Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_37C-209-2009.pdf
PDF · 143.81 KB
Case nature
Area
Subarea
37C/209/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci žalobcu: R. nar. XX.XX.XXXX, bytom E., zastúpený JUDr. Jánom Chmelom, advokátom so sídlom Royova 9, Piešťany, proti žalovanému: Ing. D., nar. XX.X.XXXX, bytom H. zastúpený Mgr. O., nar. X.X.XXXX, bytom L., o zaplatenie 40.828,52 € s prísl., takto
rozhodol:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 40.828,52 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 40.828,52 € odo dňa 1.1.2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 2.449,50 €, a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4.925,23 €, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám JUDr. Jána Chmela, právneho zástupcu žalobcu.
Štátu súd náhradu trov konania vo výške 260,00 € voči žalovanému nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojím návrhom doručeným súdu dňa 16.1.2009 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatil mu sumu 40.828,52 € spolu s úrokom z omeškania výške 5,00% ročne zo sumy 40.828,52 € odo dňa 1.1.2009 do zaplatenia, a náhradu trov konania. Uviedol, že ža1obca požičal žalovanému v roku 2002 finančnú hotovosť spolu v sume 1.480.000,- Sk; žalovaný dňa 3.2.2005 písomne uznal svoj dlh čo do dôvodu a výšky (ktorý mu vznikol voči žalobcovi na základe pôžičky finančnej hotovosti vo výške 1.480.000,- Sk) a zaviazal sa zaplatiť žalobcovi dlhovanú sumu do konca roku 2008 - žalovaný zaplatil dňa 19.3.2005 do rúk žalobcu sumu 250.000,- Sk. Žalovaný nechal máme uplynúť dohodnutú lehotu a žalobcovi do dnešného nezaplatil zostatok dlžnej sumy vo výške 1.230.000,- Sk. Keďže žalovaný nezaplatil zostatok dlžnej sumy vo výške 1.230.000,- Sk žalovanému v dohodnutej lehote (do konca roku 2008), dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto v zmysle § 5l7, ods. 2 Občianskeho zákonníka si žalobca uplatňuje úroky z omeškania vo výške 5,00% p.a.
K návrhu priložil žalobca kópie Uznania dlhu zo dňa 3.2.2005 a príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19.3.2005.
Okresný súd Trnava vo veci vydal platobný rozkaz č. 37Ro/3/2009-11 zo dňa 20.4.2009, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
Žalovanému bol doručený platobný rozkaz dňa 15.5.2009 - listom došlým súdu dňa 27.5.2009 (t.j. v zákonnej lehote na podanie odporu proti platobnému rozkazu) žalovaný podal odpor v ktorom uviedol že
od žalobcu si nikdy nepožičal žiadne peniaze a nemá vedomosti o tom, že by niekedy podpísal uznanie dlhu zo dňa 3.2.2005; vzhľadom na to, že žalobca tvrdí, že žalovaný si od neho požičal finančnú hotovosť vo výške 1.480.000,-Sk (ktorú mal použiť pre svoju osobnú spotrebu) požiadal aby žalobca predložil zmluvu o pôžičke z roku 2002. Zároveň vyhlásil že žalobca mu nikdy nepožičal ani iným spôsobom neposkytol žiadne peniaze, nikdy ho žalobca žiadnym spôsobom nevyzýval k úhrade peňazí. O uznaní dlhu a o pôžičke finančnej hotovosti z roku 2002 na sumu 1.480.000,- Sk sa žalovaný dozvedel až dňa 15.5.2009, kedy mu bol doručený platobný rozkaz s prílohami.
Súd si pre svoje rozhodnutie ďalej zadovážil originály Uznania dlhu zo dňa 3.2.2005 a príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19.3.2005, kópiu Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalovaným a Ing. Y. ako dlžníkmi a spoločnosťou SVO, spol. s r.o. ako veriteľom zo dňa 21.1.2004, kópiu Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalovaným a Ing. Y. ako dlžníkmi a spoločnosťou SVO, spol. s r.o. ako veriteľom zo dňa 1.2.2003, kópiu Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalovaným a Ing. Y. ako dlžníkmi a spoločnosťou SVO, spol. s r.o. ako veriteľom zo dňa 28.3.2000, kópiu Zmluvy o pôžičke uzavretej medzi žalovaným a Ing. Y. ako dlžníkmi a spoločnosťou SVO, spol. s r.o. ako veriteľom zo dňa 1.2.2002, výpis z Obchodného registra spoločnosti SVO, spol. s r.o. (ktorej spoločníkom je aj žalobca).
Žalobca sa k odporu vyjadril -cestou svojho právneho zástupcu- podaním došlým súdu dňa 16.9.2009 v ktorom uviedol že žalovaný popiera skutočnosť že by si niekedy od žalobcu požičal sumu 1.480.000,- Sk, čestne vyhlasuje že mu žalobca nikdy nepožičal a ani iným spôsobom neposkytol žiadne peniaze, že ho žalobca nikdy nevyzval k úhrade nejakých peňazí. Ako je zrejmé z uznania dlhu zo dňa 3.2.2005 žalovaný sa zaviazal požičanú sumu vrátiť (zaplatiť) do konca roku 2008, a prvú splátku uskutočnil dňa 19.3.2005, ktorou zároveň potvrdil uznanie dlhu. Z porovnania podpisu žalovaného na odpore zo dňa 27.5.2009 s jeho podpismi na listine zo dňa 3.2.2005 a listine zo dňa 19.3.2005 vychádza podľa žalobcu jednoznačný záver, že všetky listiny podpísal žalovaný. Poukázal ďalej na to že platnosť zmluvy o pôžičke nie je viazaná na písomnú formu, pričom v čase poskytnutia peňažných prostriedkov boli účastníci sporu v priateľskom až rodinnom vzťahu (žalobca je kmotor žalovaného), ale po rozvode žalovaného sa ich vzťahy zmenili - odcudzili sa; tu je možné hľadať príčiny tvrdení žalovaného v podanom odpore, odmietnutie komunikácie so žalobcom, a naopak slušnosť na strane žalobcu ktorý čakal do konca roku 2008, či predsa len žalovaný si nesplní svoju povinnosť a neuhradí mu zostatok z požičanej čiastky ktorú mal žalovaný bezúročne k dispozícii od roku 2002.
Uznesením č. 37C/209/09-35 zo dňa 10.12.2009 súd priznal žalovanému oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 22.2.2010 uviedol že zmluva o poskytnutí pôžičky bola zmluvou ústnou, na základe ktorej žalovaný od žalobcu prevzal sumu vo výške 1.480.000,- Sk; táto zmluva bola uzavretá v roku 2002, na presný dátum sa však presne nepamätá. Na základe toho že žalovaný finančnú čiastku nevracal, bol dňa 3.2.2005 podpísaný doklad -uznanie dlhu- ktorý bol žalovaným podpísaný a v ktorom uznal dlh vo výške 1.480.000,- Sk, ktorý má voči žalobcovi, a zaviazal sa zaplatiť dlh do konca roku 2008. Následne dňa 19.3.2005 žalovaný zaplatil žalobcovi sumu vo výške 250.000,- Sk - žalovaná suma je rozdielom týchto dvoch čiastok.
Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní konanom dňa 22.2.2010 uviedla že od 23.5.1992 do 19.5.2008 trvalo manželstvo odporcu s Y. rod. E. pričom k údajnej pôžičke malo prísť v roku 2002, tzn. za trvania manželstva; takisto k uznaniu dlhu malo prísť v roku 2005 za trvania manželstva, keď podľa názoru žalovaného sa nejedná o právne úkony bežné, ale o právne úkony, pri ktorých je potrebný súhlas oboch manželov - keďže na uznaní dlhu figuruje iba podpis žalovaného považuje žalovaný tento doklad za neplatný. Žalovaný si nikdy nepožičal od žalobcu žiadnu sumu, nikdy nepodpísal doklad ktorý je predložený ako uznanie dlhu, resp. nie je si vedomý toho, že by takéto doklady podpísal; v tomto čase bol psychiatricky liečený, užíval sedatíva. Existenciu pôžičky musí žalobca preukázať. Poukázala ďalej na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo/55/98 podľa ktorého zmluva o pôžičke je platná až po odovzdaní peňazí, či už hotovostne alebo bezhotovostne dlžníkovi
- k odovzdaniu peňazí žalovanému zo strany žalobcu však nikdy neprišlo. Čo sa týka príjmového pokladničného dokladu ktorým žalovaný zaplatil sumu 250.000,- Sk, toto bola platba zo zmluvy o pôžičke
zo dňa 21.1.2004, pričom medzi žalovaným a spoločnosťou SVO, s.r.o. boli uzatvorené 4 zmluvy o pôžičke. Na príjmovom pokladničnom doklade je ako príjemca uvedený pán M. (žalobca) preto, lebo bol konateľom spoločnosti SVO, s.r.o., pričom však v čase podpisu príjmového pokladničného dokladu bolo políčko príjemcu prázdne, vypísané bolo až následne.
Žalobca na pojednávaní konanom dňa 22.2.2010 uviedol že žalovaný si od neho ako od fyzickej osoby postupne od roku 2002 až do 3.2.2005 požičiaval rôzne sumy peňazí od 200.000,- Sk do 400.000,- Sk, pričom žiadnu z týchto pôžičiek mu nevrátil. Pôžičky odôvodňoval svojou podnikateľskou činnosťou. Žalobca mu uvedené finančné prostriedky požičal preto, lebo je jeho kmotor. Uvedené peniaze mal žalobca v hotovosti vo firme, vyplatil ich žalovanému hotovostne. Nespomína si či má alebo nemá nejaké potvrdenia o odovzdaní financií, nakoľko žalobca žalovanému dôveroval. Pri odovzdávaní finančných prostriedkov bol žalobca väčšinou sám so žalovaným, niekedy bola prítomná sekretárka - o tom že peniaze žalovanému požičal vie rodina žalobcu a určite aj bývalá manželka žalovaného. Po podpísaní uznania dlhu zo dňa 3.2.2005 žalovaný vrátil žalobcovi sumu vo výške 250.000,- Sk, zostatok dlhu mu nevrátil aj napriek viacerým výzvam a urgenciám žalobcu.
Na otázky žalovaného žalobca uviedol že peniaze požičiaval žalovanému v období od roku 2002 do roku 2005. Účelom pôžičiek bolo zabezpečenie rodiny, resp. platba faktúr na nákup materiálu, na tlač a podobne, žalovaný bol vždy niekomu niečo dlžný; žalobca sa až následne dozvedel o tom, že žalovaný je hazardným hráčom. Žalobca nevie špecifikovať koľko z požičaných peňazí malo byť požičaných na rodinu a koľko na podnikanie.
Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 22.2.2010 uviedol že nikdy si od žalobcu nepožičal žiadnu finančnú hotovosť, žalobca mu ani nikdy žiadnu finančnú pôžičku neposkytol. Žalobca mu na podnikanie žiadnu finančnú pôžičku poskytnúť nemohol, nakoľko v období od roku 1998 do roku 2005 žalovaný odovzdal živnosť, nepodnikal a bol na rodičovskej dovolenke s dcérou D.. Čo sa týka údajného uznania dlhu o tomto nič nevie, nie je si vedomý toho že by takýto doklad podpisoval - ide o sfalšovaný podpis a celá žaloba je pomsta žalobcu voči nemu za to, že mal napísať podanie ohľadom daňových únikoch. K dokladu o zaplatení 250.000,- Sk uvádza že sa jednalo o splátku pôžičky ktorá mu bola poskytnutá spoločnosťou SVO na základe zmluvy zo dňa 21.1.2004, avšak v čase keď túto hotovosť odovzdával žalobca nemal pri sebe razítko spoločnosti SVO - bol však zároveň konateľom tejto spoločnosti preto na príjmovom pokladničnom doklade figuruje jeho meno, pričom však v čase keď tento doklad podpisoval žalovaný bolo meno príjemcu prázdne, bolo tam dopísané až neskôr.
Na otázky právneho zástupcu žalobcu žalovaný uviedol že podpis na uznaní dlhu pravdepodobne nie je jeho, na príjmovom doklade zo dňa 19.3.2005 podpis žalovaný identifikoval ako svoj. Nevie si vysvetliť ako sa podpis, ktorý má byť jeho podpisom, dostal na doklad zo dňa 3.2.2005. Je pravdou že hrával hazardné hry, avšak s týmto po liečení prestal, čo bolo v roku 2004 až 2005.
Na otázku sudcu žalovaný uviedol že nikdy nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, ani takéto konania nebolo voči nemu vedené.
Na otázky svojej splnomocnenej zástupkyne žalovaný uviedol že žalobca nemohol mať, ani nemal, také finančné prostriedky, aby mu mohol požičať sumu 1.480.000,- Sk, nakoľko viaceré jeho firmy boli v kríze, tiež firma SVO si dlhodobo neplnila svoje záväzky daňové, odvodové a pod. - v období rokov 2001 až 2004 zabezpečoval žalovaný od pána Kráľoviča pre žalobcu pôžičku vo výške 100.000,- až 200.000,- Sk, aby žalobca mohol pokračovať v podnikaní.
Svedkyňa Y. na pojednávaní konanom dňa 31.3.2010 uviedla že z počutia (od žalobcu aj žalovaného) vie že žalobca požičal peniaze žalovanému, nakoľko tento bol gambler a finančné prostriedky potreboval z tohto dôvodu, pričom sa mohlo jednať o požičanú sumu vo výške 1,5 až 1,8 milióna korún, ktoré mali byť poskytnuté v období do roku 2004. V spoločnej domácnosti so žalovaným žila svedkyňa do roku 2005, v tomto čase žalovaný hovoril že si požičal od žalobcu peniaze - o presnú výšku a podmienky pôžičky sa nezaujímala. Po tom ako svedkyňa odišla zo spoločnej domácnosti so žalovaným sa svedkyňa, žalobca a žalovaný niekoľkokrát sedeli, pri týchto stretnutiach bola spomínaná pôžička, spomínali ju obaja účastníci konania - v tom čase žalovaný netvrdil že pôžička neexistuje, spomínalo sa aj uznanie dlhu ktoré mal žalovaný podpísať.
Na otázku sudcu svedkyňa uviedla že v čase okolo roku 2005 žalobca disponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov, aby pôžičku mohol žalovanému poskytnúť.
Na otázky splnomocnenej zástupkyne žalovaného svedkyňa uviedla že ich BSM so žalovaným bolo zrušené v roku 2007 (rozvodom manželstva), časť BSM bola zúžená formou spísania notárskej zápisnice v roku 2001 alebo 2002. Svedkyňa so žalovaným do kasína chodila, dávala na neho pozor - návštevy kasína skončili tak že žalovaný jej zobral peniaze a následne ich prehral. Žalovaný peniaze na hranie používal zo všetkých možných zdrojov - zlikvidoval svoje podnikanie, rozpredal skladové zásoby z podnikania svedkyne vo výške takmer 6.000.000,- Sk, požičiaval si peniaze od svojich rodičov, od žalobcu aj od ďalších ľudí. Žalovaný dokázal za noc prehrať aj 600.000,- Sk, bežne prehrával 10.000,- až 50.000,- Sk.
Na otázky žalovaného svedkyňa uviedla že na aký účel žalovaný použil požičané peniaze nevie, o tom jej nikdy nerozprával. Presný dátum kedy si žalovaný požičal od žalobcu peniaze nepozná, pôžičky boli realizované už od roku 1997 keď účastníci konania spoločne podnikali. Medzi účastníkmi konania sa za jej prítomnosti presná suma nespomínala, hovorilo sa o sume okolo 1,5 až 1,8 milióna korún.
Svedok Ing. F. na pojednávaní konanom dňa 31.3.2010 uviedol že bol osobne prítomný pri tom keď žalobca požičiaval žalovanému peniaze, jednalo sa o pôžičky v hotovosti ktoré boli realizované od roku 2002 do roku 2005 (so žalobcom má spoločnú kanceláriu). Po tom ako žalobca oznámil že pôžička spolu už presiahla sumu 1.000.000,- Sk dal žalobca žalovanému podpísať uznanie dlhu, nakoľko dovtedy požičiaval peniaze v hotovosti bez potvrdenia - žalobca žalovanému dôveroval, pretože medzi nimi bol kmotrovský vzťah. Pôžička bola realizovaná tak, že žalovaný prišiel do kancelárie za žalobcom a požiadal ho o poskytnutie pôžičky, žalobca mu ju hneď vyplatil - jednalo sa o čiastky od 250.000,- do 400.000,- Sk. Žalovaný vrátil po podpísaní uznania dlhu splátku vo výške 250.000,- Sk.
Na otázku právneho zástupcu žalobcu svedok uviedol že bol prítomný osobne keď žalovaný uznal dlh, nikto ho k takémuto úkonu nenútil, žalovaný sa sám ponúkol že dlh uzná, kontaktoval sa so žalobcom a prišiel ho podpísať do kancelárie.
Na otázku žalovaného svedok uviedol že žalobca poskytol žalovanému vždy tú čiastku ktorú žiadal, nakoľko boli telefonicky vopred dohovorení.
Na otázku splnomocnenej zástupkyne žalovaného svedok uviedol že bol prítomný pri všetkých pôžičkách, pri odovzdávaní peňazí boli v len svedok, žalobca a žalovaný, mohla tam však byť aj iná osoba. Pri uznaní dlhu boli v miestnosti prítomní svedok, žalobca a žalovaný; doklad o uznaní dlhu už bol pripravený, uznanie dlhu si žalovaný prečítal a nič nenamietal.
Svedok K. na pojednávaní konanom dňa 31.3.2010 uviedol že obchodné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným (resp. jeho bývalou manželkou) začali v roku 1997. O pôžičkách má svedok vedomosť, rozprávali sa o tom s bratom F. aj so žalobcom, rozprával o tom aj žalovaný, existenciu pôžičku priznával. Jedenkrát bol svedok osobne prítomný keď žalobca odovzdával finančnú hotovosť žalovanému, bolo to v roku 2002 alebo 2003, suma bola okolo 400.000,- Sk. Odovzdávanie peňazí prebehlo tak, že žalovaný prišiel do kancelárie žalobcu, žalovaný požiadal žalobcu o pôžičku, ktorú mu následne žalobca poskytol odovzdaním hotovosti (ktorú zobral z trezora); žiadne potvrdenia sa nepodpisovali. Svedok má vedomosť o podpísaní uznania dlhu, v tom čase žalovaný nič o uznaní dlhu nenamietal.
Na otázku žalovaného svedok uviedol že keď bol prítomný pri odovzdávaní pôžičky, bol tam okrem žalobcu aj brat svedka F..
Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 31.3.2010 uviedol že nie je si vedomý, že by doklad „uznanie dlhu“ podpísal, nejedná sa o jeho podpis.
Žalovaný sa k vo veci vyjadril -cestou svojej splnomocnenej zástupkyne- podaním došlým súdu dňa 8.4.2010 v ktorom poukázal na to, že ani žalobca ani svedkovia nevedeli presne stanoviť dátum kedy „pravdepodobné” pôžičky mali byť poskytnuté, nevedeli uviesť ani čiastky, hovorili všeobecne o rôznych sumách (nič konkrétne uviesť nevedeli) - predmetné svedectvá nepreukazujú existenciu pôžičky 1.480.000,- Sk z roku 2002 (ani žalobca nevedel vysvetliť ako sa dopracoval k sume 1.480.000,- Sk). Poukázal na skutočnosť že žalobca a jeho dvaja synovia (svedkovia) poskytli odlišné odpovede vo veci
prítomnosti svedkov pri odovzdávaní peňazí. Výpoveď svedkyne E. hodnotí ako pomstu za rozvod so žalovaným, a ako vyrovnanie záväzkov voči žalobcovi ktorý ju finančne podporoval - svedkyňa nebola prítomná pri údajných pôžičkách, ani nevedela povedať žiadne bližšie informácie. Výpovede synov žalobcu označil žalovaný za divadlo, napr. svedok F. uviedol že rodina od roku 1997 o gamblerskej závislosti žalovaného, ale žalobca na prvom pojednávaní poprel vedomosti o gamblerstve žalovaného, svedok F. uviedol že bol vždy pri odovzdávaní peňazí žalovanému (mal spoločnú kanceláriu so žalobcom), ale žalobca na prvom pojednávaní uviedol že pri odovzdávaní finančných prostriedkov väčšinou bol sám so žalovaným, tiež uviedol že má kanceláriu sám a preto odovzdával peniaze v súkromí a nikto ich vidieť nemohol. Ďalej poukázal na to že žalobca aj svedkovia uviedli že sa nejednalo o jednu pôžičku (1.480.000,- Sk), ale išlo o „x pôžičiek” ktoré mal žalobca poskytnúť žalovanému reálnou formou
- odovzdaním peňazí v hotovosti - žalovaný uvádza že si nikdy od žalobcu nepožičal žiadne peniaze, ale pokiaľ by aj došlo medzi účastníkmi konania k poskytnutiu pôžičky, boli by premlčané. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal reálny kontrakt medzi účastníkmi v roku 2002. Žalovaný mal každú pôžičku uznať jednotlivo, čo do dôvodu a výšky, čo sa nestalo, preto žalovaný v zmysle § 100, ods. 1 Občianskeho zákonníka namieta premlčanie žalobcom uvedených a bližšie nešpecifikovaných pôžičiek. Žalobca nikdy žalovaného nevyzýval uhradiť dlh ktorý podľa žalobcu vznikol z pôžičky z roku 2002 v celkovej sume 1.480.000,- Sk. Účastníci mali uzavrieť ústnu zmluvu o pôžičke, a keďže žalovaný to popiera, je na žalobcovi aby preukázal existenciu pôžičky - žalobca však nepredložil žiadne relevantné dôkazy o existencii pôžičky, nepreukázal že by postupné pôžičky pre žalovaného v období rokov 2002 až 2004 ku dnu 3.2.2005 (deň uznania dlhu) dosiahli sumu vo výške 1.480.000,- Sk. Žalobcom produkované dôkazy (svedecké výpovede) nepotvrdili skutočnosť že by bola medzi účastníkmi uzavretá v roku 2002 zmluva o pôžičke na sumu 1.480.000,- Sk. Žalobca nedokázal preukázať pôžičku vo výške 1.480.000,- Sk z roku 2002, čím nepreukázal skutočnosť že dlh v čase uznania trval, t.j. podľa § 37, ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný (úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, a nebol urobený vôbec, t.j. slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne).
K podaniu priložil žalovaný text rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/217/2004 zo dňa 18.10.2005, text rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn. 5Co/214/2009 zo dňa 16.7.2009.
Uznesením č. 37C/209/2009-87 zo dňa 21.6.2010 bola do konania pribratá znalkyňa Mgr. N.J., ktorej úlohou bolo predloženie znaleckého posudok vo veci identifikácie podpisu na listine „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005, najmä či podpis na listine „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005 je podpisom žalovaného Ing. D.u, alebo sa jedná o podpis vykonaný inou osobou.
Znalkyňa podala znalecký posudok č. 9/2011 vypracovaný dňa 10.4.2011 v ktorom uviedla že pri skúmaní sporného podpisu a porovnávacích podpisov použila analýzu a porovnanie znakov zvláštnej roviny skúmania a všeobecnej roviny skúmania. Na skúmanie bol predložený sporný podpis vyhotovený spontánnym spôsobom k priezvisku L., v spornom podpise neboli zistené znaky ktoré by nasvedčovali mechanickému, resp. technickému falšovaniu; na porovnanie so sporným podpisom boli predložené podpisy Ing. D. obsiahnuté predovšetkým na písomnostiach ktoré súvisia s danou vecou, podpisy ktoré pochádzajú z obdobia pred vznikom sporného podpisu (z rokov 2000, 2002 a 2004) sú obsiahnuté na kópiách zmlúv o pôžičke, z roku 2005 pochádza aj porovnávací podpis - originál, obsiahnutý na príjmovom pokladničnom doklade, ktorý Ing. L. uznal za vlastný.
Na otázku či podpis na listine „Uznanie dlhu” zo dňa 3.2.2005 je podpisom žalovaného Ing. D. znalkyňa uviedla že sporný podpis vyhotovený k priezvisku L. obsiahnutý na písomnosti „Uznanie dlhu” je pravdepodobne pravým podpisom Ing. D..
Uznesením č. 37C/209/2009-120 zo dňa 29.5.2011 súd priznal znalkyni odmenu za podanie znaleckého posudku vo výške 410,00 €.
Svedkyňa N. na pojednávaní konanom dňa 25.1.2012 uviedla že nebola nikdy osobne prítomná pri tom ako žalobca odovzdával (požičiaval) peniaze žalovanému, vie však z rozprávania žalobcu že v období rokov 2001 až 2004 požičiaval žalovanému rôzne čiastky, pričom nikdy nebola vyhotovená žiadna zmluva. Keďže následne sa dozvedeli že žalovaný je gambler a používa peniaze na hranie (nie
na rozvoj svojej firmy), naliehala svedkyňa na žalobcu aby záležitosť vysporiadal - ďalej sa o záležitosť nezaujímala, nakoľko žalobca povedal že si to vyrieši sám.
Na otázku sudcu svedkyňa uviedla že podľa jej vedomostí požičaná čiastka bola vyššia ako 1.000.000,- Sk.
Na otázky žalovaného svedkyňa uviedla že nemá vedomosť z akých peňazí pôžičky boli poskytované; o hospodárske výsledky firiem žalobcu sa nezaujíma, nemá o nich vedomosť. Príjem rodiny v roku 2003 bol tvorený platom svedkyne (učiteľka) a príspevkami žalobcu, bol plne vyhovujúci pre potreby rodiny. Svedkyňa nemá vedomosť o tom či žalobca požičiaval aj iným osobám.
Svedkyňa M. na pojednávaní konanom dňa 16.7.2012 uviedla že pracovala vo firme žalobcu v rokoch 1998 až 2006 ako asistentka žalobcu, neskôr ako mzdová účtovníčka. Počas jej pôsobenia vo firme žalovaný často chodil za žalobcom (boli medzi nimi obchodné vzťahy aj vzťahy príbuzenské) - v období keď vo firme pracovala sedela v kancelárii priechodnej do kancelárie žalobcu. Svedkyňa osobne nikdy nebola pri tom keď žalobca poskytol žalovanému pôžičku, o tom že pôžičky mu poskytované boli vie z rozprávania, nakoľko o tom hovoril tak žalobca, ako aj žalovaný; pôžičky boli poskytnuté spolu vo výške okolo 1.000.000,- Sk. Písomnosti ohľadom pôžičiek svedkyňa nikdy nevidela.
Na otázku sudcu svedkyňa uviedla že si nepamätá, že by žalovaný nejakú finančnú sumu vrátil žalobcovi.
Na otázku právneho zástupcu žalobcu svedkyňa uviedla že žalobca mal v kancelárii trezor, do ktorého mal prístup iba on; čo bolo uložené v trezore svedkyňa nevie.
Na otázky žalovaného svedkyňa uviedla že nevie v ktorej kancelárii malo prísť k odovzdaniu peňazí, či v kancelárii na starom mieste (L.) alebo v kancelárii na novom mieste (A.); žalobca v kancelárii pracoval sám. Svedkyňa si nepamätá na konkrétne sumy o ktorých by sa hovorilo v súvislosti s pôžičkou, keď žalobca a žalovaný spolu rokovali, nepozná finančnú situáciu firmy žalobcu ani finančnú situáciu u neho osobne počas doby, keď u neho pracovala, nevie konkrétny pôvod požičaných peňazí - či to boli peniaze firemné alebo osobné.
Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol že v konaní bolo preukázané -hlavne znaleckým posudkom- že žalovaný podpísal uznanie dlhu, ktorým uznal svoj dlh voči žalobcovi, bolo preukázané že od žalobcu dostal pôžičku z ktorej časť aj vrátil; nevrátená zostala suma 40.828,52 €. Žiada preto aby súd návrhu vyhovel.
Splnomocnená zástupkyňa žalovaného v záverečnej reči uviedla že na doklade nazvanom ako uznanie dlhu je „údajný“ podpis žalovaného. V priebehu konania nebolo preukázané poskytnutie žiadnej konkrétnej čiastky ktorá by mala byť pôžičkou, všetci svedkovia aj žalobca hovorili o viacerých pôžičkách, ktoré mali byť poskytnuté v rokoch 2002 až 2005 v tomto období však žalovaný bol na rodičovskej dovolenke, teda nepodnikal a nerobil žiadnu činnosť. Je pravdou že medzi žalobcom a žalovaným a jeho bývalou manželkou boli poskytnuté pôžičky, tieto však žalovaný spolu s manželkou v sume 250.000,- Sk vrátili. Poukázala na nezrovnalosti vo výpovedi F. ktorý uviedol že sedel v kancelárii so žalobcom, čo však svedkyňa H. vyvrátila. Keďže žalobca nepreukázal poskytnutie pôžičky žalovanému, žiada návrh zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a jeho právneho zástupcu, žalovaného a jeho splnomocnenej zástupkyne, svedkov Y.j,., K., N. a M., znaleckým posudkom Mgr. N. č. 9/2011 zo dňa 10.4.2011, oboznámením sa s listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, ako i s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Žalobca poskytol v presne nezistený čas počas rokov 2002 až 2005 žalovanému sumu v celkovej výške 1.480.000,- Sk, a to na základe viacerých ústnych zmlúv o pôžičke. Žalovaný poskytnutie pôžičiek spochybnil, viacerými svedeckými výpoveďami však bolo preukázané ich poskytnutie.
Dňa 3.2.2005 žalovaný podpísal listinu „Uznanie dlhu“, v ktorej sa zaviazal sumu vo výške 1.480.000,- Sk zaplatiť žalobcovi do konca roka 2008. Podpis na uvedenom doklade bol žalovaným spochybnený,
znalkyňa však vo svojom znaleckom posudku č. 9/2011 zo dňa 10.4.2011 uviedla že sporný podpis na písomnosti „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005 je pravdepodobne pravým podpisom žalovaného.
Návrh na súd bol podaný dňa 16.1.2009.
Žalovaný vrátil z požičanej sumy (1.480.000,- Sk) žalobcovi čiastku 250.000,- Sk (dňa 19.3.2005), zostatok sumy vo výške 1.230.000,- Sk / 40.828,52 € ostal nezaplatený.
Úrok z omeškania požaduje žalovaný vo výške 5,00% ročne od 1.1.2009 do zaplatenia, keď lehota na plnenie v „Uznaní dlhu“ bola dohodnutá do konca roka 2008 (t.j. najneskôr dňa 31.12.2008).
Žalovaný, resp. jeho splnomocnená zástupkyňa žiadali vykonať ďalší dôkaz - výsluch svedka H., ktorý by mal „vyvrátiť tvrdenie žalobcu že vie o pôžičke, ktorú žalobca poskytol žalovanému“ a mal by sa vyjadriť k tomu že ho žalobca ovplyvňoval, ďalej výsluch svedkyne JUDr. Q.j ktorá by sa mala vyjadriť k finančnej situácii žalobcu, a vypočutie / skúšky žalovaného na detektore lži. Podľa názoru súdu bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu, výsluch navrhnutých svedkov by nemohol k objasneniu skutkového stavu priniesť žiadne nové relevantné informácie, naviac procesné predpisy slovenského práva neumožňujú akceptáciu skúšky osoby na detektore lži ako dôkazového prostriedku; vykonanie navrhnutých dôkazov sa súdu javí (vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu a rozsah vykonaného dokazovania) ako nadbytočné, neefektívne a nehospodárne - iba súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (§ 120, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), nie je teda povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania či ich zástupcami.
Podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.
Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
Podľa § 494 Občianskeho zákonníka z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Podľa § 110, ods. 1, druhá veta Občianskeho zákonníka ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 517, ods. 1, prvá veta a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (hlavné refinančné operácie) bola od 1.1.2009 do 21.1.2009 vo výške 2,50%.
Podľa § 120, ods. 1, prvá veta Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Podľa § 153, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Zmluva o pôžičke je zmluva ktorou veriteľ prenecháva dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, a dlžník sa zaväzuje vrátiť vec rovnakého druhu. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú a) určenie zmluvných strán (veriteľ a dlžník), b) prenechanie druhovo určenej veci ktorá je predmetom zmluvy (tieto veci môže dlžník môže nielen užívať, ale aj spotrebovať a namiesto nich vrátiť iné veci toho istého druhu; najčastejšie sú predmetom pôžičky peniaze), c) dočasnosť zmluvného vzťahu (napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby dokedy má byť vec vrátená), a d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, nakoľko právnym dôvodom vzniku pôžičky (causa debendi) je odovzdanie druhovo určenej veci (napr. peniaze); vznik pôžičky teda predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma - možno ju uzavrieť ústne i konkludentným činom. Pre zmluvu o pôžičke nie je predpísaná písomná forma. Veriteľ je povinný predmet pôžičky odovzdať a zodpovedá za to že predmet pôžičky nemá právne vady; základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec toho istého druhu (istinu) v tom istom množstve a v dohodnutom čase (pokiaľ doba vrátenia požičanej veci nebola dojednaná je dlžník povinný vec vrátiť prvého dňa po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie; požičanú vec je dlžník povinný vrátiť naraz). Ak dlžník nevrátil veriteľovi predmet pôžičky včas dostáva sa do omeškania - veriteľ môže v takom prípade uplatňovať práva uvedené v ustanovení § 517 a nasl. Občianskeho zákonníka, pohľadávku veriteľa možno zabezpečiť niektorým zo zabezpečovacích právnych prostriedkov (§ 544 až 558 Občianskeho zákonníka).
Uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým že zakladá (vyvrátiteľnú) právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Na to aby uznanie dlhu malo relevantné účinky je potrebné, aby dlžník písomne uznal že zaplatí dlh, a aby v písomnom uznaní bol dlh určený čo do dôvodu a rozsahu; možnosť uznania dlhu je právom dlžníka voči veriteľovi, nie je to však jeho povinnosť. Uznaný záväzok je zabezpečený tým, že v dôsledku ním založenej právnej domnienky si veriteľ i takto vylepšuje svoju pozíciu pre prípad vymáhania svojej pohľadávky súdnou cestou - ak totiž dôjde k súdnemu sporu o takto uznaný dlh, súd predpokladá jeho existenciu v čase uznania, pričom nie je potrebné dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase uznania. Domnienka existencie dlhu (založená uznaním) je vyvrátiteľná, teda dlžník ktorý svoj dlh uzná môže namietať, že dlh nevznikol alebo že v čase uznania netrval, resp. namietať, že dlh je neplatný alebo stratil platnosť - takáto námietka môže byť úspešná len za predpokladu, že sa oproti prezumpcii platnosti preukáže opak. Uznanie dlhu teda ako zabezpečovací inštitút posilňuje pôvodný záväzkový vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, pretože dlžník nezávisle od pôvodného právneho dôvodu vzniku záväzku dáva prísľub na splnenie dlhu - veriteľ potom môže uplatniť svoj nárok buď na základe pôvodného záväzkového vzťahu, alebo na základe nového záväzku (uznania dlhu) dlžníka; zmyslom uznania dlhu je, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka (onus probandi incumbit actori) - veriteľ má tak v prípade uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v dobe uznania, zjednodušuje sa tým pre neho dokazovanie v prípadnom súdnom spore.
Uznaním dlhu sa tiež odstraňuje riziko premlčania; dlhšiu než všeobecnú premlčaciu dobu (desaťročnú) občiansky zákonník ustanovuje pri právach dlžníkom písomne uznaných čo do dôvodu i výšky. Takémuto kvalifikovanému spôsobu uznania nie je na prekážku, keď právo v čase dlžníkovho uznania je už premlčané, prípadne je už priznané právoplatným súdnym rozhodnutím. Začiatok premlčacej doby začína plynúť odo dňa, keď uplynula lehota na plnenie uvedená v uznaní.
Spodná časť formulára
Podľa Z IV (s. 495 ods. 6): Ak za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva zmluvu o pôžičke uzavrel ako dlžník len jeden z manželov, nepotrebuje na to súhlas druhého manžela, aj keď nejde o bežnú vec (pozri aj R 57/1970).
Podľa R 25/1993: Požiadavka určitosti uznávacieho prejavu v zmysle § 110, ods. 1 Občianskeho zákonníka čo do dôvodu a výšky je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu”, ak z okolností prípadu je nepochybné, že išlo o uznávací prejav.
Podľa R 13/1988: Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa.
Podľa R V/1968 (s. 37 ods. 2): Uznanie dlhu účastníkom v priebehu občianskeho súdneho konania musí súd hodnotiť v zmysle ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku, teda v súvislosti s výsledkami vykonaných dôkazov, prihliadajúc ku všetkému, čo vyšlo v konaní najavo. S týmto uznaním nároku nie sú spojené osobitné procesné účinky a súd musí skúmať, či z hľadiska hmotného práva obstojí nárok žalobcu aj bez ohľadu na uznávací prejav žalovaného.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru že návrh bol podaný plne dôvodne, nakoľko bolo preukázané že žalobca požičal žalovanému vo forme viacerých ústnych zmlúv o pôžičkách v období rokov 2002 až 2005 sumu v celkovej výške 1.480.000,- Sk; žalovaný síce poskytnutie pôžičiek spochybnil, ale viacerými svedeckými výpoveďami (i keď ku svojmu poznaniu svedkovia väčšinou prišli sprostredkovane) bolo preukázané ich poskytnutie - napr. 1/ Y. uviedla že požičaná suma bola 1,5 až 1,8 milióna Sk, čo jej potvrdil žalobca aj žalovaný, ako bývalá manželka žalovaného potvrdila jeho závislosť / gamblerstvo, 2/ F. bol osobne prítomný pri odovzdávaní peňazí v hotovosti, celková požičaná suma presiahla 1 milión Sk, potvrdil uznanie dlhu ktoré dobrovoľne podpísal žalovaný, 3/ K. má o poskytnutí pôžičiek sprostredkovanú vedomosť z rozhovorov s F. a žalobcom, 1x bol osobne prítomný pri odovzdávaní sumy 400.000,- Sk, 4/ N. má sprostredkovaná vedomosť o poskytovaní pôžičiek z rozhovorov so žalobcom, pričom celková pôžička bola cca. 1 milión Sk, 5/ M. má sprostredkovanú vedomosť z rozprávania žalobcu aj žalovaného o pôžičkách v celkovej sume okolo 1 milión Sk. Naviac žalovaný dňa 3.2.2005 podpísal listinu „Uznanie dlhu“, v ktorom sa zaviazal sumu vo výške 1.480.000,- Sk (teda tu bola ustálená celková výška poskytnutých pôžičiek!) zaplatiť žalobcovi do konca roka 2008; je pravdou že uznanie dlhu ako zabezpečovací inštitút je vyvrátiteľnou domnienkou jeho existencie, žalovaný však túto domnienku nevyvrátil, i napriek tomu že tvrdil, že podpis na uvedenom doklade nie je jeho podpisom - znalkyňa však vo svojom znaleckom posudku uviedla že sporný podpis na písomnosti „Uznanie dlhu“ zo dňa 3.2.2005 je pravdepodobne pravým podpisom žalovaného. Zo všetkých okolností prípadu teda súd dospel k záveru že žalovaný skutočne od žalobcu prevzal vo viacerých častiach sumu v celkovej výške 1.480.000,- Sk, z ktorej dňa 19.3.2005 vrátil žalobcovi čiastku 250.000,- Sk; zostatok sumy vo výške 1.230.000,- Sk / 40.828,52 € ostal nezaplatený.
