Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-103-2012.pdf
PDF · 83.49 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/103/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Home Credit Slovakia, a.s., , Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, proti povinnému G. E., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX N. X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane povinného Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, o vymoženie 712,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. 6Er/911/2008-19 zo dňa 05.12.2011 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1.stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o nepriznaní náhrady trov povinnému a vedľajšiemu účastníkovi.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi na trovách exekučného konania sumu 68,83 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Povinnému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov nepriznal.
Rozhodnutie o zastavení exekúcie právne odôvodnil podľa ust. §§ 57 ods. 1 písm. h); 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Konštatoval, že dňa 22.06.2011 doručil súdny exekútor JUDr. Robert Rychtarčík súdu prvého stupňa podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
Oprávnený so zastavením exekúcie súhlasil.
Súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu zistil, že povinný je nemajetný a jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, čím nastali dôvody na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.
Rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. §§ 196; 200 ods. 1, 2; 203 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa vyhl. č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
Konštatoval, že vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je nemajetnosť povinného, je v danom prípade namieste aplikácia ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého trovy exekúcie hradí oprávnený.
Preto súd prvého stupňa uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi vzniknuté trovy exekúcie vo výške 68,83 eur.
Rozhodnutie o trovách povinného a vedľajšieho účastníka odôvodnil súd prvého stupňa tým, že podaním zo dňa 16.11.2011 vstúpilo do konania ako vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, na podporu povinného. Súčasne Združenie v podaní požiadalo o priznanie náhrady trov konania.
Exekučný súd povinnému nepriznal náhradu trov konania, čo odôvodnil tým, že Exekučný poriadok vôbec nepočíta s možnosťou náhrady trov konania, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému, podľa § 200 ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku a contrario, a teda ani s možnosťou uloženia povinnosti na náhradu takýchto trov konania ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania, ktorými sú podľa ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor. Exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie len v prípade jej zastavenia. V zmysle zásady, ktorá je zakotvená v ust. § 197 Exekučného poriadku, trovy exekúcie hradí zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná dve výnimky, ktoré sú taxatívne uvedené v ust. § 203 Exekučného poriadku. Možnosť rozhodovania o náhrade trov exekúcie, vzniknutých povinnému, nemožno dôvodiť ani z úpravy ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, pretože táto úprava dopadá len na vzájomný vzťah oprávneného a súdneho exekútora. Právna úprava, ktorá je uvedená v Exekučnom poriadku v ust. § 196 a nasl. Exekučného poriadku, je kogentná, čo sa týka rozhodovania exekučného súdu o trovách exekúcie. Preto nie je možné použiť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania. Vzhľadom na to, že vedľajší účastník vystupuje na strane povinného, tak ani tomu nie je možné v zmysle platnej úpravy priznať náhradu trov konania v rámci exekučného konania.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník.
V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že povinnému nepatrí náhrada trov konania podľa Exekučného poriadku (§ 203 a súv.), ale to neznamená, že povinnému nepatrí v exekučnom konaní náhrada trov konania vôbec a nikdy. Z podrobného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že zastavenie exekúcie v celom rozsahu zavinila oprávnená a že návrh na exekúciu vôbec nemala podať. Oprávnená v masovom merítku porušuje práva spotrebiteľov neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami, čo je z rozhodovacej činnosti súdu známe a okrem všeobecných súdov to už konštatoval aj Ústavný súd SR a Súdny dvor EÚ. Bolo by preto v tejto situácii nespravodlivé a v rozpore s ust. § 1 O.s.p., ak by vedľajšiemu účastníkovi nebola priznaná náhrada trov konania proti oprávnenej. Bolo by nespravodlivé, ak by vedľajší účastník znášal trovy, vyvolané nezákonnou činnosťou oprávnenej. Aj keď exekučný súd vo vzťahu medzi oprávneným a povinným nerozhoduje o náhrade trov konania podľa Exekučného poriadku, má rozhodnúť analogicky podľa § 146 O.s.p.
Na základe uvedeného vedľajší účastník žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a priznal mu náhradu trov konania, ktoré si v odvolaní vyčíslil celkom vo výške 39,77 eur.
Vedľajší účastník zároveň uviedol, že náhradu odvolacích trov si neuplatňuje.
Oprávnený a povinný sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka na výzvu prvostupňového súdu nevyjadrili.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.), ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa ustanovenia § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa ustanovenia § 203 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 veta prvá zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O.s.p.), na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 O.s.p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie
a) mohlo sa začať i bez návrhu;
b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné;
c) bolo zastavené,
d) začalo na návrh prokurátora.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Odvolací súd zo spisu zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia 712,01 eur na základe trestného rozkazu č. k. 3T/64/2007-55 zo dňa 24.10.2007.
Súd prvého stupňa vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 19.12.2008.
Dňa 22.06.2011 doručil súdny exekútor súdu prvého stupňa podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Zároveň si uplatnil právo na trovy exekúcie vo výške 106,47 eur.
Na základe výzvy prvostupňového súdu oprávnený písomným podaním, doručeným súdu dňa 18.08.2011 oznámil, že súhlasí s návrhom súdneho exekútora na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Dňa 16.11.2011 oznámilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove svoj vstup do konania na podporu účastníka Ernesta Kováča, ako vedľajší účastník, požiadal o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami a súčasne žiadalo priznať náhradu trov konania.
Na základe návrhu oprávneného súd prvého stupňa exekúciu zastavil.
Odvolací súd zo spisu zistil, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu oprávnený - súdny exekútor, aplikoval ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že v samotnom odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že: „Vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je bezmajetnosť povinného, je v danom prípade namieste aplikácia citovaného ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého trovy exekúcie hradí oprávnený, a preto súd uložil oprávnenému uhradiť súdnemu exekútorovi vzniknuté trovy exekúcie vo výške 68,83 eur.“
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného. V takomto prípade Exekučný poriadok v ustanovení § 203 ods. 2 obligatórne upravuje, že trovy exekúcie znáša oprávnený.
K odvolacej námietke vedľajšieho účastníka, že zastavenie exekúcie v danom prípade v celom rozsahu zavinila oprávnená a že návrh na exekúciu vôbec nemala podať, odvolací súd konštatuje, že ju považuje za nedôvodnú vzhľadom na to, že aj napriek tomu, že súd prvého stupňa vo vzťahu k trovám exekúcie aplikoval ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, z veci nepochybne vyplýva, že k zastaveniu exekúcie došlo na základe návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného a s touto skutočnosťou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa aj vysporiadal konštatovaním, že vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie jej trovy znáša podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený.
Napriek tomu, že rozhodnutie vo výroku o povinnosti oprávneného znášať trovy exekúcie odvolaním napadnuté nebolo, vzhľadom na to, že odvolacie námietky vedľajšieho účastníka sa opierajú práve o dôvod zastavenia exekúcie, odvolací súd vo vzťahu k tomuto výroku konštatuje, že súd prvého stupňa síce nesprávne uviedol ustanovenie zákona (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku), podľa ktorého o trovách exekúcie rozhodol, nič to však nemení na skutočnosti, že procesné zavinenie oprávnenému na zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného, nemožno príčítať, a pre tento dôvod je uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
K odvolacej námietke vedľajšieho účastníka, že povinnému síce nepatrí náhrada trov konania podľa Exekučného poriadku, ale to neznamená, že povinnému nepatrí v exekučnom konaní náhrada trov konania vôbec a nikdy, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka vedľajšieho účastníka je síce dôvodná, ale nič nemení na skutočnosti, že vedľajšiemu účastníkovi v tomto konaní náhrada trov nepatrí.
K záveru súdu prvého stupňa, že možnosť rozhodovania o náhrade trov exekúcie, vzniknutých povinnému, nemožno odvodiť ani z úpravy ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, pretože táto úprava dopadá len na vzájomný vzťah oprávneného a súdneho exekútora, a že právna úprava ustanovenia § 196 a nasl. Exekučného poriadku je vo vzťahu k rozhodovaniu exekučného súdu o trovách konania kogentná, odvolací súd konštatuje, že v tejto časti je úvaha súdu prvého stupňa správna.
Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v zmysle platnej právnej úpravy povinnému (a ani vedľajšiemu účastníkovi) nie je možné priznať náhradu trov konania v rámci exekučného konania a že pri rozhodovaní o trovách konania nie je možné aplikovať ani príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
K uvedenému odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd neprihliadal na citované ustanovenie § 251 ods. 4 O.s.p., z ktorého vyplýva, že na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade Exekučný poriadok, sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa názoru odvolacieho súdu, nemôžu byť pochybnosti o tom, že pokiaľ príslušné ustanovenia Exekučného poriadku nemajú osobitnú úpravu, ktorá rieši otázku trov povinného, ktoré mu prípadne v exekučnom konaní vzniknú a vznikne mu právo na ich náhradu, je potrebné aplikovať všeobecný predpis, a to Občiansky súdny poriadok, s prihliadnutím na jeho ustanovenie § 251 ods. 4.
Odvolací súd preto k námietke vedľajšieho účastníka, že v danom prípade, by bolo nespravodlivé nepriznať mu trovy konania, odvolací súd, vzhľadom na horeuvedené, konštatuje, že v danom prípade k zastaveniu exekúcie nedošlo zvinením oprávneného, ale z dôvodov podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
V súvislosti s horeuvedeným názorom odvolacieho súdu, že v prípade rozhodovania o trovách konania povinného v exekučnom konaní sa má aplikovať právna úprava podľa Občianskeho súdneho poriadku, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na dôvod zastavenia exekúcie v tomto prípade povinnému nevznikol nárok na náhradu trov konania a niet zákonného dôvodu ani na to, aby právo na náhradu trov konania vzniklo vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v tomto prípade znáša osud povinného.
Pokiaľ vedľajší účastník v odvolaní namietal, že v prípade rozhodovania o trovách medzi oprávneným a povinným mal súd prvého stupňa aplikovať konkrétne ustanovenie § 146, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade, tak ako je vyššie uvedené, nebol naplnený zákonný predpoklad na rozhodnutie o trovách konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., pretože oprávnený zastavenie konania nezavinil.
V tomto prípade došlo k zastaveniu konania a z dôvodu, že Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu, ktorá by pre prípad zastavenia exekúcie riešila otázku trov povinného, na rozhodnutie o trovách konania povinného a vedľajšieho účastníka je potrebné aplikovať ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
K horeuvedenému odvolací súd len dopĺňa, že súd prvého stupňa, aj keď vedľajšieho účastníka v záhlaví svojho rozhodnutia neuviedol a rozhodnutie sa týka aj vedľajšieho účastníka, z dôvodu, že sa nerozhodlo na základe návrhu o neprípustnosti takéhoto vedľajšieho účastníctva, s vedľajším účastníkom konal bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní ako takom má miesto.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.