Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20P-88-2011.pdf
PDF · 102.58 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-20P/88/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V v právnej veci navrhovateľky: J.. F. V., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom P. XX, A., proti odporcovi: J.. P. V., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom P. XX, A., zastúpený advokátkou: JUDr. Laura Bíróová, so sídlom Klincová 37/B, Bratislava, o určenie výživného na manželku, takto
rozhodol:
I. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke titulom výživného na manželku za obdobie od 08.11.2011 do 06.02.2012 sumu 668,50 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .
III. Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným súdu dňa 08.11.2011 sa navrhovateľka domáhala určenia výživného na manželku voči odporcovi. Navrhovateľka žiadala, aby bol odporca zaviazaný prispievať jej na jej výživu sumou 300 eur mesačne s odôvodnením, že účastníci, ktorí uzavreli manželstvo dňa 23.02.1980, viedli spokojní a usporiadaný manželský život až do r. 2005. Spolužitie s odporcom sa však od tohto času stalo veľmi problematické. Navrhovateľka sa vo vzťahu cítila osamelá a nepotrebná, pričom u odporcu nenachádzala pomoc, podporu a porozumenie. Svoje problémy riešila alkoholom, od ktorého sa postupne stala závislou. Viac ako rok pred podaním návrhu sa však začala zo závislosti liečiť. Odporca, ktorý ju v minulosti sám k liečeniu nabádal, však začal reagovať pre ňu nepochopiteľne, keď ju sústavne znevažuje, komentuje jej konanie a vysmieva sa jej, čo navrhovateľka vníma tak, že mu nevyhovuje, že sa dostáva zo závislosti. Obviňuje ju z vymyslených skutkov, útočí na ňu verbálne aj fyzicky, pričom jeho agresivita sa vystupňovala po tom, čo mu dala navrhovateľka najavo, že pozná ženu, s ktorou dlhšiu dobu udržiava mimomanželský styk. Konflikty vznikajú aj preto, že zo svojho zárobku, ktorý je o viac ako polovicu nižší, než výsluhový dôchodok odporcu, nie je schopná finančne prispievať na náklady na bývanie. Z neustáleho stresu má navrhovateľka zdravotné problémy a dokonca bola hospitalizovaná. Odporca o jej zdravotnom stave vie a tiež je uzrozumený s tým, že sa lieči zo závislosti od alkoholu a v súvislosti s týmto liečením berie antidepresíva. Po návrate z hospitalizácie a z práceneschopnosti, počas ktorej sa zdržiavala u svojich rodičov ju odporca fyzicky napadol z dôvodu, že telefonovala s rodičmi, pričom zranenie, ktoré jej spôsobil si vyžiadalo lekárske ošetrenie a dvojtýždňovú práceneschopnosť. Navrhovateľka má vyššie náklady na oblečenie, keďže v práci prichádza do kontaktu so stránkami, náklady na lieky a tiež na ubytovanie, šport a rekreáciu, keďže sa cez víkendy zdržiava mimo bydlisko, aby sa vyhla atakom odporcu. Odporca hradí náklady na spoločný byt vo výške 210,72 eur, pričom všetky ostatné potreby si zabezpečuje každý samostatne.
Odporca s návrhom nesúhlasil, pričom poukázal na to, že kríza v ich manželstve v r. 2005 nastala po tom, čo požívanie alkoholických nápojov vo zvýšenej miere u navrhovateľky nadobudlo také rozmery, že situáciu musel riešiť v spolupráci so svojimi deťmi, keďže sa navrhovateľka prestala starať o rodinu a chod domácnosti a zanedbávala všetko, vrátane seba. Sám začal mať zdravotné problémy. Keď jej oznámil, že má rakovinu, v afekte na neho pod vplyvom alkoholu viac krát mimoriadne vulgárne vystúpila. Väčšina zdravotných problémov navrhovateľky je spôsobená jej alkoholizmom, resp. problémy pohybového aparátu sa datujú od zranenia, ktoré si spôsobila pri športovom dni zamestnávateľa a nemajú žiadnu príčinnú súvislosť s jeho konaním. V neskoršom vyjadrení prostredníctvom svojej právnej zástupkyne súdu oznámil, že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňom 06.02.2012 a poukázal na to, že priznanie manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Svoje vlastné mesačné náklady na živobytie, vrátane nákladov spojených s užívaním spoločného bytu, si v rozhodnom období pri príjme 1.218,31 eur vyčíslil vo výške 1.045,- eur, poukazujúc na čo konštatoval, že ich životná úroveň v čase, kedy boli manželia bola rovnaká.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov Y. V. a V. V. - detí účastníkov konania, oboznámením sa so sobášnym listom účastníkov, potvrdením o príjmoch účastníkov, výške vyplatených nemocenských dávok navrhovateľke, potvrdeniami o zdravotnom stave odporcu, zápisnicou svedka - poškodeného z konania vedeného OR PZ Bratislava V pod ČVS: ORP-1063/OEK-B5-2011 MP, oboznámil sa s obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 7C 235/2011, ako aj ostatnými na vec sa vzťahujúcimi listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:
Účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 23.02.1980 v Košiciach. Toto manželstvo, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Košice - Západ vo zväzku X, ročník XXXX na str. XXX pod por. č. XX, bolo rozvedené po začatí predmetného konania rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 7C 235/11-37 zo dňa 10.01.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.02.2012. Príčinu rozvratu manželstva súd videl v skutočnosti, že účastníci sa v dôsledku rozdielnosti pováh nevedeli dohodnúť o základných otázkach manželského života a následkom nedorozumení došlo medzi nimi k odcudzeniu.
Zo zhodných tvrdení účastníkov konania ako aj výpovedí vypočutých svedkov vyplynulo, že do r. 2005 účastníci viedli usporiadaný manželský život, pričom užívanie alkoholických nápojov navrhovateľkou do tejto doby vážne neohrozovala chod domácnosti a rodiny. Alkohol príležitostne požíval aj odporca, čo odôvodňoval charakterom, náročnosťou a zodpovednosťou jeho práce v letovej prevádzke a potrebou ventilovania stresu z práce. V r. 2005 sa však naplno prejavila závislosť navrhovateľky na alkohole, pričom alkohol kombinovala s liekmi, čo malo za následok vážne zhoršenie vzťahov tak s odporcom, ako aj s deťmi, ktoré už boli v tom čase plnoleté, avšak s rodičmi viedli spoločnú domácnosť. Navrhovateľka, ktorá pôvodne viedla hospodárenie rodiny, postupne začala finančné záležitosti zanedbávať. Preto jej odporca v marci 2005 zrušil užívacie právo k spoločnému účtu. Náklady spojené s užívaním bytu začal uhrádzať odporca. Postupne začal každý z účastníkom hospodáriť sám. Oddelili si izby a každý si začal aj sám upratovať. Navrhovateľka prestala variť a začala sa pod vplyvom alkoholu strániť rodiny, resp. rodinný život bol poznačený množstvom konfliktov a stresujúcich situácií, ktoré opísali deti účastníkov vo svojich výpovediach. Po tom, čo napríklad šoférovala pod vplyvom alkoholu jej odobrali kľúče od auta, z ekonomických dôvodov jej obmedzili prístup k telefónu a internetu, alebo uschovali kľúče od izby, v ktorej sa zamykala z obavy o jej život, keďže jej mladšia sestra sa zadusila zvratkami práve pod vplyvom alkoholu. Po vážnejších osobných nezhodách s navrhovateľkou sa osamostatnil najskôr syn (v r. 2008) a neskôr aj dcéra účastníkov (v r. 2010). K vážnosti svojho stavu bola navrhovateľka zjavne nekritická a nebola schopná začať s liečením ani na naliehanie odporcu a detí, ktorí sa snažili navrhovateľke aj v záujme ochránenia rodiny a jej zdravia v rámci svojich možností pomôcť, a v rámci toho aj drastickejšími spôsobmi vyprovokovať k liečbe (prehrávali jej napr. opakovane video, na ktorom bola pod vplyvom alkoholu), čo však navrhovateľka neprijímala a evidentne ako pomoc vo svojom stave nevnímala. Odporca spolu s deťmi tvrdili, že konzultovali svoj postup voči navrhovateľke s viacerými lekármi, avšak nedokázali ju primäť, resp. dostatočne namotivovať k tomu, aby sa sama rozhodla liečiť. K liečeniu a následnej abstinencii sa navrhovateľka odhodlala až v r. 2010 a to pod hrozbou straty zamestnania, keď pri kontrole počas pracovnej doby bolo navrhovateľke zistených 1,8 promile alkoholu v krvi. So začatím ambulantnej liečby, ktorú konečne navrhovateľka akceptovala, jej pomohol syn, ktorého si po uvedenej kontrole zavolali aj z matkinej práce. Po tom, čo sa matka začala liečiť, boli obe deti
na konzultácii u psychiatra, ktorú im financovala matka, rovnako ako odporca, ktorý si však náklady za sedenie uhrádzal sám.
Hoci navrhovateľka tvrdila, že odporca udržiaval mimomanželský vzťah približne od r. 2004, čo označila ako základný spúšťač svojich problémov s alkoholom, túto skutočnosť súdu nepreukázala a ani v tomto smere nenavrhla žiadne dôkazy. Deti účastníkov potvrdili, že vedia o vzťahu otca s inou ženou, ktorý trvá 2 až 3 roky a ktorý teda otec nadviazal až v čase, kedy mu bolo diagnostikované onkologické ochorenie. Tento vzťah deti schvaľujú, keďže majú za to, že ho otec nadviazal v ťažkej životnej situácii, kedy sa potreboval s niekým porozprávať a súčasne podporiť a pomôcť. Navrhovateľka totiž na správu o odporcovej chorobe v čase svojej kritickej závislosti v r. 2009 reagovala necitlivo a považovala ju za dôsledok jeho údajných mimomanželských vzťahov a týmto spôsobom to prezentovala aj pred svojou rodinou. Nebola ho navštíviť ani v nemocnici počas jeho hospitalizácie, čo však vzhľadom na už v tom čase vrcholiacu krízu v ich manželstve presvedčivo odôvodnila tým, že si to neželal sám odporca. Sám ju o svojom zdravotnom stave neinformoval. Konkrétne sa na jeho diagnózu informovala sama u jeho obvodného lekára a neskôr v zdravotníckom zariadení, kde bol hospitalizovaný. Naproti tomu sa odporca rovnako nezaujímal o zdravotný stav navrhovateľky. V čase jej hospitalizácie spolu nekomunikovali a preto ani nevedel, že je v nemocnici. Odviezla ju tam dcéra, ktorá sa iba domnievala, že by otec matke odvoz zabezpečil, pokiaľ by vedel, že potrebuje pomoc. Odkedy navrhovateľka začala abstinovať sa však odporca správal zarážajúcim spôsobom. Nepoprel tvrdenia navrhovateľky, že po tom, čo sám navštívil psychiatra vyzval dcéru v prítomnosti navrhovateľky, aby priniesla šampanské, pretože mama išla k psychiatrovi a musia to osláviť. Počas neskoršej abstinencie navrhovateľky, napriek odporúčaniam psychiatra o nutnosti „suchej domácnosti“, naďalej kupoval alkohol, ktorý nechával voľne dostupný na balkóne, v bare aj v chladničke. Skutočnosť, že otec naďalej doma drží alkohol potvrdil aj syn účastníkov, čo odôvodňoval návštevami. Po druhej operácii, kedy zostala navrhovateľka nemobilná, trávila práceneschopnosť u svojich rodičov v Košiciach, ktorí sa o ňu starali. Po návrate do spoločného bytu došlo medzi účastníkmi k potýčke kvôli telefonátu rodičom, kedy mal odporca pri zápasení o telefón navrhovateľku sotiť tak, že si opäť udrela operované koleno a jej práceneschopnosť sa predĺžila o ďalšie dva týždne. Uvedenú skutočnosť odporca nepoprel. Navrhovateľka dňa 29.09.2011 o 23.30 podala dokonca v tejto súvislosti trestné oznámenie. Zo zápisnice z výsluchu svedka - poškodeného z uvedeného dátumu, spísanej na OR PZ Bratislava V pod ČVS: ORP-1063/OEK- B5-2011 MP vyplynulo, že navrhovateľka podávala proti odporcovi dve oznámenia za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu už v máji 2011.
Z rozhodnutia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-65101007632308 zo dňa 14.06.2011 vyplýva, že v rozhodnom období odporca poberal výsluhový dôchodok vo výške 1.218,31 eur.
Z potvrdenia Krajského úradu životného prostredia v Bratislave súd zistil, že navrhovateľke bola v rozhodnom období prelomov rokov 2011 a 2012 vyplatená netto mzda za mesiac november vo výške 428,68 eur, január vo výške 703,96 eur a február 616,98 eur (za mesiac december jej zo strany zamestnávateľa nebola vyplatená žiadna mzda). Na základe rozhodnutií Sociálnej poisťovne č. 200-117323-CA02/2011 zo dňa 04.11.2011 a č. 200-130163-CA02/2011 zo dňa 06.12.2011 bolo navrhovateľke za november 2011 vyplatené nemocenské vo výške 156,50 eur a za december 2011 vo výške 384 eur.
Podľa § 71 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len ZoR) manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa § 77 ods. 1 veta prvá ZoR právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
Konanie vo veci výživného na manžela je návrhovým konaním. Požadovaná výška tvorí hranicu pre rozhodnutie súdu. Hľadiská, z ktorých pri rozhodovaní o výške výživného súd vychádza mu však nebránia, aby určil vyživovaciu povinnosť v nižšom rozsahu, než navrhovateľ požaduje, prípadne návrh po vykonanom dokazovaní posúdiť ako nedôvodný.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, aby by to bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 Zákona o rodine).
Vyživovacia povinnosť medzi účastníkmi ako manželmi vznikla uzavretím manželstva a v danom prípade trvala do 06.02.2012, t.j. do právoplatnosti rozhodnutia o rozvode ich manželstva.
Aktívna legitimácia pre konanie o vyživovacej povinnosti vzniká, ak je životná úroveň manželského partnera nižšia, než životná úroveň druhého manžela, resp. ak mu druhý manžel neprispieva na výživu tak, aby ich životná úroveň bola zásadne rovnaká. V konaní bolo preukázané, že životná úroveň účastníkov konania v rozhodnom období, t.j. 08.11.2011, kedy bol podaný návrh do právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva, nebola rovnaká, keď celkový príjem odporcu za uvedené obdobie bol v porovnaní s príjmom navrhovateľky, vrátane vyplateného nemocenského, bol o 80 % vyšší a teda návrh bol zo strany navrhovateľky podaný dôvodne. Keďže sa nedalo prihliadať na starostlivosť o domácnosť, ktorú si každý z účastníkov v rozhodnom období zabezpečoval sám, pri porovnaní životnej úrovne súd vychádzal z pomeru disponibilných príjmov manželov. V danom prípade teda medzi manželmi došlo k zjavnému nepomeru ich životnej úrovne, závislej od ich schopností a možností, keď na strane navrhovateľky boli tieto dokonca limitované dočasnou práceneschopnosťou, ktorá nesúvisela s jej závislosťou na alkohole. Pri určení celkovej sumy zročného výživného, vzhľadom na spätne konkrétne vymedzené obdobie trvania nároku, súd vychádzal z preukázaných príjmov odporcu a navrhovateľky (za zohľadnenia alikvótnej čiastky pripadajúcej na 23 dní mesiaca november 2011 /odporca 934,04 eur; navrhovateľka 448,62 eur/ a 6 dní mesiaca február 2012 /odporca 261,07 eur; navrhovateľka 132,21 eur/), pričom k sume 668,50 eur dospel nasledujúcim spôsobom: od súčtu celkových príjmov oboch účastníkov za rozhodujúce obdobie (odporca: 3.631,73 eur + navrhovateľka: 1.668,79 eur = 5.300,52 eur) odrátal čiastku, ktorá bola odporcom preukázateľne vynaložená ako spoločný výdavok za služby spojené s užívaním bytu (626,- eur - vrátane alikvóty za 23 dní mesiaca november 2011 vo výške 161 eur a 6 dní mesiaca február vo výške 45 eur), pričom k výslednej sume dospel po odrátaní nižšieho príjmu navrhovateľky z vyčíslenej polovice spoločného disponibilného príjmu, pripadajúceho na jedného manžela (5.300,52 - 626 = 4.674,52 eur : 2 = 2.337,26 eur - 1.668,79 eur = 668,47 eur). Súd má za to, že takto určené výživné zodpovedá kritériám rovnakej životnej úrovne za rozhodné obdobie, ktorú zákon stanovuje pre manželské výživné s prihliadnutím na ust. § 75 ods. 1 ZoR a to bez ohľadu na výšku prezentovaných individuálnych nákladov účastníkov. Vo zvyšku súd návrh zamietol.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou odporcu, ktorý vzhľadom na predchádzajúce spolužitie s navrhovateľkou považoval v danom prípade priznanie výživného za rozporné s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že priznanie manželského výživného nie je v rozpore so zásadou dobrých mravov, keď vychádzal predovšetkým zo stavu v rozhodnom čase, hoci je nepochybné, že práve konanie navrhovateľky v prechádzajúcom období malo podstatný vplyv na rozvrat ich partnerského vzťahu. V konaní však bolo preukázané, že odporca za trvania manželstva nadviazal mimomanželskú známosť, z čoho taktiež pramenili rozpory medzi účastníkmi konania a tiež sa voči navrhovateľke dopustil konania, ktoré bolo predmetom priestupkového konania, resp. bolo predmetom trestného oznámenia. Nedostatočný záujem o partnera v chorobe, resp. v čase hospitalizácií si prejavovali účastníci vzájomne. Prístup odporcu k navrhovateľke počas trvania závislosti na alkohole, ktorá je taktiež považovaná za chorobu, rovnako nemožno jednoznačne hodnotiť ako absolútne vhodný a primeraný, keď zo psychologického hľadiska mohol mať často práve kontraproduktívny efekt, hoci sa nedá jednoznačne spochybniť pozitívny cieľ takéhoto správania - motivovať navrhovateľku k liečeniu. Pokiaľ sa však navrhovateľka napokon odhodlala liečiť a abstinovať, počas trvania manželstva si mali obaja manželia povinnosť poskytovať vzájomnú pomoc a podporu, za čo však rozhodne nemožno
označiť „provokovanie“ navrhovateľky pitím alkoholu, resp. jeho sprístupňovaním v domácnosti. Pretrvávajúca prejavovaná absolútna nedôvera voči navrhovateľke zo strany odporcu takisto nemala pozitívny vplyv na jej psychickú stabilitu, ktorá je základom úspešného zvládnutia liečby alkoholizmu a už vôbec nie na konsolidáciu ich vzájomných vzťahov. Na základe týchto skutočností nemožno preto považovať správanie sa navrhovateľky za také, ktoré by spôsobilo nemožnosť priznať jej manželské výživné pre rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ na to boli inak splnené podmienky. Na narušených vzťahoch medzi účastníkmi konania má totiž svoj podiel aj odporca a teda sa nejednalo len o jednostranné konanie navrhovateľky. V tejto súvislosti súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolávať sa dobrých mravov môže iba ten, kto sám v rozpore s dobrými mravmi nekonal.
Vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľky, ktorej neúspech bol súčasne úspechom odporcu, o náhrade trov rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Navrhovateľka bola v zmysle § 4 ods. 2 písm. e) zák. č. 71/1992 Z.b. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov oslobodená od povinnosti platiť súdne poplatky za návrh.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne alebo ústne do zápisnice.
Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. , t.z.:
1/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
8/ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.