Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-103-2012.pdf
PDF · 83.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/103/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Bratislava, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: R. V., bytom T., U. XX/XX, nar. XX.XX.XXXX, o vymoženie 418,24 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 30. marca 2012, č.k. 16Er/589/2008-18, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, na príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 25.03.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na základe Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 8870/07 zo dňa 22.11.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo dňa 21.04.2008 udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Súd prvého stupňa preskúmal Zmluvu o úvere č. 3281827 zo dňa 21.02.2007, ktorú s povinným uzavrel oprávnený, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru a zistil, že právny vzťah medzi účastníkmi konania založený predmetnou zmluvou je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy mal prvostupňový súd za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným a spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním všeobecných podmienok poskytnutia úveru, konkrétne článku 17. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania prvostupňový súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Prvostupňový súd záverom dodal, že o trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi, rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Rovnako vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012, ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Podľa jeho názoru všeobecný súd nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví.
Podľa § 243 ods. 1 cit. zákona, tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.
Odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou od 9.augusta 2012 bolo do Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z.z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého je v prípade zastavenia exekúcie pre neprípustnosť (§ 57 ods. 1 písm. g)) potrebné nariadiť pojednávanie. Súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorú prvostupňový súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu považoval rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého nemôže byť vedená exekúcia. Exekučné konanie v danom prípade začalo dňa 25. marca 2008. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení novely č. 230/2012 Z.z. bolo aj v danom prípade nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Nakoľko však z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, uvedeným spôsobom bolo účastníkom konania odňaté právo konať pred súdom.
Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, a pre ktorý je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.), po opätovnom preskúmaní veci znovu rozhodne o zastavení exekúcie podľa príslušných zákonných ustanovení a súčasne sa vysporiada s návrhom oprávneného na prerušenie konania.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .