Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-74-2011.pdf
PDF · 75.73 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/74/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: I. W., nar. X. L. XXXX, bytom Q., M. Q. XX, zast. advokátom: JUDr. Slávo Uhrina, Bratislava, Niťova 3, proti žalovanej: PEVAS, s. r. o., Žilina, Predmestská 1713/38, zast. advokátkou: JUDr. Eva Lekešová, Žilina, Národná 13, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovanej: Generali Slovensko poisťovňa, a. s., Bratislava, Plynárenská 7/C, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní vedľajšej účastníčky proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. marca 2011 č. k. 25C/71/2005-433, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .
Žalovanej ani vedľajšej účastníčke na jej strane nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Dopĺňacím rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa doplnil svoj rozsudok z 28. októbra 2010 č. k. 25C/71/2005-406 o výrok (presnejšie až 2 výroky), ktorým(-i) I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 2.009,45 eur od 18. apríla 2005 do zaplatenia a II. v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 8.738,55 eur od 18. apríla 2005 do zaplatenia žalobu zamietol. Toto rozhodnutie odôvodnil (súd prvého stupňa) právne použitím ustanovení § 517 ods. 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a § 166 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien z doplnení); vecne potom názorom o potrebe rozhodnúť (na návrh advokáta žalobcu) o uplatnenom úroku z omeškania, o ktorom rozhodnúť opomenul v takto dopĺňanom rozsudku (ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.126,64 eur do 3 dní a vo zvyšnej časti došlo k zamietnutiu žaloby). Vo vyhovujúcej časti bolo potrebné priznať žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 2.009,45 eur predstavujúcej doplatok náhrady za bolesť vo výške 150,60 eur a náhrady príjmu vo výške 1.858,85 eur; v zamietajúcej časti potom musela byť zamietnutá žaloba aj v časti uplatnených úrokov z omeškania zo sumy zodpovedajúcej mimoriadnemu zvýšeniu za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď sa žalovaná neocitla v omeškaní, pretože až do vynesenia rozsudku vo veci nevedela, či a v akej výške bude žalobcovi priznané mimoriadne zvýšenie odškodnenia (za sťaženie spoločenského uplatnenia). Rozhodol tak (súd prvého stupňa) i s poukazom na skutočnosť, že povinnosť zaplatiť sumu zodpovedajúcu mimoriadnemu zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je v tomto smere konštitutívne a v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej doby plnenia dochádza k omeškaniu žalovanej.
Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku podala včas odvolanie len vedľajšia účastníčka na strane žalovanej, navrhujúc zrejme zrušenie takéhoto rozsudku (výslovne inak zamietnuť návrh na doplnenie). Namietala nesprávnosťou záverov súdu prvého stupňa i samotného vydania dopĺňacieho rozsudku, keď súd prvého stupňa v rozsudku vo veci samej rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 5.126,64 eur do troch dní a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (a inak, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozsudku), z čoho je jednoznačné, že už týmto rozsudkom bolo rozhodnuté o celom predmete konania. Ak takto súd nevyhovie všetkým častiam žalobného návrhu žalobcu, nie je potrebné, aby vo výrokovej časti osobitne a výslovne uvádzal aj jednotlivé časti žalobného návrhu, ktorým súd nevyhovel. V čase vydania dopĺňacieho rozsudku bol rozsudok vo veci samej právoplatný a vykonateľný (?) a súd prvého stupňa ho (rozsudok majúci byť doplnený) jeho vydaním (dopĺňacieho rozsudku) zmenil, pričom tak urobil v rozpore s jednou zo základných zásad právneho poriadku SR (zásadou nemeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí inak ako na základe uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov). Poukázala tiež na skutočnosť, že ani prípadná absencia odôvodnenia rozhodnutia o uplatnenom úroku z omeškania (v odôvodnení rozsudku) neznamená, že o takomto čiastkovom nároku nebolo už rozhodnuté. Súd prvého stupňa tak dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o tom, či už bolo rozhodnuté o celom predmete konania, čím bol naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. a navyše v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalovaná bola v omeškaní s poskytnutím základnej náhrady za bolesť od 18. apríla 2005, keď ustálenie základnej náhrady odškodnenia za bolesť bolo predmetom znaleckého dokazovania a žalovaná sa preto nemohla dostať do omeškania s jej poskytnutím pred právoplatným rozhodnutím vo veci samej.
Žalobca ani žalovaná odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach odvolania celú vec (doplnenia skoršieho rozsudku súdu prvého stupňa) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože 1. tu nešlo o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a 2. dospel k záveru, že odvolacie námietky vedľajšej účastníčky sú v ich podstate dôvodnými a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preto nemohol obstáť.
Podľa § 166 ods. 1 O. s. p. ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.
Podľa § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie a podľa písm. h/ rovnakého ustanovenia takisto rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Dôvodom, pre ktorý napadnutý dopĺňací rozsudok vydaný súdom prvého stupňa nemohol obstáť bolo, že sa stotožniť treba s vedľajšou účastníčkou v tom, že už v rozsudku z 28. októbra 2010 č. k. 25C/71/2005-406 rozhodol súd prvého stupňa o celom predmete konania, teda i o uplatnených úrokoch z omeškania (nerozhodnutie o ktorých namietal žalobca svojím podaním z 11. novembra 2010 označeným za návrh na doplnenie rozsudku o úrok z omeškania - dnešné č. l. 425). Už v tomto rozsudku (majúcom sa podľa žalobcu doplniť) došlo totiž k vyčerpaniu predmetu konania (tak, že prvým výrokom došlo k uloženiu povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 5.126,64 eur do 3 dní a druhým výrokom k tzv. zvyškovému zamietnutiu žaloby). Ak potom dopĺňacím rozsudkom sa doplnil tento rozsudok o povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 2.009,45 eur od 18. apríla 2005 do zaplatenia (prvý výrok) a o zamietnutie žaloby (aj) v časti uplatnených úrokov z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 8.738,55 eur za rovnaké obdobie (druhý výrok), šlo o nesprávne a najmä duplicitné rozhodnutie o veci, o ktorej bolo rozhodnuté už rozsudkom skorším. Druhý výrok takého skoršieho rozsudku totiž „skonzumoval" aj rozhodovanie o uplatnených úrokoch z omeškania (bez ohľadu na to, či o tom bola zmienka v odôvodnení) a takto prvý čiastkový výrok dopĺňacieho rozsudku bol v priamom rozpore so zamietajúcim výrokom dopĺňaného rozsudku a druhý čiastkový výrok naopak zbytočným „pridupľovaním" už raz vysloveného.
Takto preto jediným možným rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní mohlo byť zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. d/ a h/ O. s. p. per analogiam bez potreby a i možnosti náhrady zrušeného rozhodnutia akýmkoľvek iným rozhodnutím a tiež bez možnosti ďalšieho pokračovania konania o otázke tvoriacej predmet zrušeného rozhodnutia (na súde prvého stupňa pred vyriešením si otázky právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa z 28. októbra 2010 vo všetkých jeho výrokoch). V tejto súvislosti je totiž stále otvorenou možnosť, že podanie žalobcu navrhujúce doplnenie rozsudku je v skutočnosti (pri posudzovaní podľa obsahu, tu por. i § 41 ods. 2 O. s. p.) odvolaním (čiastočne spochybňujúcim správnosť celého tzv. zvyškového zamietnutia žaloby 28. októbra 2010), kedy by však nápravu bolo možné zjednať výlučne v odvolacom konaní týkajúcom sa skoršieho rozsudku (čomu by ale muselo predchádzať bezpečné zistenie úmyslu žalobcu na takomto postupe) a napokon práve takáto otvorenosť otázky ďalšieho postupu bola dôvodom, pre ktorý nebolo opodstatneným trvanie na zásade, že každý návrh treba vecne vybaviť (podanie žalobcu z 11. novembra 2010 totiž právne návrhom na doplnenie rozsudku nikdy nebolo, a od toho, či žalobca na takomto podaní majúcom charakter odvolania zotrvá, bude závisieť výber odvolacieho súdu medzi možnosťami predstavovanými zastavením odvolacieho konania alebo vecným prejednaním odvolania - v budúcnosti, pokiaľ pre to bude dôvod).
Odvolací súd preto rozhodol spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia (pričom podporným dôvodom pre tento postup bolo aj nevyhlásenie napadnutého rozsudku zamýšľajúceho doplniť skorší rozsudok v časti, ktorá nepochybne bola časťou veci samej).
Výsledkom odvolacieho konania tak bol síce úspech odvolania, avšak pri nepodaní žiadnym účastníkom návrhu na priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania (§ 211 ods. 2 a § 151 O. s. p.) o trovách tohto odvolacieho konania muselo byť rozhodnuté podľa ustanovení § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto uznesenia.
K prijatiu uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.