Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/50/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej, členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Milana Repáňa, v právnej veci žalobkyne: T E S L A Liptovský Hrádok, a.s., so sídlom Pálenica 53/79, 033 17 Liptovský Hrádok, IČO: 00 009 687, v zastúpení: JUDr. Peter Janči, advokát, so sídlom E. XXX, XXX XX S. J., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, 815 11 Bratislava, IČO: 42 499 500, vo veci návrhu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1040510/339286/2012/5141 zo dňa 16.03.2012, takto jednomyseľne

rozhodol:

Krajský súd v Žiline rozhodnutie žalovaného č. 1040510/339302/2012/5141 zo dňa 16.03.2012 z r u š u j e pri aplikácii a a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Jančiho trovy konania vo výške 66,- Eur, titulom súdneho poplatku, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

odôvodnenie:

Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Liptovský Mikuláš č. /Kand z 30.11.2011, ktorým prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2009 v sume 372,17 €, keď neuznal žalobcovi s poukazom na , až o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov odpočet dane z dokladu č. 92/1569, z faktúry č. 16695 zo dňa 02.09.2009 vo výške 19%, t.j. 135,58 €, za služby súvisiace s nájmom dvoch osobných automobilov Škoda Superb, EČV: BA 761 TD a Škoda Octavia, EČV: BA 762 TD. Správca dane konštatoval, že pri vylúčení predmetnej faktúry z nároku na odpočítanie dane vychádzal zo skutočností, že suma bez DPH na predmetnej faktúre vo výške 1 450,24 € je rozčlenená na dve čiastky, a to čiastka za nájom vo výške 736,67 € a z čiastky za služby vo výške 713,57 € a posúdil predmetné plnenie ako zložené plnenie, ktoré sa člení na hlavné plnenie - nájom motorových vozidiel a vedľajšie plnenie - služby súvisiace s nájmom motorových vozidiel, pričom konštatoval, že cieľom plnenia pre zákazníka pri prenájme motorových vozidiel je prenájmom ako hlavné plnenie, keď ostatné služby spojené s týmto nájmom nemajú určujúci charakter, ale sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia. Konštatoval, že žalobca, ktorý prijal predmetné plnenie, mal pri odpočítaní postupovať podľa Zákona o DPH platnom v roku 2009, pričom cenou plnenia nájmu osobného automobilu je v danom prípade celková fakturovaná cena, vrátane DPH.

Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym názorom správneho orgánu, poukázal na rámcovú zmluvu pre operatívny nájom motorových vozidiel č. 712 zo dňa 10.01.2008, vrátane dodatkov, v zmysle ktorej podľa bodu 4.2.1 sa výška mesačnej platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj služby

v súvislosti s tým poskytované, určuje na základe položiek uvedených v bode a) až l) zmluvy, jedná sa o položky ako náklady spojené s dodaním vozidla, jeho doplnkov, kalkulovaná amortizácia vozidla, zákonné poistné, havarijné poistenie, úrazové poistenie prepravovaných osôb, náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, správny poplatok, náklady na údržbu, predplatné náhradné vozidlo. Poukázal na bod 4.2.2 rámcovej zmluvy a konštatoval, že v zmluve je nespochybniteľné, že do celkovej mesačnej leasingovej splátky bez DPH boli, okrem výšky nájomného, zahrnuté aj položky: odpisy, úroky, poistenie, dane a poplatky: údržba, opravy, a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok a platba za náhradné vozidlo, čo predstavuje plnenie úzko súvisiace s nájmom motorových vozidiel, na ktoré sa vzťahuje daňový režim hlavného plnenia, preto poskytnutie týchto služieb bez nájmu motorových vozidiel by nemalo opodstatnenie. Poukázal na § 22 ods. 1 a 2 Zákona o DPH, že súčasťou ceny za poskytnutú službu, okrem nájmu motorových vozidiel, boli aj položky podľa bodu 4.2.1 rámcovej zmluvy, ku ktorej poskytovateľ služby - leasingová spoločnosť BUSINESS LEASE SLOVAKIA s.r.o. uplatnil daň, že za správnosť údajov vo faktúre zodpovedá platiteľ, ktorý službu dodal a ten je oprávnený uplatniť k cene daň. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým a právnym zistením správcu dane, ten dospel k záveru, že odpočet DPH za služby súvisiace s nájmom predmetných osobných motorových vozidiel, nie je možné priznať.

