Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_35Cpr-1-2011.pdf
PDF · 169.48 KB
Case nature
Subarea
35Cpr/1/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Protznerovou v právnej veci žalobcu: T.. Z. Z., G..: X.X.XXXX, K.: W. XXX/XX, XXX XX A., v zast.: JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Námestie Osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, IČO: 00634816, v konaní o určenie neplatnosti výpovede
rozhodol:
Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou zo dňa 3.10.2011 danou žalovaným je neplatné.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 465,71 € a to k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Juraja Kusa, advokáta, Nám. osloboditeľov 10, 071 01 Michalovce, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 99,50 €, na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.10.2011 domáhal, aby súd určil, že výpoveď zo dňa 3.10.2011 daná žalovaným Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky a doručená dňa 3.10.2011 žalobcovi je neplatná. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 3.3.1997 uzatvoril žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu. Dňa 1.8.2002 bol žalobca vymenovaný do dočasnej štátnej služby do funkcie samostatný radca na základe rozhodnutia zo dňa 22.7.2002 o vymenovaní do štátnej služby. Dňa 1.3.2011 bol žalobca trvale preložený na štátnozamestnanecké miesto správcu na funkciu odborný radca v stálej štátnej službe na základe uzavretého dodatku č. 3 k služobnej zmluve zo dňa 22.7.2002, v ktorej v znení dodatkov 1,2,3 bol dohodnutý druh práce, ktorý žalobca u žalovaného zamestnávateľa vykonával, ako aj miesto výkonu práce - V. Ú. C. T., W. X, XXX XX C.. Dňa 3.10.2011 bola žalobcovi doručená výpoveď zo dňa 3.10.2011, ktorú žalovaný odôvodnil tým, že bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a preto žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho bydliska, prípadne ani v inom mieste. Žalobca tvrdí, že v čase výpovede mal žalovaný k dispozícii viacero voľných štátnozamestnaneckých miest, ktoré bol žalobca ochotný a schopný vykonávať. Tieto mu však žalovaný neponúkol, čím porušil svoje zákonné povinnosti a jeho výpoveď je preto neplatná. Žalobca zaslal dňa 25.10.2011 žalovanému písomné oznámenie o tom, že jednoznačne trvá na svojom zamestnávaní a zachovaní štátnozamestnaneckého pomeru.
K návrhu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 13.3.2012, v ktorom uviedol, že žalobca v mesiaci december 2011 doručil žalovanému oznámenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá mu začala plynúť odo dňa 12.12.2011. Štátnozamestnanecký pomer sa žalobcovi mal skončiť uplynutím 2- mesačnej výpovednej doby, t.j. dňom 31.12.2011. Na základe vyššie uvedeného § 77 Zákonníka práce, ďalej § 64 ods. 2 ZP a v nadväznosti na § 120 zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer sa žalobcovi predlžuje a skončí uplynutím posledného dňa dočasnej pracovnej neschopnosti. V zmysle uvedeného súd nemôže rozhodnúť o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a to z dôvodu, že tento žalobcovi ešte neskončil a žaloba je podaná predčasne. Žalovaný skončil v zmysle § 46 ods. 1 písm. b) a § 47 písm. b) zákona o štátnej službe a súčasne v nadväznosti na ust. § 120 citovaného zákona, aj v zmysle § 61 ods. 1,2,3,4 zákona č. 311/2001 Z.z. ZP štátnozamestnanecký pomer so žalobcom výpoveďou doručenou mu dňa 3.10.2011 z dôvodu, že bolo zrušené jeho štátnozamestnanecké miesto a služobný úrad nemal pre žalobcu iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Na list žalobcu zo dňa 27.10.2011, ktorým oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný odpovedal listom zo dňa 2.11.2011, kedy mu oznámil, že jeho požiadavke nemôže vyhovieť z dôvodu, že rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest vo výkone práce vo VZ na DR SR zo dňa 23.9.2011 bolo zrušené aj štátnozamestnanecké miesto žalobcu - odborný radca, správca na oddelení vymeriavacom, na V. Ú. C. T.., na ktorom žalobca vykonával štátnu službu. S poukazom na ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe bol so žalobcom dňa 3.10.2011 vykonaný pohovor, kde sa mu oznámilo, že žalovaný nemá žiadne vhodné štátnozamestnanecké miesto. Na uvedenom rokovaní nedošlo k dohode o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a preto žalovaný dal žalobcovi výpoveď. Žalobca poukazoval na výber na Daňovom úrade Michalovce, Bratislava III, Bratislava IV, Bratislava V, Bratislava VI, na Daňovom riaditeľstve SR, pracovisku Bratislava a to, že mu neboli ponúknuté iné vhodné štátnozamestnanecké miesta, na ktoré boli vyhlásené výbery. Tieto výbery, resp. výberové konania boli vyhlásené dňa 13.9.2011, t.j. pred vydaním rozhodnutia o zrušení štátnozamestnaneckých miest - rozhodnutie generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 zo dňa 23.9.2011. Služobný úrad je štátnym orgánom. Štátne orgány v zmysle článku II. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žiadne zákonné ustanovenie neupravuje možnosť služobného úradu preložiť žalobcu na štátnozamestnanecké miesto, na ktoré je vyhlásený výber a následne zrušiť tento výber. Štátnozamestnanecké miesta, na ktoré sa žalobca v žalobe odvoláva, boli štátnozamestnanecké miesta obsadené štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe a z toho dôvodu ich služobný úrad neponúkol ako vhodné štátnozamestnanecké miesta. Oporu v tom, že nejde o voľné a vhodné štátnozamestnanecké miesta vidí žalovaný aj na základe použitia analógie v práve a poukazuje na ust. § 40 ods. 2 písm. b) zrušeného zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, kde priamo v zákone bolo uvedené, že o voľné miesto nejde vtedy, ak je na toto miesto vyhlásené výberové konanie. Interné výberové konanie VK 32/2011 bolo zverejnené dňa 7.10.2011. Voľné štátnozamestnanecké miesto môže služobný úrad obsadiť trvalým preložením alebo na základe výberu (výberového konania). Je na rozhodnutí služobného úradu, akým spôsobom voľné štátnozamestnanecké miesto obsadí. V zmysle § 36 ods. 1 zákona o štátnej službe možno štátneho zamestnanca trvale preložiť vymenovaním do funkcie vedúceho zamestnanca, na základe výberového konania. Zákon o štátnej službe nepozná postup, kedy sa štátnemu zamestnancovi ponúkne voľné miesto vedúceho štátneho zamestnanca a následne trvalé preloženie na toto miesto vedúceho zamestnanca. Musí mu vždy predchádzať výberové konanie. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu uvedeného v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe a zároveň podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a skutočnosť, že služobný úrad nemá iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo (pokiaľ má služobný úrad vhodné štátnozamestnanecké miesto), že štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením a nedohodne sa inak. Splnenie povinností vyplývajúcich služobnému úradu z ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe je hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu. Právna norma ustanovená v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe rozlišuje dve eventuality: prvú, že nie je možné štátneho zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemá iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a druhú, ktorá predpokladá, že zamestnanec nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto. Nemožnosť zamestnávať zamestnanca teda znamená, že zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením na štátnozamestnanecké miesto ponúknuté mu služobným úradom podľa právnej úpravy o trvalom preložení alebo služobný úrad nemá vhodné štátnozamestnanecké miesto. Na základe uvedeného žiadal žalovaný žalobu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietnuť.
Podaním zo dňa 28.5.2012 žalobca doplnil žalobný návrh o konkrétne ustanovenie zákona, ktoré porušil žalovaný tým, že dal žalobcovi výpoveď bez toho, aby mu ponúkol iné vhodné miesto, kedy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou žalovaný opieral o dôvod, ktorý je uvedený v ustanovení § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že obidve tam uvedené podmienky musia byť splnené naraz a to, že sa zruší štátnozamestnanecké miesto a služobný úrad nemá pre zamestnanca iné vhodné miesto. Zo žalobného návrhu je zrejmé a preukázané, že druhá podmienka výpovedného dôvodu splnená nebola. Žalovaný v čase výpovede mal k dispozícii množstvo iných vhodných miest, ktoré bol žalobca schopný a ochotný obsadiť. Tieto boli zverejnené aj na webovej stránke www.profesia.sk <http://www.profesia.sk> a v čase výpovede žalobcovi neboli ponúknuté. Neobstalo by ani tvrdenie žalovaného, že žalobca by nebol odborne spôsobilý tieto miesta zastávať. Žalobca následne navrhol zmenu žalobného petitu v zmysle § 95, o ktorej súd rozhodol na pojednávaní zo dňa 21.6.2012, kedy pripustil zmenu žalobného petitu tak, že petit znel: Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo dňa 3.10.2011 žalovaným je neplatné. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi náhradu trov konania do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďou žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 3.3.1997 uzavrel žalobca s Ústredným daňovým riaditeľstvom SR, pracoviskom C. pracovnú zmluvu s dňom nástupu do práce 1.3.1997, druh práce: N., miesto výkonu práce: V. Ú. A., na dobu neurčitú. Dňa 24.5.1999 bola uzavretá Dohoda o zmene obsahu pracovnej zmluvy č. VI/500/509/1999, kedy bola zmena v časti určenia funkcie žalobcu ako N., administrátor s miestom výkonu práce: V. Ú. A., s účinnosťou od 1.6.1999. Uvedenú dohodu prevzal žalobca dňa 31.5.1999. Dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 2.11.1999 č. VI/500/1183/1999 bola zmenená funkcia žalobcu na N. s miestom výkonu práce: V. Ú. A. s účinnosťou od 1.11.1999. Žalobca prevzal dohodu dňa 30.11.1999. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 22.7.2002 bol žalobca vymenovaný do štátnej služby s uvedením funkcie: samostatný radca, odbor štátnej služby: dane, druh štátnej služby: dočasná štátna služba, po dobu 2 rokov, s dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru 1.8.2002, služobným úradom bolo Daňové riaditeľstvo SR. Rozhodnutie žalobca prevzal dňa 31.7.2002. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 12.1.2004 č. I/121/728/2004/Judt o zmene štátnozamestnaneckého pomeru (vymenovanie predstaveného) bol žalobca s účinnosťou od 15.1.2004 vymenovaný za predstaveného
- P. V. Ú. A. s tým, že podľa § 30 ods. 1 sa štátny zamestnanec zaraďuje do stálej štátnej služby do funkcie odborný radca. Uvedené rozhodnutie prevzal žalobca dňa 15.1.2004. Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/121/67548/09-E. zo dňa 30.6.2009 bol žalobca s účinnosťou od 1.7.2009 trvale preložený na štátnozamestnanecké miesto predstaveného: P. V. Ú. A., funkcia: hlavný radca. Dodatkom č. 1 zo dňa 2.11.2009 k služobnej zmluve zo dňa 22.7.2002 sa s účinnosťou od 2.11.2009 zmenil dohodnutý obsah služobnej zmluvy v časti označenej ako najnáročnejšej činnosti: tvorba a koordinovanie koncepcie a programov rozvoja v odbore štátnej služby financie s dôsledkami na územie pôsobnosti daňového úradu. Dodatkom č. 2 zo dňa 16.2.2011 k služobnej zmluve zo dňa 22.7.2002 č. I/121/18011/2011/NovJ bol žalobca odvolaný bez uvedenia dôvodu dňom 28.2.2011 z funkcie P. V. Ú. A.. Dodatkom č. 3 zo dňa 17.2.2011 k služobnej zmluve zo dňa 22.7.2002 č. I/121/19909/2011/R. došlo k zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu trvalým preložením, kedy sa dohodnutý obsah služobnej zmluvy zmenil s účinnosťou od 1.3.2011 v časti štátnozamestnanecké miesto: správca, funkcia podľa § 29: odborný radca, organizačné začlenenie: oddelenie vymeriavacie, najnáročnejšie činnosti: samostatné odborné špecializované činnosti spočívajúce najmä v analytickej činnosti, vo vyhodnocovaní výsledkov a v príprave podkladov na rozhodovanie na úseku vymeriavania daní a pravidelné miesto vykonávania štátnej služby: V. Ú. C. T., W., XXX XX C..
