Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Er-5352-2007.pdf
PDF · 120.94 KB
Case nature
Area
Subarea
11Er/5352/2007
Uznesenie
Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti Q. R. L., S.. XX.X.XXXX, M. M., V. XXX vedenej pod značkou EX 6239/07 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 236,21 Eur s prísl., takto
rozhodol:
Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e.
Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
Súd súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie n e v y l u č u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 018165 zo dňa 10.12.2007 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora na uspokojenie pohľadávky oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, vo výške 236,21 Eur istiny s príslušenstvom (0,25 % úrokom z omeškania denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR 6264/07 zo dňa 4.9.2007.
V exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie sumy 246,17 Eur spolu s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 221,74 Eur od 19.6.2007 do zaplatenia a náhradou trov konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 28.2.2007, záväzky z ktorej povinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 45 ods. 1, 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či existuje resp. neexistuje dôvod pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.
Podľa článku 1 ods. 1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.
Podľa §1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov(ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru 1) na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, 2) ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona 2a) pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na trhu.
Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 28.2.2007 zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. To, že formulár, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ účinného od 1.1.2008, ako aj poukazom na znenie § 1 ods.2,3 a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 3 prebratá do právneho poriadku SR smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na ktoré druhy úverov sa nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením § 1 ods.2 a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods.1 smernice 87/102/EHS sa táto smernica vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2 ods.1. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/EHS, ale aj predpisu ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné.
Podľa § 53 ods.1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.
Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Podľa čl. 6 ods.1, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.
Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods.4 OZ obsahuje exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Avšak aj keď sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom v § 53 ods. 3 OZ v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od spotrebiteľa aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/ alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Už v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa tieto nekalé podmienky nachádzali v prílohe smernice 93/13 EHS v ods.1 pod písm. e) a q), preto práve z uvedenej okolnosti je potrebné vychádzať pri výklade príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 ods. 3 OZ. Pre výklad uvedeného ustanovenia je ďalej podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný, neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) smernice 93/13/ EHS výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.
Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1 smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto rozsudku na uvedenú otázku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov, pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Opomenul taktiež na skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, osobitne čl. 6 ods.1. Keďže zmysel, cieľ a účel vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom rovnakú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie §53 OZ o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice 93/13/EHS, to znamená, že najmä bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy súd ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia
a cieľov smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným právom.
Podľa § 4ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol. Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo nežiadúci. V posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie sumy 236,21 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje sadzbu úroku z omeškania 91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17, strany si sa „dohodli“ , že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Ako je uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa
§57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku a zároveň v zmysle toho istého ustanovenia zákona zastavil, a teda rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom k tomu, že v predmetnej exekučnej veci sú dané viaceré dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré súd vo svojom rozhodnutí poukázal, súd za daného stavu nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, keďže exekúciu zastavil.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súdny exekútor svojim podaním oznámil, že v prípade rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie si trovy uplatní, ale až do právoplatného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie je poverený na vykonanie exekúcie v danej veci. Vyčíslenie trov exekúcie by preto v tomto štádiu bolo predčasné, nakoľko nemusí zodpovedať realite, vzhľadom na ďalšie vykonané úkony v prebiehajúcom exekučnom konaní.
K uvedenému súd uvádza, že súdny exekútor má v zmysle § 37 ods. 1 veta druhá Exekučného poriadku, pokiaľ ide o trovy exekúcie postavenie účastníka konania, a teda podľa názoru súdu má na výzvu súdu povinnosť vyčísliť trovy exekúcie. V uvedenej exekučnej veci tak súdny exekútor na výzvu súdu neurobil. Z gramatického a logického výkladu § 200 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o trovách exekúcie, ak rozhodne o zastavení exekúcie. Vzhľadom k tomu, že súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil a súdny exekútor si náhradu trov exekúcie na výzvu súdu nevyčíslil a exekučný spis nepredložil, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní od doručenia uznesenia na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.