná pravda, lebo to čo on tu tvrdil, je pravda, nakoľko komisionálnu zmluvu podpisoval ako posledný, teda keď hovoril svedok, že tam jeho meno nebolo. Zmluva mala dva papiere zvlášť a na prednej strane mal razítko, čo sa tu nenachádza a boli tam uvedené 3 sedačky. Na predložený originál zmluvy obhajcom na pojednávaní, poškodený uviedol, že predložená zmluva je tlačená obojstranne, jeho zmluva bola na 2 listoch, teda zadná strana je pravdivá a predná strana zmluvy je podvod. Keby zmluva bola pravda, tak by tam musela byť uvedená provízia na také množstvo sedačiek. Pokiaľ by obžalovaná vozila také množstvo sedačiek z Poľska, tak by musela mať o tom doklad. Na otázku obhajcu obžalovanej poškodený uviedol, že zmluvu podpísal z jediného dôvodu a to preto, že svedkyňa H. sa poznala s obžalovanou, ktorá im mala zaručiť veľké obchody. Preto vyrobil 15 sedačiek a obžalovaná mu uviedla, že peniaze budú na účte. Uveril jej na základe toho, že obžalovaná mu uviedla, že má pod sebou firmu Drevona a Fam, ktoré majú pod sebou ďalších 300 obchodov. Potom dúfal, že mu peniaze prídu, na základe dodacieho listu. Každý tovar na dodacom liste ide do predajne a ako výrobcu ho nezaujíma, čo s tým kto robí. Po určitom čase, mu obžalovaná povedala, že jeho tovar je vo FAM a Drevona, tak tam išiel a tovar tam našiel. Mali medzi sebou dohodnuté, že na faktúre bolo uvedené, že obžalovaná sa stáva vlastníčkou až zaplatením kúpnej ceny. Prvé sedačky boli objednávané tak, že mu obžalovaná oznámila, že má vyrobiť rohové sedačky 3+2+1, tak ich spravil. Sedačky boli objednané len ústnou dohodou. Obžalovaná mala v každej zmluve uvedené 0,05 % za každé omeškanie a dávalo sa to aj do faktúr a ešte mu povedala, že si tam má dať 0,1 %, že sa to zaplatí. Splatnosť faktúr bola asi 2 týždne, vyrábal sedačky aj po splatnosti faktúr, nakoľko mu obžalovaná uviedla, aby vyrábal ďalej, na peniaze čakal, obžalovaná mu sľubovala peniaze vyplatiť na ruku.

Svedkyňa K. H. ku skutku vypovedala tak, že obžalovanú pozná cez rodičov, nakoľko vedela v čom podniká, tak ju oslovila o spoluprácu, nakoľko mala predajňu nábytku. Spojila ju s poškodeným K., on pre ňu začal vyrábať sedačky, ktoré mala v obchode, potom prišla s tým, že vie obchodovať s veľkými firmami a objedala si u pána K. veľa sedačiek. Obžalovaná obchodovala s obidvomi. Asi po pol roku jej zaplatila 10.000,- Sk a potom po urgenciách ekonómky doplatila aj dlh, teda voči jej firme záväzok nemá. Uviedla, že o tom, že prevzala sedačky vie tak, že tam boli nákladné autá a dvakrát bola priamo pri tom, keď ich nakladali do toho auta. Obžalovaná bola prítomná pri preberaní sedačiek, jedenkrát tam bola osobne prítomná, jedenkrát tam bol len šofér, avšak dodací list, ktorý videla bol na meno obžalovanej. Po určitej dobe prišiel pán K., že nemá povyplácané faktúry, tak volali obžalovanej, ona uviedla, že už idú na účet, avšak žiadne peniaze nechodili, tak znova volali, znova im sľubovala, že peniaze budú, pán K. na ňu tlačil, nakoľko to zorganizovala a on nemal vyplatené faktúry. Boli za obžalovanou aj v Bánovciach, aj na Bojnej. Keď zistili, kde sú sedačky, tak tam išli a zistili, že obžalovaná vyplácala tovar, ktorý predtým od nich prevzala pre firmu v Bratislave a jednu firmu na východe. K neuhradeným faktúram im obžalovaná tvrdila, že firmy, kde dala sedačky, jej nevyplatili faktúry, ale sa dozvedeli, že jej nemali ani prečo zaplatiť, lebo ona nimi vyplácala tovar, ktorý od nich prevzala. Medzi ňou a obžalovanou prebiehal obchod ohľadom vankúšov, ktoré naložila do voľného priestoru vo vozidle, ktorý zostal pri sedačkách. Obchodovali spolu len na základe ústnej dohody, bez žiadnej zmluvy, vypísala dodací list a faktúru, nakoľko neplatila v hotovosti a ako uviedla, tiež jej hneď nezaplatila a po dlhšej dobe prišla s nejakým pánom a vyplatila jej 10.000,-Sk a potom jej pred pol rokom doplatila zostatok. Sedačky poškodeného osobne videla, poznala ich, veď ich vyrábala, šila. Pani B. im uviedla, že obžalovanej nemajú žiadnu faktúru vyplatiť, lebo na základe toho, že ona brala od nich tovar, týmto to vyplatila. K obchodu obžalovanej a poškodeného svedkyňa uviedla, že poškodený tovar vyrobil a predal obžalovanej, teda nevedel, kde idú ďalej sedačky. Obžalovaná jej uvádzala, že keď postupovala sedačky ďalej, títo odberatelia jej nezaplatili a z toho dôvodu nemôže zaplatiť K.. Pred týmto skutkom si vychádzala s poškodeným dobre, poznali sa dlhšiu dobu, bývajú v jednej dedine a teraz jej to poškodený a jeho rodina dávajú za vinu, že sa toto udialo. Pre poškodeného K. šila poťahy, ak sa nestíhalo, tak mu vypomáhali ľudia z druhej menšej firmy. Vyrábal na Bojnej, kúpil si, alebo jeho rodičia mu kúpili vedľa seba 2 staršie domy a pristavil halu. K technológiám poškodeného svedkyňa uviedla, že mal kompresory, stolárske veci, čo potreboval na čalúnenie. Kto mu dodával materiál na korpusy nevedela uviesť, ale korpusy si vyrábal sám. K odvozu sedačiek svedkyňa uviedla, že občas videla veľké nákladné

auto- Aviu. Bola len jedenkrát prítomná, keď tam bolo auto, ktoré viezlo sedačky pre obžalovanú a jedenkrát tam bola prítomná obžalovaná, kedy sa nakladali sedačky a brala si vankúše do toho istého auta, kde boli sedačky. Raz jej volal poškodený K., že mu pred dva staršie rodinné domy vyhodili sedačky, 3 ks a pýtal sa jej, čo má robiť, tak išla za tými ľuďmi a povedala, nech si to zoberú preč, že sa to takto nerobí. Oni to nahádzali na kopu a sedačky znehodnotili a potom si ich odviezli preč, lebo K. povedala, aby zavolal políciu, potom naložili sedačky naspäť. Obžalovaná u nej brala tovar jedenkrát a podpísala dodací list. Keď sa úhrada faktúr predlžovala, tak sama povedala poškodenému, aby s obžalovanou skončil, že to nie je normálny obchod a nakoľko obžalovaná nevyplatila poškodeného, pre poškodeného prestala šiť, pretože on následne nevyplácal jej faktúry. Nedoplatok poškodený voči nej uhradil, teraz má poškodený uhradené všetko. Svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by poškodený spolupracoval s firmou Lux-árt. V Drevone boli na jednaní potom, ako zistili, že tam majú sedačky, na ktoré šila poťahy a poškodený vyrábal korpusy a išli tam za účelom, aby zistili, aké sú tam sedačky, aby neobvinili len tak obžalovanú. Obžalovaná im telefonicky povedala, že tam ich sedačky dodávala. Pokiaľ by ich obžalovaná ponúkla inej firme, tak by si vypýtala vzorky, ktoré sa rozposielajú po jednotlivých predajniach, ale toto boli konkrétne kusy pre niekoho. Vždy to chápala tak, že obžalovaná sedačky nakúpila a potom ich predávala ďalej. Pri spolupráci s firmou Drevona, keď pre nich šila vankúše, tak vystavila faktúru so splatnosťou, vždy v lehote zaplatili, prípadne s malým omeškaním. Za svoju firmu uviedla, že dáva splatnosť 14 dní, pokiaľ odberateľ požiadal, tak dala splatnosť na faktúre na 30 dní. Obžalovaná im neustále sľubovala, že peniaze už má na účte, že zaplatí. Jej faktúra bola vyplatená len z toho dôvodu, že jej otec sa stretáva na burze s otcom obžalovanej a jej otcovi už bolo trápne, keď jej otec hovoril, že nech obžalovaná vyplatí faktúru. Svedok B. S., ku skutku uviedol, že k tomuto sa nevie vyjadriť, len vedel, že má nejaké finančné podlžnosti, pre obžalovanú dva alebo trikrát viezol sedačky do predajne a raz do Horných Ozoroviec, kde je kaštieľ a ešte nejaké vankúše a raz boli v Hrabušiciach. Sedačky vozieval sám, zacúval a už tam mala syna a predavačku. Sedačky u poškodeného si nakladali zamestnanci poškodeného. Keď tam bol prvýkrát, bola tam aj obžalovaná a poškodený. Uviedol, že obžalovaná bola prítomná pri preberaní tovaru dvakrát. Prácu pre obžalovanú vykonával bez dokladov. Do Hrabušíc vozil sedačky, 5-6 ks pre Rómov. Dve sedačky sa zložili v Hrabušiciach a 2-3 viezol do predajne. U poškodeného pri nakladaní si všimol nakladaciu rampu pri hale, kde mal nacúvať. Nevidel, že by obžalovaná podpisovala nejaký dodací list. Tovar bol balený vo fóliách, nevedel kde boli štítky. Svedkyňa V. M., uviedla, že v rokoch 2006-2007 obchodovala s obžalovanou, navštívila ju osobne v predajni, kde si dohodli podmienky, ona si povyberala tovar, prebrala ho, platby prebiehali riadne, až pri konci to bolo tak, že jej ostala obžalovaná dlžná 93.000 Sk a preto ju vyzývala viackrát na zaplatenie, vždy boli prísľuby, že zaplatí a následne išla na políciu a uviedla, čo je vo veci. Nejaký čas čakala, potom jej obžalovaná zavolala, že jej nedá peniaze, ale že má tovar, vystavil sa riadne zápočtový list, v hodnote dlžoby si vzala tovar. Potom ho vystavila v predajni, ale sa zle predával, nakoľko má zákazkový obchod, a keď si ho chceli objednať, keď to nebol jej tovar, nemohla vyhovieť zákazníkom, nakoľko nevedela aký je výrobca. Nebola schopná zákazníkom vyhovieť, tak na tovar dala akciu a predala ho. Obchod s obžalovanou prebiehal tak, že obžalovaná prišla, vybrala si tovar a buď zaplatila v hotovosti alebo vystavila sa jej faktúra so splatnosťou. Dlh vznikol pri konci, keď si obžalovaná zobrala tovar na faktúru, povedala, že nemá peniaze, potom uvádzala, že aby počkala, ale keď to tak dlho trvalo, tak mala pocit, že faktúra nebude zaplatená. Dohodu o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok vyhotovila sama a podpísala ju aj obžalovaná, zobrala si razítko a po vydaní tovaru podpísala a orazila a aj ona. Hodnotu tovaru, si určila tak, že obžalovaná mala tovar ocenený a do tej hodnoty sa dohodli. Nevedela uviesť, kto bol výrobcom nábytku, neboli tam štítky, neriešila to. Osobne s obžalovanou problém nemala, od iných počula, že obžalovaná mala podlžnosti, len sa zľakla. K nej sa obžalovaná správala vždy slušne, bola úprimná, keď mala finančné problémy, prišla a povedala, doniesla kvety a dezert. K sedačkám uviedla, že vedela posúdiť, že nešlo o výrobky z Poľska, sedačky boli veľmi pekné, boli pekne poprešívané. Svedok Q. S. , ku skutku uviedol, že obžalovaná mu ponúkla spoluprácu, že je výrobca sedačiek, presvedčila ho, že budú spolupracovať. Potom prišla o nejaký mesiac s autom plným sedačiek, chcel si vybrať len 1 sedačku ako vzorku, nakoniec to boli 3. Ona s autom odišla a po mesiaci prišli objednávky na tri sedačky od zákazníkov a nastal problém. Objednal si 3 sedacie súpravy, prešli 2-3 mesiace a sedačky neboli, boli výhovorky, tak obžalovanú hľadal doma na dome, vyhovárala sa, že majster nerobí, že ma problémy s alkoholom, potom 2 sedačky dodala, tie jej vyplatil, avšak nakoniec sa zistilo, že to nie sú tie, čo si objednali. Jednu sedačku nedodala, hovorila, že nemá látku, tak u architekta v Topoľčanoch zohnal látku a viac sa nebolo možné spojiť s obžalovanou. Išlo medzi nimi o bežnú spoluprácu, mali podpísanú zmluvu. Obžalovaná mala so sebou len katalóg, doklady pri preberaní mu nedala, uviedla, že príjmový doklad a faktúru pošle, polovicu jej vyplatil hneď pri kúpe a polovicu na druhý deň, na účet.