Žalobca predložil viaceré osvedčenia, z ktorých súd zistil, že žalobca absolvoval v roku 1997 školenie
- daňové exekúcie, úvodné školenie APV DIS v rámci inštruktážno-metodického kurzu DŠ pri ÚDR SR Banská Bystrica, ďalej v roku 1998 školenie - delimitácia, v roku 2001 školenie - MS Excel 2000
- základy, v roku 2002 absolvoval odborný daňový kurz pre exekútorov daňových úradov na Daňovej škole pri DR SR v Banskej Bystrici pre zamestnancov kategórie „B“ v zmysle Smernice povinného vzdelávania zamestnancov daňových orgánov SR č. 3/97/443 a jej doplnkov, v roku 2006 školenie v rámci Komplexného systému vzdelávania zamestnancov daňových orgánov, v roku 2007 - odborný daňový kurz - prípadové štúdie z aplikácie zákona o správe daní, v roku 2008 kurz - ODK - vybrané
okruhy DEK, ďalej OK - Finančná a ekonomická analýza daňového subjektu z pohľadu správy daní, v roku 2009 školenie OK - Daňové tajomstvo pre vedúcich oddelení daňovej kontroly na DÚ, v roku 2010 kurz - efektívna manažérska komunikácia v rámci projektu Kvalifikovaný zamestnanec daňovej správy
- prínos pre celú spoločnosť, kurz - Európsky vodičský preukaz na počítače Štart, právne aspekty pre exekútorov v rámci projektu Kvalifikovaný zamestnanec daňovej správy - prínos pre celú spoločnosť.
Zo záznamu zo dňa 3.10.2011 súd zistil, že došlo k ústnemu pojednávaniu medzi zástupcami služobného úradu Daňové riaditeľstvo SR v budove DR SR, O. C. za účasti žalobcu za služobný úrad T.. O. B. Q. T.. Š. I. a za osobný úrad za účasti I. E., kedy bolo žalobcovi oznámené, že rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest vo výkone práce vo VZ na DR SR zo dňa 23.9.2011 došlo dňom 30.11.2011 k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta - odborný radca, správca, oddelenie vymeriavacie, pravidelné miesto vykonávania štátnej služby - V. Ú. C. T., W., XXX XX C. obsadené štátnym zamestnancom - žalobcom. Služobný úrad nemá ku dňu 3.10.2011 žiadne voľné štátnozamestnanecké miesta a teda žiadne vhodné štátnozamestnanecké miesto. Z dôvodu, že sa zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a štátny zamestnanec sa nedohodne so služobným úradom inak, služobný úrad dá štátnemu zamestnancovi výpoveď podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe. K uvedenému sa žalobca vyjadril priamo na zázname o tomto ústnom pojednávaní a to tak, že nesúhlasí so skončením štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Uvedený záznam prevzal dňa 3.10.2011.
Listom zo dňa 3.10.2011 č. I/121/100926/11/E. žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, že bolo zrušené jeho štátnozamestnanecké miesto a služobný úrad nemá pre neho iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a to v zmysle § 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a súčasne v nadväznosti na ustanovenie § 120 cit. zákona aj v zmysle § 61 ods. 1,2 a 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Uvedenú výpoveď prevzal žalobca dňa 3.10.2011.
Z webovej stránky www.profesia.sk <http://www.profesia.sk> súd zistil, že ku dňu 12.10.2011 bolo evidovaných na tejto stránke 7 ponúk pracovných miest na Daňovom riaditeľstve SR, do stálej štátnej služby, na rôzne funkcie, a to: hlavný štátny radca, vedúci štátny zamestnanec, riaditeľ osobného úradu, odborný radca - kontrolór, odborný radca - správca, odborný radca - referent ZÚ, CO, BOZP, PO, ktoré boli vyhlásené dňa 13.9.2011 pod číslami VK 2011/66/20, V 2011/113/20, V 2011/112/20, V 2011/111/20, V 2011/110/20, V 2011/109/20, V 2011/108/20, pričom miestom výkonu práce mala byť Banská Bystrica, Michalovce, Bratislava.
Listom zo dňa 25.10.2011 žalobca oznámil žalovanému, že jednoznačne trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a štátnozamestnanecký pomer trval aj naďalej. Uvedený list bol podaný na poštovú prepravu dňa 27.10.2011.
Z potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti a preukazoch o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti súd zistil, že žalobca je uznaný ako dočasne práceneschopný odo dňa 12.12.2011 až do dňa 29.2.2012.
Z rozhodnutia DR SR č. 70/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest na DR SR zo dňa 12.10.2011 súd zistil, že dňom 31.10.2011 bolo schválené zrušenie štátnozamestnaneckého miesta na DR SR DÚ Michalovce, oddelenie kontroly, dňom 30.11.2011 na DÚ Vráble, oddelenie správy dane a administratívy DIS, dňom 31.12.2011 na DÚ Šaľa, oddelenie správy dane a administratívy DIS.
Žalobca v konaní vypovedal, že 3.10.2011 bol predvolaný pred 3-člennú komisiu a bola mu odovzdaná výpoveď s odôvodnením, že bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto k 30.11.2011, ktoré rozhodnutie DR mu dali k nahliadnutiu. Keďže bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, z toho dôvodu mu dali výpoveď. Pri samotnom ústnom prejednaní upozorňoval žalobca komisiu, že nie je naplnený dôvod výpovede v zmysle § 47 písm. b), a to ponuka vhodných pracovných miest preňho, kedy existovali takéto miesta, ktoré boli obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe a tvrdil, že mu mali toto miesto ponúknuť, že zamestnanec v dočasnej štátnej službe nemusí byť ešte na toto miesto prijatý a on bol
na dobu neurčitú v stálej štátnej službe, takže tvrdil, že to miesto malo byť ponúknuté jemu. V čase dania výpovede bol štátny zamestnanec, keďže bol odvolaný z funkcie P. V. A., bolo mu ponúknuté štátnozamestnanecké miesto odborného radcu. Žalobca pri svojej výpovedi uznal, že je ešte stále dočasne práceneschopný. V čase, keď bolo zrušené jeho miesto, videl po nahliadnutí do uvedeného rozhodnutia zoznam mien, zhruba na 10 strán ohľadom zrušených miest a dialo sa to tak, že ten, kto prevzal výpoveď, išiel ako on cestou žaloby na súde, teda napadol neplatnosť takejto výpovede, 1/3 zamestnancov neprevzala výpovede, tí išli na PN a týchto potom vedenie zvolávalo telefonicky a ponúkli im iné štátnozamestnanecké miesta.
Z výpovede žalovaného súd zistil, že žalovaný ďalej poukázal na § 48 zákona o štátnej službe, kedy upriamil pozornosť, že ponúknuť takéto miesto žalobcovi je len možnosť služobného úradu, nie povinnosť. Ak aj boli už nejaké vhodné štátnozamestnanecké miesta v marci a v apríli 2012, tieto žalobcovi ponúknuté neboli, pretože so žalobcom už bol vykonaný pohovor a dostal výpoveď.
V záverečnej reči žalobca uviedol, že pre platnosť výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 47 písm. b) zákona o štátnej službe je vyžadované splnenie dvoch podmienok, a to: zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a to, že nie je iné vhodné miesto. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že iné vhodné štátnozamestnanecké miesta boli u žalovaného, i keď boli na nich vyhlásené výberové konania alebo výbery, a to aj pred, aj po podaní výpovede. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že tieto miesta boli určené pre iných pracovníkov v dočasnej štátnej službe. Žalovaný si mal kogentnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona splniť a takéto miesto žalobcovi ponúknuť. Nad rámec dokazovania vyšli najavo aj iné skutočnosti, že vlastne v tom čase asi 1/3 zamestnancov daňových úradov mala zrušené miesta, avšak keďže sa to dozvedeli nejako skôr, išli na PN, nebol s nimi urobený pohovor a opäť potom nastúpili a už vtedy nebol problém, lebo im boli ponúknuté iné vhodné miesta. Tento iný a diferentný postoj žalovaného poukazuje na porušenie antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Zb., kedy nebola dodržaná zásada rovného zaobchádzania. Čo sa týka povinnosti služobného úradu ponúknuť iné vhodné miesto, žalovaný sa pri svojich vyjadreniach dostal do rozporných vyjadrení. Čo sa týka údajnej predčasnosti podania žaloby poukázal žalobca na § 77 ZP, ktorý vymedzuje lehoty, dokedy je možné podať žalobu, ktorá je vymedzená nie slovným spojením, kedy sa pracovný pomer skončil, ale kedy sa má skončiť. S poukazom na čl. II. ods. 3 Ústavy SR, že každý môže robiť to, čo nie je zakázané, tak zamestnanec môže napadnúť výpoveď, jej neplatnosť aj hneď na druhý deň po jej skončení.
Žalovaný v svojej záverečnej reči uviedol, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu neskončil, pretože tento je stále PN a teda považuje žalobu za podanú predčasne a žiada z toho dôvodu zamietnuť. Čo sa týka miest, ktoré boli určené pre zamestnancov v dočasnej štátnej službe v zmysle § 21 ods. 1 zákona o štátnej službe, voľné štátnozamestnanecké miesto môže obsadiť služobný úrad trvalým preložením alebo vyhlásením výberu, alebo výberovým konaním. Tu si služobný úrad volil možnosť vyhlásenia výberu a na tento výber sa mohol prihlásiť hocikto, teda nie len zamestnanci v dočasnej štátnej službe. Čo sa týka rozpornosti vyjadrenia medzi možnosťou a povinnosťou, táto povinnosť vyplýva z § 47 písm. b) zákona o štátnej službe, kedy mal služobný úrad povinnosť ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké miesto a preto vlastne s týmito zamestnancami, s ktorými nebol vykonaný pohovor, tým mali povinnosť ponúknuť voľné štátnozamestnanecké miesto. Čo sa týka možnosti, tak vo svojom vyjadrení sú viazaní na § 48, v ktorom je uvedené, že počas výpovednej doby možno trvalo preložiť zamestnanca aj na iné miesto.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 333/2011 Z.z., práva a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru, štátnozamestnaneckých vzťahov, pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov zamestnancov, ako aj práva a povinnosti z iných právnych vzťahov prechádzajú od 1. januára 2012 z Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky na finančné riaditeľstvo.
Podľa § 4 zákona č. 333/2011 Z.z., finančné riaditeľstvo vykonáva svoju pôsobnosť na celom území Slovenskej republiky. Sídlom finančného riaditeľstva je Bratislava.
Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou.
Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.
Podľa § 48 ods. 1,2,3 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ak je daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva mesiace. Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Počas plynutia výpovednej doby možno štátneho zamestnanca, ktorému služobný úrad dal výpoveď podľa § 47 písm. a) až f), trvale preložiť v služobnom úrade alebo do iného služobného úradu. Ak dôjde k trvalému preloženiu štátneho zamestnanca podľa prvej vety, plynutie výpovednej doby sa zastaví a štátnozamestnanecký pomer trvá naďalej.
Podľa § 20 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, štátnozamestnanecké miesto možno obsadiť prijatím občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, alebo preložením štátneho zamestnanca. Na štátnozamestnanecké miesto možno prijať občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, a) na základe výberového konania, ak sa obsadzuje štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca alebo ak sa obsadzuje štátnozamestnanecké miesto v služobnom úrade, ktorým je ministerstvo zahraničných vecí, alebo v služobnom úrade uvedenom v § 9 ods. 1 písm. f) a § 9 ods. 2 písm. i), alebo ak to ustanovuje osobitný predpis, b) na základe výberu, c) bez výberového konania alebo bez výberu.
Podľa § 21 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje služobný úrad preložením štátneho zamestnanca alebo na základe výberového konania alebo na základe výberu. Voľné štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca obsadzuje služobný úrad preložením vedúceho zamestnanca alebo na základe výberového konania. Štátnozamestnanecké miesto v dočasnej štátnej službe možno obsadiť aj bez výberového konania alebo bez výberu, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, služobný úrad vyhlásené vonkajšie výberové konanie zruší, ak do jeho skončenia došlo k zrušeniu obsadzovaného štátnozamestnaneckého miesta. Ak došlo k zrušeniu obsadzovaného štátnozamestnaneckého miesta po skončení vonkajšieho výberového konania, vybraný uchádzač sa neprijme do štátnej služby. Služobný úrad vyhlásené vonkajšie výberové konanie zruší aj vtedy, ak na obsadzované štátnozamestnanecké miesto zaradí štátneho zamestnanca, ktorého funkcia vedúceho zamestnanca sa skončila na základe zákona podľa § 38. Služobný úrad je povinný bezodkladne oznámiť uchádzačovi zrušenie vonkajšieho výberového konania.
Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10. § 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, §75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 4, 5 a 7, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1,2,4,6 a 7, § 96a, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1,2,4 až 7, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230, § 231 ods. 1, 4 až 6, § 232, §233, § 233a, § 234 až 236 a § 240 Zákonníka práce.
Podľa § 61 ods. 1,2,4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.
Podľa § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. ZP, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
Podľa § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Z vykonaného dokazovania teda vyplynulo, že žalobca dňa 3.10.2011 prevzal písomnú výpoveď o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v ktorej bol ako dôvod uvedená skutočnosť, že rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest vo výkone práve vo VZ na DR SR k 30.11.2011 zo dňa 23.9.2011 bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto - odborný radca, správca, oddelenie vymeriavacie, pravidelné miesto vykonávania štátnej služby - Daňový úrad Košice II, Garbiarska, 040 01 Košice obsadené štátnym zamestnancom - žalobcom. Služobný úrad nemá iné vhodné štátnozamestnanecké miesto. Výpoveď sa opiera o výpovedný dôvod uvedený v § 47 písm. b) zákona o štátnej službe.
V predmetnom konaní nebola medzi účastníkmi v podstate sporná ani existencia právneho dôvodu výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe.
Podľa ustálenej judikatúry NS SR „v prípade výpovedi danej organizáciou z dôvodu organizačných zmien, zmien výrobných úloh a pod., v ktorých dôsledku buď organizácia stratila vôbec možnosť pracovníka zamestnávať alebo sa pracovník stal pre ňu nadbytočný, je rozhodujúce, aby v dobe, keď je daná výpoveď, bolo o organizačnej zmene, poprípade o zmene výrobnej úlohy, už rozhodnuté a realizácia tejto zmeny zabezpečená tak, aby bolo nepochybné, že v dôsledku tejto zmeny organizácia v dohľadnej dobe, spravidla sa rovnajúcej výpovednej dobe, stratí vôbec možnosť pracovníka zamestnávať, alebo sa pracovník stane pre ňu nadbytočným“.
Rozhodnutím generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest vo výkone práce vo verejnom záujme zo dňa 23.9.2011 bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto obsadené žalobcom. K zrušeniu štátnozamestnaneckých miest došlo v súvislosti s reformou daňovej správy.
„O výbere pracovníka, ktorý je nadbytočný, rozhoduje organizácia (zamestnávateľ) sama, súd nemôže v tomto smere rozhodnutie organizácie preskúmavať. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod.
Zákon neustanovuje, že by rozhodnutie o organizačnej zmene muselo byť prijaté písomne, a ani nepredpokladá, že by muselo byť u zamestnávateľa vyhlásené alebo iným spôsobom zverejnené,
zamestnanec, ktoré sa rozhodnutie o organizačnej zmene týka, s ním môže byť oboznámený až vo výpovedi z pracovného pomeru.
V konaní o neplatnosť výpovede súd nie je povinný zaoberať sa platnosťou rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene ako otázkou predbežnou, nakoľko takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom, nakoľko nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Ide iba o skutočnosť (tzv. faktický úkon), ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre právne úkony tam, kde to právne predpisy upravujú, a ktorý nie je sám o sebe spôsobilý privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov pracovnoprávneho pomeru. Rozhodnutím o organizačnej zmene sa možno zaoberať len ako s jedným z predpokladov, ktoré zákon stanoví pre platnosť výpovede a to vzhľadom k okolnostiam existujúcim v dobe podania výpovede, skutočnosťami, ktoré nastanú ex post po vykonanom úkone, sa zaoberať nemožno.
Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom a nemožno ho samo o sebe preskúmavať z hľadiska platnosti, ak vznikne pochybnosť, či zamestnávateľ rozhodol o organizačnej zmene, môže sa súd zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho uskutočnil ten, kto bol k tomu oprávnený.“
V danom prípade nepochybne došlo k prijatiu rozhodnutia o zrušení štátnozamestnaneckých miest a to rozhodnutia generálneho riaditeľa DR SR č. 63/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest a miest vo výkone práce vo verejnom záujme zo dňa 23.9.2011, na základe ktorého bolo zrušené štátnozamestnanecké obsadené žalobcom. Toto rozhodnutie bolo prijaté na to oprávnenou osobou, pričom súd nemohol skúmať platnosť tohto rozhodnutia, a nemohol skúmať ani správnosť výberu nadbytočného zamestnanca.
V posudzovanom prípade mal teda súd za to, že boli naplnené všetky formálne a niektoré z materiálnych podmienok pre platnosť výpovede, konkrétne výpoveď bola urobená písomne, bola žalobcovi riadne doručená, je v nej dostatočne konkrétne vymedzený (aj skutkovo aj právne) výpovedný dôvod, pričom jeho existencia bola aj skutočne daná.
K hmotnoprávnym podmienkam platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe však patrí aj tzv. splnenie si ponukovej povinnosti zo strany služobného úradu. Nesplnenie tejto povinnosti zákon sankcionuje neplatnosťou výpovede z pracovného pomeru. V zmysle citovaného ustanovenia služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.
Zákon o štátnej službe pri ponukovej povinnosti hovorí o „inom vhodnom mieste“, avšak tento pojem bližšie nekonkretizuje.
Vzhľadom k tomu súd pristúpil k analogickému výkladu tohto pojmu zadefinovanému konštantnou judikatúrou v pracovnoprávnych vzťahoch a to aj vzhľadom na podporné použitie vybraných ustanovení Zákonníka práce na štátnozamestnanecký pomer (§ 120 zákona o štátnej službe).
Tzv. ponuková povinnosť, ako hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, musí byť splnená ešte pred daním výpovede zamestnancovi. V prípade, ak zamestnávateľ mal voľné pracovné miesto a zamestnancovi ho neponúkol, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná. Výnimku tvoria prípady, keď zamestnávateľ dáva výpoveď zamestnancovi pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer. V týchto prípadoch zamestnávateľ nie je povinný ponúknuť pracovné miesto.
Vhodnosť ponúknutej práce treba posudzovať podľa § 55 ods. 5 Zákonníka práce, t.j. musí zodpovedať zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu, jeho schopnostiam a kvalifikácii. Vhodnosť práce z hľadiska schopností zamestnanca treba posudzovať aj podľa toho, či je primeraná úrovni jeho duševných schopností, jeho telesnej zdatnosti, pracovnej zručnosti, ako aj ostatným osobným vlastnostiam, ktoré majú priamy vplyv a vzťah k nárokom a požiadavkám kladeným na výkon určitej práce.
Ak zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by bolo pre zamestnanca vhodné, je povinný mu ponúknuť pre neho inak vhodnú prácu, a to aj menej kvalifikovanú, prípadne prácu na kratší pracovný úväzok, alebo prácu v mieste inom ako bolo pôvodne dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Medzi účastníkmi zostala sporná práve otázka splnenia si ponukovej povinnosti žalovaným, kde žalobca tvrdil, že si žalovaný túto povinnosť nesplnil a neponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta, ktoré boli v čase výpovede zverejnené na internete ako miesta, ktoré sa majú obsadzovať výberovým konaním, a na druhej strane žalovaný tvrdil, že pre žalobcu iné vhodné miesto nemal, preto mu táto povinnosť nevznikla (tzv. voľné pracovné miesta boli obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe).
Ako už bolo uvedené vyššie, pri uplatnení tohto výpovedného dôvodu ( § 47 písm. b) zákona o štátnej službe) platí povinnosť služobného úradu, ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu, prípadne ak tento nesúhlasí s jeho trvalým preložením. V súdnej praxi sa ustálil názor, že medzi ponukou iného vhodného miesta v zmysle cit. ustanovenia a daním výpovede z pracovného pomeru musí byť určitá časová postupnosť, t. zn., že zamestnávateľ musí zamestnancovi ponuku inej vhodnej práce urobiť skôr, než mu dá výpoveď z pracovného pomeru. Vyplýva to predovšetkým z toho, že splnenie tejto povinností zamestnávateľa, ako predpokladu na podanie platnej výpovede, skúma súd podľa stavu v čase dania výpovede; na neskoršie okolnosti či na strane zamestnanca alebo zamestnávateľa, sa už neprihliada.
Inou, pre zamestnanca vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ je to možné, aj kvalifikácii zamestnanca. Ide teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii schopný vykonávať. Z toho, že iná vhodná práca má zodpovedať pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca, je treba dôvodiť, že pod takou prácou je potrebné rozumieť predovšetkým prácu zodpovedajúcu kvalifikácii zamestnanca a až potom (ak nie je pracovné miesto zodpovedajúce kvalifikácii zamestnanca voľné) prácu, ktorá zodpovedá pokiaľ možno najviac kvalifikácii zamestnanca, a následne (ak nie je voľné ani takéto pracovné miesto) prácu, pre ktorú sa osobitná kvalifikácia nevyžaduje. Možno teda za vhodnú prácu v zmysle tohto ustanovenia považovať prípadne i takú prácu, pri ktorej nie je celkom využitá kvalifikácia zamestnanca. Vhodnou prácou nie je taká práca, ktorú zamestnanec nie je schopný vykonávať vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, pre svoje obmedzené schopnosti, alebo pre nedostatok kvalifikácie, pokiaľ kvalifikáciu nemôže získať predchádzajúcou prípravou. Za predchádzajúcu prípravu zamestnanca nemožno považovať získavanie schopností a kvalifikácie náročnými spôsobmi napr. absolvovaním školy a pod. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať teda znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ musí totiž zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré má k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii zamestnanca kedykoľvek získanej, a to i vtedy, keď toto miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca. Rozhodnutie, či táto ponuka bude využitá, je daná výlučne na zamestnancovi, ktorý môže túto pracovnú príležitosť odmietnuť, čím je potom dovŕšená podmienka uvedená pre platnosť výpovede. Z tohto ustanovenia je potrebné vyvodiť, že za tejto situácie musí mať zamestnanec možnosť vybrať si aj menej kvalifikovanú prácu, ak bude chcieť u zamestnávateľa zostať. Pod predchádzajúcou prípravou treba rozumieť zásadne takú prácu, pre ktorú môže byť zamestnanec bežne zaškolený bez toho, aby toto zaškolenie bolo zvlášť náročné, či už z hľadiska doby jeho trvania alebo nákladnosti.
Ako už bolo uvedené vyššie, v čase doručenia výpovede žalovaný zverejnil (mal zverejnené) na webovej stránke www.profesia.sk <http://www.profesia.sk> zoznam voľných štátnozamestnaneckých miest, na ktoré vyhlásil výberové konania. Je teda nepochybné, že v čase doručenia výpovede boli tieto miesta určené na obsadenie uchádzačmi podľa výsledkov výberových konaní a teda, že predmetné pozície možno považovať za voľné pracovné miesta. Ak by tieto pozície neboli voľnými pracovnými miestami,
nebol by dôvod vyhlasovať na ich obsadenie výberové konanie, ani ich ako voľné, zverejňovať na portáli zaoberajúci sa pracovnými ponukami. Existencia voľného pracovného miesta v čase doručenia výpovede žalobcovi bola teda daná.
Či predmetné miesta zároveň spĺňali aj podmienku ich vhodnosti závisí predovšetkým od kvalifikačných predpokladov požadovaných na ich výkon samotným služobným úradom. Išlo o nasledovné voľné pracovné miesta - voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, hlavný štátny radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ osobného úradu (ref. č. VK 2011/66/20), voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, odborný radca - kontrolór (ref. č. V 2011/113/20), voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, odborný radca - správca (ref. č. V 2011/112/20), voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, odborný radca - správca (ref. č. V 2011/111/20), voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, odborný radca - správca (ref. č. V 2011/110/20), voľné štátnozamestnanecké miesto - stála štátna služba, odborný radca - referent ZÚ, CO, BOZP, PO (ref. č. V 2011/108/20) a ponuka stálej štátnej služby, odborný radca - kontrolór (ref. č. V 2011/113/20), miesto výkonu práce Daňový úrad Michalovce, termín a čas uskutočnenia výberu dňa 25.10.2011.
Pokiaľ ide o pozíciu odborný radca - kontrolór (ref. č. V 2011/113/20), miesto výkonu práce Daňový úrad Michalovce, termín a čas uskutočnenia výberu dňa 25.10.2011, toto takisto nebolo možné považovať za vhodné pracovné miesto, nakoľko bolo naň síce v čase doručenia výpovede vyhlásené výberové konanie (pričom žalobca na výkon tejto práce aj spĺňal kvalifikačné predpoklady), avšak táto pozícia bola na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa DR SR č. 70/2011/120 o zrušení štátnozamestnaneckých miest na DR SR dňom 31.10.2011 zrušená, pričom do jej zrušenia bola obsadená pracovníčkou v dočasnej štátnej službe T.. V. M.. K zrušeniu tohto miesta došlo teda ešte počas plynutia výpovednej doby žalobcovi.
Pokiaľ ide o ostatné voľné štátnozamestnanecké miesta (V 2011/113/20, V 2011/112/20, V 2011/111/20, V 2011/110/20, V 2011/109/20, V 2011/108/20), tieto sa vyhlasovali na obsadenie pracovných pozícii stála štátna služba, odborný radca - kontrolór, stála štátna služba, odborný radca - správca a stála štátna služba, odborný radca - referent ZÚ, CO, BOZP, PO. Z obsahu informácii zverejnených na internete na webovej stránke www.profesia.sk <http://www.profesia.sk> je zrejmé, že pre uvedené pozície žalovaný požadoval ako kvalifikačné predpoklady vysokoškolské vzdelanie I alebo II stupňa, osobitné kvalifikačné predpoklady sa nevyžadovali, nevyžadovalo sa ani oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami (ktoré však žalobca nakoniec aj má), a medzi požadované schopnosti a osobnostné vlastnosti žalovaný vyžadoval schopnosť zvládať pracovné zaťaženie, vysokú mieru interaktívnej komunikácie a asertívnych postojov, spoľahlivosť. Pokiaľ ide o požadované odborné znalosti vyžadoval znalosť Ústavy SR, zákona o daňových orgánoch, zákona o štátnej službe, zákonníka práce, zákona o správe daní, zákona o DPH, účtovníctva a znalosť práce s PC (Word, Excel).
Ako už bolo uvedené vyššie žalobca v čase doručenia výpovede zastával u žalovaného v stálej štátnej službe pozíciu odborný radca - správca s miestom výkonu práce V. Ú. C. T.. Je teda zrejmé, že žalobca spĺňal všetky kvalifikačné predpoklady pre výkon vyššie uvedených voľných pracovných miest.
Žalovaný potom nevhodnosť uvedených voľných pracovných pozícii odvodzoval len od toho, že tieto miesta boli do výberového konania obsadené zamestnancami v dočasnej štátnej službe.
Súd mal za to, že tento argument pre posúdenie platnosti výpovede bol irelevantný, nakoľko zákon o štátnej službe túto situáciu neoznačuje ako možnosť oslobodenia od splnenia si ponukovej povinnosti, naviac bolo nepochybné, že napriek tomu boli tieto miesta vyhlásené ako voľné, pričom na ich obsadenie bolo vyhlásené riadne výberové konanie (t.j. žalovaný ich neobsadzoval priamo pracovníkmi v dočasnej službe, ale vyhlásil na ich obsadenie výberové konanie, ktoré sa mohol ktokoľvek zúčastniť), a v neposlednom rade z hľadiska kvalifikačných predpokladov, schopností a zdravotného stavu žalobca spĺňal všetky tieto atribúty.
Inak povedané, pre obsadenie týchto voľných miest sa vyžadovalo len splnenie kvalifikačných predpokladov, ktoré žalovaný uvádzal v ponuke voľných miest zverejnených na internete, ktoré žalobca nepochybne všetky spĺňal (nehovoriac o tom, že mal v tejto oblasti niekoľkoročnú prax). Inými slovami, dočasné obsadenie týchto pozícii pracovníkmi v dočasnej službe (do doby ukončenia výberových konaní) nepredstavovalo žiadnu prekážku k tomu, že by tieto miesta nemohol zastávať aj samotný žalobca. Ak by tomu tak bolo, žalovaný by predmetné miesta neoznačil za voľné a nevyhlásil by na ich obsadenie výberové konania, ale by ich obsadil priamo týmito pracovníkmi v dočasnej službe. Keďže tak žalovaný neurobil, nemôže sa v súčasnosti dovolávať toho, že tieto pozície boli v čase doručenia výpovede obsadené pracovníkmi v dočasnej službe, nakoľko možno uzavrieť, že v čase doručenia výpovede žalobcovi boli síce tieto pozície (dočasne obsadené) pracovníkmi v dočasnej štátnej službe, avšak zároveň boli aj voľnými pracovnými pozíciami, keďže mali byť obsadené prostredníctvom výberových konaní. V tomto smere súd poukazuje aj na skutočnosť, že výberové konania mali prebehnúť dňa 20.10.2011, t.j. v čase, keď žalobcovi plynula ešte výpovedná doba, t.j. v čase, kedy ešte nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru, a teda žalovaný bol povinný niektorú z týchto pozícii ponúknuť žalobcovi a v prípade jeho súhlasu ju žalobcom aj obsadiť.
Žalovaný nezrušil už vyhlásený konkurz a následne prostredníctvom tohto konkurzu skutočnej aj prijal zamestnancov a uprednostnil zamestnancov v dočasnej štátnej službe pred zamestnancami v stálej službe, čím porušil aj zásadu zákazu rovnakého zaobchádzania (t.j. všeobecný zákaz diskriminácie). Je v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo zamestnancovi na ujmu to, že pracoval v stálej štátnej službe, nehovoriac o tom, že je výsadou zamestnanca rozhodnúť sa, či by toto miesto prijal alebo nie. Nebolo v kompetencii zamestnávateľa (žalovaného) rozhodnúť za zamestnanca (a takto prezumovať zamestnancov nezáujem či nevhodnosť pracovného miesta) bez toho, aby došlo k ponuke tohto pracovného miesta tak, ako predpokladá zákon ako splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti rozviazania pracovného pomeru.
Pokiaľ ide o ponuku iného vhodného miesta, nemusí ísť nevyhnutne o prácu, zodpovedajúcu druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, môže ňou byť aj práca na kratší pracovný čas a v mieste výkonu doterajšej práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Analogicky, môže túto predstavovať i práca v dočasnej službe napriek skutočnosti, že zamestnanec vykonával prácu v stálej štátnej službe.
Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, ak ponuku odmietne, potom je splnená podmienka pre platnosť výpovede.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal súd za to, že žalovaný si riadne nesplnil svoju ponukovú povinnosť, neponúkol žalobcovi voľné pracovné miesta, na obsadenie ktorých v čase doručenia výpovede vyhlásil výberové konania, pričom išlo nielen o voľné, ale aj vhodné pracovné pozície, čím nedošlo k splneniu hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa § 47 písm. b) zákona o štátnej službe a preto súd skončenie štátnozamestnaneckého pomeru určil za neplatné.
Podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak
a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom,
b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej,
c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny,
Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky, odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.
Podľa § 14 ods. 8 vyhlášky, za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.
Podľa § 15 vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol
Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v celkovej výške 465,71 € predstavujúcej súdny poplatok vo výške 99,58 € a trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby v zmysle vyhlášky Ministerstva SR č.655/2004 Z.z.: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, 2/ účasť na pojednávaní dňa 21.6.2012 a 3/ účasť na pojednávaní dňa 25.9.2012, každý úkon po 58,69 € s pripočítaním 20% DPH plus 3x režijný paušál po 7,63 €. Zároveň súd priznal pri 2 úkonoch (pojednávanie dňa 21.6.2012 a 25.9.2012) i cestovné za cestu Michalovce - Košice - Michalovce: 118 km x 5,50 Sk = 649,- Sk, t.j. 21,54 €, náklady na PHM: 118 km x 0,102 litra nafty = 12,036 x 1,499 €/1l = 17,98 € a náhradu za stratu času za cestu Michalovce - Košice - Michalovce v rozsahu 2 hodina 40 minút = 6 polhodín x 12,71 € = 76,26 €.
Podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len Zákon o súdnych poplatkov), od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok k návrhu.
Podľa § 2 ods. 2 prvá veta Zákona o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolenia, alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku /ďalej len percentná sadzba/ alebo pevnou sumou.
Podľa Položky 1 písm. b) prílohy Zákona o súdnych poplatkoch - z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je súdny poplatok 99,50 €.
Nakoľko žalobca je priamo zo zákona oslobodený od súdneho poplatku, súd v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení zaviazal zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súdu Košice I neúspešného žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3 písomných vyhotoveniach.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.