Súd nemohol prihliadnuť k námietke premlčania dlhu, nakoľko v prípade uznania dlhu je premlčacia doba 10 rokov a začína plynúť (v súdenom prípade) od uplynutia lehoty určenej na plnenie (do „konca roku 2008“, t.j. do 31.12.2008); keďže žaloba na súd bola podaná dňa 16.1.2009, nemohlo prísť k premlčaniu práva žalobcu.
S poukazom na uvedené súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Čo sa týka úroku z omeškania, na tento má žalobca tiež nárok, a to vo výške základnej úrokovej sadzba Európskej centrálnej banky zvýšenej o 8 percentuálnych bodov - tu treba podotknúť že žalobca mal nárok na úrok z omeškania vo výške 10,50% ročne; súd však nemohol prekročiť jeho návrh (na priznanie úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne) vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie návrhové; preto rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške 5,00% ročne zo sumy 40.828,52 € odo dňa 1.1.2009 (prvý deň nasledujúci po uplynutí lehoty na zaplatenie dlhu uvedenej v uznaní dlhu - „do konca roka 2008“) do zaplatenia.
Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 142, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 149, ods. 1 a § 151, ods. 1 a ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 10, § 11, § 14 a § 16 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania celkom v sume 7.374,73 €, a to ako náhradu ním zaplateného súdneho poplatku vo výške
2.449,50 €, a trov právneho zastupovania vo výške 4.925,23 € (za 7 hlavných úkonov právnej pomoci po 506,21 €, zvýšené o DPH 20% <spolu teda 4.252,16 €>, za 1 úkon právnej pomoci po 126,55 € {1/4- na zo sumy 506,21 €} zvýšené o DPH 20% <spolu teda 151,86 €>, 3x režijný paušál po 6,95 € zvýšené o DPH 20% <spolu teda 25,02 €>, 2x režijný paušál po 7,21 € zvýšené o DPH 20% <spolu teda 17,30 €>, 3x režijný paušál po 7,63 € zvýšené o DPH 20% <spolu teda 27,47 €>, 8x náhrada za stratu času za cestu Piešťany - Trnava a späť na dve pojednávania / 8 polhodín po 12,02 € zvýšené o DPH 20% <spolu teda 115,39 €>, 12x náhrada za stratu času za cestu Piešťany - Trnava a späť na tri pojednávania / 12 polhodín po 12,71 € zvýšené o DPH 20% <spolu teda 183,02 €>, spotreba PHM za cestu Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 22.2.2010) pri spotrebe osobného motorového vozidla 10,2 l na 100 km a pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť 80 km pri cene PHM 1,52 € / l, zvýšené o DPH 20% vo výške 14,88 €, spotreba PHM za cestu Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 31.3.2010) pri spotrebe osobného motorového vozidla 10,2 l na 100 km a pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť 80 km pri cene PHM 1,55 € / l, zvýšené o DPH 20% vo výške 15,18 €, spotreba PHM za cestu Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 25.1.2012) pri spotrebe osobného motorového vozidla 10,2 l na 100 km a pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť 80 km pri cene PHM 1,65 € / l, zvýšené o DPH 20% vo výške 16,16 €, spotreba PHM za cestu Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 7.3.2012) pri spotrebe osobného motorového vozidla 10,2 l na 100 km a pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť 80 km pri cene PHM 1,75 € / l, zvýšené o DPH 20% vo výške 17,14 €, spotreba PHM za cestu Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 16.7.2012) pri spotrebe osobného motorového vozidla 10,2 l na 100 km a pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť 80 km pri cene PHM 1,68 € / l, zvýšené o DPH 20% vo výške 16,45 €, náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,183 € za km jazdy pri vzdialenosti Piešťany - Trnava a späť (pojednávanie dňa 22.2.2010, 31.3.2010, 25.1.2012, 7.3.2012 a 16.7.2012), t.j. 5 x 80 km zvýšené o DPH 20%, spolu vo výške 73,20 €, proti procesne neúspešnému žalovanému.
Ďalšie trovy konania ani trovy právneho zastúpenia uplatnené neboli.
Súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu trovy právneho zastupovania za 3/4-ny účtovaného právneho úkonu za účasť na pojednávaní dňa 7.3.2012 vo výške 506,21 € + DPH, nakoľko toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci a v zmysle § 14, ods. 5 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. patrí za tento právny úkon iba vo výške 1/4-ny odmeny (t.j. 126,55 € + DPH, ktorá suma bola priznaná).
Súd napokon rozhodol že štátu náhradu trov konania vo výške 260,00 € za trovy znaleckého dokazovania nepriznáva. Uvedené trovy vznikli ako rozdiel medzi sumou 410,00 € ktorá bola priznaná znalkyni za podaný znalecký posudok, a sumou vo výške 150,00 € ktorú zaplatil ako preddavok na znalecké dokazovanie žalobca; vzhľadom k tomu, že žalovaný bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov súd v zmysle § 148, ods. 1 v spojení s § 141, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potom vyslovil, že na zostatok (žiadnou platbou) nepokrytých trov dôkazu ktoré vznikli štátu vo výške 260,00 € štát nemá právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V prípade, že povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák.č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).