Len pri vzorkách mu vystavila dodací list na tri sedacie súpravy a doniesla 2 vrecia vankúšov, ktoré tam aj zostali. Vzorky sedačiek zabalené neboli a nemali ani štítky. K výrobcovi mu obžalovaná uviedla, že ona bola výrobcom. Uzavrel len zmluvu pri vzorkových sedačkách a následne by to malo byť tak, že si objedná, vyplatí jej, ale to sa stalo jedenkrát pri 2 súpravách a spolupráca skončila a potom nebol záujem z jeho strany a ona sa už neozvala. Bližšie sa k zmluve nevedel vyjadriť. K dodaciemu listu založenom vo vyšetrovacom spise svedok uviedol, že je sfalšovaný a je to prečiarknuté, nakoľko tam bolo prepísaných 55 ks, ale v skutočnosti mal 3 vzorkové. Prítomný bo v tom čase svedok Z. W., ktorý bol v predajni v čase, keď obžalovaná bola v predajni s neznámou osobou. Sedačky boli dopravené veľkým nákladným autom. Vozidlo bolo plné, boli tam aj plastové stoličky. K podpisu na komisionálnej zmluve zo dňa 19.4.2007 uviedol, že ako jeho podpis to nevyzerá, nikdy mu nebolo dodaných 55 súprav. Svedok uviedol, že dodací list bol sfalšovaný boli mu dodané tri sedačky. Najskôr obžalovanej vyplatil jednu polovicu sumy pri prebraní a druhú polovicu vložil na účet v Slovenskej sporiteľni, obžalovaná povedala, že mu vystaví príjmový doklad a faktúru pošle, ale doteraz žiadne doklady nedostal. Svedok namietal na dodacom liste množstvo uvedeného tovaru. Dodací list podpísal na základe toho, že mu boli dovezené 3 sedacie súpravy. Dodací list bol bez ceny a na 3 súpravy, nakoľko nevedel, za čo ich má predávať, keď sa vystavovali, ceny v tom neboli. Na vankúše bol zvlášť dodací list, lebo tie doniesla potom. Svedok uviedol, že obžalovaná prišla sama a potom V. keď videl tie sedačky, tak mu povedal, že je to od nej a povedal, že ju pozná, ale žiadne stretnutie dohodnuté neexistovalo. V roku 2007 sa mu podarilo predať sedacie súpravy asi 15-20 ks., ktoré boli od pána K. a EMESIE. Komisionálne zmluvy mal podpísané s fi. EMESIE, ale nič sa nedalo na faktúru, bolo to tak, že sa zaplatila záloha a pri dodaní ostatok, ale vzorky sa nepredávajú, všetko sa robilo na objednávku. Zmluvu, ktorú on podpísal, tak k tomu došlo tak že keď ju podpisoval, nebolo to podpísané ani obžalovanou ani výrobcom, obžalovaná prišila, vyložila sedačky, povedala mu čo bolo treba podpísať. Ani vzorky látok nedodala, ani tie tam neboli uvedené. Obžalovaná len ukázala katalóg s veľmi dobrými cenami, podľa katalógu, to malo stáť do 20.000,-Sk, preto sa rozhodol spolupracovať. Cena sa neustálila ani pri podpísaní dodacieho listu, lebo nemala vypracovaný cenník, ten mu doručila až o týždeň mailom. Na otázku obhajcu svedok uviedol, že osobu pod menom R. nepozná. Na hlavnom pojednávaní bola svedkovi predložená listina - list, ku ktorému svedok uviedol, že tento spochybňuje, aj podpis a razítko, nakoľko nikdy so žiadnym R. nespolupracoval. Je to neštandardné, nakoľko keby tam bolo jeho razítko a podpis, načo by tam bol podpis osoby R.. Čo sa týka predloženej komisionálnej zmluvy, tak svedok uviedol, že zmluvu nikdy nepodpísal, ten podpis nie je jeho.

Svedkyňa Ing. V. B., ku skutku vypovedala tak, že medzi ňou a obžalovanou bol obchodný vzťah, nakoľko obžalovaná podnikala v maloobchode aj vo veľkoobchode. Dodávali obžalovanej tovar do jej predajní, pričom im vznikla pohľadávka, ktorú riešili bartrovým obchodom, nakoľko podnikanie im to umožňovalo, keďže sa nemohli vysporiadať finančne. Od obžalovanej prevzali tovar na zápočet, obžalovaná im bola dlžná peniaze, prebehol výmenný obchod s tým, že od nej zobrali sedačky v určitej hodnote, ktorá bola vyššia ako hodnota pohľadávky, potom zostal zostatok 18.000,-Sk, za ktorý si obžalovaná zobrala tovar a z toho zostalo 9 €, ktoré majú oni zaplatiť obžalovanej. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k tomu, kto bol výrobcom sedačiek, dodávateľom bola obžalovaná, nebolo to pre nich podstatné. Nevedela sa ani vyjadriť k štítkom na sedačkách, skúmala len ich kvalitu, látku. Pri dodaní tovaru neriešia, odkiaľ je tovar, kto je vlastníkom. Ku svojej výpovedi z prípravného konania, kedy svedkyňa uviedla, že "tieto sedacie súpravy neboli opatrené štítkami a pani V. uvádzala, že ona je výrobca týchto sedacích súprav a že neskôr k nám prišiel skutočný výrobca, ktorý od nás chcel peniaze, lebo pani V. mu povedala, že preto mu nezaplatila za sedacie súpravy, lebo jej ich nezaplatili", v konaní pred súdom svedkyňa uviedla, že na výsluch pred políciu išla pripravená s tým, že si vyzbierala informácie od zamestnancov, ktorí s vecou mali niečo spoločné. Obvyklou praxou v období roku 2007 bolo to, že sa tovar na trhu s nábytkom riešil skôr na faktúry. Stretla sa aj s tým, že nábytok na faktúru sa predával s tzv. výhradou vlastníctva, sama to má uvedené na každej faktúre. Svedkyňa V. B. vypovedala tak, že s obžalovanou spolupracovali v rámci veľkoobchodu, dodávali jej tovar, ktorý neuhradila, ktorý sa nedal vymôcť a preto po dohode s obžalovanou sa dohodli na bartrovom obchode. Najprv boli dohodnutí na komisný predaj, ale obžalovaná ich vyzvala, aby si išli prebrať tovar, ktorý doviezla. Keď ho išli prebrať, zistili, že nesúhlasí počtovo ani hodnotovo, tak ako bola vystavená faktúra obžalovanou. Na základe tohto prebraného tovaru skutočného stavu a počtov im obžalovaná prerobila faktúru a požiadala o zápočet, nakoľko tovar, ktorý im dodala bol približne v sume 110.000,- Sk a mali voči nej pohľadávku okolo 90.000,-Sk. Prebehol zápočet a rozdiel bol dodaný v tovare, ktorý si vybrala a následne odobrala a bol vyčistený dlh. Po tomto úkone už kontakt s obžalovanou nemali. Prvý zápočet bol zo dňa 4.5.2007, bol na sumu 224 200,-Sk. Jednalo sa o tovar - sedacie súpravy.

