Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_11CoE-106-2012.pdf
PDF · 88.95 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/106/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Bratislava, Grosslingova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. B., bytom X. H. X. Y., Y. XXXX/X, nar. XX.XX.XXXX o vymoženie 306,71 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 28. mája 2012, č.k. 6Er/1710/2008-22, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 238,76 eur. Svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1 a § 45 ods. 1 - 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že Okresný súd Trenčín poverením č. 5309*028469 zo dňa 07.02.2007 poveril súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. vykonaním exekúcie na vymoženie 306,71 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 3404/06 vydaného dňa 18.08.2006 rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Prvostupňový súd zistil, že v danej veci sa vymáha plnenie zo Zmluvy o úvere č. 3510382 zo dňa 20.01.2006 uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy boli tiež úverové podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Prvostupňový súd skonštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo Zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako na spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že v úverových podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v bode 17. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd skonštatoval, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky
osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Záver má oporu z hľadiska historického výkladu aj v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Na základe uvedených skutočností prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s poukazom na § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj na príslušné ustanovenia Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súd prvého stupňa exekútorovi priznal v zmysle uvedenej vyhlášky odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške 238,76 Eur. Uvedená odmena predstavovala:
a) 14 účelne vynaložených hodín na exekúciu á 6,64 Eur spolu s 19 % DPH v sume 110,62 Eur - (§ 14 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky) a to za žiadosť o udelenie poverenia (30 min), upovedomenie o začatí exekúcie (30 min), výzva na splátky (2 x 30 min), súčinnosť (10 x 30 min), príkaz (6 x 30 min), návrh na zastavenie exekúcie (30 min), oznámenie o ukončení konania (6 x 30 min), vyúčtovanie trov exekúcie (30 min),
b) jednotlivé úkony v ex. činnosti (§ 15 ods. 1 písm. a/ c/ g/ 8 x h/ 9 x i/ 2x j/ ): získanie poverenia na vykonanie exekúcie - 3,32 Eur, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 3,32 Eur, každé zisťovanie bydliska povinného - 3,32 Eur, každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného - 8 x 3,32 Eur, každé zisťovanie účtu povinného - 9 x 3,32 Eur, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného - 2 x 3,32 Eur, spolu s 19 % DPH vo výške 86,92 Eur,
c) hotové výdavky - poštovné, poplatky, spotrebný materiál (§ 22 citovanej vyhlášky) spolu vo výške 41,22 Eur.
Prvostupňový súd nepriznal v časovej špecifikácii odmenu za úkony - predloženie špecifikácie, vrátenie poverenia, keďže v zmysle § 25 citovanej vyhlášky je v odmene súdneho exekútora zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonané v súvislosti s exekučnou činnosťou. Súd nepriznal odmenu uplatnenú exekútorom v zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 vyhlášky (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania) za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie a doručenie exekučného príkazu (§ 15 ods. 1 písm. b/ c/ d/ vyhlášky), nakoľko bol toho názoru, že paušálna odmena patrí iba za jeden uvedený úkon odhliadnuc od skutočnosti, komu je úkon doručovaný, keďže sa nejedná o vymedzenie, že odmena patrí za každé doručovanie, ako je tomu v ust. § 15 ods. 1 písm. g) h) i) j), kedy patrí paušálna suma za každý tam uvedený úkon výkonu exekučnej činnosti. Prvostupňový súd nepriznal náhradu hotových výdavkov za použitý papier a toner za 128 strán vo výške 19,20 Eur, ale vo výške 6,40 Eur, pretože šetrením zistil, že cena za komerčnú tlač dokumentov sa pohybuje vo výške 0,05 eur/A4 a súdny exekútor nepreukázal dostatočne hodnoverne uplatňované hotové výdavky za použitý papier a toner. Súd prvého stupňa tiež nepriznal hotové výdavky za manipuláciu so spisom vo výške 8,07 Eur z dôvodu, že súdny exekútor dostatočne nepreukázal uplatnené hotové výdavky a vyhláška manipuláciu so spisom nepozná. Záverom súd prvého stupňa dodal, že o podaní oprávneného doručeného súdu dňa 07.10.2010 už nebude rozhodovať z dôvodu nadbytočnosti a procesnej ekonómie.
Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby odvolací súd alternatívne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi. Svoje odvolanie oprávnený odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Ďalej vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl.
267 Zmluvy o fungovaní európskej únie, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS. Záverom uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Podľa § 243 ods. 1 cit. zákona, tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.
Odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou od 09. augusta 2012 bolo do Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z.z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého je v prípade zastavenia exekúcie pre neprípustnosť (§ 57 ods. 1 písm. g)) potrebné nariadiť pojednávanie. Súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorú prvostupňový súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu považoval rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého nemôže byť vedená exekúcia. Exekučné konanie v danom prípade začalo dňa 05. januára 2007. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení novely č. 230/2012 Z.z. bolo aj v danom prípade nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Nakoľko však z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, uvedeným spôsobom bolo účastníkom konania odňaté právo konať pred súdom.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie, zrušil aj rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, nakoľko ide o na seba nadväzujúce výroky.
Súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, a pre ktorý je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.), po opätovnom preskúmaní veci znovu rozhodne o zastavení exekúcie podľa príslušných zákonných ustanovení a súčasne sa vysporiada s návrhom oprávneného na prerušenie konania.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .