Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1To-51-2012.pdf
PDF · 187.19 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/51/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 24. júla 2012 prejednal odvolania podané obžalovanými MUDr. X. Q. a MUDr. Y. X. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/38/2011-466 z 15.3.2012 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/38/2011-466 z 15.3.2012.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného MUDr. X. Q., nar. X.XX.XXXX v W. nad O., trvale bytom I., ul. Q. č. XXX,
obžalovaného MUDr. Y. X., nar. XX.X.XXXX v O., trvale bytom O., ul. U. č. XXX/X,
u z n á v a z a v i n n ý c h , ž e :
obžalovaný MUDr. X. Q. ako službukonajúci lekár chirurgickej operačnej pohotovosti chirurgického oddelenia Nemocnice s poliklinikou Trstená dňa 1.7.2008 po tom, ako pacient paliatívneho oddelenia tejto nemocnice E. Q., nar. XX.X.XXXX, utrpel pri páde z okna prvého poschodia paliatívneho oddelenia v čase o 16.20 h. okrem iných zranení aj sériovú zlomeninu 5. až 8. rebra vpravo s prevalením a vtlačením ostrých úlomkov rebier dovnútra hrudnej dutiny, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu pohrudnice s poškodením medzirebrových ciev, čo viedlo ku krvácaniu do dutiny hrudnej, sa na chirurgickej ambulancii Nemocnice s poliklinikou Trstená pri jeho vyšetrení zameral len na pomliaždenie čelovej oblasti, nariadil len vykonanie röntgenového vyšetrenia lebky a krčnej chrbtice a nenariadil vykonanie röntgenového vyšetrenia hrudníka E. Q., ktorým by zistil prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, a tak konal, hoci podľa v medicíne a v lekárskej vede všeobecne uznávaných pravidiel poskytovania zdravotnej starostlivosti vyplývajúcich zo stavu vývoja odborných medicínskych vedomostí platných v danom čase, teda podľa medicínskeho lex artis, a to v tomto prípade konkrétne najmä podľa lex artis pre odbor chirurgia a pre odbor traumatológia, ak dôjde k vzniku úrazu v dôsledku pádu z výšky, je vždy štandardným vyšetrením aj röntgenové vyšetrenie hrudníka, následne v chirurgickej ambulancii Nemocnice s poliklinikou Trstená odovzdal tohto pacienta do zdravotnej starostlivosti službukonajúceho lekára chirurgickej ambulantnej pohotovosti chirurgického oddelenia tejto nemocnice, a to obžalovaného MUDr. Y. X., ktorý nenariadil bezodkladné vykonanie röntgenového vyšetrenia hrudníka, ktorým by zistil prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, v dôsledku čoho ani obžalovaný MUDr. X. Q., ani obžalovaný MUDr. Y. X. nestanovili E. Q. správnu diagnózu, a teda ani nerealizovali správne liečebné postupy, čím došlo u ich pacienta E. Q. k unikaniu krvi a rozvíjaniu sa traumaticko-hemoragického šoku, ktorému nebolo včas a adekvátne
zabránené a ktorý sa rozvinul do finálneho štádia a dňa 2.7.2008 v čase o 03.40 h. privodil E. Q. smrť, čím porušili ustanovenie § 80 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stanovených organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.5.2010,
t e d a
obžalovaný MUDr. X. Q.
porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej mu z povolania a uloženej mu podľa zákona inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku a chorej osobe,
obžalovaný MUDr. Y. X.
porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej mu z povolania a uloženej mu podľa zákona inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku a chorej osobe,
č í m s p á c h a l i :
obžalovaný MUDr. X. Q.
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. e), f) Tr. zák.
obžalovaný MUDr. Y. X.
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. e), f) Tr. zák.
Z a t o i c h o d s u d z u j e :
Obžalovaného MUDr. X. Q. Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov.
Obžalovaného MUDr. Y. X. Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. o d k a z u j e poškodenú Y. J., nar. X.X.XXXX, bytom P. S., B. O., ul. W. č. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škodu na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 4T/38/2011-466 z 15.3.2012 boli obžalovaní MUDr. X. Q. a MUDr. Y. X. uznaní za vinných, že:
obžalovaný MUDr. X. Q. ako službukonajúci lekár chirurgickej operačnej pohotovosti chirurgického oddelenia Nemocnice s poliklinikou Trstená dňa 1.7.2008 po tom, ako pacient paliatívneho oddelenia tejto nemocnice E. Q., nar. XX.X.XXXX, utrpel pri páde z okna prvého poschodia paliatívneho oddelenia v čase o 16.20 h. okrem iných zranení aj sériovú zlomeninu 5. až 8. rebra vpravo s prevalením v tlačením ostrých úlomkov rebier dovnútra hrudnej dutiny, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu pohrudnice s poškodením medzirebrových ciev, čo viedlo ku krvácaniu do dutiny hrudnej,
sa na chirurgickej ambulancii Nemocnice s poliklinikou Trstená pri jeho vyšetrení zameral len na pomliaždenie čelovej oblasti, nariadil len vykonanie röntgenového vyšetrenia lebky a krčnej chrbtice a nenariadil vykonanie röntgenového vyšetrenia hrudníka E. Q., ktorým by zistil prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, a tak konal, hoci podľa v medicíne a v lekárskej vede všeobecne uznávaných pravidiel poskytovania zdravotnej starostlivosti vyplývajúcich zo stavu vývoja odborných medicínskych vedomostí platných v danom čase, teda podľa medicínskeho lex artis, a to v tomto prípade konkrétne najmä podľa lex artis pre odbor chirurgia a pre odbor traumatológia, ak dôjde k vzniku úrazu v dôsledku pádu z výšky, je vždy štandardným vyšetrením aj röntgenové vyšetrenie hrudníka, následne v chirurgickej ambulancii Nemocnice s poliklinikou Trstená odovzdal tohto pacienta do zdravotnej starostlivosti službukonajúceho lekára chirurgickej ambulantnej pohotovosti chirurgického oddelenia tejto nemocnice, a to obžalovaného MUDr. Y. X., ktorý nenariadil bezodkladné vykonanie röntgenového vyšetrenia hrudníka, ktorým by zistil prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, v dôsledku čoho ani obžalovaný MUDr. X. Q., ani obžalovaný MUDr. Y. X. nestanovili E. Q. správnu diagnózu, a teda ani nerealizovali správne liečebné postupy, čím došlo u ich pacienta E. Q. k unikaniu krvi a rozvíjaniu sa traumaticko-hemoragického šoku, ktorému nebolo včas a adekvátne zabránené a ktorý sa rozvinul do finálneho štádia a dňa 2.7.2008 v čase o 03.40 h. privodil E. Q. smrť, čím porušil ustanovenie § 80 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stanovených organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
teda obžalovaný MUDr. X. Q. inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania na chránenej osobe, obžalovaný MUDr. Y. X. inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania na chránenej osobe,
čím obžalovaný MUDr. X. Q. spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. a obžalovaný MUDr. Y. X. spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák.
Za to boli obžalovaní odsúdení podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na ustanovenie § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu na 12 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú Y. J., nar. X.X.XXXX, bytom P. S., B. O., ul. W. č. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škodu na občianske súdne konanie.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 15.3.2012 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný MUDr. X. Q. prehlásil, že zahlasuje odvolanie voči všetkým výrokovým častiam rozsudku, obžalovaný MUDr. Y. X. prehlásil, že zahlasuje odvolanie voči všetkým výrokovým častiam rozsudku, obhajcovia obžalovaných sa pripojili k vyjadreniam obžalovaných a prokurátor žiadal doručiť rozhodnutie súdu.