Výrobcu tovaru svedkyňa nevedela uviesť, nakoľko štítky boli nevýrazné, nedalo sa dopátrať, mysleli si, že to bol dovoz zo zahraničia a tak to bolo aj prezentované. Faktúry k sedačkám brali od obžalovanej a bolo na nich uvedené V. R.. Asi trištvrte roka po tomto obchode ich navštívila firma, ktorá tvrdila, že majú ich tovar, v podstate tovar čo mali na prospektoch súhlasil s typom, ktorý bol u nich. Informovali sa u nich, nakoľko im bolo obžalovanou povedané, že sedačky majú oni. Bránili sa, že sedačky kúpili od obžalovanej. Keď išli pre tovar k obžalovanej, tak im bola vystavená faktúra ktorá nezodpovedala tomu, čo prebrali a následne bola menená. Vtedy už mali tovar u seba. Faktúra, na základe ktorej dodali tovar obžalovanej vo výške 91 523,-Sk bola splatná, predtým tuto čiastku vymáhali a nemohli ju vymôcť. Svedkyňa bola na hlavnom pojednávaní vyzvaná, aby sa vyjadrila k listine na č. l. 103 spisu, na čo svedkyňa uviedla, že sa nevie vyjadriť k tomu, či za obdobie 9/07 bol vykonaný zápočet. Mala na starosti maloobchod, keď sa s obžalovanou stretli, hovorili, že by splatenie faktúry bolo na komisionálny predaj, teda že zoberú tovar a odpočíta sa to z dlhu až po predaji. Dopadlo to inak, faktúra bola vystavená hneď s tým tovarom. O tovare sa hovorilo, že ide o tovar z Poľska, že ona má dodávateľa a vozí tovar z Poľska. Tovar preberajú tak, že vystavia dodací list a faktúru, niektorí dodávatelia len faktúru, ktorá slúži ako dodací list. Na tovare - sedačkách boli štítky, ale zle čitateľné. Podľa názoru, svedkyne, si obžalovaná bola vedomá toho, že má splatnú faktúru, že im dlží. Splatnosť faktúry, na základe ktorej bol dodaný tovar obžalovanej bola 14 dní. Bolo im dodaných 5 súprav, 3 trojky a 2 kreslá. Svedok Ing. Q. V., ku skutku vypovedal tak, že bol spoločníkom spoločnosti, ktorá sa zaoberala predajom nábytku - LUXART. Zo spoločnosti vystúpil, v roku 2007 alebo 2008, konateľom bol pán S., naposledy keď bol v spoločnosti, predajňu mali v Soravii. S obžalovanou sa stretol v Bratislave s tým, že mu ponúkala reality, potom volal S., že bola v predajni, s S. mala nejakú zmluvu, že budú predávať sedačky, ktoré ponúkala, problém bol v tom, keď s S. hovoril, že sedacie súpravy, ktoré objednali neboli dodané. Potom sa dozvedel, že výrobca je z Bánoviec nad Bebravou, aj cez internet hľadal výrobcu, nakoľko sedacie súpravy boli objednané a mali problém ich dodať. Dopadlo to tak, že čo mali vystavenú sedaciu súpravu, na vlastné náklady ju museli prečalúniť. Nebol pri preberaní sedacích súprav, nič nepodpisoval a nevedel uviesť ako sa dohodli. Svedok sa nevedel vyjadriť k tomu, aké zmluvy boli podpísané s inými spoločnosti nakoľko sa nepodieľal na riadení spoločnosti, vedel, že tam boli sedačky z EMESIE a keď sa predajú, tak sa zaplatia dodávateľovi a robilo sa to na objednávku, boli tam katalógy. K otázke riešenia vecí súvisiacich s výkonom nevyhnutných prác pri predaji nábytku, t. j. plánovanie, skladovanie, svedok uviedol, že v predajni bol jeden predavač, predavačka, potom človek od S., ktorý riadil dodávku. Do predajne sa mohli zmestiť tak asi 3-4 sedačky z EMESI a ešte z nejakej spoločnosti. Skladové priestory nemali, len taký malý interiér, kde vyrábali svietidlá zo stekaného skla, čo bola hlavná náplň a sedačky boli len doplnková vec. Na hlavnom pojednávaní bola ďalej vypočutá svedkyňa V. B., ktorá k žalovanému skutku uviedla, že pracovala v spoločnosti Famm a bola vyslaná Ing. V. X. za obžalovanou, nakoľko mala vo firme dlh okolo 1,2 milióna korún, aby zistila, v akom stave je ich nábytok. Obžalovaná jej tvrdila, že má dom, kde vyrába sedačky, prišla do predajne aby sa k tomu vyjadrila a v predajni sa nachádzali len 3 alebo 4 kusy sedačiek. Navrhla, aby sa s ňou obchodovalo, na tzv. bartel, následne prišla do Humenného a dodávala im sedačky na faktúry. Tento obchod dlho netrval, nakoľko sa ozval poškodený K., ktorý im uviedol, že sú to jeho sedačky. Poškodený si sedačky pozrel, štítky tam neboli, boli odstránené ale boli tam vankúše, ktoré šila spoločnosť Karina, ktorá šila aj pre neho sedačky. Na základe tejto informácie prestala Famm s obžalovanou spolupracovať, nakoľko tieto sedačky pravdepodobne neboli jej a záujem s poškodeným K. spolupracovať nebol. Doteraz vo Famm existuje pohľadávka okolo 900.000,-Sk až 1.000.000,-Sk. Dlh obžalovanej sa postupne zvyšoval, riešili to aj cez právneho zástupcu firmy. Spolu s tovarom im poškodená dala aj dodací list a faktúru, kde bola len ona uvedená ako dodávateľ. Hodnotu tovaru stanovili tak, že sa stanovila cena, za ktorú kupovali mínus 30 % na sťahovanie dlhu. V spoločnosti keď nastúpila, tak bola na pozícii vymáhača dlhov - ekonomické oddelenie, riešila neplatičov, následne bola vo firme zamestnaná ako manažér. V tomto období sa tovar dodával na faktúru, na hotovosť, podľa toho ako platil klient. Obžalovanej sa dodával tovar na faktúru so splatnosťou. Potom ako vyzvala obžalovanú, aby jej ukázala priestory, nevidela priestory, kde by mohla mať majetok za 1,2 mil. korún. Bola prevedená cez celú predajňu, najprv bola menšia miestnosť, tam boli asi 2 sedačky, potom bola väčšia miestnosť a tam boli 2 sedačky. Dôvodom toho, že hoci nemali zaplatený tovar a ďalej obžalovanej ho dodávali, bol podľa názoru svedkyne nadštandardné vzťahy obžalovanej s X.. Svedok M. R., vypovedal tak, že obžalovanú nepozná a ani ona nepozná jeho, nevedel sa vyjadriť k tomu, odkiaľ mala jeho osobné údaje, nikdy s ňou nekomunikoval, žiadne sedacie súpravy nekupoval, nepozná ani spoločnosť Luxart, nevedel uviesť čím sa zaoberali. Dokumenty, ktoré mu boli predložené nepodpisoval, nebol nikdy v obchode. Svedok ďalej uviedol, že nepozná ani osobu pod menom S.. V čase, kedy malo dôjsť k podpisu dodacieho listu a zmluvy bol v práci, robil osobného asistenta, dňa

19.6.2007 od 8.00 hod. do 11.30 hod. vykonával praktickú časť záverečnej skúšky a na druhý deň maturoval. V čase, keď chodil do školy nemal vybavený živnostenský list . Živnostenský list s dátumom 21.2.2009 mu bol vystavený na osobné opatrovanie a druhú živnosť v roku 2010 si vybavoval na upratovacie práce, ktoré vykonáva v súčasnosti. Pokiaľ ide o jeho brata P. R., tak svedok uviedol, že jeho brat je invalid a z toho dôvodu nemohol pracovať vo firme R.. Svedok uviedol, že nespolupracoval so spoločnosťou Luxart a nepoznal ani osobu pána S., neodoberal ani nikdy sedačky, boli by mu na nič, keďže žije v podnájme.

Z dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov na č.l. 344 spisu vyplýva, že obžalovaná sa dohodla so spol. Drevona Slovakia s.r.o. na vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov vo výške 91.523,-Sk a doplatku firmy Drevona pre firmu obžalovanej vo výške 18.577,-Sk. Zúčtovanie zápočtu sa previedlo ku dňu 04.08.2007.

Z faktúry č. 0401447 zo dňa 09.08.2007, splatnej dňa 23.08.2007 na č. l. 345 spisu vyplýva, že firma Drevona vyfaktúrovala obžalovanej (odberateľke) za tovar sumu vo výške 21.760,30 Sk, z toho uhradené 3.474 Sk a celkom k úhrade zostala suma vo výške 18.286,50 Sk.

Z faktúry č. 040830 zo dňa 25.04.2007, splatnej dňa 09.05.2007 na č. l. 348 spisu vyplýva, že firma Drevona vyfaktúrovala obžalovanej (odberateľke) za tovar sumu vo výške 91.522,90 Sk.

Zo zmluvy o komisionálnom predaji zo dňa 19.04.2007 na č. l. 360 spisu vyplýva, že firma Luxart s.r.o. so sídlom Bratislava mala dodať predajcovi M. R. komisionálny tovar - nábytok za účelom jeho predaja zákazníkom.

Z dodacieho listu č.2007 na č.l.361 spisu vyplýva, že firma Luxart s.r.o. vystavila odberateľovi M. R. tovar

- sedacie súpravy a vankúše v celkovej sume 1.390.400,-Sk.

Z dokladov zaslaných firmou FAMM a.s. na č.l. 430 až 493 spisu vyplýva, že firma FAMM obchodne spolupracovala s obžalovanou v roku 2006, kedy obžalovaná ako konateľka spol. PARADYZE so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, oslovila spol. FAMM a.s. že má záujem odoberať tovar - nábytok formou veľkoobchodného nákupu pre svoju predajňu nábytku. Pri prvom kontakte a navštívení jej prevádzky obchodným zástupcom spoločnosti FAMM bol v mesiaci marec 2006 zaslaný do predajne obžalovanej tovar. Uvedený nábytok mal slúžiť ako výstavný - vzorkový tovar a preto bola na tieto faktúry poskytnutá dlhšia splatnosť. Postupne bol predajňou obžalovanej odobratý nábytok v celkovej hodnote 998.947,50 Sk, t.j. 33.158,98 €, ktorý bol určený pre konečných zákazníkov, nielen na vystavenie. Túto sumu obžalovaná spoločnosti FAMM doposiaľ neuhradila. V snahe vymôcť dlžnú pohľadávku prebehlo viacero rokovaní medzi spol. FAMM a obžalovanou, následne bol zaslaný návrh na vydanie platobného rozkazu a dňa 27.02.2007 bo podaný návrh na vykonanie exekúcie, ktorá sa doposiaľ vedie.

Z korešpondencie medzi obžalovanou a spol. FAMM na č.l. 433 spisu vyplýva, že obžalovanej bola zo strany spol. FAMM zaslaná výzva na úhradu faktúr - pokus o pokonávku na celkovú sumu 1.013 758,- Sk spolu s úrokmi z omeškania, ktorú mala obžalovaná uhradiť do 20.09.2006.

Z vyjadrenia spol. FAMM a.s. zo dňa 24.08.2012 na č.l. 522 spisu vyplýva, že medzi obžalovanou a spol. FAMM neprebiehala spolupráca na princípe barterového obchodu a žiaden tovar na základe barterového obchodu do spol. FAMM zo strany obžalovanej nebol dodaný. Zároveň spol. FAMM uviedla, že od roku 2006 evidujú jednu reklamáciu uplatnenú spoločnosťou obžalovanej, pričom reklamácia bola zaevidovaná dňa 28.06.2006 na výrobok Combi plus od výrobcu MMI CHC Poľsko.

Z dokladov predloženými svedkom M. R. na č.l. 544 až 547 spisu vyplýva, že svedok M. R. ukončil Odborné učilište v Bratislave vyučením sa v učebnom odbore opatrovateľská starostlivosť v zariadeniach so zameraním na sociálnu starostlivosť a v zdravotníckych zariadeniach.

Z osvedčenia o živnostenskom oprávnení vydaný Obvodným úradom Bratislava zo dňa 09.11.2010 vyplýva, že svedok M. R. má oprávnenie na vykonávanie živnosti od 08.11.2010 v oblasti dokončovacích stavebných práv pri realizácii exteriérov a interiérov, prieskumu trhu a verejnej mienky, sprostredkovateľskej činnosti a oblasti obchodu a kúpy tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi.

Z dodacích listov a faktúr na č.l. 32 až 42 spisu vyplýva, že poškodený svedok V. K. vystavil obžalovanej faktúry a dodacie listy na tovar - sedacie súpravy a vankúše v rôznych uplatňovaných sumách. Vo faktúrach bolo okrem iného dojednané, že cena bola stanovená dohodou, pričom k predávaným výrobkom alebo tovaru nadobúda kupujúci vlastnícke práva až po zaplatení kúpnej ceny uvedenej na faktúre a v prípade neuhradenia faktúr v uvedenom termíne si dodávateľ uplatní voči odberateľovi úrok z omeškania vo výške 0,1 % z nezaplatenej čiastky za každý deň z omeškania. Zo zápisnice z vykonanej konfrontácii medzi obžalovanou a poškodeným svedkom V. K. zo dňa 05.09.2008 vyplýva, že každý z procesných strán zotrval na svojej výpovedi. Poškodený svedok trval na tom, že obžalovaná si od neho na základe faktúry zo dňa 19.04.2007 prevzala tovar v hodnote 223.000,-Sk, na základe faktúry zo dňa 04.05.2007 prevzala tovar v hodnote 205.000,-Sk, na základe faktúry zo dňa 11.05.2007 tovar v hodnote 197.000,-Sk, na základe faktúry zo dňa 14.05.2007 v hodnote 350.000,-Sk, na základe faktúry zo dňa 18.06.2007 tovar v hodnote 414.400,-Sk a na základe faktúry zo dňa 03.07.2007 tovar v hodnote 59.000,-Sk, pričom tento tovar prevzala na základe dodacích listov a prevzala aj faktúry, ktoré doposiaľ neboli uhradené, obžalovaná mala od neho tovar odkúpiť a následne ho predávať. Obžalovaná k tvrdeniam poškodeného svedka uviedla, že tento tovar od neho prevzala na základe zmluvy o komisionálnom predaji zo dňa 19.04.2007 a že tento tovar prevzala od poškodeného a následne ho previezla do spol. LUXART, ktorú zastupoval svedok S.. Tvrdila, že tovar, ktorý prevzala od poškodeného K., nemala zaplatiť, len zabezpečiť jeho prevoz ku komisionárovi podľa uvedenej zmluvy. Zo znaleckého posudku č. 4/2009 z odboru kriminalistika - fonoskopia vypracovaný kriminalistiky a kriminológie v Bratislave na č.l. 131 až 176 spisu vyplýva, že cieľom znaleckého posudku bolo vyhotovenie písomného prepisu nahrávky zvukového súboru nachádzajúci sa na priloženom CD nosiči, na ktorom sa nachádzajú dva zvukové súbory. Zo správ o povesti na obžalovanú súd zistil, že doposiaľ bola jedenkrát súdne trestaná a to pre trestný čin podľa , Tr. zákona, na základe rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 04.06.1998, sp.zn.1T/56/1998, pričom uvedený trest má v súčasnosti zahladený a na obžalovanú sa hľadí akoby nebola odsúdená. Ďalej bolo zistené, že obžalovaná je rozvedená, z manželstva pochádzajú dvaja synovia - Q. a R. V.. Žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi. Na Mestskom úrade v mieste bydliska obžalovanej neboli na jen osobu podané žiadne sťažnosti. Obžalovaná bola dvakrát priestupkovo riešená, v roku 2008 pre priestupok proti majetku podľa o priestupkoch, za čo jej bola uložená sankcia - pokuta a v roku 2007 bola riešená pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa o priestupkoch, pričom priestupková vec bola odložená.

Na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovaná spáchala súdený skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Zo žalovaného skutku je obžalovaná usvedčovaná najmä výpoveďou svedka poškodeného V. K., listinnými dôkazmi a to dodacími listami a faktúrami, na ktorých svojim podpisom potvrdila prevzatie tam špecifikovaného tovaru ( sedacích súprav a vankúšov )a na základe ktorých bola oboznámená s výhradou vlastníctva, teda že tovar sa mal stať jej majetkom až po zaplatení kúpnej ceny. Obžalovaná bola ďalej usvedčovaná nepriamo i výpoveďami svedkov v konaní pred súdom a to najmä K. H., V. M., B. S., Q. S., J.. V. B., V. B., J.. Q. V., V. B. a M. R.. Z výpovedí poškodeného K. a podporne i z výpovede svedkyne H. jednoznačne vyplýva, že obžalovaná prevzala od poškodeného V. K. tovar (sedacie súpravy a vankúše), čo korešponduje aj s výpoveďou svedka B. S., ktorý potvrdil, že pre obžalovanú dva alebo trikrát viezol sedačky od poškodeného do predajne a raz do Horných Ozoroviec a k tomu nejaké vankúše. Výpoveď svedka Q. S. dokresľuje ďalšie konanie obžalovanej, ktorá doviezla svedkovi do predajne tri sedacie súpravy, u ktorých tvrdila, že je ich výrobcom. Obžalovaná napriek výhrade vlastníctva, ktorej písomné znenie bolo náležitosťou faktúr k prevzatému tovaru, tento odpredala ďalším nestotožneným osobám skôr, ako za tovar poškodenému K. zaplatila. Obžalovaná pritom ako vyplynulo z výpovede poškodeného K. mala vedomosť o tom, že tovar jej bol len zverený a nestala sa jeho vlastníčkou, vlastníčkou sa mala stať až po zaplatení kúpnej ceny, uvedomovala si, že za neho nezaplatila a že mala za tovar riadne zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu, o čom nasvedčujú najmä výpovede samotného poškodeného V. K. a svedkyne K. H. o tom, že bola viackrát vyzývaná a upozorňovaná k tomu, že má za dodaný tovar zaplatiť, pričom obžalovaná len sľubovala, že za tovar zaplatí, čo sa však doposiaľ nestalo. Poškodený uviedol, že s obžalovanou nebol dohodnutý tak, že by ona mala sprostredkovať predaj tovaru ďalšiemu kupujúcemu. Potvrdil to svojou výpoveďou, kedy uviedol, že zmluvu o komisionálnom predaji v takom znení ako uvádza obžalovaná nepodpisoval, svedka Q. S. zo spoločnosti Luxart nikdy nepoznal, pričom obžalovaná mu len dala podpísať nejaký doklad, na doklade okrem jeho podpisu iný podpis nebol uvedený, výslovne tam boli uvedené 3 sedačky, za ktoré sa obžalovaná zaviazala zaplatiť kúpnu cenu do

7 resp.10 dní. Súd nemal dôvod o vierohodnosti výpovede poškodeného V. K. pochybovať. Na proti tomu tvrdenia obžalovanej vyhodnotil ako účelové a nevierohodné zo snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti a hroziaceho trestu, nakoľko ak by obžalovaná bola len sprostredkovateľom, nepodpísala by dodacie listy na jej meno a neprevzala faktúry na jej meno s výhradou vlastníctva. Taktiež je pozoruhodné, že obžalovaná predložila súdu listiny - komisionálmu zmluvu a dodací list medzi spoločnosťou LUXART a svedkom R., v ktorej zmluve ani nebola účastníčkou. Rovnako svedkyňa K. H. potvrdila, že obžalovanej predala vankúše, za ktoré jej obžalovaná hneď nezaplatila a potom jej doplatila na výzvy doplatok dlžnej sumy. Svedkyňa potvrdila, že obžalovaná jej tvrdila, že sedačky od poškodeného K. postúpila ďalej, avšak ďalší odberatelia jej za sedačky nezaplatili cenu a preto nemohla ani ona zaplatiť cenu poškodenému. Z výpovede svedkyne ďalej vyplynulo, že nemala vedomosť o tom, že by poškodený K. obchodoval so spoločnosťou Luxart. Z výpovede svedkyne V. M. rovnako vyplynulo, že obžalovaná jej bola dlžná sumu 93.000,-Sk, čo bolo vyrovnané na základe dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok. Svedok Q. S. svojou výpoveďou potvrdil, že si u obžalovanej objednal tri sedacie súpravy, ktoré mu potom obžalovaná nedodala, vyhovárala sa, následne mu dodala dve, ale odlišné sedacie súpravy, ktoré si neobjednal. Obžalovaná mu tvrdila, že ona je výrobcom uvedených sedačiek. K zmluve o komisionálnom predaji svedok uviedol, že mu dala obžalovaná v rýchlosti podpísať nejakú zmluvu a tá mala byť len na tie 3 vzorkové sedacie súpravy. Svedkyne V. B. a V. B. potvrdili, že obžalovaná im bola dlžná peniaze, prebehol medzi nimi výmenný obchod, obžalovaná im ponúkla tovar - sedacie súpravy v hodnote vyššej ako bola dlžná pohľadávka. Výpoveď svedkyne V. B. potvrdzuje, že obžalovaná mala v spol. FAMM dlh cca 1.200 000,-Sk, následne sa dohodli s obžalovanou, že im bude dodávať tovar - sedacie súpravy na faktúry, avšak obchod netrval dlho, nakoľko sa im prihlásil poškodený K. ktorý im uviedol, že sedacie súpravy sú jeho. Svedok M. R. potvrdil,, že nikdy nepodpísal zmluvu o komisionálnom predaji so spoločnosťou LUXART, na čo poukazovala vo svojej výpovedi samotná obžalovaná, naopak v konaní pred súdom uviedol, že obžalovanú nikdy nepoznal a nestretol, nepoznal ani svedka S. a nikdy nenavštívil obchod spol. Luxart a nemal ani vedomosť o tom, čo bolo predmetom podnikania tejto spoločnosti. Svedok v konaní vypovedal spontánne, popísal, že v čase, kedy mala byť podpísaná zmluva o komisionálnom predaji, tak v tom čase vykonával praktickú časť záverečnej skúšky a na druhý deň maturoval. Čo sa týka jeho brata P. R., tak svedok jednoznačne uviedol, že jeho brat je invalid a z toho dôvodu nemohol pracovať ani vo firme Luxart. Výpoveď svedka R. súd vyhodnotil za vierohodnejšiu ako výpoveď obžalovanej, ktorá v konaní pred súdom poukazovala hlavne na to, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah. Okrem výpovedí poškodeného a svedkov spáchanie skutku obžalovanou bolo preukázané i vykonanými listinnými dôkazmi, vrátane dodacích listov, faktúr, ktoré vierohodne preukazujú, že obžalovaná svojim protiprávnym konaním spôsobila poškodenému V. K. značnú škodu v rozsahu ustálenom vo výške 44.775,27 €, nakoľko obžalovaná úmyselne disponovala so zverenou vecou (sedacími súpravami) v rozpore s účelom zverenia a zmarila tak základný účel zverenia takým spôsobom, že znemožnila predávajúcemu trvalo navrátiť vec k pôvodnému určeniu a pritom sebe obstarala prospech z vecí spočívajúci v splatení už predtým existujúcich dlhov.

Preto súd uznal obžalovanú Q. R. za vinnú zo spáchania súdeného skutku, ktorý po právnej stránke kvalifikoval ako pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods.1, ods. 3 Tr. zákona, keďže sú splnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty uvedeného zločinu. Obžalovaná ako subjekt spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti z hľadiska veku aj príčetnosti. Obžalovaná sa žalovanej trestnej činnosti dopustila vo forme priameho úmyslu (dolus direktus) prisvojiť si veci, ktoré jej boli zverené a zároveň naložila s nimi v rozpore s účelom, na ktorý jej boli cudzie veci dané do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Objektom tohto zločinu je vlastníctvo veci. Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľke zverená. Zverenou vecou sa podľa platnej judikatúry rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľka z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka (poškodeného) v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel. Preto je vec zverená páchateľke ak je jej odovzdaná do faktickej moci (do držby) s tým, aby s vecou nakladala určitým spôsobom. Patrí sem teda aj vec predaná s výhradou vlastníctva v zmysle . Uvedeným protiprávnym konaním obžalovaná tak poškodenému spôsobila značnú škodu, vyčíslenú vo výške tohto rozsudku.

Súd oproti obžalobe upravil skutkovú vetu ohľadom vyčíslenia spôsobenej škody oproti obžalobe, podľa ktorej škoda spôsobená obžalovanou je vyčíslená vo výške 48.094,67 €, na sumu vo výške 44.775,27 €, (1.348.900 Sk), ktorú si svedok poškodený V. K. v konaní pred súdom aj uplatnil.

Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu súd prihliadal na spôsob spáchania skutku, jeho následok, zavinenie a pohnútku páchateľky, na pomer a absenciu

priťažujúcich a jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, podľa ktorej obžalovaná pred spáchaním trestnej činnosti viedla riadny život, na osobu páchateľky, jej pomery a možnosť jej nápravy. V danom prípade súd dospel k záveru, že pre splnenie účelu trestu, bude obžalovanej postačovať uloženie výchovného trestu nespojeného s výkonom trestu odňatia slobody. Súd preto obžalovanej uložil podľa § 213 ods. 3 Tr. zákona s poukazom na prevahu pomeru poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 38 ods.3 Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 roky, (Tr. zákon ustanovuje trestnú sadzbu pre zločin sprenevery podľa § 213 ods.3 v trvaní 3 až 10 rokov) s podmienečným odkladom s primeranou skúšobnou dobou v trvaní 3 roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním obžalovanej v skúšobnej dobe a to povinnosť zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie. Za týchto okolností má súd za to, že takto uložený trest odňatia slobody je na dosiahnutie účelu z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie dostačujúci.

Obžalovanú súd zaviazal nahradiť škodu poškodenému V. K. vo výške 44.775,27 € vzhľadom k tomu, že si uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody proti obžalovanej riadne a včas a výšku spôsobenej škody v tomto rozsahu mal súd aj vykonanými dôkazmi preukázanú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trenčíne. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. (podľa ).