Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_15C-81-2011.pdf
PDF · 94.69 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/81/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Janou Krnáčovou, v právnej veci žalobcu A.. Y. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., M.R.Y. XX, občan SR, zastúpený advokátom JUDr. Martin Rohaľ Iľkiv, Advokátska kancelária Bratislava, Timravina 9, proti žalovanému SENOBLE Central Europe, s.r.o., so sídlom Zvolen, T.G.Masaryka 8580, IČO: 31629857, zastúpený JUDr. Dušan Paulík, advokát, Advokátska kancelária Banská Bystrica, Kukučínova 18, o zaplatenie 25.582,98 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 25.582,98 € spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28.5.2011 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Podanou žalobou sa žalobca domáhal vyplatenia škody, ktorá mu vznikla v dôsledku vyslovenia neplatnosti manažérskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania v časti článku IX., ods. 2. Podľa uvedeného článku bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že v prípade rozviazania pracovného pomeru má zamestnanec nárok na cieľovú odmenu vo výške 10-násobku mesačnej mzdy. V predchádzajúcich konaniach (tak v tejto veci ako aj v konaní pred tunajším súdom pod sp. zn. 6C XX/XXXX) bolo zistené, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.1999. Následne 14.2.2000 došlo k uzavretiu manažérskej zmluvy, od ktorej odvíja nárok na náhradu škody. Pracovný pomer zanikol dňom 31.8.2001, pričom žalovaný odmietol žalobcovi vyplatiť cieľovú odmenu v zmysle manažérskej zmluvy. O výplatu odmeny prebiehalo konanie pred tunajším súdom, kde na základe podaného dovolania rozhodoval Najvyšší súd SR sp. zn. XCdo XXX/XXXX a vyslovil právny záver, že relevantné ustanovenia manažérskej zmluvy sú neplatné. V dôsledku vysloveného právneho záveru došlo k zamietnutiu nároku žalobcu na vyplatenie cieľovej odmeny v zmysle manažérskej zmluvy. Z tohto dôvodu sa domáhal žalobca priznania náhrady škody s poukázaním na ustanovenie § 243 ods. 4 v spojení s ustanovením § 187 ods. 2 pôvodného Zákonníka práce.
Tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 2.12.2011 tak, že žalobcovi priznal náhradu škody uplatňovanú v tomto konaní spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28.5.2011 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu zamietol ako nedôvodný. Proti rozhodnutiu okresného súdu v časti týkajúcej sa výplaty škody spolu s príslušenstvom podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici. Uznesením sp. zn. XXCoPr X/XXXX zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 25.582,98 € spolu s 9,25% ročným úrokom z omeškania od 28.5.2011 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o náhrade trov. Vo zvyšku zostalo rozhodnutie prvostupňového súdu nedotknuté. Okresnému
súdu vytkol, že sa nedostatočným spôsobom vysporiadal so samotnými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Úlohou v zmysle druhostupňového súdu preto bolo vysporiadať sa so všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú bývalému zamestnancovi v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 ZP v nadväznosti na spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa upravené v § 205a - 205d ZP.
Podľa § 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
S poukazom na vyššie uvedené sa súd zaoberal všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú bývalému zamestnancovi v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 ZP v znení do 31.3.2002 v nadväznosti na spoločné ustanovenia o zodpovednosti zamestnávateľa upravené v §§ 205a - 205d ZP v znení do 31.3.2002. V danej veci bolo predmetom konania vyplatenie náhrady škody v dôsledku nevyplatenia cieľovej manažérskej odmeny potom čo bolo Najvyšším súdom rozhodnuté, že manažérska zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania v časti dohodnutej cieľovej odmeny je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákonníka práce. Podľa ustanovenia § 251 ods. 1 Zákonníka práce ustanoveniami tohoto zákona sa spravujú aj pracovno-právne vzťahy, ktoré vznikli před 1.4.2002 ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Vzhľadom k tomu súd v danej veci vychádzal z ustanovení zákonníka práce v znení do 31.3.2002 a neplatnosť právneho úkonu posudzoval podľa ustanovenia § 243 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaný po vrátení veci tunajšiemu súdu uvádzal, že sa nejedná o pracovno-právny úkon, pretože svoj nárok žalobca odvíja od ustanovenia manažérskej zmluvy. Z tohoto dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu pracovno-právnych predpisov zo strany žalovaného a teda nie je daný zákonný predpoklad pre uplatňovanie nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení zákonníka práce. Naopak žalobca poukazoval v tejto súvislosti na predchádzajúce konanie vedené pred tunajším súdom a najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, kde bolo konštatované, že táto manažérska zmluva podľa pracovno-právnych predpisov je v rozpore s kogentnými ustanoveniami. Mal za to, že sa tu jedná o pracovno-právny vzťah a že na danú vec sa majú aplikovať ustanovenia zákonníka práce.
Práve z dôvodu opätovných námietok žalovaného, že sa nejedná o pracovno-právny nárok (hoci aj odvolací súd posudzoval nárok podľa ustanovení zákonníka práce v znení do 31.3.2002) súd sa opätovne oboznámil s pripojeným spisom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 6C XX/XXXX najmä s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo XXX/XXXX, ktorý vyslovil záver o neplatnosti manažérskej zmluvy v časti týkajúcej sa dojednania cieľovej odmeny v súvislosti so skončením pracovného pomeru práve pre jej (manažérskej zmluvy) rozpor so zákonom, ktorý má spočívať v tom, že uzavretie zmluvy s takýmto obsahom pracovno-právne predpisy neumožňovali. Aj najvyšší súd posudzoval vzťahy medzi účastníkmi konania podľa ustanovení zákonníka práce a manažérsku zmluvu vyhodnocoval práve v nadväznosti na pracovno-právne predpisy. Tak v tomto konaní ako aj v konaní pred tunajším súdom bolo nesporné, že žalobcovi vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy, že bol prijatý do funkcie ekonomického námestníka, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Dňom 14.2.2000 uzavreli účastníci manažérsku zmluvu, účelom ktorej bolo upraviť podmienky hmotného zainteresovania žalobcu na hospodárskych výsledkoch žalovaného. V snahe motivovať žalobcu, vzhľadom na nástup do nestabilných podmienok ohľadom majetkových vzťahov a na jeho úlohu intenzívne pracovať na dosiahnutí stabilizácie ako aj ekonomických výsledkov žalovaného bola dohodnutá náhrada vo výške 10-násobku základnej mesačnej mzdy uvedenej v zmluve (v jej poslednom dodatku). Práve v dôsledku spornosti s ustanoveniami pracovno-právnych predpisov došlo k vysloveniu neplatnosti časti manažérskej zmluvy a preto mal súd za to, že sa tu jedná o pracovno- právny nárok a je na mieste vychádzať z ustanovení zákonníka práce. Z týchto dôvodov na námietky žalovaného, že nemohlo dôjsť k porušeniu pracovno-právnych predpisov zo strany žalovaného súd neprihliadol. Mal za to, že nárok na náhradu škody, ktorý si žalobca v tomto konaní uplatňoval je pracovno-právnym nárokom tak ako je to vyššie konštatované.
S poukazom na povinnosť vysporiadať sa so všetkými predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikla bývalému zamestnancovi v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 Zákonníka práce súd mal za to, že nárok žalobcu na náhradu škody je daný. Ustanovenia § 243 ods. 4 ZP v znení do
31.3.2002 hovorí, že neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu pokiaľ neplatnosť nespôsobil výlučne sám; ak vznikne zamestnancovi následkom takého neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť. V preskúmavanej veci neplatnosť právneho úkonu a to manažérskej zmluvy v časti IX., bod 2 bola spôsobená oboma účastníkmi pracovno-právneho vzťahu. Náhrada škody, ktorej sa žalobca domáha má odčiniť ujmu, ktorá mu vznikla práve v dôsledku neplatnosti tejto manažérskej zmluvy, na základe ktorej by mu patrilo vyplatenie odmeny aj nad rámec zákona. Súd opätovne konštatoval, že sú splnené všetky podmienky zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu spôsobenú touto neplatnosťou a to samotnú neplatnosť právneho úkonu. Ustanovenie § 243 ods. 4 ZP v znení do 31.3.2002 vyžaduje neplatnosť právneho úkonu čo v konkrétnom prípade bolo vyslovené práve v konaní vedenom pred tunajším súdom pod sp. zn. XC XX/XXXX. Ďalšou podmienkou v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zodpovednosť zamestnávateľa na neplatnosti manažérskej zmluvy, ktorú si nespôsobil zamestnanec výlučne sám. V danej veci mal súd preukázané, že táto neplatnosť právneho úkonu a to manažérskej zmluvy bola spôsobená oboma účastníkmi pracovno-právneho vzťahu. Nespôsobil si ju žalobca ako zamestnanec výlučne sám. Podpísal manažérsku zmluvu, ktorá mu bola zamestnávateľom predložená a ktorá ho mala motivovať k lepším výsledkom. Preto má súd za to, že je daná aj ďalšia podmienka uplatneného nároku na náhradu škody a to zodpovednosť žalovaného ako zamestnávateľa na vyvolaní neplatnosti manažérskej zmluvy, ktorú spôsobil žalovaný ako zamestnávateľ. Ďalšou podmienkou pre vznik nároku na náhradu škody je príčinná súvislosť medzi neplatnosťou manažérskej zmluvy a vznikom škody. Aj tento predpoklad pre uplatnenie nároku mal súd za preukázaný. Práve v dôsledku neplatnosti manažérskej zmluvy vznikla žalobcovi ako zamestnancovi škoda spočívajúca v zmenšení majetku o to, o čo by sa jeho majetok zväčšil keby manažérska zmluva bola platná a jemu by bola vyplatená cieľová odmena spočívajúca v 10-násobku základnej mzdy. Navyše v dôsledku uplatnenia svojho nároku na výplatu cieľovej odmeny v konaní pred tunajším súdom pod sp. zn. 6C XX/XXXX došlo k zmenšeniu jeho majetku tým, že mal finančné výdavky v súvislosti s týmto konaním na odmenu advokátovi. Keďže krajský súd uložil okresnému súdu vysporiadať sa so všetkými predpokladmi zodpovednosti za škodu v nadväznosti na spoločné ustanovenia o zodpovednosti za škodu s poukazom na ustanovenie § 205b ods. 1 ZP v znení do 31.3.2002 je zamestnávateľ povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu a to v peniazoch pokiaľ škodu neodčiní uvedením do predošlého stavu. Pri určení výšky škody sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Pojem skutočná škoda zákonník práce ani občiansky zákonník nevymedzuje a ponecháva vymedzenie tohto pojmu tak právnej vede ako súdnej praxi. Preto skutočnú škodu podľa názoru súdu možno vymedziť ako ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného, t.j. žalobcu, ktorá vznikla v dôsledku škodnej udalosti a v príčinnej súvislosti s ňou. Charakter skutočnej škody ako majetkovej ujmy má podľa názoru aj zníženie hodnoty majetku žalobcu spočívajúce v nevyplatení odmeny, na ktorú v prípade platnej manažérskej zmluvy by mal žalobca nárok. Rovnako za škodu súd považoval aj finančné výdavky, zaplatením ktorých sa znížil majetkový stav žalobcu v dôsledku uplatňovania svojich práv na výplatu cieľovej odmeny v predchádzajúcom konaní. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že je daná tak príčinná súvislosť medzi neplatnosťou manažérskej zmluvy, ako aj vznikom samotnej škody, ktorá predstavuje zníženie majetku o nevyplatenú odmenu v dôsledku neplatnosti (18.256,66 €) ako aj škodu v dôsledku výdavkov na súdne konanie (vo výške 7.326, 32 €).
Opätovne súd vyhodnotil nárok žalobcu za dôvodný, mal za to, že došlo k vzniku škody, jedná sa tu o skutočnú škodu tak ako to má na mysli ustanovenie § 205b ods. 1 ZP v znení do 31.3.2002, táto škoda žalobcovi vznikla v dôsledku neplatnosti právneho úkonu, ktorého neplatnosť nespôsobil výlučne sám (§ 243 ods. 4 ZP v znení do 31.3.2002) a táto škoda spočíva v znížení majetku v dôsledku tejto neplatnosti jednak tým, že mu nebola vyplatená cieľová odmena a tiež tým, že pri uplatňovaní nárokov na jej výplatu mu vznikli trovy v súvislosti s právnym zastúpením, ako aj to, že tu existuje príčinná súvislosť medzi neplatnosťou manažérskej zmluvy a vznikom škody. Pokiaľ žalobca na pojednávaní dňa 11.9.2012 poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo XXX/XXXX a v tejto súvislosti uviedol, že trvajú na podanom návrhu v plnom rozsahu tak ako bol uplatnený v žalobnom petite musí súd konštatovať, že rozhodoval len o tej časti nároku, ktorá bola rozhodnutím odvolacieho súdu zrušená a vrátená. V časti príslušenstva, o ktorej bolo rozhodované rozsudkom zo dňa 2.12.2011 tak, že tento nárok bol zamietnutý súd nerozhodoval, pretože tu konanie bolo právoplatne skončené. Žalobca neurobil žiaden procesný návrh, o ktorom by mal prvostupňový súd rozhodovať, preto v časti príslušenstva, v ktorej bolo konanie právoplatne skončené sa súd už nezaoberal. Okrem istiny, ktorú žalobcovi súd týmto rozhodnutím priznal rozhodoval aj o úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne z dlžnej sumy od 28.5.2011 do zaplatenia s tým, že tento bol priznaný v súlade s ustanoveniami § 517 ods. 1 a 2 v spojení
s Nariadením vlády č. 87/1995, kde úroková sadzba bola 1,25% zvýšená o 8 percentuálnych bodov, teda predstavuje súdom priznaných 9,25%. Úrok z omeškania bol priznaný od 28.5.2011, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni kedy žalovaný sa dozvedel o tom, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni kedy prevzal žalobu spolu s predvolaním na pojednávanie. Súd mal za to, že žalovaný sa až týmto okamihom dozvedel o tom, že sa žalobca domáha vyplatenia škody v dôsledku neplatnosti právneho úkonu a teda až týmto okamihom priznal úrok z omeškania.
Pri rozhodovaní o trovách konania súd aplikoval ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. a o trovách rozhodne do 30-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 2 vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta O. s. p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v zmení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., t. j.
1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát
8) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,
10) bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O. s. p. ), t. j.
1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O. s. p.,
4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O. s. p.).