Ďalej správny orgán neakceptoval odpočet DPH s poukazom na pri dovoze tovaru z dokladu interné č. 9900010, jednotný colný doklad č. 0524210927530 zo dňa 27.09.2009 vo výške 19% vo výške 236,59 €, správny orgán konštatoval, že prijatý tovar žalobca nepoužil na dodávku tovarov a služieb ako platiteľ. Poukázal na v znení neskorších predpisov a konštatoval, že žalobca si odpočítal daň z dovozu tovaru, ktorý nenakupoval, JCD za dovoz tovaru je vystavené na základe faktúry pre colné účely a inú faktúru za nákup tohto tovaru nepreukázal, pričom o nákupe tovaru ani žalobca neúčtoval a nezaplatil ani daň dodávateľovi, uvedeného na faktúre pre colné účely. Tvrdil, že žalobca si odpočítal daň z dovozu z vypínačov, spínačov, do rozvodných panelov a rozvodných skríň, pričom prepravu tohto materiálu na Slovensko zabezpečoval zahraničný dodávateľ tovaru. Tvrdil, že z tohto dovezeného materiálu, ktorý žalobcovi zaslal na výrobu zahraničný dodávateľ, si žalobca odpočítal daň z dovozu, hoci do predajnej ceny jej komponentov vstupoval v nulovej hodnote, čiže nevystupoval do predajnej ceny, pretože žalobca od zahraničného dodávateľa tento materiál nenakupoval. Následne hotový výrobok - rozvodné skrine žalobca fakturoval odberateľovi AEG Power Solutions B.V., Holandsko, NL 813609306B01, pričom ostatné súčasti výrobku žalobca nakupoval a vchádzali spolu s prácou do predajnej ceny. Poukazoval, že vo faktúre č. 9307965564 zo dňa 21.09.2009 je ako dodávateľ tovaru uvedený zahraničný daňový subjekt MEMTRON, Franklin, st. Frankenmuth, USA, pričom žalobca nezaplatil cenu za dovezený tovaru, iba DPH colnému úradu. Ďalej poukazoval, že z JCD vyplýva, že príjemcom a deklarantom bol žalobca, tovar bol prepustený do režimu 4 000 - voľný obeh a podkladom pre výpočet colného dlhu bola predložená faktúra na colné účely, o ktorej žalobca neúčtoval, neuhrádzal ju, pretože slúžila len na colné účely. Správca dane konštatoval, že princíp odpočítania dane vo väzbe na podnikanie platiteľa dane predpokladá, že daň sa môže odpočítať z plnení, tovarov a služieb, prijatých platiteľom, ak sa bezprostredne viažu na plnenia ním uskutočnené. Poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora č. C-408/97 a C-98/98, v zmysle ktorých pre vznik nároku na odpočítanie dane sú podstatné tie skutočnosti, že prijaté tovary a služby musia mať priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné plnenia a výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s ich obstaraní a sú súčasťou nákladov zdaniteľných transakcií. Správca dane konštatoval, že nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pretože v súvislosti s predmetným tovarom nevznikli platiteľovi - žalobcovi nákladové položky za nákup tohto tovaru a teda sa ani nemohli uplatniť u platiteľa na výstupe, to znamená v cene ním uskutočnených dodávok tovaru. Konštatoval, že do predajnej ceny výrobkov boli premietnuté súvisiace náklady, pri ktorých správca dane odpočítanie dane nenamietal. Ďalej správca dane konštatoval, že žalobca nemohol s dovezeným tovarom voľne nakladať ako vlastník, bol to tovar zahraničného vlastníka - švajčiarskej spoločnosti, ktorá určila, ako s ním žalobca má nakladať, to znamená, žalobca nemohol tovar predať inej spoločnosti v nezmenenom stave, ani použiť na výrobu výrobkov pre iných odberateľov, ale musel ho použiť na zapracovanie do výrobkov pre zahraničného vlastníka tovaru, ktorý bol zároveň aj odberateľom jeho výrobkov, aj v tejto časti sa žalovaný stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správcu dane.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas žalobu žalobca, ktorý žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu. Vyslovil názor, že správca dane, ako aj žalovaný, pri posudzovaní oprávnenosti odpočítania dane neuznal odpočet DPH pri výdavkoch týkajúcich sa nakupovaných

