Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_21C-299-2009.pdf
PDF · 109.03 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/299/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Kontríkovou v právnej veci navrhovateľa: Š. Q., W. U.. S. X, Š., zastúpený advokátom JUDr. Eduardom Jurovatým, so sídlom Štúrova 21 Nitra, proti odporcovi: Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 1.345,44 eura a 165.969,59 eura takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi istinu v sume 8.564 eur a trovy konania v sume 1.875,93 eura v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Trovy konania je odporca povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu navrhovateľa.
Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 6.11.2009 domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 1.345,44 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eura odporcom. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Nitra zo dňa 1.7.2003 bolo voči nemu a ďalším obvineným vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom a zneužívania právomoci verejného činiteľa, na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od začiatku roka 2002 do 30.6.2003 v Šahách, na hraničnom priechode medzi SR a Maďarskom ako pracovníci Odboru hraničnej kontroly Šahy, žiadali neoprávnene od občanov Rumunska finančnú hotovosť - úplatok od 500 do 1000 Ft na osobu za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie SR, pričom mali vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup na územie SR s úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Maďarska a získať možnosť pobytu v Maďarsku na ďalších 30 dní.
Dňa 5.7.2003 Okresný súd v Nitre rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby, nakoľko dospel k záveru, že ponechaním obvinených na slobode by títo mohli vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, prípadne na osoby podozrivé a doposiaľ nevypočuté. Navrhovateľ bol z väzby prepustený dňa 26.9.2003. Trestné stíhanie pre vyššie uvedené trestné činy, pre ktoré bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie bolo voči nemu zastavené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 18.1.2008, pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchali obvinení.
Trestné stíhanie navrhovateľa zasiahlo v profesijnom a aj v osobnom živote. Počas trvania väzby sa navrhovateľ nemohol zamestnať, ani inak spoločensky uplatniť. Možnosť zamestnať sa je aj v súčasnosti pre navrhovateľa pomerne nízka, nakoľko musí uvádzať fakt, že bol trestne stíhaný, čo vzbudzuje nedôveryhodnosť jeho osoby pre možných zamestnávateľov. Následkom trestného stíhania a intenzívnej medializácie prípadu došlo k poškodeniu dobrého mena navrhovateľa nie len v okruhu
rodiny a známych, ktorí sa od jeho osoby dištancujú, ale medializáciou tejto kauzy bolo navrhovateľovi poškodené dobré meno a povesť aj celospoločensky. Vyššie popísaným nezákonným stíhaním a jeho dôsledkami bola navrhovateľovi spôsobená škoda pozostávajúca zo straty na zárobku za obdobie od trvania väzby vo výške 1.345,44 eura. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal tiež zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 eura.
Odporca sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 26.11.2009 a na pojednávaní 1.6.2012. Vo vyjadrení odporca uviedol, že neuznáva nárok navrhovateľa, pretože navrhovateľ nedisponuje rozhodnutím, ktoré by bolo pre nezákonnosť zrušené, čo je predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Obvinenie bolo vznesené voči navrhovateľovi v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi trestné právo, rovnako aj väzba bola vykonaná zákonným spôsobom. Navrhovateľovi v čase väzby nepracoval, poberal výsluhový dôchodok, preto mu nárok na stratu na zárobku nepatrí. V danom prípade ide o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého nie je možné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu. Z uvedených dôvodov navrhol odporca návrh navrhovateľa zamietnuť.
Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi uznesením Krajského úradu justičnej polície PZ Nitra ČVS: KÚJP-17/OVVK-2003-SY zo dňa 1.7.2003, uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003 sp. zn. 1Tpr 68/03, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.9.2003 sp. zn. 7Tpo 38/03, pripojeným vyšetrovacím spisom Krajského riaditeľstva PZ, úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre ČVS: KÚJP-17/OVVK-2003-SY, výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkyne Q. P., ako i ostatným spisovým materiálom, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav:
Uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre zo dňa 1.7.2003, ČVS: KÚJP-17/ OVVK-2003-SY bolo začaté trestné stíhanie navrhovateľa /a aj iných osôb/, ako obvinených za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom a za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase od začiatku roka 2002 od 30.6.2003 v Šahách, na hraničnom prechode medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou Šahy - Parassapuszta ako pracovník Odboru hraničnej kontroly Šahy, Úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ žiadali neoprávnene od občanom Rumunska finančnú hotovosť - úplatok od 500 Ft do 1000 Ft na osobu za vyslovenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie Slovenskej republiky, pričom mal vedomosť o tom, že občania Rumunska zneužívajú vstup na územie SR s úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Maďarskej republiky a tak získať možnosť pobytu v Maďarsku na ďalších 30 dní, ktorú finančnú hotovosť prijímali tým spôsobom, že vodiči privážajúci občanov Rumunska na motorových vozidlách k hraničnému prechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj finančnú hotovosť vloženú do technického preukazu motorového vozidla alebo do cestovného dokladu službukonajúcim pracovníkom odboru hraničnej kontroly na vstupe do SR, ktorí túto prevzali, a až následne rozhodli o vystavení predmetného potvrdenia do cestovného dokladu, čím konali v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a v rozpore so zákonom o policajnom zbore.
Uznesením Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003, sp. zn. 1Tpr 68/03 bol navrhovateľ /a aj iné osoby/ vzatý do väzby z dôvodu, že existuje obava, že ponechaním obvinených na slobode by títo mohli vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, prípadne na osoby podozrivé a doposiaľ nevypočuté.
Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.9.2003 sp. zn. 7Tpo 38/03, po podaní sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Nitre, bolo uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 5.7.2003 zrušené a obvinený navrhovateľ /ako aj iné osoby/ bol prepustený z väzby na slobodu. Krajský súd v Nitre uznesenie odôvodnil tým, že doteraz vykonané dokazovanie nepreukazuje žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala jeho väzbu pretože všetci obvinení už boli vo veci vypočutí.
Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 18.1.2008 bolo trestné stíhanie navrhovateľa /a aj iných osôb/ zastavené, pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchali obvinení.
Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že v policajnom zbore pracoval 26,5 roka, na hraničnom oddelení v Šahách a na oddelení pasovej služby v Šahách. K 31.6.2003 odišiel do výsluhového dôchodku. Rozhodol sa tak preto, lebo sa povrávalo, že odchodné sa bude zdaňovať. Navrhovateľ však nemal
v pláne ostať doma, dúfal, že popri výsluhovom dôchodku si nájde prácu a privyrobí si. Ako policajt mal oprávnenie nosiť zbraň, okrem toho vždy robil psovoda, mal strážneho psa, predpokladal, že sa zamestná v bezpečnostnej službe. Dňa 2.7.2003 bol v dopoludňajších hodinách v obci P., kde má navrhovateľ rodičovský dom. Asi o 11.00 prišli za navrhovateľom pracovníci inšpekcie, predložili mu uznesenie o začatí trestného stíhania a zobrali ho na výsluch do Nitry, s tým, že bude vypočutý k prípadu. Asi o 13.00 hod. boli v Nitre, navrhovateľ bol umiestnený v cele predbežného zadržania, o 18.00 hod. bol vypočutý a následne v nočných hodinách prevezený do cely predbežného zadržania v Trnave. V Trnave bol tri dni, po výsluchu na Okresnom súde v Nitre sudca rozhodol o vzatí navrhovateľa do väzby. Na výkon väzby bol prevezený do Leopoldova, odkiaľ bol prepustený 26.9.2003. V cele boli umiestnení dvaja, spolu s navrhovateľom vykonával väzbu obvinený v kauze "kyselinári". Spoluväzeň bol už vo väzbe 1,5 roka, podľa navrhovateľa trpel psychickou poruchou, všetko mu vadilo, aj keď navrhovateľ prešiel po cele, vytváral neustále konfliktné situácie. Navrhovateľ znášal väzbu veľmi ťažko, zrazu sa ocitol s ľuďmi, ktorí páchali trestnú činnosť, schudol 16 kg, väzenská strava sa nedala jesť. Správanie dozorcov bolo strašné, kedykoľvek vyzliekli navrhovateľa donaha, zakazovali mu chodiť k oknu, vždy ho kontrolovali a vyhrážali sa mu samotkou. Prvé tri dni navrhovateľa umiestnili na samotke bez akéhokoľvek odôvodnenia, asi preto, že nemali voľné iné miesto. Navrhovateľ počas výkonu práce nebol nikdy potrestaný, v práci bol hodnotený štvrťročne, jeho hodnotenia boli vždy kladné. Navrhovateľ je ženatý, v čase, keď ho zobrali do väzby mala jeho dcéra 17 rokov. Manželka a aj dcéra znášali väzbu navrhovateľa veľmi zle, často plakali. Manželka v tom čase pracovala v miestnych potravinách ako predavačka. Šahy sú malé mesto so 6.000 obyvateľmi, všetci sa navzájom poznajú. Niektorí zákazníci boli k manželke navrhovateľa škodoradostní, na adresu navrhovateľa mali nepríjemné poznámky, ktoré musela manželka navrhovateľa znášať. Navrhovateľ istý čas pracoval ako policajt v Š., v rámci výkonu svojho povolania sa mu stalo, že musel v odôvodnených prípadoch udeľovať pokuty. Hlavne takíto ľudia sa tešili z toho, že navrhovateľ a jeho rodina trpia a poukazovali na to, ako navrhovateľ ako policajt dopadol. Manželka a dcéra navrhovateľa vždy stáli pri ňom, neverili, že by bol schopný spáchať trestný čin, dúfali, že všetko dobre dopadne, ich vzťahy táto udalosť upevnila. Po návrate z väzby mal navrhovateľ pred ľuďmi z mesta pocit hanby. Asi po roku po návrate z väzby si našiel prácu v obchode s nábytkom, neskôr pracoval v bezpečnostnej službe, pričom vždy šlo o prácu, kde ho zamestnali známi. Od februára tohto roku nepracuje, pretože jeho zamestnávateľ mal finančné problémy a nevyplácal zamestnancom mzdy.
Z výsluchu svedkyne Q. P.O. súd zistil, že je sestrou navrhovateľa. Býva v M., s bratom sa stretáva 3 krát týždenne, s navrhovateľom a jeho manželkou mala a má veľmi pekný vzťah. Počas väzby navrhovateľa sa stretávala s jeho manželkou a dcérou, všetci verili, že je nevinný. Po návrate navrhovateľa z väzby sú ich vzájomné vzťahy s navrhovateľom veľmi dobré a väzba ich vzťah žiadnym negatívnym spôsobom neovplyvnila. Navrhovateľ a jeho rodina po návrate navrhovateľa z väzby pociťovala hanbu, pretože ľudia nerozlišujú medzi väzbou a výkonom trestu a mnohí ho posudzovali ako odsúdeného a uverili, že páchal trestnú činnosť. Situácia, keď bezúhonného človeka zoberú do väzby je veľmi ponižujúca. Niektorí kamaráti sa po návrate s väzby prestali s navrhovateľom kontaktovať. Nevedel si nájsť prácu, zamestnali ho len známi.
Podľa § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonnom rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v súdnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie.
Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
V danom prípade bol predmetom sporu nárok navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy jednak podľa zákona č. 58/1969 Zb. jednak podľa zákona 514/2003 Z.z.. Navrhovateľ tvrdil, že následkom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní mu bola spôsobená škoda, pozostávajúca zo straty na zárobku vo výške 1.345,44 eura, za obdobie od 2.7.2003 do 26.9.2003, kedy bol vo väzbe. Predmetom sporu bola ďalej nemajetková ujma vo výške 165.969,59 eura, ktorej sa navrhovateľ domáhal v súvislosti s nezákonnou väzbou a v súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, keď trestné stíhanie navrhovateľa začalo dňa 1.7.2003, bolo zastavené až 18.1.2008, teda trvalo neprimerane dlho.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom je existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, resp. existencia nesprávneho úradného postupu, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ sa domáhal škody pozostávajúcej zo straty na zárobku za obdobie od 2.7.2003 do 26.9.2003, t.j. počas väzby. Podľa cit. ust. § 5 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb. je možné priznať náhradu za stratu na zárobku, ako ušlý zisk, avšak v prípade navrhovateľa jeho návrhu v tejto časti súd nemohol vyhovieť, keďže navrhovateľ ku dňu 30.6.2003 odišiel do výsluhového dôchodku a jeho služobný pomer zanikol. Uvedená skutočnosť vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa. Z jeho výpovede tiež vyplynulo, že nemal dohodnutý ďalší, konkrétny pracovný pomer ale len plánoval, že si prácu nájde. K strate na zárobku teda v prípade navrhovateľa nedošlo v príčinnej súvislosti s nástupom navrhovateľa do väzby, ale v príčinnej súvislosti s nástupom navrhovateľa do výsluhového dôchodku. Navrhovateľovi sa počas konania nepodarilo preukázať, že si prácu nemohol nájsť v súvislosti s vykonanou väzbou. Nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že počas väzby ostal bez príjmu, pretože za toto obdobie mu vznikol nárok na výsluhový dôchodok. Z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa jeho návrh v časti o zaplatenie škody vo výške 1.345,44 eura zamietol.
Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ ďalej domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 eura. Aj keď ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. vyslovene neuvádzajú, že by podľa tohto zákona bolo možné priznať právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, súdna prax ustálila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a je možné priznať nemajetkovú ujmu za väzbu. Súd v danom prípade dospel k záveru, že výkon väzby navrhovateľa predstavoval vážny zásah do jeho osobnej slobody, vyvolal ďalší negatívny dopad na jeho osobný život a životný osud. Zasiahol do jeho súkromného života, do jeho cti a dôstojnosti v značnej miere, preto bol spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu (garantovanú v čl. 17 ods. 1Ústavy SR) obmedziť a porušiť aj jeho právo na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti a osobnej cti tak, ako to zaručuje čl 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR.
Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že si riadne vykonával prácu policajta a napriek tomu bol po vznesení obvinenia vzatý dňa 2.7.2003 do väzby. Vo väzbe sa ocitol s ľuďmi majúcimi kriminálnu minulosť, s človekom obvineným v kauze "kyselinári" Počas doby necelých troch mesiacov musel znášať ponižovanie, vyhrážanie, existenciu obmedzených životných podmienok bez rodiny. Podľa názoru súdu navrhovateľovi vznikol nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy za väzbu, pretože túto možno považovať za nedôvodnú, čo vyplynulo z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.9.2003, ktorým bola väzba zrušená. Krajský súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že nebola preukázaná žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, že obvinený bude pôsobiť na spolu- obvinených, pretože už boli všetci vypočutí. Výkon väzby bol spôsobilý vyvolať popri vzniku materiálnej škody a ušlého zisku v tomto prípade aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.
Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom nebola zákonom č. 58/1969 Zb. a pôvodne ani zákonom 514/2003 Z.z. upravená. Novelou zákona č. 514/2003, zákonom č. 517/2008, účinnom od 1.1.2009 došlo k úprave výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď súd v danej veci na priznanú nemajetkovú ujmu aplikoval ustanovenia zákona č.
58/1969 Zb., vzhľadom ku skutočnosti, že tento zákon výšku nemajetkovej ujmy neupravoval, výšku nemajetkovej ujmy súd ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z.z. Inak by podľa názoru súdu ustálená výška nemajetkovej ujmy mohla vzbudzovať u účastníkov konania podozrenie zo svojvôle rozhodujúceho sudcu.
Paragraf 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výšku nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou, trestom alebo iným pozbavením osobnej slobody odvodzuje od primeranej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, pričom by za každý začatý deň pozbavenia osobnej slobody mala byť priznaná najmenej jedna tridsatina takejto mzdy za predchádzajúci rok. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia by mala byť výška nemajetkovej ujmy v peniazoch určená aj s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodením v spoločenskom uplatnení.
Navrhovateľ bol vo väzbe v roku 2003, primeraná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve SR bola v roku 2002 13.511,- Sk, 1/30 predstavuje sumu 450,- Sk. Navrhovateľ bol vo väzbe od 2.7.2003 do 26.9.2003, čo je 86 dní.
Súd s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 8.564 eura, zodpovedajúcej sume 3.000,- Sk za 1 deň väzby (86 x 3.000 = 258.000,- Sk). Navrhovateľ bol policajtom, až do doby väzby svoju prácu vykonával bez zistených nedostatkov. Vo väzbe bol v cele s človekom, ktorý bol obvinený v kauze "kyselinári", vo väzbe bol už vyše roka, čo sa evidentne podpísalo pod jeho správanie. K navrhovateľovi sa správal neprimerane, bol nervózny k akéhokoľvek jeho pohybu, pravdepodobne trpel psychickou poruchou. Navrhovateľ nemohol vo väzbe jedávať, schudol 16 kg. Väzbu chápal ako potupu, urážku, poníženie, cítil hanbu.
Vo väzbe sa teda ocitol policajt, ktorý mal dohliadať nad dodržiavaním zákonov, pričom mu bolo kladené za vinu porušenie zákona. Jeho najbližšia rodina - manželka, dcéra, sestra, švagor ho podržali, ich vzťah k navrhovateľovi sa nezmenil, vždy mu verili. Súd teda s prihliadnutím k osobe navrhovateľa, jeho doterajší život a závažnosť následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote rozhodol o výške nemajetkovej ujmy za väzbu tak, ako je hore uvedené.
Vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy súd návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľ počas konania nepreukázal, že by po prepustení z väzby došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že rodina mu vždy verila a ich vzájomné vzťahy táto nepríjemná udalosť len upevnila. Navrhovateľ tiež nevedel preukázať, že by ho potencionálni zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že bol vo väzbe. Z uvedeného následne súd nemohol vyvodiť záver, že by v prípade navrhovateľa došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v oblasti rodinnej, alebo pracovnej, resp. spoločenskej.
Navrhovateľ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže trestné stíhanie trvalo od 1.7.2003 do 18.1.2008. Podľa názoru súdu však navrhovateľ počas konania nepreukázal, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní, resp. v súvislosti s dĺžkou trestného konania. Z výpovede samotného navrhovateľa vyplynulo, že jeho životná situácia, či už v oblasti pracovnej rodinnej a spoločenskej sa zhoršila hneď po vznesení obvinenia, počas väzby a bezprostredne po návrate z väzby. Následky zásahu do jeho osobnostných práva sa v ďalšom období nezhoršovali, postupne si našiel prácu, situácia v rodine bola dobrá, pretože jeho najbližší mu vždy verili, ich vzájomný vzťah sa nezmenil.
Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je potrebné tiež prihliadnuť k dôležitej skutočnosti, že štát prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní musí zabezpečovať ochranu občanov pred páchateľmi trestných činov. Je potrebné súhlasiť s tým, že trestné stíhanie fyzickej osoby, zvlášť keď bola obvinená zo závažného trestného činu a bola v priebehu trestného konania vzatá do väzby, prestavuje závažný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby. Ak však postupujú orgány činné v trestnom konaní v medziach zákona, ktorý konanie upravuje, nemožno takýto zásah považovať za neoprávnený podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide tu práve o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do ktorých osobnostných práv je trestným stíhaním zasahované, prevláda
uvedený závažnejší, významnejší a vyšší verejný záujem na tom, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia potrestaní. Neoprávnenosť zásahu sama o sebe nezakladá ani okolnosť, že neskôr bolo trestné stíhanie zastavené. Zastavenie trestného stíhania neznamená, že neexistovali podmienky pre vznesenie obvinenia a podozrenie, že k páchaniu trestného činu došlo. Konanie orgánov činných v trestnom konaní je potrebné považovať za výkon práv a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu. Súd navyše v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti vykonávaných úkonov, na to nemá právomoc. Aj z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa o priznanie nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní zamietol.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na medializáciu celého prípadu či už v novinách alebo televíziách, za prípadný zásah do jeho osobnostných práv médiami odporca nezodpovedá. Nie je týmto dotknutý nárok navrhovateľa domáhať sa ochrany osobnosti a nemajetkovej ujmy voči vydavateľovi novín, resp. voči konkrétnej televízii.
Z hore uvedených dôvodov súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku zaviazal odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 8.564 eura.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. V takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Keďže rozhodnutie o výške poskytnutého plnenia záviselo od úvahy súdu, súd priznal navrhovateľovi právo na náhradu trov konania, pričom základnú sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočítal z výšky súdom priznaného plnenia 8.564 eur /nepriznal vo výške vyčíslenej právnym zástupcom navrhovateľa. Priznané trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 1.875,93 eura pozostávajú z nasledovných úkonov právnej služby:
úkony právnej služby v roku 2009 á 253,94 eura: 1. príprava a prevzatie zastúpenia 14.10.2009............................................................253,94 2. podanie návrhu vo veci samej 6.11.2009................................................................253,94 + 2x náhrada hotových výdavkov á 6,95 eura............................................................ 13,90 + 19% DPH...................................................................................................................99,14
úkony právnej služby v roku 2011 a 2012 á 253,94 eura: 3. odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania 1.6.2011........................................253,94 4. dovolanie 19.12.2011...............................................................................................253,94 5. účasť na pojednávaní 1.6.2012................................................................................ 253,94 6. účasť na pojednávaní 31.7.2012...............................................................................253,94 + 2x náhrada hotových výdavkov á 7,41 eura.............................................................. 14,82 + 2x náhrada hotových výdavkov á 7,63 eura.............................................................. 15,26 + 20% DPH...................................................................................................................209,17 spolu úkony právnej služby a náhrada hotových výdavkov.....................................1.875,93
Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za uplatnené úkony právnej služby vyjadrenie k výzve na zaplatenie súdneho poplatku, žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania, pretože nejde o úkony právnej služby v zmysle § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., /nešlo o podanie na súd vo veci samej/. Súd tiež nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za uplatnený úkon právnej služby porada s klientom 1.6.2012, pretože navrhovateľ nepreukázal, že takáto porada sa uskutočnila, čo bolo jej predmetom a ako dlho trvala /§14 ods. 1 písm. b/ cit. vyhl./. Súd tak nemohol posúdiť, či takýto úkon právnej služby bol potrebný na účelné uplatňovanie práva v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.