Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-22-2012.pdf
PDF · 95.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/22/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Dušana Čima a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Ing. G. L., nar. X. K. XXXX, bytom R. E. C. - F. č. d. XXX, proti žalovanému: Ing. F. T., nar. XX. K. XXXX, bytom F., ul. I. č. XXXX/XX, o náhradu škody, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 8. novembra 2011 č. k. 4C/53/2011 - 45 a proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 10. januára 2012 č. k. 4C/53/2011-67, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu (ktorou sa voči žalovanému domáhala náhrady škody v sume 92,74 eur s príslušenstvom z dôvodu spôsobenia jej škody žalovaným na hospodárskej budove dňa 22. apríla 2008), žalobkyni uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov vo výške 71,71 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 106 ods. 1, ods. 2 a § 420 ods. 1 O. z. (z. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov - Občiansky zákonník, ďalej len „O. z.“) vecne potom názorom o nedôvodnosti žaloby, v ktorej žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej spôsobil škodu na hospodárskej budove vo výške 92,74 eur dňa 22. apríla 2008, žalovaný vzniesol námietku premlčania, ku ktorej súd musel prihliadnuť a v dôsledku vznesenej námietky premlčania žalobu zamietol, pretože nárok žalobkyne je premlčaný. Podľa tvrdenia žalobkyne škoda mala vzniknúť 22. apríla 2008, preto žalobkyňa mala právo na náhradu škody uplatniť v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote za dva roky odo dňa, keď sa dozvedela o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. Žalobkyňa mala vedomosť, že škodu jej spôsobil žalovaný, preto si mohla uplatniť právo na náhradu škody v dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote najneskôr do 22. apríla 2010 a najneskôr v trojročnej premlčacej lehote, t. j. do 22. apríla 2011. Žalobkyňa však podala návrh na súd až dňa 26. apríla 2011, t.j. po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty, a preto súd návrh žalobkyne zamietol v celom rozsahu. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - Občiansky súdny poriadok, ďalej len „O.s.p.“), vecne úspechom žalovaného v konaní a výpočtom náhrady trov konania, uplatnenej žalovaným, pozostávajúcej z cestovného žalovaného osobným motorovým vozidlom Škoda Octavia 1,8 T ()7,9 litra benzínu/100 km pri priemernej cene benzínu 1,466 eur/1 liter na trase Topoľčany - Senica a späť, 2 x 120 km = 240 km x 0,183 eur / kilometer = 43,92 eur zo základnej náhrady za počet km jazdy,
z náhrady za spotrebované pohonné hmoty (7,9 l/100 km x 240 km) x 1,466 eur/ 1 liter benzínu = 18,96 x 1,466 = 27,79 eur, spolu 71,71 eur).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa. Navrhla ho zjavne zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a neprizná žalovanému náhradu trov konania. Dôvodila, že žalobu poslala poštou dňa 19. apríla 2011, teda včas. V časti o trovách konania proti napadnutému rozsudku namietala, že žalovaný si dával poštu doposielať súdom prvého stupňa do Bratislavy a uplatnil si náhradu trov konania ako cestovné z Topoľčian do Senice a späť. Poukázala na skutočnosť, že súd nevypočul ňou navrhovaných svedkov a že v spise sa nachádza dostatok dôkazov preukazujúcich, že žalovaný hospodársku budovu poškodil, čo potvrdzuje aj stanovisko krajskej prokuratúry z 24. júla 2009.
Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť zotrvajúc na svojej argumentácii pred súdom prvého stupňa. Dôvodil, že v predmetnej veci nie je rozhodujúce, kedy žalobkyňa poslala žalobný návrh poštou, ale kedy bol žalobný návrh doručený príslušnému súdu a keďže bola žaloba doručená súdu 26. apríla 2011 je nepochybné, že žalobkyňa uplatnila na súde nárok na náhradu škody až po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty. Poštové zásielky zo strany súdu si dal doposielať k svojmu zamestnávateľovi v Bratislave, nakoľko v mieste jeho bydliska v Topoľčanoch by si zásielky po pracovnej dobe nestihol vyzdvihnúť na pošte. V rámci uplatnenia náhrady trov konania si uplatnil iba skutočne vynaložené hotové výdavky, cestovné na cestu z Topoľčian do Senice a späť, ktoré mu s vedením uvedeného sporu vznikli v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní 8. novembra 2011. Mal za to, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak nevypočul svedkov navrhnutých žalobkyňou, nakoľko ak by vykonával dokazovanie ohľadom zodpovednosti za škodu a ohľadom výšky škody potom, čo žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, by to bolo nelogické a nehospodárne. (v tejto súvislosti poukázal na judikát Najvyššieho súdu ČSSR č. 29/1983).
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni, aby v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatila súdny poplatok za odvolanie v sume 16,50 eur s tým, že pri stanovení výšky súdneho poplatku vychádzal z ceny poplatkového úkonu v sume určenej podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a doplnkov, položka 1, písm. b) poznámka č. 1, bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy zákona č. 71/1992.
Aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa. Navrhla napadnuté uznesenie zrušiť. Dôvodila, že v spise sa nenachádzajú obálky z jej podaní a sudkyňa nechcela vypočuť ňou navrhnutých svedkov a v spise sa nachádza dostatok dôkazov, že jej odporca poškodil úmyselne hospodársku budovu, preto nesúhlasí s uložením jej povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolania podala včas oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne nie sú dôvodné, napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sú vecne správne a je dôvodné ich potvrdiť (§ 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok dňa 25. septembra 2012 (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.).
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4C/53/2011 je zaplatenie sumy 92,74 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a preskúmanie správnosti napadnutého uznesenia, ktorým bola žalobkyni uložená poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.
Odvolateľka, žalovaná svoje odvolanie vo veci samej odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a tiež tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný vtedy, ak súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazné prostriedky. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, teda najmä záver o tom, prečo žalobe v prejednávanej veci nebolo možné vyhovieť a zo strany odvolacieho súdu by tak postačovalo v zásade len naň poukázať (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Pre úplnosť a tiež nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s námietkami z odvolania sa potom žiada ešte stručne uviesť (§ 219 ods. 2 O.s.p.) nasledovné:
Podľa § 100 ods. 1 O. z. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 100 ods. 2 veta prvá O. z. premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.
V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 106 ods. 1 O. z. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Podľa § 106 ods. 2 O. z. najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Podľa § 112 O. z. ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.
Právo je uplatnené včas, t.j. v premlčacej dobe, ak návrh na začatie konania (žaloba) dôjde súdu najneskôr v posledný deň premlčacej doby. Nestačí teda podať žalobu na pošte v posledný deň tejto lehoty, lebo ide o hmotnoprávnu lehotu, ktorá sa o dobu prepravy na súd alebo na iný príslušný orgán nepredlžuje. Ak však posledný deň premlčacej doby pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň (§ 122 ods. 3).
Právo v zmysle § 112 prvá veta O.z. možno uplatniť najmä návrhom (žalobou) na plnenie [§ 80 písm. b) OSP], teda nie určovacou žalobou [§ 80 písm. c) OSP], ktorá nemá žiadny vplyv na začiatok a plynutie premlčacej doby, ani návrhom na začatie zmierovacieho konania podľa § 67 až 69 OSP, ani návrhom na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP adresovaným súdu (§ 79 OSP), vzájomnou žalobou (§ 97 ods. 1 OSP) vrátane prejavu žalovaného, ktorým uplatňuje voči žalobcovi pohľadávku na započítanie (§ 98 OSP), návrhom v rámci trestného konania podľa § 46 ods. 3 TP (v tzv. adhéznom konaní), prípadne návrhom adresovaným správnemu orgánu v rámci konania o priestupku podľa § 70 zákona č. 372/1990 Zb., prípadne návrhom na iný orgán, ktorého právomoc bola založená zákonom.
Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť nároku možno vyvrátiť vznesením námietky premlčania. Premlčanie je teda kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje.
V zmysle § 122 ods. 1 O. z. upravujúceho počítanie času v občianskoprávnych vzťahoch, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní.
V zmysle § 122 ods. 2 O. z. koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním, alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
V zmysle § 122 ods. 3 O. z. ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
Ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ust. § 106 ods. 1 O. z. a škodca namieta premlčanie, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ust. § 106 ods. 2 O. z. (Rozsudok NS SR zo dňa 29. januára 1975, sp. zn. 129/74 (Z IV, s. 635))
U práv na náhradu škody je stanovená dvojaká premlčacia doba, subjektívna a objektívna, pričom ich počiatok je upravený odlišne. Tieto premlčacie doby začínajú, bežia a končia celkom nezávisle na sebe. Objektívna premlčacia doba, ktorá je dlhšia než subjektívna premlčacia doba, začína bežať odo dňa , keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla (škodovej udalosti). Dĺžka objektívnej premlčacej doby sa rôzni, kritériom je či ide o škodu spôsobenú z nedbanlivosti alebo úmyselne, v prvom prípade beží trojročná a v druhom prípade desaťročná premlčacia doba. Pre počiatok subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň vedomosti poškodeného o škode a o subjekte, ktorý za ňu zodpovedá. Subjektívna premlčacia doba môže začať kedykoľvek za trvania príslušnej objektívnej doby. V každom prípade však subjektívna premlčacia doba, pokiaľ je ešte v behu, skončí najneskôr uplynutím objektívnej premlčacej doby. Práve tak ale platí, že objektívna premlčacia doba, ktorá je ešte v behu, skončí zároveň so subjektívnou premlčacou dobou.
V predmetnej veci posledný deň na uplatnenie nároku, počítaného odo dňa vedomosti žalobkyne o škode a o tom kto za ňu zodpovedá, t. j. odo dňa 22. apríla 2008, pripadol na pracovný deň - štvrtok 22. apríla 2010 (deň uplynutia subjektívnej dvojročnej lehoty podľa § 106 ods. 1 O. z.) a žaloba bola doručená súdu až dňa 26. apríla 2011, t. j. viac ako jeden rok po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, s ktorou zároveň skončila aj objektívna premlčacia doba.
S poukazom na uvedené, ak súd prvého stupňa s prihliadnutím na žalovaným vznesenú námietku premlčania nárok z dôvodu premlčania zamietol, pričom nadväzne ani nevykonal ďalšie dôkazy na jeho opodstatnenosť a výšku, vec správne právne posúdil a zároveň dostatočne zistil skutkový stav. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej (i v časti trov konania) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania bolo správnym, bolo odrazom úspechu žalovaného v konaní a aj v tejto časti bolo potrebné taktiež rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Odvolateľka, žalobkyňa neuviedla žiadne relevantné dôvody, ktorými by spochybnila správnosť napadnutého uznesenia o poplatkovej povinnosti, uvádzala dôvody, ktoré nemali žiaden vplyv na uloženie poplatkovej povinnosti. Súd preskúmal napadnuté uznesenie a ako je už vyššie uvedené prišiel k záveru, že je vo výroku vecne správne, vytknúť možno iba jeho právnemu zdôvodneniu, že hoci súd prvého stupňa správne uviedol, že súdny poplatok za odvolanie bol žalobkyni vyrúbený podľa položky 1 a poznámok k položke 1 bod 3/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou z. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, použil namiesto správneho písm. a) položky nesprávne písm. b) položky.
Na základe uvedeného bolo dôvodné potvrdiť v celom rozsahu aj napadnuté uznesenie.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže tu chýbal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.