Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Uznesenie_17CoE-71-2012.pdf
PDF · 74.2 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/71/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Bratislava, Mamateyova 17, Bratislava 55, IČO: 35 937 874, pobočka Prievidza, IČO: 17 333 954 proti povinnému: MAXIMILIÁN, spol. s r.o., naposledy so sídlom Prievidza, Košovská cesta 22, IČO: 31 582 222, t.č. už vymazaný z obchodného registra, o vymoženie 28.584,- Sk s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. decembra 2011, č.k. 16Er/558/2003-14, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 103 ods. 1, § 104 ods. 1, § 107 ods. 1, 4, ako aj ust. § 19 O.s.p., ktorý sa prostredníctvom § 251 ods. 4 O.s.p. vzťahuje aj na exekučné konanie. Súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení uznesenia poukázal na skutočnosť, že povinný zanikol bez právneho nástupcu a dňa 03.08.2010 bol ex offo vymazaný z obchodného registra. Čo sa týka trov exekúcie poukázal na ust. § 197 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku s tým, že vyplývajúc z § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je pravidlo, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z., podľa ktorého, ak dôjde k zastavaniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Samotnú skutočnosť, že došlo po viac ako šiestich rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra nemožno z vyššie uvedených hľadísk považovať za zavinenie oprávneného (IV. ÚS 27/08 z 24.01.2008). Exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim súhlasom stať sa súdnym exekútorom a vykonávať činnosť exekútora musí preto znášať aj s tým spojené riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného konania (v časti trov). Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované v jeho podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis I. ÚS 191/06), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Z uvedených dôvodov súd náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor JUDr. Jozef Kaduch, a to výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, alebo aby rozhodnutie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi priznal
trovy exekúcie v plnom rozsahu tak, ako si ich uplatnil vo vyúčtovaní. Uviedol, že oprávnený aj exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. V prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, účelne vynaložené trovy musí exekútorovi uhradiť buď povinný alebo oprávnený, čo zákonodarca vymedzil termínom „platiť trovy exekúcie.“ Zastáva názor, že v zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku je možné analogicky zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie, keďže došlo k výmazu povinného z Obchodného registra a dňom výmazu povinný stratil všetok majetok, z čoho vyplýva, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie. V nadväznosti na ust. § 203 ods. 2 tieto trovy exekúcie znáša oprávnený. K argumentácii okresného súdu o predvídaní dôvodu zastavenia exekúcie uviedol, že po prijatí návrhu nevie nič o účastníkoch konania a teda nemôže predpokladať vymožiteľnosť, resp. nevymožiteľnosť pohľadávky. Naopak oprávnený už pri podaní návrhu môže predvídať nevymožiteľnosť pohľadávky, keďže nedošlo k jej dobrovoľnej úhrade v dobe stanovenej súdnym rozhodnutím. Na záver v odvolaní uviedol, že v napadnutom uznesení súd prvého stupňa sa vyjadril, že podaním zo dňa 19.08.2010 navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný bol vymazaný z Obchodného registra. Toto vyjadrenie sa nezakladá na pravde. Dňa 08.10.2007 bola oprávnenému zaslaná informácia o nemajetnosti povinného a na základe tejto skutočnosti súdny exekútor navrhol, aby zvážil, či nepodá návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. Na túto informáciu o nevymožiteľnosti oprávnený reagoval dňa 19.10.2007 a vyjadril sa, že zatiaľ s podaním návrhu na zastavenie exekúcie neuvažuje. Na základe tejto informácie bolo predmetné exekučné konanie vedené i naďalej, až do dňa 04.01.2012, kedy mu bolo doručené uznesenie o zastavení exekúcie.
Vyjadrenie k odvolaniu súdneho exekútora písomne podané nebolo.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť okresného súdu na ďalšie konanie.
Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, odvolaním napadnuté nebolo, a preto zostalo v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Kaduchovi dňa 19.11.2003, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 28.584,- Sk, a to na podklade troch exekučných titulov - platobných výmerov Všeobecnej zdravotnej poisťovne č. 1161/98 a, č. 1161/98 c a č. 1161/98 d , všetky zo dňa 25.01.1999.
Zo spisového materiálu, ako aj z výpisu z obchodného registra krajský súd zároveň zistil, že povinný bol v priebehu exekučného konania dňa 03.08.2010 ex offo vymazaný z obchodného registra, ako právnická osoba zanikol bez právneho nástupcu, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania.
Krajský súd, prehodnotiac predchádzajúci právny názor v dôsledku aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 10/2011 zo dňa 24.
novembra 2011), konštatuje, že v posudzovanej veci sa bolo potrebné zaoberať otázkou, z akého dôvodu došlo k výmazu povinného z obchodného registra, ktorá skutočnosť má dopad na dôvod zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. l písm. h/ Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorom prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený.
Krajský súd na základe vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádza, že v posudzovanej veci okresný súd dostatočne nepreskúmal dôvod zrušenia a následného zániku povinného ako obchodnej spoločnosti, a teda či v danom prípade neprichádzalo do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Uvedená skutočnosť má následne priamu spojitosť s rozhodovaním o náhrade trov exekúcie v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Záver okresného súdu, ktorým ustálil dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. l písm. g/ Exekučného poriadku a rozhodol o náhrade trov exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, preto treba považovať za súčasného stavu veci, keď súd nepreskúmal dôvody, pre ktoré došlo k zrušeniu povinného a následne k jeho výmazu z obchodného registra, za predčasné. Preto nemožno rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie považovať za správne.
S poukazom na uvedené, krajský súd uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní okresný súd s prihliadnutím na uvedený právny názor preskúma dôvody výmazu povinného z obchodného registra a v spojitosti s výsledkami tohto zisťovania opätovne rozhodne o náhrade účelne vynaložených trov exekúcie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .