Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-28-2008.pdf
PDF · 122.55 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BN-4C/28/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bánovce nad Bebravou v konaní pred sudcom JUDr. Radoslavom Svitanom, PhD., v právnej veci navrhovateľa: H.. S. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, L., proti odporcom: 1/ Podielnické poľnohospodárske družstvo Rybany, 956 36 Rybany, zastúpený JUDr. Máriou Gbelskou, advokátkou so sídlom A. Hlinku 21, 957 01 Bánovce nad Bebravou, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, 3/ Obvodný pozemkový úrad Trenčín, so sídlom Nám. sv. Anny 7, 911 50 Trenčín, o zaplatenie 3.000.000,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žaloba sa zamieta.
Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi 1/ trovy právneho zastúpenia v sume 14 694,10 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Ostatní účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa pôvodne návrhom podaným dňa 21.11.2002, doplneným dňa 4.3.2003, domáhal voči odporcovi 1/ a pôvodnému odporcovi 3/ (SR v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne) zaplatenia majetkovej ujmy vo výške 7.422.600 Sk, ako aj vydania nehnuteľností zapísaných v k. ú. Borčany vo vložkách č. XXX, XXX, XXX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX C. XXX, a voči odporcovi 2/ zaplatenia úrokov z omeškania z čiastky 7.422.600 Sk od dňa 21.11.2003 až do zaplatenia majetkovej ujmy.
Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu Bratislava, pobočka v Nitre, č. k. 23 S 22/92 zo dňa 20.11.1992 zrušil rozhodnutie Pozemkového úradu Topoľčany zo dňa 19.8.1992. Napriek tomu, že rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným, Pozemkový úrad Topoľčany nevydal žiadne nové rozhodnutie a len listom bez zdôvodnenia a konania odmietol oprávnenej osobe plniť, pričom sa vyhovoril na údajnú ochotu odporcu v 1. rade vydať nehnuteľnosti navrhovateľovi. Odporca v 2. rade sa v právnej veci návrhu na výkon rozhodnutia, č. k. 2 Nc 35/02 vyjadril navrhovateľovi zmätočne listom, že rozhodnutie Krajského súdu Bratislava nárok na vynútiteľné plnenie nepriznalo, a preto nemôže byť ani podkladom na výkon rozhodnutia. Navrhovateľ nesúhlasí s týmto právnym názorom odporcu v 2. rade. Odporcovia v 1. až 3. rade uvádzali právneho predchodcu navrhovateľa do omylu, aby ho poškodili, t. j. aby nemal vydané nehnuteľnosti, ani živý ani mŕtvy inventár, a za neoprávnené užívanie jeho pôdy ani nájom, v konečnom dôsledku žiadne preplatenie živého alebo mŕtveho inventára alebo využitie pôdy na obhospodarovanie alebo ináč
dispozíciou vlastníckeho práva, s následkami sociálno-ekonomického úpadku právneho predchodcu navrhovateľa alebo navrhovateľa.
Navrhovateľ ďalej v návrhu uviedol, že nepozná históriu a osudy späté s uvedenými nehnuteľnosťami, ale účtuje svoju majetkovú ujmu za násilný prenájom pozemkov jeho právneho predchodcu a jeho matky od roku 1991 do roku 2002 z právneho titulu už svojho vydržaného reštitučného nároku po svojom otcovi, Y. O., ktorý prechádza na deti oprávnených osôb bez dedenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. a na základe vykonateľného rozsudku Krajského súdu, pobočka v Nitre, č. k. 23 S 22/92, a to vlastnými cenami za taký prenájom takto: trovy konania 400.000 Sk, náklady za služby 20.000 Sk, užívanie pôdy 5.500.000 Sk, užívanie živého a mŕtveho inventára 200.000 Sk, 10-percentný úrok z omeškania 622.000 Sk, trovy konania do roku 2002 10.000 Sk, náklady za služby do roku 2002 600 Sk, užívanie pôdy do roku 2002 550.000 Sk, užívanie živého a mŕtveho inventára 20.000 Sk, spolu od roku 1991 až do návrhu v roku 2002 7.422.600 Sk.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že neúčtuje nemajetkovú ujmu, lebo očakáva satisfakciu nemajetkovej ujmy samotným rozsudkom súdu a rozhodnutím majetkovej ujmy a vydaním predmetných nehnuteľností v jeho prospech, ale najmä výrokom súdu, že je to právo navrhovateľa, aby určoval kto a v akej výške prenájmu môže jeho pozemky obhospodarovať.
Súd uznesením z 10.5.2004 č. k. 4C 42/2004-171 odmietol návrh navrhovateľa na vydanie nehnuteľností zapísaných v k. ú. Borčany vo vložkách Č.. XXX, XXX, XXX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX C. XXX. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.10.2004.
Podaním zo 2.4.2009 navrhovateľ zmenil svoj návrh tak, že žiadal, aby súd uložil odporcom 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne 3.000.000 eur, včítane trov konania. Ako odporcu 2/ pritom označil Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom pôdohospodárstva SR a Ministerstvom spravodlivosti SR. Ako uviedol navrhovateľ, zaplatenia uvedenej sumy sa domáha na základe zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom štátu v znení zmien a doplnkov (zák. č. 514/2003) pre nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ktorého sa odporcovia dopustili tým, že zabrali pôdu a bez titulu ju okupujú už vyše 60 rokov. Na výzvu súdu navrhovateľ dňa 29.3.2010 výslovne uviedol, že svoj návrh v časti proti odporcovi SR v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne berie späť. Na základe toho súd uznesením z 11.6.2010 č. k. 4C/28/2008-357 zastavil konanie proti odporcovi 3/. Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal odvolanie, v ktorom uviedol, že ako navrhovateľ má dispozíciu určiť v konaní o náhrade škody jednak svojho odporcu a potom aj výšku škody. Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie okresného súdu z 11.6.2010 č. k. 4C/28/2008-357 a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.3.2011. Obsah odvolania navrhovateľa okresný súd v súlade s pokynom krajského súdu vyhodnotil ako návrh na vstup nového účastníka do konania na strane odporcu. Keďže však navrhovateľ v ďalších podaniach označil odporcov inak, súd ho výzvou zo 16.5.2012 vyzval, aby riadne a jednoznačne označil účastníkov konania na strane odporcu. Na výzvu navrhovateľ reagoval podaním z 28.5.2012, v ktorom označil odporcov tak, ako sú uvedení v záhlaví tohto rozsudku a uviedol, že žiada, aby súd vydal rozsudok, ktorým uloží odporcom, aby zaplatili navrhovateľovi spoločne a nerozdielne istinu 3.000.000 eur spolu s úrokom z omeškania od 6.7.2010 do 31.5.2012 vo výške 516.410,70 eur, včítane trov konania. Súd preto uznesením z 20.6.2012 č. k. 4C/28/2008-431 pripustil, aby do konania vstúpil ako odporca 3/ Obvodný pozemkový úrad Trenčín a súčasne pripustil zmenu návrhu v súlade s podaním navrhovateľa z 28.5.2012.
Odporca 1/ v písomnom vyjadrení k návrhu z 10.12.2004 uviedol, že sa mnohými návrhmi navrhovateľa vo veci údajných reštitučných nárokov už mnohokrát zaoberal. Navrhovateľovi nikdy nemohol dať iné stanovisko ako to, že jeho nárok je nepodložený a neodôvodnený. Nejestvuje žiadny reštitučný titul, na základe ktorého by sa navrhovateľ mohol domáhať vydania nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., pretože ním uvádzané pozemky neboli nikdy vlastnícky odňaté na štát. Navrhovateľovi preto zo strany odporcu 1/ nemohla byť a ani nebola spôsobená škoda. Okrem toho odporca 1/ vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľa na náhradu škody. Odporca 1/ žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a navrhovateľa zaviazal na úhradu trov konania a právneho zastúpenia.
V písomnom vyjadrení k zmenenému návrhu navrhovateľa zo 17.6.2010 odporca 1/ uviedol, že neexistuje žiaden právny kauzálny nexus, ktorým by navrhovateľ preukázal právny základ nároku. Žalovaný 1/ neporušil žiaden právny predpis ani nemal povinnosť splniť akúkoľvek povinnosť, ktorú by mu ukladal zákon a preto ani nemohol spôsobiť navrhovateľovi žiadnu škodu. Odporca 1/ okrem toho opätovne poukázal na už skôr vznesenú námietku premlčania.
Odporca 2/ v písomnom vyjadrení k návrhu zo 17.12.2004 uviedol, že Okresný súd v Bánovciach nad Bebravou postupoval v konaní 2 Nc 35/02 v súlade so zákonom. Navrhovateľ bol opakovane vyzývaný na doplnenie svojho nejasného podania a napriek týmto výzvam k doplneniu podania nedošlo. Navrhovateľ neuvádza, ktoré ustanovenia zákona resp. zákonov odporca 2/ porušil a v ktorom konaní resp. nekonaní došlo k porušeniu práv navrhovateľa. Odporca 2/ navrhol, aby súd návrh navrhovateľa zamietol. Odporca 2/ si trovy konania neuplatnil.
Na pojednávaní dňa 17.9.2012 navrhovateľ uviedol, že svoj nárok uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že nastali 20-ročné prieťahy, keďže reštitučný nárok bol podaný podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. a nebol stiahnutý. V tomto konaní zastupoval svojho otca Y. O.. Odporca 1/ a odporca 2/ uviedli, že zotrvávajú na svojich písomných podaniach a žiadajú návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Odporca 3/ na pojednávaní uviedol, že je pravda, že bývalému Pozemkovému úradu Topoľčany bolo doručené uplatnenie reštitučného nároku Y. O., ktorého v tom čase zastupoval navrhovateľ. Pozemkový úrad rozhodol, avšak krajský súd rozhodnutie zrušil pre nezrozumiteľnosť. Pozemkový úrad konal tak, že dňa 25.3.1993 zvolal rokovanie, na ktorom sa zúčastnilo Podielnické poľnohospodárske družstvo Rybany (ďalej len „PPD Rybany“), navrhovateľ sa ospravedlnil. Zo záverov tohto rokovania vyplýva, že nedošlo k prechodu vlastníctva na štát, vlastníctvo pôvodného vlastníka je zachované, je potrebné, aby vlastník vstúpil do rokovania s PPD Rybany o uzavretie nájomnej zmluvy. Konaním pozemkového úradu bol naplnený rozsudok krajského súdu, čo konštatovala aj kontrola Ministerstva pôdohospodárstva SR. Z toho dôvodu Obvodný pozemkový úrad Topoľčany považoval spis za ukončený a archívny a takto ho delimitoval v r. 1996 na Obvodný úrad Bánovce nad Bebravou a neskôr v r. 2004 bol spis ako archívny delimitovaný na Obvodný pozemkový úrad Trenčín. Poľnohospodárske družstvo užívalo predmetné pozemky na základe zákona č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a zákona č. 162/1990 Zb. o poľnohospodárskom družstevníctve, pozemky však ostali naďalej vo vlastníctve fyzických osôb. Keďže vlastníctvo neprešlo na štát a bolo zachované, nebolo čo reštituovať. Odporca 3/ navrhol návrh v celom rozsahu zamietnuť.
Navrhovateľ v rámci výsluchu na pojednávaní povedal, že jeho otec si uplatňoval reštitúciu podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., teda iné dôvody. Pozemkový úrad však nevydal žiadne rozhodnutie. Na listoch vlastníctva resp. pozemkovoknižných vložkách boli zapísaní jeho starí rodičia. Na otázku, či prebehlo dedičské konanie po jeho otcovi, navrhovateľ odmietol odpovedať. Na otázku, kto a akým spôsobom mu spôsobil škodu, navrhovateľ uviedol, že škodu spôsobilo družstvo, keď malo vydať pozemky a nevydalo ich, pozemkový úrad, ako aj ministerstvo spravodlivosti tým, že nemá záujem zakročiť, a tým, že ho súdy poškodzovali.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a oboznámením listinných dôkazov obsiahnutých v spise, a to najmä rozsudku Krajského súdu v Bratislave - pobočka v Nitre č. k. 23S 22/92-18, oznámenia k žiadosti o vydanie nehnuteľnosti, identifikácií parciel, pozemkovoknižných vložiek pre k. ú. Borčany č. XX, XXX, XX, XXX, XXX, XX, XX, XX, XXX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, rodného listu navrhovateľa, výpisov z listov vlastníctva pre k. ú. Borčany č. XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, pozemkovoknižnej vložky pre k. ú. Šišov č. XXX, vyjadrenia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky o preskúmaní sťažnosti, ako aj spisu Obvodného pozemkového úradu v Trenčíne č. PPL-201/96 rešt. PÚ 1193/1992 - z neho najmä uplatnenie reštitučného nároku z 1.7.1992, rozhodnutie Pozemkového úradu Topoľčany (ďalej len „PÚ Topoľčany“) z 19.8.1992, rozsudku Krajského súdu v Bratislave - pobočka v Nitre č. k. 23S 22/92-18, pozvánka na rokovanie na 16.2.1993,
pozvánka na rokovanie na 25.3.1993 s doručenkami, záznam z rokovania z 25.3.1993 podpísaný zástupcami PÚ Topoľčany a PPD Rybany, oznámenie PÚ Topoľčany k žiadosti o vydanie nehnuteľností zo 14.4.1993, odpoveď PPD Rybany na uplatnený reštitučný nárok zo 14.7.1993, oznámenie PÚ Topoľčany k žiadosti o vydanie nehnuteľností z 8.6.1993.
Z vykonaného dokazovania súd zistil tento skutkový stav: Otec navrhovateľa Y. O., zastúpený navrhovateľom, uplatnil podaním z 1.7.1992 adresovaným PÚ Topoľčany reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. PÚ Topoľčany rozhodnutím z 19.8.1992 rozhodol, že Y. O. nespĺňa podmienky zákona na vydanie nehnuteľností (prinavrátenie vlastníckeho práva) podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. z toho dôvodu, že ním uplatňované nehnuteľnosti sú vo vlastníctve fyzických osôb a nie vo vlastníctve čsl. štátu. Krajský súd v Bratislave - pobočka v Nitre rozsudkom z 20.11.1992 č. k. 23S 22/92-18 zrušil rozhodnutie PÚ Topoľčany a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že ide o nepreskúmateľné a nezrozumiteľné rozhodnutie, keďže nemá požadované náležitosti vo výrokovej časti a absolútne postráda náležitosti odôvodnenia podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Následne PÚ Topoľčany zvolal rokovanie vo veci doriešenia reštitučného nároku Y. O. na deň 25.3.1993. Pozvánka na toto rokovanie bola doručená navrhovateľovi aj PPD Rybany dňa 1.3.1993. Navrhovateľ sa listom z 3.3.1993 ospravedlnil s tým, že účasť oprávnenej osoby na konaní ostáva zbytočná, nakoľko k žiadnemu plneniu v tomto smere doposiaľ neprišlo. Zo záznamu z rokovania z 25.3.1993 vyplýva, že sa na ňom dospelo k záveru, že keďže nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva štátu a sú vo vlastníctve fyzických osôb, je potrebné postupovať podľa § 22 zákona č. 229/1991 Zb. a to tak, aby vlastník nehnuteľností vstúpil do konania priamo s užívateľom PPD Rybany. PÚ Topoľčany informoval Y. O. listom zo 14.4.1993, že PÚ nie je v danej veci príslušný ďalej konať z toho dôvodu, že vlastníctvo nehnuteľností neprešlo na štát a odporučil mu, aby vstúpil do priameho rokovania s PPD Rybany a požiadal o postup v zmysle § 22 a § 20 zákona č. 229/1991 Zb. Toto stanovisko PÚ Topoľčany potvrdil aj ďalším listom z 8.6.1993 po tom, čo navrhovateľ listom z 28.5.1993 urgoval vydanie rozhodnutia. PPD Rybany listom zo 14.7.1993 oznámilo navrhovateľovi, že jeho nárok nie je možné kvalifikovať ako reštitučný nárok, že preukázané je vlastníctvo Y. O. iba k výmere 0,5041 ha a že družstvo má záujem o usporiadanie vlastníckych a užívacích vzťahov a po preukázaní vlastníctva je ochotné uspokojiť nároky navrhovateľa. PPD Rybany zaslalo navrhovateľovi návrh nájomnej zmluvy, ktorý však navrhovateľ vrátil s tým, že je právne irelevantný.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, zákon sa vzťahuje na: a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.
Podľa § 1 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb., ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6 zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a majú trvalý pobyt na jej území, deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom.
Podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm. a) začne
osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred pozemkovým úradom sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom konaní.
Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. (s účinnosťou od 1.7.2003), právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. v) môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 2004. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.
Podľa § 6 ods. 1 písm. v) zákona č. 229/1991 Zb. (s účinnosťou od 1.7.2003), oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prechodu na štát podľa osobitného predpisu, ak sa nachádzajú na území vojenského obvodu Javorina.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.
Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., povinnosť poskytnúť náhradu podľa odseku 1 má právnická osoba, ktorá tieto veci prevzala, alebo jej právny nástupca, a to v lehote 60 dní, ak sa účastníci nedohodnú inak. V prípade, že táto právnická osoba uhradila štátu hodnotu živého a mŕtveho inventára a zásob, má právo na preplatenie sumy, ktorú ako náhradu zaplatila, voči štátu; tento nárok možno uplatniť na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky v lehote 60 dní od poskytnutia náhrady.
Podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb., dňom účinnosti tohto zákona zanikajú tieto práva k majetku uvedenému v § 1 ods. 1: a) právo družstevného užívania k združeným pozemkom vlastníkov, ktorí nie sú členmi poľnohospodárskeho družstva.
Podľa prvej vety § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho pozemku nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bol pozemok podľa druhej časti tohto zákona vydaný, medzi nimi nájomný vzťah, ktorý možno vypovedať k 1. októbru bežného roka.
Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (účinného v čase podania žaloby), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh je nedôvodný, a to z viacerých dôvodov.
Pokiaľ ide o uplatnenie nároku navrhovateľa voči odporcovi 3/, podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. sa oprávneným osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu. Z listinných dôkazov, najmä pozemkovoknižných vložiek a listov vlastníctva vyplýva, že pozemky, ktorých vydanie navrhovateľ uplatňoval z titulu reštitučného nároku, nikdy neprešli na štát alebo na inú právnickú osobu. Preto neboli splnené podmienky na vydanie pozemkov (vrátenie vlastníckeho práva) podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb.
Základným predpokladom uplatnenia zodpovednosti za škodu nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj všeobecne predpokladom akéhokoľvek nároku na náhradu škody je preukázanie vzniku škody osobou, ktorá o sebe tvrdí, že bola poškodená či už konaním alebo nekonaním štátneho orgánu alebo iného subjektu. V tomto prípade však navrhovateľ nijako nepreukázal, že mu vznikla škoda. Z pôvodného návrhu vyplýva, že navrhovateľ uplatňoval náhradu za užívanie pôdy, za užívanie živého a mŕtveho inventára, ďalej náklady za služby, trovy konania a úrok z omeškania. Pokiaľ ide o náhradu za užívanie pôdy a náhradu za užívanie živého a mŕtveho inventára, ako bolo uvedené vyššie, predmetné pozemky v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 neprešli na štát alebo na iné právnické osoby a právni predchodcovia navrhovateľa boli naďalej evidovaní v pozemkovoknižných vložkách ako vlastníci. Zo zákona - podľa § 22 ods. 1 písm. a) a § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. - dňom účinnosti tohto zákona zaniklo právo družstevného užívania k predmetným majetkom a vznikol nájomný vzťah. Navrhovateľ resp. jeho právni predchodcovia mohli po preukázaní právneho nástupníctva po vlastníkoch zapísaných v pozemkovoknižných vložkách uplatniť nájomné za užívanie pôdy voči užívateľovi tejto pôdy. Pokiaľ ide o ďalšie položky (náklady za služby a trovy konania), ktoré navrhovateľ uplatňoval, z návrhu nebolo jasné, náklady za aké služby a trovy akého konania mal navrhovateľ na mysli. V pôvodnom návrhu navrhovateľ uviedol, že ocenil uvedené položky vlastnými cenami, avšak neuviedol rozpis konkrétnych vynaložených nákladov ani nepredložil súdu žiaden návrh na dokazovanie k preukázaniu konkrétnej výšky škody, ktorá mu mala vzniknúť. V zmenenom návrhu z 2.4.2009 navrhovateľ vôbec neuviedol, z akej konkrétnej škody odvodzuje nárok na zaplatenie 3.000.000 eur.
Keďže súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal konkrétnu škodu, ktorá mu vznikla, nepovažoval za nevyhnutné preukazovať splnenie ďalších podmienok uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorými sú najmä nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Okrem toho súd z pripojeného spisu Pozemkového úradu Topoľčany zistil, že žiadateľom v reštitučnom konaní bol Y. O., otec navrhovateľa, zastúpený navrhovateľom. Účastníkom reštitučného konania teda bol Y. O., nie navrhovateľ. V súdnom konaní navrhovateľ nepreukázal, že je dedičom po Y. O. a na otázku, či prebehlo dedičské konanie po jeho otcovi, odmietol odpovedať. Argumentoval tým, že reštitučný nárok prechádza na deti oprávnených osôb bez dedenia podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991
Zb. Takáto interpretácia zákona je však mylná. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. sú oprávnenými osobami (aj bez dedenia) deti a manžel len vtedy, ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 13, teda pred 31. decembrom 1992. Preto ak k 31. decembru 1992 bol žiadateľom o vydanie pozemkov Y. O., nemohol reštitučný nárok uplatniť aj navrhovateľ, jeho syn. Účastníkom reštitučného konania bol Y. O. a ak zomrel po 31. decembri 1992, iná osoba sa už nemohla stať oprávnenou osobou podľa hmotnoprávnych ustanovení (pre uplynutie prekluzívnej lehoty), mohla len vstúpiť do jeho práv na základe procesného preukázania nástupníctva. Neobstojí ani argument navrhovateľa, že lehota bola predĺžená novelou zákona č. 229/1991 Zb. do 31. decembra 2004, pretože toto predĺženie (§ 13 ods. 3 s odkazom na § 6 ods. 1 písm. v) sa týkalo len nehnuteľností na území vojenského obvodu Javorina, čo nie je prípad navrhovateľom uplatňovaných pozemkov.
Pokiaľ ide o odporcu 1/, navrhovateľ tak v písomných podaniach ako aj počas pojednávania vyhlásil, že v konaní uplatňuje nárok na náhradu majetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. Podľa tohto zákona (§ 1 ods. 1, § 18 ods. 1) však zodpovedá len štát a to len za škodu spôsobnú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa tohto zákona nemožno uplatňovať zodpovednosť fyzických alebo právnických osôb. Vo vzťahu k odporcovi 1/ je preto vylúčené uplatnenie zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. Súd však posúdil nárok voči odporcovi 1/ aj na základe všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Aj tu platí, že predpokladom nároku na náhradu škody je preukázanie vzniku škody. Ako však bolo uvedené vyššie, navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu konaním alebo nekonaním niektorého z odporcov bola spôsobená konkrétna škoda.
Pokiaľ ide o odporcu 2/, navrhovateľ - okrem toho že nepreukázal vznik škody - ani neoznačil žiadne konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup súdu alebo iného štátneho orgánu, za ktorý by zodpovedal štát zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR.
Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa vo vzťahu ku všetkým trom odporcom zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Odporcovia mali v konaní plný úspech, o priznanie náhrady trov konania vo výške trov právneho zastúpenia požiadal len odporca 1/, preto súd rozhodol tak, že priznal náhradu trov konania odporcovi 1/ a ostatní účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o výšku náhrady trov právneho zastúpenia odporcu 1/, súd priznal náhradu za štyri úkony právnej služby, a to prevzatie veci vrátane prvej porady s klientom (1.12.2004), písomné vyjadrenie k návrhu (10.12.2004), vyjadrenie k zmenenému návrhu (15.6.2010), účasť na pojednávaní (17.9.2012), z toho prvé dva úkony z tarifnej hodnoty 7.422.600 Sk podľa pôvodného návrhu (podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. - 2 x 27.495,20 Sk) a ďalšie dva úkony z tarifnej hodnoty 3.000.000 eur podľa zmeneného návrhu (podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. - 2 x 6.422,45 eur). Súd tiež priznal paušálnu náhradu hotových výdavkov podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (2 x 136 Sk) resp. podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (7,21 eur a 7,63 eur).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie písomne na Okresný súd Bánovce nad Bebravou do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v štyroch rovnopisoch. Ak potrebný počet rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
- sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali,
- odvolacím súdom by mal byť schválený zmier;
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností;
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.);
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.