Dňa 15.5.2012 bolo súdu prvého stupňa doručené písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného MUDr. X. Q. prostredníctvom jeho obhajcu, v ktorom doslova uvádza: „Podľa obžaloby som ako službukonajúci lekár chirurgickej operačnej pohotovosti chirurgického oddelenia NsP v Trstenej dňa 1.7.2008 pri jeho vyšetrení sa zameral len na pomliaždenie čelovej oblasti, nariadil len vykonanie rtg vyšetrenia lebky a krčnej chrbtice a nenariadil vykonanie rtg vyšetrenia hrudníka poškodeného E. Q., ktorým by sa zistili prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, a takto som konal aj napriek tomu, že podľa všeobecne zaužívaných pravidiel v zdravotníctve, ak dôjde k úrazu v dôsledku pádu z výšky, je vždy štandardným vyšetrením aj rtg vyšetrenie hrudníka a následne odovzdal tohto pacienta do zdravotnej starostlivosti službukonajúceho lekára chirurgickej ambulantnej pohotovosti chirurgického oddelenia tejto nemocnice, a teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal na chránenej osobe a závažnejším spôsobom konania. Už počas vyšetrovania i na hlavnom pojednávaní som vyslovil nesúhlas s obžalobou čo som tým, že v kritický deň okolo 16.30 hod. som bol privolaný na chirurgickú pohotovostnú ambulanciu z chirurgickej operačnej pohotovosti, kde som mal službu preto, lebo tam doviezli poškodeného. Tohto som predbežne vyšetril okrem iného aj palpačne /pohmatom/ na hrudníku, stláčal som mu ho, ale pacient bolestivo nereagoval a ani sa na bolesť nesťažoval. Poslal som ho na RTG lebky a krku. Hneď po
odvezení poškodeného sa vrátil na chirurgickú pohotovostnú ambulanciu službukonajúci MUDr. Y. X., ktorému povedal, o akého pacienta ide a aké prvotné vyšetrenia vykonal. Keď službukonajúci lekár MUDr. Y. X. prehlásil, že pacienta dorieši, vrátil som sa na chirurgickú operačnú pohotovosť, kde ho po nejakom čase lekár oboznámil s tým, že pacient je stabilizovaný. Podľa môjho názoru, pri predbežnom vyšetrení, pri ktorom som zaskakoval službukonajúceho lekára, kedy sa pacient na nič nesťažoval, ak som poslal pacienta na rtg vyšetrenie lebky a krčnej chrbtice z toho dôvodu, že pri palpačnom vyšetrení nebola zistená zlomenina rebier a ani výpotok, ktorý by podľa výpovedí znalcov v počiatočnom štádiu nebol zistený ani rtg vyšetrením, som postupoval plne v súlade s lekárskou etikou a v potrebnom rozsahu. Ak pri palpačnom vyšetrení hrudníka poškodený nereagoval bolestivo a ani sa nesťažoval na bolesť, nie je možné súhlasiť s obžalobou v tom smere, že rtg vyšetrenie hrudníka je vždy štandardným vyšetrením podľa všeobecne uznávaných pravidiel. Ani jeden zo znalcov neuviedol konkrétne, o aké všeobecne uznávané pravidlá o aký štandard vyšetrenia a podľa akého predpisu alebo organizačnej smernice ide. Ak tvrdili, že v znaleckých posudkoch to uviedli na základe vyjadrení odborníkov z odboru traumatológia, tak v predmetom prípade nebolo preukázané, že skutočne aj napriek negatívnemu palpačnému vyšetreniu, sú lekári povinní postupovať tak, že sú povinní nariadiť rtg vyšetreniu hrudníka. Potvrdzuje to aj výpoveď znalca MUDr. X. S. k otázke štandardných postupov, ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 4.11.2011 vypovedal, že pri páde z výšky nie sú štandardné postupy vypracované, i keď by podľa jeho názoru mali byť. V tomto smere dôkazy, ktoré produkovala obžaloba prostredníctvom znalcov, nie sú jednoznačné, sú spochybnené aj tým, že znalci závery o štandardných postupoch nečerpali z ich právnej úpravy alebo interných predpisov preto, lebo neexistujú, ale dospeli k nim po konzultácii s inými lekármi, konkrétne z FN Martin. Svedok MUDr. I. O., jeden z konzultantov znalcov, vo výpovedi uviedol, že pri pádoch z výšky sa spravidla robí rtg skeletu. Nepotvrdil však, že ide o štandardný postup. Domnievam sa, že nie je možné prax jednej z nemocníc aplikovať na všetky nemocnice v rámci SR, tak súd je povinný rozhodnúť v pochybnostiach vždy v prospech obvineného. Vypočutí svedkovia, znalci, ale aj závery znaleckých posudkov potvrdili, že ak by aj u poškodeného bola zahájená okamžitá liečba, s vysokou mierou pravdepodobnosti by nebola úspešná a došlo by k úmrtiu poškodeného na následky úrazu. Podľa môjho názoru súd bol preto povinný skúmať, či v tomto prípade boli zo strany oboch obžalovaných splnené základné predpoklady trestnej zodpovednosti spočívajúce v závažnosti činu, ktorého sa mali podľa obžaloby dopustiť. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňový súd neodôvodnil napadnutý rozsudok v tom smere, že som ako lekár chirurgickej operačnej pohotovosti, ktorý nemal službu na chirurgickej ambulantnej pohotovosti a ktorý zastupoval pri predbežnom vyšetrení lekára chirurgickej ambulantnej pohotovosti, nerealizoval komplexné lekárske vyšetrenie. Dôkazom tohto môjho tvrdenia je okrem výpovede spoluobvineného aj to, že som nevyhotovoval a ani nepodpisoval správu ošetrujúceho lekára, a teda nemôže niesť zavinenie na skutku podľa obžaloby z dôvodu, že úplné vyšetrenie poškodeného vykonal po jeho návrate na chirurgickú ambulantnú pohotovosť službukonajúci lekár, ktorý vyhotovil aj správu ošetrujúceho lekára. Podľa svedka MUDr. Y. Q., ktorý riadil komisiu vytvorenú pre vykonávanie dohľadu pre vyšetrenie podnetu na NsP Trstená, ošetrujúci lekár MUDr. Y. X., ktorý poskytol lekársku starostlivosť dňa 1.7.2008 do 16.55 hod., ju poskytol adekvátne výsledkom zachyteným v objektívnom náleze, stanovil správnu liečbu, bol nariadený aj šokový záznam a určil, že zmeny v zdravotnom stave je potrebné hlásiť. Výpoveď tohto svedka je ďalším dôkazom o tom, že som nebol ošetrujúcim lekárom poškodeného. V trestnom konaní boli zabezpečené aj listinné dôkazy - náplne práce. Podľa náplne práce zo dňa 1.1.2005 počas pohotovostnej služby dňa 1.7.2008 za odbornú úroveň chirurgickej ambulancie zodpovedal službukonajúci lekár MUDr. Y. X.. Dôkaz: kópia náplne práce zo dňa 1.1.2005 vypracovaná primárom chirurgického oddelenia. Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal náplňami práce, z ktorých vyplýva zodpovednosť za odbornú úroveň chirurgickej ambulancie počas výkonu pohotovostnej služby. Z uvedených dôvodov je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Bol som uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák., ktorý je nedbanlivostným trestným činom, pričom za okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby sa považuje, ak páchateľ spáchal taký čin preto, lebo porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie uloženej mu podľa zákona
Podľa rozh. NS SR R 11/1964 za porušenie dôležitej povinnosti treba pokladať len porušenie takej povinnosti, ktorá má spravidla za následok usmrtenie alebo spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví. Aby však bolo možné uznať, že ide o porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie uloženej mu podľa zákona, je povinný súd zistiť, že medzi porušením dôležitej povinnosti a následkom trestného činu je príčinná súvislosť (R 31/1966, R 5/1962, R 39/1963). Podľa obžaloby som mal porušiť ust. § 80 ods. 12 písm. a), d) zák. č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. S takýmto názorom podľa obžaloby nemožno súhlasiť z toho dôvodu, lebo som bez meškania poskytol poškodenému predbežné vyšetrenie, ktoré bolo neskôr doplnené zodpovedným lekárom chirurgickej ambulancie počas výkonu pohotovostnej služby, ktorý vypracoval aj lekársku správu a ktorého postup pri vyšetrovaní bol považovaný svedkom MUDr. Y. Q. dňa 1.7.2008 do 16.55 hod. za správny, lebo ho poskytol adekvátne výsledkom zachyteným v objektívnom náleze, stanovil správnu liečbu, bol nariadený aj šokový záznam a určil, že zmeny v zdravotnom stave je potrebné hlásiť. Svoje zdravotnícke povolanie, ktoré vykonávam už viac ako štyridsať rokov, som v predmetnom prípade vykonal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom a nemohol som porušiť žiadne štandardy z toho dôvodu, že neexistujú. Súd, aby mohol uznať vinu, musí zistiť príčinnú súvislosť medzi konaním páchateľa, porušením dôležitej povinnosti a následkom príčinnú súvislosť. Obžalovaní sme v predmetnej veci boli dvaja. Súd, ak dospel k názoru, že zodpovednosť za spáchanie prečinu usmrtenia znášame obaja, bol povinný spoľahlivo ju preukázať. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi mojím konaním
- spočívajúcim v predbežnom vyšetrením poškodeného, ktorého komplexne vyšetril iný lekár, ktorý vypracoval aj lekársku správu príčinná súvislosť. Ani nemohla byť, lebo som nerealizoval komplexné vyšetrenie poškodeného. Na základe všetkých doteraz uvedených dôvodov navrhujem, aby som bol spod obžaloby oslobodený v celom rozsahu.“
Prílohou odvolania obžalovaného MUDr. X. Q. je kópia náplne práce MUDr. Y. X..
