Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21C-106-2007.pdf
PDF · 91.62 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/106/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Kontríkovou, v právnej veci navrhovateľa: L.. E. E., F. U. P. Okresný súd F. O. X., F. N. X, F. O. X., proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 19.6.2007 a doplneným písomným podaním zo dňa 19.9.2011 domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa zákona č. 385/2000 Z.z v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. v období od 15.4.2005 bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že zákonom č. 122/2005 Z.z. došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z.z. o súdoch a prísediacich. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005 sa zvýšila výška funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu na šesťnásobok priznanej nominálnej mesačnej mzdy zamestnancov v národnom hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Základný plat sudcu je rozdielny u sudcov okresných, krajských súdov špeciálneho súdu a najvyššieho súdu, keďže sudcovia okresných a krajských súdov sú zaradení podľa doby praxe a výkonu funkcie sudcu na príslušnom súde do jednotlivých platových stupňov a platových skupín. Všetci sudcovia všeobecných súdov SR, nie len sudcovia špeciálneho súdu majú upravené ako predstavitelia súdnej moci zhodné predpoklady na výkon funkcie, rovnaké práva a povinnosti v zmysle zákona. Je možné konštatovať, že úlohy, ktoré plní sudca okresného a krajského súdu a sudca špeciálneho súdu z hľadiska ich dôležitosti, rešpektovania obtiažnosti vecí, plnenia všetkých uložených povinností pri rozhodovaní sú v súhrne obsahovo rovnocenné, takže neodôvodňujú, pri určení výšky platu sudcu rozdiely v značne neprimeranom rozsahu. Takáto platová úprava je nepriamou diskrimináciou, keďže znevýhodňuje ostatných sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu.
Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu 1.12.2011. Vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa návrhom domáha. V danom prípade nejde o diskrimináciu, pretože všetci sudcovia mali rovnakú príležitosť uchádzať sa o sudcu špeciálneho súdu a získať s tým súvisiace výhody. Navyše navrhovateľ v návrhu neuvádza žiadny diskriminačný dôvod, v zmysle antidiskriminačného zákona. Z uvedených dôvodov navrhol návrh navrhovateľa zamietnuť.
Navrhovateľ sa na pojednávanie dňa 27.7.2012 nedostavil, o termíne pojednávania bol upovedomený elektronicky, súd a ani navrhovateľ netrval na účasti na pojednávaní, pretože bol vypočutý dožiadaným súdom v Spišskej Novej Vsi. Súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, vyjadrením odporcu, ako i ostatným spisovým materiálom, na základe ktorých zistil nasledovný skutkový stav:
Z výpovede navrhovateľa súd zistil, že podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 20.5.2009, v ktorom okrem iného Ústavný súd SR rozhodol aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, článkom 141 ods. 1, článkom 141a ods. 4 písm. b/, článkom 144 ods.1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu. Ďalej vo svojej výpovedi navrhovateľ poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR. Navrhovateľ bol toho názoru, že rozdiely v platoch sudcov všeobecných súdov a sudcov špeciálneho súdu sú neodôvodnené, lebo požiadavky na výkon funkcie sudcu sú pre všetkých sudcov rovnaké, všetci sudcovia plnia rovnaké povinnosti, nesú rovnakú zodpovednosť. Týmto výrazne odlišným ohodnotením práce sudcu špeciálneho súdu sa i v očiach verejnosti znevážila práca sudcov všeobecných súdov a ich postavenie. Navrhovateľ ako sudca plní rovnaké úlohy ako sudcovia špecializovaného súdu, neexistuje dôvod rozdielneho platového ohodnotenia. Navrhovateľ je v porovnaní so sudcami špecializovaného súdu diskriminovaný.
Z vyjadrenia odporcu súd zistil, že vzhľadom na vydaný ústavný nález, na ktorý poukazuje navrhovateľ, navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa návrhom domáha, pretože pre rozhodnutie v tejto veci je rozhodujúci skutkový stav v čase rozhodovania vo veci Navyše v čase rozhodovania súdom je protiprávny stav konštatovaný v náleze odstránený a sudcovia špecializovaného súdu nepoberajú neprimerané funkčné príplatky. Odporca ďalej poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Košice I, v ktorom sa navrhovateľ domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z rovnakého dôvodu. V konaní vedenom v Košiciach je súd oprávnený predbežne skúmať pri posudzovaní nároku navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy, či k jeho diskriminácii došlo.
Podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
V danom prípade sa navrhovateľ domáhal určenia, že odmeňovanie navrhovateľa uskutočňované podľa zákona č. 385/2000 Z.z v platnom znení v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z. v období od 15.4.2005 bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania.
Navrhovateľ mal byť podľa jeho názoru diskriminovaný tým, že nepoberal funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu v rovnakej výške, ako sudca špeciálneho súdu, pričom musel na výkon funkcie spĺňať rovnaké predpoklady ako sudca špeciálneho súdu a vykonával rovnako náročnú ako sudca špeciálneho súdu s rovnakou zodpovednosťou.
Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal voči Slovenskej republike, zastúpenej pôvodne Národnou radou SR a Vládou SR. Súd návrh na začatie konania doručil Národnej rade SR, a Vláde SR. Následne sa Kancelária Národnej rady SR podaním doručeným súdu 2.2.2010 /č.l.9/ a Úrad vlády SR podaním doručeným súdu 12.2.2010 /č.l.15/ písomne vyjadrili a namietli nedostatok procesnej spôsobilosti konať za štát, pretože ani Ústava SR, ani zákon č.300/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR nepriznáva Národnej rade SR a Vláde SR spôsobilosť mať práva a povinnosti. Po doručení vyjadrenia Kancelárie Národnej rady SR, Úradu vlády SR a výzvy súdu na odstránenie vád návrhu zo dňa 29.7.2011 navrhovateľovi, navrhovateľ doručil súdu dňa 19.9.2011 /č.l.41/ podanie, v ktorom vyslovil názor, že súd
má pokračovať v konaní s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu. Keďže už pôvodný návrh smeroval voči štátu, navrhovateľ v podaní upravil len jeho zástupcu, súd podanie navrhovateľa považoval za opravu resp. doplnenie návrhu a bez rozhodovania o pripustení účastníka do konania, pokračoval v konaní so zástupcom štátu, ktorého označil navrhovateľ.
Navrhovateľ v návrhu na začatie konania bez odôvodnenia, /napriek tomu, že súd navrhovateľovi v rámci vybavenia dožiadania položil otázku, aby navrhovateľ odôvodnil pasívnu legitimáciu odporcu v spore, na túto otázku vôbec neodpovedal/, označil ako odporcu štát, za ktorý má napokon konať Ministerstvo spravodlivosti SR. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že navrhovateľ nevie odôvodniť, prečo sa svojho nároku domáha voči Slovenskej republike a kto má vlastne za štát konať, či Národná rada SR, resp. Kancelária Národnej rady SR, či Vláda SR, resp. Úrad vlády SR, alebo Ministerstvo spravodlivosti SR.
Podľa názoru súdu v danom spore je pasívne legitimovaným subjekt, ktorý porušil právo navrhovateľa na to, aby nebol diskriminovaný, zjednodušene povedané, ten subjekt, ktorý diskriminoval navrhovateľa.
Navrhovateľ za odporcu označil štát. Štát, ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti /§21 Občianskeho zákonníka/, je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, či už ústredých alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych /alebo obchodných/ vzťahoch v mene štátu. Štát vystupuje ako samostatný subjekt občianskoprávnych vzťahov tam, kde je to vyslovene ustanovené v zákone, napríklad v zákone č. 58/1969 Zb, nahradenom zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde v jednotlivých ustanoveniach je uvedené, že za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím zodpovedá štát. V zákone je tiež stanovené, ktoré orgány v mene štátu konanú. Je tomu tak aj v prípadoch ustanovených v § 462 Občianskeho zákonníka, kde je uvedené, v ktorom prípade nadobudne dedičstvo štát, v §135 ods.1 O.z., v ktorom prípade stratená vec pripadne do vlastníctva štátu, v § 456 O.z., v ktorom prípade sa vydá bezdôvodné obohatenie štátu, v § 879i ods. 2 v ktorom sa uvádza, že zostatky zo zrušených vkadov prechádazjú na štát, a ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ide tiež o prípady v trestných veciach, kde trestný zákon stanovuje, kedy prepadnutý majetok, alebo vec nadobúda štát. Za štát potom koná právnická osoba, organizácia a orgán štátnej správy, ktoré sú k tomu oprávnené tiež na základe právneho predpisu, t.j. pri nárokoch uplatňovaných podľa cit. ust. zákonov je štát pasívne legitimovaným.
Je pravdou, že § 25 ods.1 zákona č.385/2000 Z.z. stanovuje, že vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Navrhovateľ si však neuplatňuje právo na základe zákona 385/2000 Z.z. Navrhovateľ svoj nárok opiera o antidiskriminačný zákon z ktorého však nevyplýva, že by za porušenie práva nebyť diskriminovaný mal a mohol byť zodpovedný v určitých prípadoch štát. Zo zákona 365/2004 Z.z. vyplýva, že za následok porušenia práva nebyť diskriminovaný zodpovedá ten, kto porušenie práva spôsobil. Navrhovateľ, ako už súd hore uviedol, neodôvodňuje, kým bol diskriminovaný, akým konkrétnym konaním ktorého subjektu, ktorý by mal zároveň spôsobilosť podľa procesného a hmotného práva. Navrhovateľ svoj návrh v tomto smere neodôvodnil. Je možné len predpokladať, že navrhovateľ mal na mysli subjekt zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. Zo žiadneho právneho predpisu však nevyplýva, že by štát bol zodpovedný za prijatie protiústavného zákona. Podľa názoru súdu v súlade s hore uvedeným štát nie je v tomto spore pasívne legitimovaným.
Navrhovateľ navrhol, aby súd pokračoval v konaní so zástupcom štátu Ministerstvom spravodlivosti SR, čo neodôvodnil, ako už súd hore konštatoval. Súd sa preto môže len domnievať, že Ministerstvo spravodlivosti SR sa mohlo dopustiť neoprávneného konania /diskriminácie/ tým, že navrhovateľovi vyplácalo /prostredníctvom okresného na ktorom pracoval/ nižšiu mzdu, ako mu mala byť vyplácaná a tým došlo k jeho diskriminácii alebo tento subjekt zodpovedá za prijatie protiústavného zákona ako jeho predkladateľ. Podľa názoru súdu zástupca odporcu postupoval správne, keď navrhovateľovi vyplácal mzdu v tej výške, v ktorej mu ju vyplácal, pretože až do doby vyhlásenia ústavného nálezu o nesúlade zákona s ústavou sa zákon považuje za platný a účinný, preto až do doby vyhlásenia ústavného nálezu k diskriminácii navrhovateľa z dôvodu nevyplácania mzdy v rovnakej výške ako sudcom špeciálneho súdu nemohlo dôjsť. Navyše ústavný súd nerozhodol o protiústavnosti zákona,
na základe ktorého bola navrhovateľovi vyplácaná mzda, ale o protiústavnosti zákona, na základe ktorého bola vyplácaná mzda sudcom špeciálneho súdu. Zástupca odporcu sa preto nemohol dopustiť neoprávneného konania nevyplácaním mzdy v nesprávnej výške navrhovateľovi a tým ho diskriminovať, pretože pri vyplácaní mzdy navrhovateľovi postupoval v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa názoru súdu Ministerstvo spravodlivosti SR nie je zodpovedné za prijatie protiústavného zákona. Z § 67 a nasledujúcich zákona č.350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR vyplýva, že na legislatívnom procese sa podieľajú tí, ktorí návrh zákona podávajú /výbory, poslanci, vláda/, ďalej je to Národná rada SR a prezident. Navrhovateľ neoznačil ako zodpovedný subjekt žiaden z vymenovaných. Z hore uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že odporca označený navrhovateľom za jeho nárok nezodpovedá a nie je v spore pasívne legitimovaným.
Ďalším dôvodom, pre ktorý súd návrh navrhovateľ zamietol, je nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení, ktorého sa návrhom domáha. Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má navrhovateľ vtedy, ak po rozhodnutí súdu dôjde k zmene jeho právneho postavenia. Podľa názoru súdu aj v prípade, ak by súd návrhu navrhovateľ vyhovel, k zmene jeho právneho postavenia nedôjde. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku. Aj sám navrhovateľ si je vedomý skutočnosti, že Ústavný súd SR rozhodol okrem iného v ústavnom náleze zo dňa 20.5.2009 o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, článkom 141 ods. 1, článkom 141a ods. 4 písm. b/, článkom 144 ods.1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR, článkom 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a s článkom 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov proti korupcii, čo vyplynulo v výpovede navrhovateľa. Keďže už Ústavný súd v náleze konštatoval, že odmeňovanie navrhovateľa bolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania /posudzované súdom podľa obsahu/ rovnaké rozhodnutie tohto súdu je podľa názoru súdu nadbytočné. Navyše v čase rozhodovania súdom bol tento protiprávny stav odstránený a odmeňovanie sudcov špecializovaného súdu sa neuskutočňuje v značne neprimeranom rozsahu, ako to tvrdí navrhovateľ v návrhu. Z ustálenej súdnej praxe tiež vyplýva, že pokiaľ je možné podať návrh na plnenie, je ho potrebné podať, pretože návrhy na plnenie majú vždy prednosť pred návrhmi na určenie. V prípade podania návrhu na plnenie je povinnosťou súdu prejudiciálne skúmať, či k diskriminácii, ako základu žaloby došlo, alebo nedošlo. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že navrhovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I 19C 124/2011 vystupuje ako navrhovateľ o zaplatenie peňažnej náhrady z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Uvedená skutočnosť vyplynula z listu navrhovateľa adresovanom Okresnému súdu Košice I 19.9.2011 /č.l. 93/, v ktorom navrhovateľ súdu oznamuje, že berie v celom rozsahu späť podaný návrh na začatie konania vedený pod sp. zn. 19C 231/2011, pretože malo ísť o doplnenie návrhu vo veci vedenej na súde pod sp. zn. 19C 124/2011. Okresný súd Košice I v konaní o zaplatenie peňažnej náhrady z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania sa teda bude predbežne zaoberať otázkou, či odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., úspešnému odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona