Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-156-2024.pdf
PDF · 87.24 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/156/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 15.05.2024, č. k. 11Nt/15/2023-33, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 13.08.2024 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Galanta napadnutým uznesením zo dňa 15.05.2024, č. k. 11Nt/15/2023-33, rozhodol tak, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamieta návrh odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne v prvom stupni na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 14T/41/2022, nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 33-37 spisu. Proti tomuto uzneseniu podal ihneď, po vyhlásení uznesenia, sťažnosť odsúdený (č. l. 32 spisu), ktorú následne odôvodnil písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu (č. l. 40-41 spisu) ako aj vlastným písomným podaním (č.l. 43 spisu). V odôvodnení sťažnosti odsúdený prostredníctvom svojho obhajcu namietal nasledovné: 1/ v prípravnom konaní ako aj v konaní na vyššie uvedenom súde obžalovanému nebol predložený žiaden listinný dôkaz, ktorým by obžaloba, ani poškodená osoba preukázala skutočnú škodu na predmetnom osobnom aute; 2/ zároveň nie je zohľadnená skutočnosť, že predmetné osobné auto bolo rok výroky 2016, pričom nie sú uvedené základné a zásadné skutočnosti - počet najazdených kilometrov, či bolo predmetom nejakých opráv, reálna zostatková hodnota, dôkaz o tom, že poškodená dala súhlas k tomu, aby na predmetnom osobnom aute mohli jazdiť aj iné osoby a ktoré osoby na tomto motorovom vozidle okrem poškodenej jazdili; 3/ súd nemal za preukázané, či predmetné osobné motorové vozidlo je tzv. totálkou, pričom je bežné, že aj pri totálke sú použiteľné zachované jeho fragmenty k predaju; 4/ nie je tu predložený dôkaz o tom, či bolo motorové vozidlo opravené a je nejakou osobou prevádzkované alebo bolo zlikvidované podľa právnej úpravy o odpadoch; 5/ naďalej zotrváva na svojom ústnom prednese, že listiny o poučení bol vyzvaný k podpísaniu, pričom nebol poučený o tom, aká právne dôsledky sú spojené s jeho vlastnoručným podpisom. Uvádza, že počas celého hlavného pojednávania bol v strese; 6/ obžalovaný na hlavnom pojednávaní nebol zastúpený obhajcom a súd ho nepoučil o tom, že má právo požiadať súd, aby mu bol pridelený obhajca ex offo. V tom čase obžalovaný by takúto možnosť využil; 7/ z vyššie uvedenej skutočnosti vyplýva aj skutočnosť, že nepodal opravný prostriedok, o nevyužití práva podať opravný prostriedok - následky - nebol poučený, ale ihneď bol eskortovaný do príslušného ÚVTOS (najprv Leopoldov, následne Dubnica nad Váhom);
8/ odsúdený poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní neboli produkované žiadne priame dôkazy o jeho vine, kamerový záznam to nepotvrdil a odkaz - dôkaz zapaľovač nebol nájdený pri vozidle, ale na inom mieste, pričom odsúdený mal za to, že na inkriminované miesto mohol byť zapaľovač dodaný inou osobou, ktorá mala prístup k jeho osobným veciam. Obžalovanému predmetný zapaľovač nebol daný na opoznanie, ani na vyjadrenie, či je to jeho zapaľovač. Mal za to, že nebola aplikovaná zásada in dubio pro reo. 9/ dokazovanie vykonané vyššie uvedeným súdom pred vydaním trestného rozkazu vykazuje vyššie uvedené vady a súd dospel predčasne k záveru, že v tom čase obvinený má riadne dokázanú vinu, spôsobenú škodu, ktorá bola unáhlene riešená v adhéznom konaní, keď súd poškodenú vo zvyšku odkázal na civilné konanie. Odsúdený mal za to, že splnil právne podmienky k tomu, aby boli zistené podmienky na povolenie obnovy konania, nakoľko mal za to, že vyššie uvedené dôvody vykazujú z procesného i hmotnoprávneho hľadiska neodstrániteľne právne vady, ktoré je možné odstrániť len v rámci povolenia obnovy konania. Záverom navrhol napadnuté uznesenie zrušiť, povoliť obnovu konania, v rámci ktorej budú vykonané všetky dôkazy, ako boli na pojednávaní na vyššie uvedenom súde prednesené dňa 15.05.2024. Okresný prokurátor sa ihneď, po vyhlásení napadnutého uznesenia, vzdal práva na podanie sťažnosti (č. l. 31 spisu). Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti postupoval podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku tým, že preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie predchádzajúce jeho vydaniu, pričom dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Z obsahu spisového materiálu sťažnostný súd zistil, že vykonaným dokazovaním dospel okresný súd k správnemu právnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na to, aby bolo možné návrhu odsúdeného o povolenie obnovy konania vyhovieť. Sťažnostný súd si závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje, bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V tejto súvislosti sťažnostný súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018). Nad rámec uvedeného okresným súdom v napadnutom uznesení sťažnostný súd vo všeobecnosti uvádza, že pre povolenie obnovy konania vo všeobecnosti musia byť kumulatívne splnené dve podmienky. Musia nastať skutočnosti súdu skôr neznáme a zároveň musia byť spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre páchateľa v tomto prípade vo výroku o vine a treste. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v konkrétnej trestnej veci dôkazom, a ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz, síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého zmyslom je odstránenie nedostatkov v skutkových zisteniach alebo vo výroku o treste, ku ktorým došlo preto, lebo v pôvodnom konaní neboli známe všetky podstatné skutočnosti a dôkazy, nakoľko tieto vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Uvedeným mimoriadnym opravným prostriedkom je možné zrušiť právoplatné rozhodnutie vo veci, ale len vtedy, pokiaľ sú na to splnené podmienky, pričom súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť rozhodnutia. Predpokladom obnovy konania je existencia skutočností a dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia a tieto sú tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. V konaní o povolení obnovy konania neplatí revízny princíp. V praxi to znamená, že na základe ustanovenia § 394 Trestného poriadku nie je v konaní o povolenie obnovy konania daná možnosť preskúmavať procesný postup súdu v pôvodnom konaní ani vecnú správnosť jeho rozhodnutia. Záver teoretického exkurzu možno zhrnúť tak, že účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne (t. j. konečným výpočtom) stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené.
Vzhľadom na uvedené aj krajský súd dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku v predmetnej trestnej veci neboli splnené. Pokiaľ ide o posudzovaný prípad, odsúdený bol trestným rozkazom Okresného súdu Galanta zo dňa 07.10.2022, č. k. 14T/41/2022-247, právoplatným dňa 29.11.2022, uznaný za vinného z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov, ktorého výkonu mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky. Trestný rozkaz bol odsúdenému doručený do vlastných rúk dňa 18.11.2022 (o čom svedčí doručenka založená v spise na č.l. 250), odpor voči nemu nepodal ani odsúdený ako ani prokurátor. Nepodanie odporu oboma stranami konania malo za následok, že trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Je teda zrejmé, že sa v danej veci nevykonalo hlavné pojednávanie, teda ani žiadne ďalšie dokazovanie ohľadom viny odsúdeného, vina bola ustálená na základe výsledkov skráteného vyšetrovania. Tým, že odsúdený nepodal odpor proti trestnému rozkazu, sa súčasne vzdal aj práva na vykonanie kontradiktórneho hlavného pojednávania, teda konania, na ktorom by sa pred súdom vykonávali dôkazy postupom upraveným v Trestnom poriadku. Na druhej strane to ale neznamená, že by trestný rozkaz bol vydaný bez toho, aby bola vina odsúdeného bezpečne preukázaná. Totiž sudca môže v zmysle ust. § 353 ods. 1 Trestného poriadku vo veci rozhodnúť trestným rozkazom len vtedy, ak je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi. O taký prípad išlo aj v tejto trestnej veci, kde spáchanie skutku odsúdeným bolo podľa názoru krajského súdu ustálené nielen na základe dôveryhodných výpovedí svedkýň poškodenej D. E. a F. E., ale aj na základe listinných dôkazov a to znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2021/13730, znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru, ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2021/13391. Je treba tiež dodať, že len subjektívna nespokojnosť a nesúhlas odsúdeného s postupom orgánov činných v trestnom konaní ako aj jeho nespokojnosť s postupom a rozhodnutím súdu nemôže viesť k povoleniu obnovy konania. Ak v súčasnosti odsúdený poukazuje na iný priebeh skutku, tieto jeho tvrdenia nemôžu, vzhľadom na všetky vyššie vymenované dôkazy, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, ktorá bola spoľahlivo preukázaná viacerými, na seba nadväzujúcimi dôkazmi v základnom konaní. Odsúdený napokon nepoukázal na žiadne iné dôkazy, ktoré by dokázali vyvrátiť spáchanie skutku odsúdeným alebo spochybniť výsledky vykonaného dokazovania v základnom konaní. Napokon nevyužitie opravných prostriedkov zo strany odsúdeného tiež nemožno hodnotiť spätne ako nelogický krok z jeho strany. Bolo plne v kompetencii odsúdeného, či sa obvineniu brániť bude alebo nebude bez ohľadu na motiváciu. V konečnom dôsledku vyššie uvedené dve súladné výpovede spolu s uvedenými listinnými dôkazmi boli v pôvodnom konaní podľa názoru krajského súdu nepochybne dostačujúce pre uznanie viny odsúdeného. Čo sa týka sťažnostnej námietky obhajoby, že nepodal opravný prostriedok, o nevyužití práva podať opravný prostriedok nebol poučený, túto námietku je treba vyhodnotiť ako nedôvodnú. Totiž, z ustanovenia § 355 ods. 3 a nasl. Trestného poriadku nevyplýva povinnosť súdu poučiť obvineného o následkoch podania odporu, resp. nepodania odporu. Súd nie je povinný nad rámec zákonných poučení obvinenému vysvetľovať zmysel a účinky každého procesného úkonu. Súd I. stupňa v danom prípade postupoval správne a podľa ustanovení Trestného poriadku. Ďalej, čo sa týka sťažnostnej námietky obhajoby, že odsúdený na hlavnom pojednávaní nebol zastúpený obhajcom a súd ho nepoučil o tom, že má právo požiadať súd, aby mu bol pridelený obhajca ex offo, rovnako aj táto námietka je nedôvodná. A. B. na svojom výsluchu v postavení zadržaného-podozrivého zo dňa 12.10.2021 bol poučený podľa § 34 Trestného poriadku o svojom práve zvoliť si obhajcu a o práve vykonávať právo na obhajobu cestou svojho obhajcu, či o práve na povinnú obhajobu, resp. práve na ustanovenie obhajcu v prípade, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, pričom uviedol, že poučeniu porozumel v plnej miere a berie ho na vedomie. Po vznesení obvinenia na výsluchu v procesnom postavení obvineného bol A. B. opätovne poučený o možnosti zvoliť si obhajcu (č.l. 35 spisu) alebo žiadať o ustanovenie obhajcu, avšak obhajcu si nezvolil a ani nežiadal, aby mu bol obhajca ustanovený. Nad rámec uvedeného je treba k tým sťažnostným námietkam obhajoby poukazujúc na psychický stav (stres) odsúdeného na hlavnom pojednávaní ako aj absentujúcemu poučeniu odsúdeného na hlavnom pojednávaní pripomenúť, že v prejednávanom prípade nebolo nariadené hlavné pojednávanie z dôvodu, že A. B. bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom, voči ktorému ani jedna z procesných strán nepodala odpor, teda k jeho odsúdeniu došlo bez vykonania kontradiktórneho hlavného pojednávania.
Pokiaľ ide o sťažnostnú námietku obhajoby poukazujúc v súhrne na výrok o náhrade škody, k tejto námietke krajský súd pripomína, že podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu. Potom namietané skutočnosti odsúdeným, ohľadom výroku o náhrade škody, na ktorý odsúdený poukazuje, ako aj všetky nesprávnosti v postupe súdov, ktoré viedli k vydaniu právoplatného rozhodnutia vo veci odsúdeného, ohľadne ktorého sa domáha obnovy konania, boli prvostupňovému súdu známe už v čase rozhodovania o vine a treste obžalovaného. Súd sa týmito dôkazmi, respektíve náhradou škody zaoberal a tieto vyhodnotil. Nie je v právomoci súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na povolenie obnovy konania, aby sa zaoberal vecnou správnosťou hodnotenia dôkazov, ani správnosťou postupu súdu, ktorý rozhodol v merite veci. V tomto smere tunajší súd poukazuje na správne odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom sa prvostupňový súd zaoberá povahou obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku a z toho vyplývajúceho oprávnenia súdov posudzovať skutkové a právne otázky. Rovnako možno odkázať aj na tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej prvostupňový súd definuje, čo je možno považovať za nové dôkazy alebo nové skutočnosti, spôsobilé privodiť rozhodnutie o povolení obnovy konania. Potom aj krajský súd zastáva názor, že v tomto prípade nejde o novú skutočnosť, ale o skutočnosť, ktorá nie je Trestným poriadkom zamýšľaným ani predpokladaným dôvodom/podmienkou obnovy konania. Spôsob, akým sa súd vysporiadal s tvrdenými skutočnosťami odsúdeným, nemôže byť dôvodom na rozhodnutie o povolení obnovy konania a to aj napriek tomu, že odsúdený s rozhodnutím súdov o tejto otázke nesúhlasí. Totiž samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jej právnymi názormi (I. ÚS 50/04) alebo hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Inak vyjadrené, právo na spravodlivý proces negarantuje osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté odsúdeným. Z uvedených dôvodov je potom potrebné považovať za nedôvodné ostatné sťažnostné námietky odsúdeného, ktoré sú odôvodňované rovnakými argumentmi, ako jeho návrh na povolenie obnovy konania, príp. tými argumentami, ktoré vyslovil na verejnom zasadnutí pred okresným súdom. V intenciách už uvedeného okresným súdom v napadnutom uznesení krajský súd uzatvára, že odsúdeným uvádzané skutočnosti nemajú povahu dôkazov a skutočností, ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom konaní) neznáme a ktoré by v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku mohli viesť k zmene rozhodnutia o vine a treste odsúdeného. Krajský súd sa preto so záverom okresného súdu v celom rozsahu stotožnil a na podklade vyššie uvedených dôvodov nepovažoval námietky odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti za opodstatnené a neakceptoval ich. Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by odôvodňovali zrušenie, resp. zmenu napadnutého uznesenia, sťažnosť odsúdeného zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.