Dňa 6.6.2012 bolo súdu prvého stupňa doručené písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného MUDr. Y. X. prostredníctvom jeho obhajcu. Po parafrázovaní odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odôvodňuje obžalovaný MUDr. Y. X. svoje odvolanie nasledovne: „Podaným odvolaním poukazujem predovšetkým na to, že hodnotiace závery prvostupňového súdu o otázke mojej viny nie sú správne a jednoznačné, lebo opomínajú možnosť iného skutkového záveru a právneho posúdenia konania obžalovaného, nakoľko od samotného vznesenia obvinenia až po neprávoplatný verdikt súdu o mojej vine a treste zastávam názor, že som sa žiadneho protiprávneho konania nedopustil. V priebehu celého trestného stíhania som o skutku, ktorý mi bol a je kladený za vinu, vypovedal rovnako, spontánne a moje výpovede nie sú narušené z hľadiska vieryhodnosti a relevantnosti údajov a tvrdených skutočností žiadnym zásadným spôsobom. V mojom odvolaní veľmi podrobne citujem čl. 15 až 18 napadnutého rozsudku, pretože v tejto časti prvostupňový súd v rámci svojich hodnotiacich úvah o mojej vine (a vine MUDr. Q.) postupoval pri vyhodnotení celého dôkazného súboru iba vyhodnotením dôkazov a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a záverov v môj neprospech, nepostupujúc v rozsahu zákonných ustanovení § 2 ods.10 Tr. por., podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie, a v rozsahu § 168 Tr. por., podľa ktorého ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Je nad akúkoľvek pochybnosť, že súd I. stupňa pri odôvodnení napadnutého rozsudku sa v podstate zameral takmer výlučne len na skutočnosti, ktoré považoval za dokázané v môj neprospech (teda smerujúce k mojej vine), pričom podrobne a komplexne nevyhodnotil celý rad skutočností
svedčiacich v môj prospech. Vôbec sa pri hodnotení dôkazného resumé neriadil úvahami potrebnými na porovnanie a predovšetkým vyhodnotenie dôkazov, ktoré si navzájom odporovali, napr. okolnosť všetkých mojich konkrétnych konaní v súvislosti s vyšetrením pacienta Q. najmä v nadväznosti na skutočnosti dokazované svedkami, okolnosť komplexného a širokospektrálneho hodnotenia všetkých na to nadväzujúcich skutkových zistení a právnych záverov pri posudzovaní, či môj postup bol lége artis alebo non lége artis a pod. V napadnutom rozsudku takmer absentuje to, čo je predpokladané zákonom a horecitovaným zákonným ustanovením, totiž to, že z rozsudku musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s mojou obhajobou, jednotlivými obhajobnými námietkami a úvahami, prečo a na základe akých konkrétnych skutočností ich odmietol a prečo favorizoval len jednotlivé dôkazy. V konečnom dôsledku namietam, že úvahy súdu o mojej vine z hľadiska výkladu zákonných ustanovení § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona sú veľmi strohé, bez žiadaného bližšieho vysvetlenia, a preto aj nepreskúmateľné. Samotné vymenovanie dôkazov (ako to súd pojal na čl. 3 až 15 napadnutého rozsudku) pri rozhodovaní a odôvodnení rozsudku je podľa mňa v rozpore s § 2 ods.10 a § 168 Tr. por., lebo súd I. stupňa citoval tieto v rozsahu citácie podstatných častí, ale bez toho, aby ich podrobil dostatočnému skúmaniu v zmysle hodnotenia jednotlivo a v ich súhrne, čo potom vedie k nepreskúmateľnému a nezákonnému rozhodnutiu. Nemožno zistiť, ako dospel jednak k skutkovým záverom, ktoré sú čiastočne odlišné od obžaloby, dostatočne nevysvetlil, v čom vidí rozdielnosť názoru pri posudzovaní porušenia povinností podľa zák. č. 578/2004 oproti obžalobe, keď konštatoval u oboch obžalovaných porušenie povinnosti upravené v § 80 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zdravotnícky pracovník je povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú starostlivosť, vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými predpismi a s etickým kódexom bez toho, aby vysvetlil, či som konal tak, že by som ako zdravotnícky pracovník neposkytol pacientovi Q. bez meškania prvú pomoc, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jeho život alebo bolo ohrozené jeho zdravie, prípadne nezabezpečil podľa potreby ďalšiu odbornú starostlivosť, nevykonával svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými predpismi a s etickým kódexom. V ďalšej časti odôvodnenia môjho odvolania poukazujem na to, že v rámci celého prípravného konania, ako aj z dôkazov navrhnutých obhajobou nevyplynula čo i len moja nevedomá nedbanlivosť zo skutku, ktorý je popísaný v obžalobe. V tomto smere jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nebola vyvrátená moja obhajoba v tom smere, že nie je preukázané moje zavinenie ako požadovaná základná zložka trestnej zodpovednosti a obligatórny znak subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu. Na rozdiel od právneho názoru súdu tvrdím, že okolnosť vyplývajúca zo záveru mnou vypracovanej lekárskej správy pri vyšetrení pacienta E. Q. z 1.7.2008 o 16.55 hod, ktorou je to, že som a priori nariadil u tohto pacienta vykonanie RTG hrudníka a pľúc podľa potreby, je rozhodujúca a s ktorou podstatnou skutkovou a dejovou okolnosťou sa súd dostatočne nevyporiadal. Na podporu mojich všetkých doterajších tvrdení a mojej obhajoby uvediem skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z jednotlivo vykonaných dôkazov, ich podrobnú analýzu a rozbor celej dôkaznej situácie tak, ako ich bolo podľa mňa potrebné vyhodnotiť, čo súd I. stupňa nevykonal a dôsledne nevyhodnotil v môj prospech Z mojich výpovedí je zistiteľné, že mojou základnou a nosnou myšlienkou a zároveň povinnosťou lekára pri vyšetrení pacienta Q. bolo pomôcť mu potom, čo sa mu pri prihodilo (pád), podľa svojho najlepšieho vedomia, zohľadňujúc pritom jeho aktuálny zdravotný stav. Tu je absolútne nespochybniteľné, že moje konanie bolo determinované výlučne konaním pacienta Q. (pokus o útek z nemocnice a následný pád). V tejto súvislosti sa súd dôsledne a do všetkých dôsledkov nevyporiadal s tým, že keď som pacienta preberal od MUDr. Q., tento mi povedal, že nič na ňom nenašiel a že indikoval RTG lebky RTG krčnej chrbtice a že po vyšetrení ho vrátime na paliatívu. Išlo o pacienta v terminálnom štádiu onkologického maligného ochorenia. Bol výrazne nekľudný a stále opakoval, že chce ísť domov. Klinický nález som zaznamenal v lekárskej správe s tým, že som ho odporučil ďalej sledovať, pričom klinickým vyšetrením u pacienta som nezistil žiadne príznaky, ktoré by signalizovali, že ide o zlomeninu rebier. Klinickým vyšetrením, tzv. pohmatom pri zlomenine je nestabilita hrudníka škrípavý zvuk (krepitus). Taktiež nebola zistená žiadna modrina, len malá oderka. Nezodpovedá pravde a skutočnosti, že som nenariadil u tohto pacienta bezodkladné röntgenové vyšetrenia hrudníka, ktorým by som zistil prítomné zlomeniny rebier a počínajúci výpotok v hrudnej dutine, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že takéto vyšetrenie som ako medicínsky
postup nariadil a zároveň je taktiež viacerými dôkazmi preukázané, že ani okamžitým RTG vyšetrením hrudníka by sa počínajúci výpotok v hrudnej dutine zistiť nedal. Ďalej som vysvetlil, že som nenariadil ihneď urobiť RTG hrudníka, lebo predo mnou vyšetril pacienta MUDr. Q., má väčšie znalosti, nadstavbové štúdium z traumatológie, nemal som pochybnosti o jeho záveroch. Tu podotýkam, že som bol poradí 4. (štvrtým) lekárom, s ktorým prišiel pacient Q. do kontaktu, a preto som logicky postupoval úplným akceptovaním záverov aj MUDr. Q., ktorý prvotne zodpovedal za vyšetrenie tohto pacienta, lebo s ním na chirurgii ako prvý prišiel do kontaktu (viď výpoveď MUDr. X. a MUDr Q.). V súvislosti s jeho závermi, ako aj s informáciami od pacienta, som nariadil šokový záznam. To, že som to nariadil, vysvetľujem predpokladom krvácania, ktoré mohlo nastať v ktorejkoľvek časti. Akýkoľvek chirurgický zákrok v tomto prípade by neviedol k jeho záchrane, ale k smrti, nakoľko šlo o pacienta v terminálnom štádiu ochorenia. Aj keby došlo k otvoreniu hrudníka po zistení sériovej zlomeniny, pacient by sa ďalej liečil paliatívne. Pri otvorení hrudníka by tak či tak došlo k smrti. Veľmi podstatnou a zároveň dôkazne podcenenou skutočnosťou (z hľadiska jej vyhodnotenia súdom) bolo o.i. to, že žiadnym dôkazom nielenže nebolo dokázané, aký je konkrétne určený štandardný medicínsky postup pri páde pacienta z výšky, ale v nadväznosti na to, že RTG hrudníka je len ďalším vyšetrením, neprivilegovaným a postaveným na roveň palpačnému a ostatnému klinickému vyšetreniu, ktoré som v tomto prípade vykonal. Klinickým vyšetrením, tzv. pohmatom som u pacienta nezistil žiadne príznaky, ktoré by signalizovali, že ide o zlomeninu rebier, prípadne nestabilitu hrudníka v podobe škrípavého zvuku (krepitus). V tomto kontexte ešte dodávam, že neexistuje nepochybná istota v tom, že RTG hrudníka môže u pacienta ukázať viac ako palpačné vyšetrenie a okrem toho tento pacient bol výrazne nekľudný a prípadné okamžité RTG hrudníka by znamenalo podanie ukľudňujúcich liekov, čo by s ohľadom na jeho ochorenie znamenalo výrazné riziko ohrozenia jeho zdravia či života. Hoci súd I. stupňa akcentoval skôr teoretické a empirické závery znalcov o otázke nenariadenia bezodkladného RTG hrudníka, zostala nepovšimnutá významná časť výpovede svedka MUDr. V. v môj prospech, že v posudzovanom prípade z konkrétnych časových a pragmatických hľadísk išlo v prípade E. Q. o pacienta, ktorý bol v terminálnom štádiu onkologického ochorenia, nemal žiadne rezervy (čo bolo potvrdené MUDr. V.) a po privezení mu bola poskytnutá adekvátna odborná chirurgická starostlivosť. Keďže neboli zistené žiadne zranenia, bolo to hodnotené, že s pacientom nie je potrebné robiť žiadne chirurgické úkony. Lekári sa rozhodli pre konzervatívny postup a pre sledovanie pacienta. Treba zdôrazniť, že keďže sa jednalo a pacienta nepokojného, nebolo možné vykonať CT vyšetrenie, bolo by treba uviesť pacienta do celkovej anestézy, alebo výrazne utlmiť a je otázne, či by to nezhoršilo jeho zdravotný stav, alebo či by sa prebral. Táto úvaha bola podporená svedectvom Q. Z., ktorá uviedla, že pacient Q. bol pri snímkovaní nekľudný, trhal sa, chcel odísť, jeho reakcie neboli ako u bežných pacientov. V ďalšom uvedený svedok vypovedal, že vyšetrenie RTG musí byť indikované na základe klinického vyšetrenia. Neindikované vyšetrenie RTG môže pacienta poškodiť. Takto dokazované skutočnosti, ktoré podľa môjho názoru výrazne spochybňujú záver o mojom konaní, kvalifikovanom ako trestný čin, taktiež neboli vyhodnotené ako významný dôkaz prinajmenšom vyvolávajúci otázniky o tzv. absolútnej dominancii RTG vyšetrenia na zistenie aktuálneho zdravotného stavu pri takýchto prípadoch zranení. Veľmi podstatným dôkazom, ktorý vniesol do posudzovaného prípadu lúč pravdy, bola svedecká výpoveď MUDr. V., ktorý dokazoval, že aj prípadné vykonanie RTG hrudníka pacienta Q. by nič nezmenilo na tom, že po utrpenom úraze by bol tento chirurgicky neliečiteľný, pričom na rozdiel od názoru znalcov tento svedok vyslovil čiastkový záver, že nie je štandardným postupom, ak pacient vypadne z okna, že sa robí RTG hrudníka, pacient bol vyšetrený klinicky a na základe klinických príznakov bol potom určený ďalší postup a nie je predsa možné, aby bol každý pacient po úraze podrobený RTG vyšetreniu. K tomuto záveru viedla svedka aj jeho skúsenosť znalca z odvetvia chirurgie. Nemožno opomenúť svedectvo R. K., ktorá pred súdom potvrdila, že MUDr. X. pacienta Q. vyšetroval na stole doslovne od hlavy po päty a vyhotovil o tom nález, prezeral mu aj zozadu hrudník, pacient nereagoval bolestivo. Toto svedectvo je prakticky stotožnením môjho opisu udalostí, viažucich sa k vyšetreniu pacienta Q., keď jeho reakcie vôbec nenasvedčovali na akýkoľvek stav sériovej zlomeniny 5. až 8. rebra vpravo, a to v spojení s nadobudnutím vedomostí o jeho zdravotnom stave od MUDr. Q. znamenalo pre mňa situáciu, ktorú som vyhodnotil spôsobom uvedeným v mojej lekárskej správe, teda že v prípade potreby doplniť snímok hrudníka a pľúc. Okrem toho je pozoruhodné aj svedectvo MUDr. S., ktorý taktiež dokazoval, že menovaný pacient bezprostredne po páde nereagoval bolestivo. Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku dôvodí, že súhrn dôkazov je spôsobilý na prijatie záveru, že obaja obžalovaní nesú trestnoprávnu zodpovednosť za smrť pacienta Q., nie je podľa názoru obhajoby bez akýchkoľvek pochybností možné prijať takýto právny názor aj preto, lebo ako už bolo naznačené vyššie,
nemôžu byť podkladom pre takýto záver údajné porušenia citovaných ustanovení zák. č. 578/2004, pričom v mojom prípade to malo byť v príčinnej súvislosti s údajným nestanovením správnej diagnózy a nerealizáciou správnych liečebných postupov. V tomto smere dávam do pozornosti, že na jednej strane stoja v môj neprospech najmä zistenia a závery znalcov, na strane druhej však na môj prospech stojí celý rad dôkazov (citovaných už vyššie) prinajmenšom zoslabujúcich názor súdu o tom, že som konal protiprávne. Niet sporu vtom, že na záchranu života E. Q. by aj v prípade bezodkladného RTG hrudníka a následných akýchkoľvek medicínskych postupov nebola možná žiadna účinná liečba, čo nepopreli ani vo veci vypočutí znalci a tento stav potom logicky vyúsťuje v to, či v posudzovanom prípade nedošlo k takému stavu, že pád E. Q. bol v podstate spúšťačom takých procesov v jeho organizme, ktoré by bez ohľadu na bezprostrednú príčinu smrti viedli k zániku jeho života. To vyplynulo najmä z výpovede znalca MUDr. S., ktorý pred súdom argumentoval, že sa jednalo o pacienta značne oslabeného, v pokročilom štádiu zhubného nádorového ochorenia slinných žliaz s metastázami a po absolvovaní štyroch kúr chemoterapie. U pacienta dominovala neurogénna, skeletárna, malígna bolesť, stavy dezorientácie a zmätenosti, poruchy výživy a sekundárny anemický syndróm. Bol u neho realizovaný paliatívny terapeutický postup so zabezpečením výživy cez sondu zavedenú cez brušnú stenu do žalúdka. Štandardný postup pri zraneniach po páde z výšky je vykonanie röntgenu pľúc a sono brucha, avšak štandardné postupy konkrétne pri pádoch z výšky nie sú vypracované!!!, aj keď by mali byť, keď je predpoklad istých zranení, následne sa robí RTG vyšetrenie, naviac v tomto prípade nebol zaznamenaný presný údaj o tom, z akej výšky došlo k pádu a podľa obhajoby je táto okolnosť doteraz presne neobjasnená, teda nie je dôkazne preukázaná výška pádu. Pri röntgene hrudníka by sa bolo zistilo, že sa jedná o zlomeninu rebier, nakoľko to boli dislokované fraktúry. Keby sa toto bolo zistilo, boli by pacienta sledovali, i keď som presvedčený, že by ho neboli zachránili vzhľadom na to, že bol vo veľmi ťažkom klinickom stave. Vyšetrením pohmatom nemuseli zistiť zlomeninu, vzhľadom k tomu, že sa jednalo o dislokované fraktúry, nemuseli zaregistrovať krepitus, nakoľko tam boli metastázy. Znalec ďalej uviedol, že RTG hrudníka je v takýchto prípadoch paušálne, avšak v tomto konkrétnom prípade sa nejednalo o masívne krvácanie hneď od začiatku, jednalo sa o postupné a pomalé krvácanie a je toho názoru, že je možné, že keby sa aj urobil röntgen hrudníka, to krvácanie by tam nemuselo byť viditeľné, krátko po tom úraze, boli by však zistené zlomeniny rebier, čo by následne viedlo k ďalšiemu liečebnému postupu. Takýto čiastkový záver znalca veľmi dobre zodpovedá práve mnou dokazovaným skutočnostiam, že po umiestnení pacienta Q. na paliatívnom odd. nezodpovedali jeho parametre vonkoncom tomu, čo bolo neskôr zistené ako jeho príčina smrti, čo možno klasifikovať ako jedinečný a neopakovateľný jav. To vo svojej svedeckej výpovedi napokon potvrdila aj MUDr. S., ktorá vypovedala, že v kritický deň okolo 19.30 až 20.00 hod. pacienta vyšetrila a oboznámila sa s meranými aj biochemickými parametrami, ktoré nevykazovali žiadnu zmenu!!! Svedkyňa ďalej uviedla, že nepredpokladala priebeh takého rozvoja zmien zdravotného stavu, ktoré boli uvedené ako bezprostredná príčina smrti u pacienta Q., a naviac potvrdila, že určite by realizovala doporučenia MUDr. X. v jeho lekárskej správe, keby sa zdravotný stav pacienta vyvíjal tak, že by došlo k signifikantným zmenám zdravotného stavu, k tým však nedošlo (u pacienta pozorovali prakticky bezpríznakový priebeh stavu po úraze) , čoho dôkazom bolo, že ešte krátko pred smrťou 2.7.2008 o 03.35 hod. bola hodnota hemoglobínu 82 mg/l a signifikantný pokles predstavuje 20 merných jednotiek, čo v tomto prípade zistené nebolo. Takto dokazované skutočnosti však súdom neboli dostatočne vyhodnotené v spektre všetkých dôkazov, hoci podľa mňa predstavujú významný dôkaz na potvrdenie mojich obhajobných tvrdení. Mám za to, že ani jeden zo znalcov presne a explicitne nedefinoval, čo znamená postup lége artis, lebo každý z nich v podstate len poukazoval na to, že postup lekára má byť na úrovni súčasných poznatkov lekárskej vedy s použitím a dodržaním všetkých diagnostických a teraupeutických princípov liečby, proste má sa pre pacienta urobiť všetko potrebné na zistenie prípadných zranení. Je nanajvýš potrebné poukázať na to, že tieto znalecké úvahy sú podľa odvolateľa v polohe ideálneho stavu všetkých do úvahy prichádzajúcich predpokladaných javov bez prítomnosti náhodilých a jedinečných okolností, ako tomu bolo v tomto prípade, keď, ako to už bolo spomenuté, akákoľvek medicínska pomoc by bola u pacienta Q. len v teoretickej rovine a aj v prípade zdiagnostikovania zlomenín rebier, by nebolo možné odvrátiť smrť E. Q.. Podľa znalca MUDr. S. je lekár povinný vyšetrením zistiť zranenia, je síce pravdou, že zákon ani žiadny predpis mu neprikazuje, že to musí urobiť, avšak v danom prípade mal byť vykonaný RTG hrudníka.
Podľa znalca MUDr. Q. postup lekárov nebol úplne v súlade s lége artis, vzhľadom k tomu, že sa jednalo o dislokáciu úlomkov, a je presvedčený, že na röntgene by bola takáto zlomenina viditeľná. Palpačné vyšetrenie je pohmatové vyšetrenie, kedy lekár pohmatom vyšetrí pacienta a podľa jeho reakcií zisťuje prípadné zranenia. Následne sa potom robia ďalšie vyšetrenia. Vzhľadom na druh zlomeniny je názoru, že o krepite sa tu hovoriť nedá. Taktiež bola ťažká spolupráca s pacientom, ktorý bol tlmený liekmi. Čo sa týka možnosti lekárov, mohli by sa pokúsiť zafixovať tú stenu, urobiť drenáž, ale to je vyslovene teoretická možnosť. Prognóza tohto pacienta bola zlá, pretože operácia hrudného koša by neprichádzala do úvahy. Röntgen sa robí z dôvodu, že ak pacient spadne z výšky, je predpoklad vzniku vnútorných zranení. Znalec MUDr. Z. pred súdom spočiatku tvrdil, že v danom prípade keby bol urobený röntgen hrudníka a pľúc, boli by zistené tieto zranenia a mohli byť urobené úkony smerujúce k záchrane jeho života. Jednalo sa o onkologického pacienta a prognóza invazívnych zákrokov na jeho organizme by bola otázna. Tento znalec pripustil možnosť, že nemocnica, v ktorej sa pacient Q. nachádzal, nemala potrebné zariadenia na diagnostikovanie, avšak v tom prípade mal byť pacient prevezený do iného nemocničného zariadenia, ktoré by umožňovalo jeho vyšetrenie. Čo sa týka zdravotného stavu a jeho vplyv na účelnosť zákrokov, röntgenovému vyšetreniu nebránili žiadne prekážky a čo sa týka drenáže, resp. prípadnej operácie, tu už by sa muselo zvažovať aj konziliárne. Znalec pred súdom nemohol potvrdiť, či by pacient operáciu prežil, čo potom komplexne aj v nadväznosti na citované závery predchádzajúcich znalcov dáva podľa odvolateľa nie celkom presný a jednoznačný záver vo vzťahu k už spomenutému postupu lége artis, resp. non lége artis v posudzovanom prípade. Aj v prípade tohto znalca ide o závery, ktoré sa skôr javia ako pravdepodobné možnosti bez toho, aby predstavovali ničím nenarušenú a nespochybniteľnú istotu znaleckého úsudku a mojom údajnom konaní non lége artis, čo možno demonštrovať napr. tým, že znalec nemohol potvrdiť, že by tento konkrétny pacient operáciu prežil, nevedelo sa, aký by bol verdikt konziliárnej komisie k otázke operácie nebohého, lebo pri zdravotnom stave nebohého nebolo zaručené nič, teda výsledok invazívneho zásahu. Aj v prípade rozhodnutia iných lekárov o vykonanie drenáže, resp. operácie by vzhľadom na druh pacienta by bol výsledok neistý. Taktiež je otázne, či by pri RTG vyšetrení hrudníka bola videná hladina tekutiny v hrudníku a čo považujem za veľmi dôležité, znalec uviedol, že pri takomto nekľudnom pacientovi by výsledok röntgenového vyšetrenia nebol 100 %, ale bolo by realizované röntgenové vyšetrenie. Obhajoba MUDr. X. nevzniesla žiadne procesné námietky voči pribratiu znalcov MUDr. Z. a MUDr. Q. v tomto prípade, avšak je potrebné dať do pozornosti, či je eticky správne, aby bol súdnoznalecký posudok podávaný znalcami, ktorí sú lekármi súdnolekárskeho pracoviska práve Úradu pre dohľad nad zdravotníckou starostlivosťou, kde logicky môže dôjsť k stretu záujmov a prípadnej zaujatosti. Z hľadiska všetkých výkladových hľadísk pojmu lége artis, resp. non lége artis je nevyhnutné uviesť, že v súčasnosti je obvykle tento pojem vykladaný ako preventívny, diagnostický a teraupetický postup, ktorý zodpovedá najvyššiemu dosiahnutému vedeckému poznaniu. V každom jednotlivom skúmaní a vyhodnotení postupu lekára je však potrebné prihliadať aj na to (čo je zjavne posudzovaný prípad), že lekár v rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie slobodne volí a vykonáva tie preventívne, diagnostické a liečebné úkony, ktoré nielen zodpovedajú súčasnému stavu lekárskej vedy (hoci pojem "lége artis" je nepresný, pretože žiadna norma neurčuje detailne konkrétny postup lekára podľa súčasného stavu vedy), ale ktoré pre pacienta považuje za najvýhodnejšie, pričom je povinný rešpektovať v čo najväčšej možnej miere vôľu a stav pacienta. Posledne uvedené kritériá konajúci súd dôsledne nevyhodnocoval, hoci sú pre posúdenie konania lége artis rovnako dôležité. V tomto kontexte postup lekára lége artis ďalej vyžaduje, že takýto postup je odborne medicínsky uznávaný (teda overený a osvedčený), je účelný a dôvodný a nie je voči pacientovi ad ignorantiam, čo v mojom prípade splnené bolo. Tak ako nie je jednoznačne právne definovaný postup lége artis, tak logicky nie je právne definovaný ani postup non lége artis. V aplikovanej rozhodovacej praxi súdov je uznávaným postupom pri skúmaní a hodnotení postupu lekára lége artis, resp. non lége artis systém Evidence Based Medicine, teda medicína založená na dôkazoch, avšak v tomto smere je základným kritériom hodnotenia postupu lekára non lége artis to, keď lekár pri starostlivosti o pacienta použije zastarané, menej účinné alebo dokonca neoverené postupy, čo sa v mojom prípade nestalo. Ďalšími kritériami pri hodnotení postupu lekára non lége artis je napr. jeho nedostatočná odbornosť a chyby pri uplatňovaní odbornosti, precenenie vlastných schopností, technické chyby, zlyhanie a chyby majúce pôvod v nedostatočnej kontrole, nevhodné a nešetrné zaobchádzanie s pacientom, ktoré kritériá v mojom postupe pri poskytovaní lekárskej starostlivosti o E. Q. vykonaným dokazovaním neboli zistené. Pokiaľ súd I. stupňa dôvodil, že som spolu s MUDr. Q. porušil povinnosti upravené v § 80, ods. 1 písm. a), d) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, podľa ktorého zdravotnícky pracovník je povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú starostlivosť, vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne záväznými predpismi a s etickým kódexom, je veľmi dôležitým svedectvo MUDr. Y. Q., ktorý vypovedal (aj v súvislosti s obsahom výpovede PhDr. W., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že úlohou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nie je zisťovanie príčinnej súvislosti medzi smrťou pacienta a výsledkami zistení úradu, jednalo o pacienta v poslednom štádiu onkologického ochorenia, kde aj v prípade zistenia zlomenín rebier a krvácania do hrudníkovej dutiny by neprichádzalo do úvahy operačné riešenie, ale len konzervatívna liečba, pretože by túto operáciu neprežil), že celý dohľad na Úrade pre dohľad nad zdravotníckou starostlivosťou v tomto prípade riadil, pričom podnet na úrad bol podaný pracoviskom súdneho lekárstva Martin pre nesúlad medzi klinickým a pitevným nálezom. Zo záverov vykonaného dohľadu vyplynulo, že včasným vyšetrením by sa zistila správna diagnóza a poskytovateľ by mohol správne realizovať ďalšie vyšetrenia a následný postup primerane prognóze zdravotného stavu pacienta. Riešenie stavu by aj tak nemalo výrazný efekt vzhľadom k ďalšej prognóze pacienta v terminálnom štádiu onkologického ochorenia. Do určitého momentu bola zdravotná starostlivosť poskytovaná adekvátne k zdravotnému stavu pacienta, avšak ďalej svedok uviedol, čo má pre výsledok dokazovania v tomto prípade nesmiernu dôležitosť, totiž že vykonaním RTG hrudníka by sa bola zistila tá diagnóza, ktorá bola v tej dobe už prítomná. Lekár adekvátne vyšetril pacienta, teda je možné, že lekárska starostlivosť bola do 16.55 hod. dňa 1.7.2008 poskytovaná adekvátne (čas, dokedy bol pacient v starostlivosti MUDr. X.). Neexistuje, a preto svedok ani nemal minútový záznam o priebehu vyšetrení zdravotného stavu pacienta. Bola stanovená aj správna liečba, t.j. bol nariadený šokový záznam a tiež bolo uvedené, že zmeny v zdravotnom stave je potrebné hlásiť. Čiže lekár nielenže podchytil aktuálny zdravotný stav, ale zabezpečil ho aj do budúcna. Faktom však je aj to, že včasným vyšetrením by sa zistila správna diagnóza. Obhajoba vyslovuje presvedčenie, že súhrnne možno konštatovať, že z vykonaného dokazovania nie preukázaná trestná činnosť MUDr. X., lebo v posudzovanom prípade nemožno dosiahnuť stav, že sa trestnej činnosti dopustil bez akýchkoľvek pochybností. Tieto pochybnosti vyplývajú nielen z obsahu vyššie uvedených odvolacích námietok, ale aj zo samotného spisového materiálu, čo podľa názoru odvolateľa vyústilo v to, že v napadnutom rozsudku bolo opomenuté dôsledné a vyčerpávajúce vyhodnotenie protichodných a vnútorne rozporných skutočností, okolností a dôkazov v naznačených smeroch. Na svojej obrane trvám a sústavne poukazujem na výnimočnosť danej situácie, pretože pacient bol v paliatívnej starostlivosti, u ktorého bol exitus nezvratný. V celom spektre dôkazov možno na základe doterajších skutkových zistení, tak ako vyplynuli z vykonaného dokazovania, podľa názoru obhajoby uzavrieť a znovu len zopakovať, že obžalovaný postupoval v zmysle zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, svoje postavenie a povinnosti žiadnym spôsobom neporušil, konal podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia tak, aby pacientovi poskytol potrebnú lekársku a zdravotnú starostlivosť a zmiernil jeho útrapy v súvislosti s ťažkým a definitívnym onkologickým ochorením. Nie je preukázané moje zavinenie ako požadovaná základná zložka trestnej zodpovednosti a obligatórny znak subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, pretože tu jednoznačne a nepochybne absentuje nedbanlivosť (vedomá či nevedomá) v zmysle konať spôsobom predpokladaným zákonom. Podľa môjho názoru nie je preukázané, že by som ako lekár pri výkone svojich povinností pochybil, či vykonával svoje povolanie spôsobom odporujúcim zákonu, tak že by som inému privodil smrť, nakoľko nie je preukázaná taká zákonom predpokladaná intenzita a spôsob môjho konania, ktoré možno subsumovať pod skutkovú podstatu označeného trestného činu z hľadiska vysvetlenia a dokázania spôsobu konania. V tomto smere dávam do pozornosti aj výkladové hľadiská § 10 ods. 2 Tr. zák. Nemožno mi rozhodne ani prisudzovať ani len vedomú či nevedomú nedbanlivosť pri spôsobení následku označeného trestného činu (ako následok údajne protiprávneho konania), keď tento následok nebol vyvolaný takým mojím konaním, ktoré by bolo podmienené mojím nesprávnym lekárskym postupom pri výkone môjho povolania V nadväznosti na obsah môjho odvolania uvádzam, že podľa ustálenej a aplikovanej súdnej praxe z princípu prezumpcie neviny vyplýva, že ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, ktorá je dôležitá pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. Použitie zásady "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech), prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných
dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonom zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Tu pripomínam zásadu, ktorá pramení z rímskeho práva a ktorá platí v každom právnom systéme a to „non numeranda, sed ponderanda argumenda“, teda že dôkazy sa nemajú zratúvať, ale zvažovať. Preto sa domáham, aby na základe stavu veci a na základe môjho odvolania odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu v Námestove sp.zn. 4T 38/2011 zo dňa 15.3.2012 podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom v konečnom dôsledku sa domáham oslobodenia spod obžaloby.“
Príslušný prokurátor sa k písomným dôvodom odvolaní obžalovaných MUDr. X. Q. a MUDr. Y. X. nevyjadril.
Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaných podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Obhajca obžalovaného MUDr. X. Q. navrhol v konečnom dôsledku svojho klienta spod obžaloby oslobodiť. Obhajca obžalovaného MUDr. Y. X. navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, aby bol obžalovaný MUDr. Y. X. v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. Obžalovaný MUDr. X. Q. prehlásil, že trvá na odvolaní a necíti sa vinný, obžalovaný MUDr. Y. X. prehlásil, že sa necíti byť v tomto prípade vinný, pacienta vyšetril podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia.
Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por., zistil, že odvolanie obžalovaných bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Obžalovaní odvolanie založili na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S ich námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde. Vina obžalovaného musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Skutočnosť, že odvolatelia sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaných zo spáchania žalovaného skutku. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že obžalovaných zo spáchania skutku neusvedčuje ojedinelý dôkaz, ale celý raz dôkazov, a to znaleckých posudkov a výsluchov svedkov, ktorými sú renomovaní lekári z príslušného medicínskeho odvetvia.
Znalci MUDr. U. Z. a MUDr. B. Q. vo svojom znaleckom posudku doslova uviedli: „Pri vykonaní röntgenového vyšetrenia hrudníka a pľúc by boli jednoznačne zistené predmetné zlomeniny 5.-8. rebra vpravo v línii strednej pazuchovej čiary a bolo by pristúpené k ďalším vyšetreniam, ktoré by viedli k odhaleniu skrytého krvácania do pravej pohrudničnej dutiny. Na základe týchto skutočností možno teda konštatovať, že ošetrujúci personál z NsP Trstená v danom prípade nepostupoval podľa zásad lege artis.“ (č.l. 197 spisu).
Znalec MUDr. X. S., PhD. vo svojom znaleckom posudku doslova uviedol: „U neb. E. Q. došlo k zlomenine 5.-8. rebra vpravo s dislokáciou (posunom) úlomkov 6. a 7. rebra s roztrhnutím nástennej pohrudnice a medzirebrových ciev. Pri zlomenine štyroch rebier (a viac) sa jedná už o sériovú zlomeninu rebier. Sériové zlomeniny si vyžadujú hospitalizáciu, bolesti sa tíšia obstrekmi interkostálnych nervov, opakovane sa sledujú ventilačné parametre. Pri vývoji hemothoraxu (krvácanie do hrudníka) je nevyhnutná punkcia, resp. drenáž hrudníka s odsávaním krvi. Pri známkach hypoventilácie je nevyhnutná spolupráca s anesteziológom: prívod kyslíka (maska, nosová sonda, podporné dýchanie). U neb. E. Q. v každom prípade malo byť poranenie hrudnej steny diagnostikované a následne mal byť hospitalizovaný nie na paliatívnom oddelení, ale na jednom z vyššie uvedených oddelení nemocnice, kde by mu bola poskytnutá adekvátna liečba. Fyzikálne vyšetrenie pacienta dvomi odbornými lekármi (špecialisti v odbore chirurgia) pohmatom, posluchom však neviedli k odhaleniu tohto poranenia, čo bolo pravdepodobne spôsobené zmenenou reaktibilitou organizmu pacienta následkom primárneho ochorenia (oslabenie, anergia - nedostatočná reakcia, zmenená alebo žiadna reakcia na bolesť, nespolupráca pacienta, nezáujem, bradypsychia - spomalenie psychických dejov, duševných reakcií) a analgézie. Uvedení pacienti sú už primárne tlmení - užívajú lieky proti bolesti, analgetiká, čo tiež ovplyvnilo výsledok fyzikálneho vyšetrenia hrudníka u menovaného pacienta, ktorý nereagoval na bolesť pri štandardnom vyšetrení hrudníka pohmatom. S týmto stavom u pacienta však boli obaja lekári
- chirurgovia oboznámení a bolo nutné na možnú zmenenú reaktibilitu pacienta prihliadať. Diferenciálne diagnostickým postupom v každom prípade mal byť zhotovený aj rtg snímok hrudníka. Pri úrazoch následkom pádu z výšky, diferenciálne diagnosticky je vždy rutinným (štandardným) vyšetrením aj rtg hrudníka a SONO brucha aj napriek tomu, že klinický nález u pacienta je negatívny. Za nesprávne zhodnotenie klinického stavu pacienta a nediagnostikovanie závažného poranenia hrudnej steny u menovaného pacienta je rovnako ako MUDr. X. zodpovedný i MUDr. Q..“ (č.l. 223 spisu).
Svedok MUDr. Y. Q. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní doslova uviedol: „...tu bolo potrebné vyšetrenie v rámci diferenciálnej diagnostiky doplniť o rtg hrudníka, kde by boli vidieť prítomné zlomeniny 5.-10. rebra vpravo a počínajúci výpotok v hrudnej dutine. Zotrvávam na tom, že včasným vyšetrením by sa zistila správna diagnóza.“ (č.l. 421 spisu).
Svedok MUDr. I. O. na hlavnom pojednávaní doslova uviedol: „Som úrazový chirurg s praxou 36 rokov a pracujem v Martine. Spomínam si, že som robil odborného konzultanta a jednalo sa o pacienta, ktorý vypadol z okna. Čo sa týka presnej definície, čo sa rozumie pádom z výšky, tak pri páde z výšky jedného metra nejde o vážny úraz. Pri páde z výšky troch až štyroch metrov ide o vážny úraz. Pri takýchto pádoch sa spravidla robí röntgen skeletu, sono brušných orgánov, určí sa diagnóza a následne liečba. Čo sa týka röntgenového vyšetrenia, robí sa v závislosti, na čo sa pacient sťažuje, ak ide o pacienta, s ktorým sa dá komunikovať. Ak sa jedná o pacienta, s ktorým sa nedá komunikovať, tak sa robí CT vyšetrenie celého tela. Nie je žiaden rozdiel medzi pacientom, ktorý utrpel úraz, a onkologickým pacientom, ktorý utrpel takýto úraz.“ (č.l. 454 spisu).
Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa mal teda dostatok dôkazov, na základe ktorých ustálil skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a tieto dôkazy aj preukazujú pochybenia obidvoch obžalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti poškodenému E. Q..
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.
Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa.
K obsahu samotného odvolania obžalovaného MUDr. X. Q. odvolací súd poznamenáva, že obžalovaný nešpecifikuje zákonné ustanovenie, podľa ktorého by mal odvolací súd zrušiť napadnutý rozsudok. To v podstate znamená, že obžalovaný MUDr. X. Q. v písomných dôvodoch odvolania nevytýka súdu prvého stupňa žiadnu vadu predpokladanú v ustanovení § 321 Tr. por., ale len vo všeobecnosti hodnotí iným spôsobom dôkazy, ako ich vyhodnotil súd prvého stupňa.
V prípade odvolania obžalovaného MUDr. Y. X. síce odvolateľ navrhuje odvolaciemu súdu postup podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. s tým, že po zrušení napadnutého rozsudku navrhuje vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ale nenavrhuje žiadne nové konkrétne dôkazy, ktoré by mali byť súdom prvého stupňa vykonané po zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa názoru odvolacieho súdu boli v predmetnej trestnej veci vykonané všetky dostupné dôkazy a ani sám nezisťuje žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by bolo potrebné v rámci konania pred súdom vykonať.
Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolatelia v odvolaniach primárne namietajú hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladajú odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Na rozdiel od tvrdení obžalovaných MUDr. X. Q. a MUDr. Y. X. je odvolací súd toho názoru, že dôkazy predložené obžalobou v priebehu konania pred súdom vyvrátili ich obranu. Odvolací súd sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania, v ktorých obžalovaný MUDr. Y. X. uvádza, že bola porušená zásada trestného práva „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Žiadne pochybnosti z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ktoré by boli dôvodom pre aplikáciu zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ (in dubio pro reo), ani odvolací súd nezistil.
Odvolací súd poznamenáva, že naznačovanie stretu záujmov a prípadnej zaujatosti znalcov MUDr. Z. a MUDr. Q. obžalovaným MUDr. Y. X. nemá absolútne žiadny materiálny základ.
Podľa názoru odvolacieho súdu z obsahu odvolania obžalovaného MUDr. X. Q. vyplýva evidentná snaha zbaviť sa zodpovednosti za súdený skutok takým spôsobom, že za odbornú úroveň chirurgickej ambulancie zodpovedal službukonajúci lekár MUDr. Y. X.. Táto obhajoba podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí, pretože sám obžalovaný MUDr. X. Q. sa priznal v priebehu trestného konania, že poskytoval zdravotnú starostlivosť poškodenému. Pri tomto spôsobe obhajoby obžalovaný MUDr. X. Q. opomína ustanovenie § 80 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zdravotnícky pracovník je povinný poskytovať bez meškania prvú pomoc každej osobe, ak by bez takejto pomoci bol ohrozený jej život alebo bolo ohrozené jej zdravie, a ak je to nevyhnutné, zabezpečiť podľa potreby ďalšiu odbornú zdravotnú starostlivosť. Na jednej strane teda obžalovaný MUDr. X. Q. v odvolaní tvrdí, že svoje zdravotnícke povolanie vykonáva už viac ako 40 rokov a v predmetnom prípade konal
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s etickým kódexom, ale na strane druhej prenáša zodpovednosť na službukonajúceho lekára MUDr. Y. X. a opomína povinnosti zdravotníckeho pracovníka upravené v ustanovení § 80 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z hľadiska skúmania subjektívnej stránky konania obidvoch obžalovaných súd prvého stupňa správne ustálil, že obžalovaní spáchali trestný čin z nedbanlivosti.
Podľa § 16 Tr. zák. trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, alebo b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Podľa názoru odvolacieho súdu obidvaja obžalovaní konali vo vedomej nedbanlivosti, ktorá zahŕňa vedomosť páchateľa o možnosti spôsobenia následku, ktorý páchateľ síce nechce spôsobiť, avšak bez primeraných dôvodov sa spolieha, že následok nenastane.
Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste a vzhľadom na vyššie vyslovený záver o právnej kvalifikácii súdeného skutku stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu obžalovaným. Trest tak, ako bol obžalovaným uložený súdom prvého stupňa, je v súlade so zákonom a uložený trest považuje odvolací súd za primeraný. K odôvodneniu výroku o treste urobenému okresným súdom krajský súd nemá čo dodať, nakoľko okresný súd aj uloženie trestov obžalovaným odôvodnil vyčerpávajúcim a dostatočným spôsobom vlastným rozhodnutím, len napravil výrok o treste vyhlásený prvostupňovým súdom tak, aby bolo individuálne rozlíšené u každého páchateľa, aký druh a výmera trestu mu bola uložená.
Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho súdu uložené tresty budú v dostatočnej miere plniť svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Odvolací súd poznamenáva, že v samotných písomných dôvodoch odvolania nie sú uvedené žiadne špecifické odvolacie námietky proti výroku súdu prvého stupňa o treste uloženom obžalovaným.
Formálnoprávne pochybenie, ktoré sa týka výroku napadnutého rozsudku v časti právnej vety, napravuje takisto odvolací súd vlastným rozhodnutím. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že právna veta výroku o vine rozsudku je odborným a zákonným (paragrafovým) vyjadrením skutkovej vety výroku o vine, a preto musí byť nezameniteľná, úplná a presná tak, aby bolo aj z nej zrejmé, aké ustanovenia súd použil na kvalifikovanie skutku. S ohľadom na to je potrebné v právnej vete uviesť, ktorý konkrétny osobitný kvalifikačný pojem (§ 138 - § 143 Tr. zák.) je zákonným vyjadrením skutkovej vety.
Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému výroku rozsudku obžalovanými, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaných z hľadiska skutkového a vecného nie sú dôvodné, ale na ich základe napravil formálnoprávne pochybenie výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa vlastným rozhodnutím.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.