služieb, a to úrazové poistenie pasažierov, cestná daň, diaľničná známka, poplatok za správu, náklady na údržbu, opravy pneumatík, predplatné na náhradné vozidlo a služba cestnej asistencie, ročné prehliadky vozidla a vyslovil názor, že predmetné služby nemajú určujúci charakter, ale sú len prostriedkom na využitie hlavného plnenia, t.j. nájom motorových vozidiel. Tvrdil, že predmetné služby majú samostatný určujúci charakter, nakoľko sa jedná o služby, ktoré sú iba prevádzkového charakteru, oddelené od prenájmu a priamo s ním nesúvisia, a že len z dôvodu zjednodušenia administrácie, ohľadom predmetných vozidiel, žalobca požadoval od leasingovej spoločnosti, aby zabezpečovala tieto služby, z tohto dôvodu, podľa názoru žalobcu, nevznikol zákonný dôvod na posúdenie týchto prevádzkových nákladov ako súčasťou prenájmu, ale mali sa posudzovať ako samostatná služba so samostatným prevádzkovým charakterom, kde je nárok na odpočet DPH. Poukázal, že jej len na vôli nájomcu, či si tieto služby bude vykonávať sám, alebo si ich zabezpečí subdodávateľským spôsobom, pričom musí byť zachovaný rovnaký princíp posudzovania oprávnenosti odpočtu DPH s poukazom aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora pod č. C-408/98. Tvrdil, že správca dane nezohľadnil žalobcom predložené dobropisy, vystavené v roku 2011, ktoré boli tzv. vyúčtovacími faktúrami, práve ku reálne poskytnutým službám a predstavovali vyčíslené rozdiely medzi skutočne zaplatenými prevádzkovými výdavkami za služby a reálnymi prevádzkovými nákladmi za služby, keď táto skutočnosť vyvracia tvrdenie správu dane o použití týchto služieb ako prostriedku na využitie hlavného plnenia.

V podanej žalobe žalobca s neuznaním odpočtu DPH vo vzťahu k dokladu č. 99000110, JCD 0524210927530 zo dňa 27.09.2009 nesúhlasil, uviedol, že predmetné materiály boli dovezené na územie SR a následne Colným úradom SR prepustené do režimu voľného obehu v zmysle colného sadzobníka. Uviedol, že žalobca tento materiál spracoval a zároveň použil vo svojom výrobnom procese ako súčasť svojich výrobkov pre zahraničného odberateľa, pričom do dokončení výroby výrobkov, ktorých súčasťou bol aj dovezený materiál, ich žalobca vo svojej výslednej predajnej cene v plnej hodnote zohľadnil a fakturoval všetky náklady spojené s obstaraním dovezeného materiálu, ako je clo a náklady na colnú deklaráciu, nákladu na likvidáciu technologických zbytkov predmetných dovezených materiálov a tiež náklady na samotné mechanické spracovanie predmetného materiálu a zisk. Do následnej predajnej ceny žalobca zahrnul náklady priamo a bezprostredne súvisiace s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami, čo priamo vyvracia tvrdenie správcu dane a žalovaného, že v súvislosti s predmetným tovarom nevznikli nákladové položky, a teda sa ani nemohli uplatniť u platiteľa na výstupe. Žalobca poukázal, že pri dovoze tovaru je bezpredmetné, či dodávka je nadobudnutá odplatne alebo bezodplatne. V tom videl pochybenie správnych orgánov a tvrdil, že v Zákone o DPH nie je ustanovenie, ktoré upravuje takúto podmienku.

Vyslovil názor, že správne orgány ignorovali skutočnosť, že faktúry neboli určené pre žalobcu, ale výlučne a výhradne pre colné účely a že žalobca postupoval v súlade s § 49 až § 51 Zákona o DPH, nakoľko pre odpočet DPH splnil všetky podmienky.

Ďalej uviedol, že k námietke správnych orgánov, že žalobca nemohol nakladať s tovarom ako vlastník, nemohlo priamo dať inej spoločnosti alebo použiť na výrobu pre iných odberateľov, uviedol, že v danom prípade sa jednalo o dovoz v zmysle , kde dovoz je definovaný ako nadobudnutie tovaru z iného ako členského štátu EÚ. V zmysle nadobudnutie tovaru znamená prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, kde v Zákone o DPH nie je definovaná povinnosť kúpy, povinnosť zaplatenia a povinnosť vykázania nákladov tak, ako tvrdil správny orgán. Žalobca uviedol, že nakladal fyzicky s predmetným tovarom ako vlastník, fyzicky s ním manipuloval, spracoval ho podľa svojho zváženia, a teda mohol a môže nakladať s predmetným materiálom ako vlastník, môže ho spracovávať podľa vlastného uváženia aj pre iného zákazníka, avšak s podmienkou oznámenia predmetnej skutočnosti dodávateľovi a nutnosti odkúpenia. Uviedol, že o skutočnej spotrebe sa vedie podvojná evidencia u dodávateľa predmetného materiálu, kde v prípade chýbajúceho množstva vyzve dodávateľ žalobcu na odkúpenie predmetného množstva, čo vyvracia tvrdenie správnych orgánov, že nebol materiál nijakým spôsobom evidovaný.

Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného je nezákonný a ukracuje žalobcu na svojich právach, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádza je nesprávne, v rozpore s obsahom spisu, a súčasne je

aj nedostatočné na posúdenie veci. Ďalej tvrdil, že žalovaný v dôvodoch rozhodnutia neuviedol skutočnosti, ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci a rovnako nesprávne a nedostatočne zdôvodnil, akými ustanoveniami, akých právnych predpisov, sa pri posúdení veci riadil, z tohto dôvodu považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Žalovaný správny orgán sa k veci písomne vyjadril písomným podaním zo dňa 22.06.2012, žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, stotožnil sa skutkovými a právnymi závermi, ktoré sú obsiahnuté v rozhodnutí žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu.

Krajský súd preskúmal v rozsahu žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Rozhodnutie žalovaného zrušil pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. a) a c) a to z nasledovných dôvodov:

Podľa v znení účinnom do 31.12.2009 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit.zák. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 49 ods. 7 písm. a) cit.zák. platiteľ nemôže odpočítať daň pri kúpe a nájme osobného automobilu; osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie motorové vozidlo registrované v kategórii M1, 25)

Z obsahu pripojeného správneho spisu súd mal preukázané, že žalobca ako podnikateľ uzavrel s obchodnou spoločnosťou BUSINESS LEASE SLOVAKIA s.r.o., Bratislava (ďalej len leasingová spoločnosť) rámcovú zmluvu pre operatívny nájom motorových vozidiel č. 712 a to dňa 10.01.2008 (ďalej len leasingová zmluva). Predmetom leasingu bol nájom motorových vozidiel na základe objednávky nájomcu, v ktorej nájomca uvedie požadovaný typ vozidla a jeho výbavu. V konaní nebolo sporné, že faktúra vystaviteľa - leasingovej spoločnosti - odberateľa žalobcu č. 16695 v sume 1 725,79 €, z toho DPH 275,55 € včlenená na nájom vo výške 736,67 € a služby vo výške 713,57 €, spolu 1 450,24 € bez DPH, sa vzťahuje na nájom objednaných vozidiel podľa leasingovej zmluvy. Z obsahu leasingovej zmluvy súd zistil, že účastníci dojednali v článku IV mesačnú platbu, v ktorej vo bode 4.2.1 dohodou určili výšku mesačnej platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj za služby v súvislosti s tým poskytované, na základe položiek, špecifikovaných pod písm. a) až i), ako a) katalógová cena, b) náklady spojené s dodaním vozidla, c) kalkulovaná amortizácia, d) poistné na povinné zmluvné poistenie, e) poistné na havarijné poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na cestnú daň a koncesionárske poplatky, h) počas obdobia nájmu úroková sadzba, stanovenie úrokovej sadzby na 12- mesačný BRÍBOR + BLS prirážku, i) správny poplatok, j) náklady za údržbu, pravidelný servis, opravy podľa pokynov výrobcu, výmena oleja, údržba, výmena súčiastok a pneumatík, predplatné na náhradné vozidlo, i) náklady za služby poskytnuté v medzinárodnej 24-hodinovej asistenčnej službe. Súčasne v bode 4.2.2 účastníci zmluvy dohodli náklady, ktoré nebudú zahrnuté do výšky mesačnej platby a hradí ich nájomca pod písm. a) umývanie, leštenie a garážovanie vozidla, b) náklady na opravu, náhradné diely, vrátane výmeny pneumatík, ak tieto sú podľa informácie prijímacieho technika spôsobené nešetrným zaobchádzaním s vozidlom zo strany nájomcu, alebo sa nájomca primerane o vozidlo nestará, c) náklady za používanie diaľnic a rýchlostných komunikácií, d) ostatné dane, vzťahujúce sa na vozidlo a jeho používanie spolu s poplatkami a platbami s tým súvisiace, s výnimkou cestnej dane a nákladov spojených s prihlásením vozidla do evidencie motorových vozidiel v súlade s platnou právnou úpravou. S poukazom na článok XII bod 14.5 leasingovej zmluvy, body 4.2.1 a), b), c) boli určené ako nájom, body d) až l) ako služby.

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia bolo nesporné, že vo faktúre dodávateľa - leasingovej spoločnosti č. 16695 bola vyúčtovaná cena za nájom a služby, špecifikovaná v písomnosti, vystavenej

leasingovou spoločnosťou dňa 14.04.2008 a 15.04.2008, kde leasingová splátka zahŕňa podľa špecifikácie odpisy, úrok a zľavu, poistenie, dane a poplatky, údržba, opravy a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok, bez ďalšej bližšej špecifikácie týchto položiek.

V konaní nebolo sporným, že vo faktúre č. 16695 vo fakturovanej čiastke bol zahrnutý tak nájom 736,67 €, ako aj služby v čiastke 713,57 €, všetko spolu 1 450,24 bez DPH, všetko položky, ktoré sú upravené v bode 4.2.1 (článok IV leasingovej zmluvy). V leasingovej zmluve si účastníci dohodli, že k mesačnej platbe sa účtuje DPH vo výške platnej v čase, keď sa služby vykonali (bod 4.2.3 leasingovej zmluvy) a v leasingovej zmluve (v bode 4.2.4 leasingovej zmluvy) je dohodnuté, že na základe písomnej požiadavky nájomcu možno mesačnú platbu, určenú v leasingovej zmluve, rozdeliť vo faktúre, na časť pokrývajúcu prenechanie vozidla na užívanie a časť pokrývajúcu s tým súvisiace služby. V oddieli XII bode 14.5 leasingovej zmluvy účastníci dohodli rozdelenie mesačných splátok na jednotlivé položky tak, že: položky bodov 4.2.1 písm. a), b), c) majú predstavovať dohodnutý nájom ako časť mesačnej platby (pokrývajúce prenechanie vozidla na užívanie) a položky bodov 4.2.1 pod písm. d) až l) majú byť subsumované do časti mesačnej platby, pokrývajúcej služby súvisiace s prenechaním vozidla na užívanie.

Súd konštatuje, že predmetná leasingová zmluva je operatívnym leasingom, ktorý je rozvinutý najmä v obchodných záväzkových vzťahoch a jeho hlavným ekonomickým účelom je umožniť príjemcovi leasingu (žalobcovi) časovo neobmedzené užívanie, resp. prevádzkovanie ním určenej veci, či majetkovej hodnoty za úplatu (v danom prípade žalobcom určených konkrétnych osobných motorových vozidiel). Z ekonomickej podstaty operatívneho leasingu vyplýva, že ide o vzťah, ktoré pojmovo zodpovedá vzťahu nájomnému. Leasingovú zmluvu treba považovať za inominátnu zmluvu, uzavretú v súlade s .

Treba konštatovať, že leasingové zmluvy majú a môžu mať znaky jednak zmluvy o kúpe prenajatej veci, upravené v a nasl. a zmluvy o nájme dopravného prostriedku, upravené v a nasl. . V prejednávanej veci sa však jedná o operatívny leasing. Posudzovanú leasingovú zmluvu je potrebné posudzovať aj podľa ust. .

Ako vyplýva z ust. ( účinného ku dňu 31.12.2010), predmetná leasingová zmluva je inominátnou zmluvou, k jej uzavretiu je potrebné, aby jej účastníci dostatočne určili predmet svojich záväzkov.

V prípade operatívneho leasingu podľa názoru krajského súdu, ako aj ustálenej praxe, obsahom leasingovej zmluvy musí byť zrozumiteľné označenie predmetu leasingu, doby leasingu a dojednania o leasingovej splátke tak, aby bola zrejmá jej špecifikácia a spôsoby jej platby, prípadne dohoda o platbám mimo leasingových splátok. Z hľadiska právnej istoty je vhodné, aby účastníci leasingovej zmluvy upravili svoje práva a povinnosti v prípade zodpovednosti za vady predmetu leasingu a tiež dôsledky porušenia rôznych zmluvných povinností.

O obsahu leasingovej zmluvy rozhoduje predovšetkým dohoda jej účastníkov. Aj vo vzťahu k jej podstatnej náležitosti - dojednanie výšky leasingovej splátky, ktorá obvykle sa dojednáva ako mesačná platba - mesačná splátka, nie je vôľa účastníkov leasingovej zmluvy pri určovaní výšky a spôsobu určenia leasingovej splátky, obmedzená kogentnými ust. . To znamená, že je na výlučnej vôli účastníkov leasingovej zmluvy, akým spôsobom si leasingovú splátku, obvykle dojednanú vo forme mesačnej splátky, dojednajú nielen čo do výšky, ale čo do jej špecifikácie. Teda je na vôli účastníkov leasingovej zmluvy, ktoré jednotlivé zložky subsumujú do obsahu leasingovej splátky.

Súd poukazuje, že pokiaľ je leasingová splátka dojednaná ako celok a z jej obsahu je jednoznačné, že je to forma platenia leasingu vo forme platby mesačne, niet pochýb, že celá leasingová platba je, účastníkmi zmluvy, dohodnutá a určená ako platba za užívanie predmetu leasingu.

K predmetnej leasingovej zmluve súd konštatuje, že mesačná platba, označená v článku IV, je v bode 4.2.1 je špecifikovaná ako mesačná platba, v ktorej sú obsiahnuté (v časti platby) náklady za prenechanie vozidla do užívania (tzv. nájom) a v časti platby náklady za služby v súvislosti s tým poskytnuté. Súčasne účastníci leasingovej zmluvy uviedli, že položky 4.2.1 bod a), b), c) sú položky, ktoré predstavujú v mesačnej platbe časť za prenechanie vozidla do užívania a d) až l) cit.ust. sú subsumované do časti mesačnej platby, označenej ako služby v súvislosti s užívaním poskytované, platené nájomcom.

Všeobecne treba konštatovať, že leasingová splátka - mesačná platba leasingu by mala obsahovať aj náklady na prevádzku vozidla a všetko to, čo s prevádzkou motorového vozidla bezprostredne súvisí a bez ktorého by prevádzka motorového vozidla nemohla byť realizovaná.

Z obsahu leasingovej zmluvy nebolo preukázané, že mesačná platba, dohodnutá v článku VI, špecifikovaná v bode 4.2.1 písm. a) až l), je dojednaná tak, že by bolo bez akýchkoľvek pochýb dohodnuté, že všetky položky bodu 4.2.1 písm. a) až l) treba posudzovať za platby titulom prenechania vozidla do užívania a za služby, ktoré bezprostredne s prenechaním a prevádzkou vozidla súvisia. Z dojednania bodu 4.2.1 jednoznačne nevyplýva, že v mesačnej platbe, ktorá je upravená v tomto ustanovení, sú subsumované nielen položky platby, ktoré sú titulom prenechania vozidla do užívania a služieb, ktoré bezprostredne s prevádzkou vozidla súvisia, bez ktorých by prevádzka - užívanie vozidla, nebolo realizované, a nie je zrejmé, či služby, ktoré v bode 4.2.1 dojednali účastníci, zahrňujú aj služby, ktoré nemajú charakter služieb, ktoré bezprostredne súvisia s hlavnou činnosťou - s užívaním vozidla, bez ktorých by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná. Taktiež v konaní nebolo preukázané (vzhľadom na neurčitú špecifikáciu služieb), o aký charakter služieb, z ktorých odpočet DPH žalobca si uplatnil, sa jedná, tak aby bol ich vzťah k hlavnému plneniu (užívaniu vozidiel) riadne identifikovaný.

Súd len záverom konštatuje, že podľa jeho názoru, pokiaľ by účastníci leasingovej zmluvy označili výšku mesačnej platby - bodmi a) až i) bez toho, aby uviedli, že časť mesačnej platby je špecifikovaná ako platba za prenechanie vozidla a časť za služby s tým súvisiace, nebolo by sporné, že dojednaná výška mesačnej platby leasingovej splátky je dojednaná ako celok a platilo by jednoznačne zmluvné dojednanie účastníkov tejto zmluvy. Nakoľko v predmetnej leasingovej zmluve ani účastníci nedefinovali charakter služieb, ktoré sú v súvislosti s nájmom poskytované, bude potrebné, aby vo vzťahu k jednotlivým položkám účtovaných služieb správny orgán vykonal dokazovanie a vyslovil názor, či sa jedná o službu, ktorá bezprostredne s užívaním vozidla súvisí a bez ktorej by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná, alebo sa jedná o iný druh služby.

Vzhľadom na uvedené súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na konanie a to z toho dôvodu, že dospel k záveru, že rozhodnutie správnych orgánov vychádza z nedostatočného zistenia skutkového stavu (z obsahu spisu nie je zrejmá špecifikácia položiek, ktoré tvoria položku služieb, účtovaných vo faktúre č. 16695) a následne zrušil rozhodnutie aj pri aplikácii , keď bol iného právneho názoru, než vyslovil správny orgán, krajský súd sa nestotožnil s názorom, že jednoznačne, určite je v bode 4.2.1, v jej jednotlivých ustanoveniach písm. a) až l) definovaná výška mesačnej platby, teda výška dohodnutej leasingovej splátky, ktorá má charakter tzv. „nájmu“. Z obsahu formulácie bodu 4.2.1 tento záver jednoznačne nevyplýva a až následným vykonaným dokazovaním vo vyššie naznačenom smere je možné ustáliť, či konkrétne účtované služby možno subsumovať pod služby bezprostredne súvisiace s leasingom, teda s užívaním vozidla, bez ktorej by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná, alebo sa jedná o iný druh služieb.

Podľa v znení do 31.12.2009 základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 22 ods. 2 písm. a) cit.zák. do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu.

Podľa § 22 ods. 2 písm. b) cit.zák. do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) cit.zák. dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

Krajský súd má zato, že v danom prípade je dôležité vychádzať z definície dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH v znení účinnom ku dňu ukončenia zdaňovacieho obdobia apríl 2009, ktorého sa týka dodatočný platobný výmer. Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že aby bol tovar dodaný, je potrené splniť podmienku nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, t.j. v konečnom dôsledku je potrebný prevod vlastníckeho práva na daňový subjekt. Len vtedy možno do základu dane zahrnúť v zmysle § 22 ods. 2 cit.zák. aj iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu a súvisiace náklady (výdavky). Uvedené vyplýva z dikcie § 22 ods. 1 cit.zák., kde je uvedené, čo je základom dane pri dodaní tovaru alebo služby. V danom prípade bolo však preukázané, že tovar, ktorý bol dovážaný a prepustený do režimu voľný obeh, nebol dovážaný ako tovar, ktorý by sa stal vlastníctvom žalobcu, t.j. nebol dodaný v zmysle definície § 8 ods. 1 písm. a) Zák. o DPH. V správnom spise sa nenachádza žiaden dôkaz o tejto skutočnosti. Jednotný colný doklad č. 0524210927530 zo dňa 27.09.2009 bol vystavený len na colné účely - nie je titulom na prevod vlastníckeho práva na žalobcu. Predložená faktúra, ktorá bola podkladom pre výpočet colného dlhu, bola taktiež vystavená len na colné účely. O nej žalobca neúčtoval a neuhradil ju dodávateľovi. Taktiež v zápisnici zo dňa 09.08.2011 zástupcovia žalobcu uviedli, že takto dovezený tovar sa nestával vlastníctvom žalobcu. Teda aj keď žalobcovi vznikla daňová povinnosť pri dovoze tovaru v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) cit.zák., týmto spôsobom sa ešte nestal vlastníkom tohto tovaru a teda nedošlo k dodaniu tovaru v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) cit.zák.. Z hodnoty tohto tovaru nemôže odpočítať daň, pretože nie je splnená podmienka § 49 ods. 2 cit.zák., keďže z uvedeného tovaru neplatil daň ako platiteľ pri dovoze tovaru, keďže žalobca tovar nenakupoval a nezaplatil zaň kúpnu cenu.

Je nerozhodné, že tovar bol prepustený do colného režimu voľný obeh podľa § 21 ods. 1 písm. a) cit.zák.. Je tiež nedôvodná námietka žalobcu, že správca dane rozlišuje odplatné a bezodplatné nadobudnutie dodávky. Správca dane skúmal samotné dodanie tovaru, ktorého dôsledkom by bol prevod vlastníckeho práva na žalobcu. Ak nebola splnená táto prvotná podmienka, nebolo potrebné sa zaoberať prípadnou bezodplatnosťou či odplatnosťou tvrdeného prevodu.

V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že čo sa týka odpočítania dane zo služieb, ktoré boli žalobcom realizované pri spracovaní tohto tovaru do hotových výrobkov, správca dane uznal odpočítanie DPH, keďže náklady na tieto služby boli súčasťou nákladov, ktoré sa odrazili v cene výrobku a teda aj vo výške DPH z tejto ceny.

Z týchto dôvodov krajský súd uzavrel, že táto žalobná námietka žalobcu je nedôvodná.

Žalobca mal v konaní úspech, pri aplikácii mu vzniklo právo na náhradu trov konania.

Podľa veta prvá , ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobca si uplatnil v žalobe trovy právneho zastúpenia bez konkrétnej špecifikácie. V priebehu konania a ani v zákonnej lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia trovy právneho zastúpenia nevyčíslil. V zmysle žalobcovi ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vyplývajú zo spisu trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku 66,- Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 66,- Eur, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Jančiho.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( - musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované, je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2), ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.