Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/112/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne PaedDr. W. P. U., nar. X. X. XXXX, bytom W. č. XX, právne zastúpenej JUDr. Máriou Jenčovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Hlavná 111, proti žalovanému Základnej umeleckej škole, Októbrova 32, Prešov, IČO: 36 159 093, právne zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -109 zo dňa 8. 7. 2011 v spojení s opravným uznesením č. k. -131 zo dňa 10. 8. 2011 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 15. 3. 2010, ako aj určenia, že pracovný pomer trvá. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej od 1. 7. 2004 na dobu neurčitú. Dňa 15. 3. 2010 účastníci konania uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorej neplatnosti sa žalobkyňa v konaní domáhala. Súd prvého stupňa nemal preukázané, aby žalobkyňa neurobila tento právny úkon slobodne a vážne, resp. určite a zrozumiteľne, teda v súlade s . Výsluchom všetkých účastníkov zúčastnených na podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru nezistil, aby za stranu žalovaného niekto pôsobil na žalobkyňu akýmkoľvek fyzickým donútením, resp. bezprávnou vyhrážkou (psychickým nátlakom), hoci žalobkyňa tvrdila, že štatutárny zástupca žalovaného Mgr. R. jej dal na výber, že buď podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru, alebo odíde a bude jej vykázaná absencia, ako keby do práce nenastúpila. S dôkazom navrhovaným zo strany žalobkyne a spočívajúcim v prehraní záznamu z rokovania, na ktorom podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru a ktorý si žalobkyňa mala zaznamenať na mobilný telefón, sa súd prvého stupňa vyporiadal tak, že takýto návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Tento procesný postup zdôvodnil tým, že štatutárny zástupca žalovaného, ktorého sa tento zvukový záznam mal týkať, nedal súhlas na vykonanie takéhoto dôkazu, keďže záznam nebol vyhotovený s jeho súhlasom. Nevykonanie dôkazu právne zdôvodnil ustanovením a v teoretickej rovine uviedol, že žalobkyni nič nebránilo v tom, aby v uvedený deň v práci zostala, dohodu nepodpísala, túto si zobrala so sebou a k obsahu dohody sa vyjadrila až v nasledujúci deň, zvlášť za situácie, keď bola dohodnutá so svojou právnou zástupkyňou, že nič nepodpíše. Za otázne považoval to, či v čase, keď sa žalobkyňa zúčastnila rokovania o skončení pracovného pomeru, jej bolo možné vykázať prípadnú absenciu, keďže do zamestnania nastupovala najskôr až 15 minút pred 13-ou hodinou. Mal za to, že ani uvedené skutočnosti nič nemenia na závere, že žalobkyňa svoju vôľu prejavila slobodne, čo potvrdil aj svedok Z., ktorý sa zúčastnil jednania spolu so žalobkyňou. Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd zistil, že žalobkyňa podpísala dohodu o

skončení pracovného dohodu s tým, že následne bude prijatá do zamestnania na ZUŠ J. Pöschla tak, ako to bolo aj v prípade ostatných dvoch kolegýň, ktoré pracovali na detašovanom pracovisku ZUŠ Októbrova na ulici Bernolákovej v Prešove. Tieto skutočnosti mal preukázané z výpovedí svedkov W. O., S., K., L. a Z.. Mal za to, že žalobkyňa konala v omyle vychádzajúc zo skutočnosti, že podpísaním dohody nestráca možnosť zamestnať sa u zamestnávateľa na ZUŠ J. Pöschla, ako to bolo u ostatných kolegýň. V tejto súvislosti vyslovil právny názor, že žalobkyňa bola oprávnená od zmluvy odstúpiť podľa , keďže konala v omyle. Uvedená skutočnosť však nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ale možnosť od takéhoto právneho úkonu odstúpiť, čo doposiaľ žalobkyňa nerealizovala. Súd prvého stupňa zdôraznil, že so žalobkyňou mohol riešiť iba skončenie pracovného pomeru a uzatvorenie nového pracovného pomeru nebolo v jeho kompetencii. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanovením , , ako aj ustanoveniami , , , a , .

O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s odkazom na ustanovenie .

V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalobkyňa. Namietala nesprávne právne posúdenie veci v súlade s ustanovením . Vyslovila názor, že súd sa zameral len na okolnosti, ktoré uvádzal žalovaný a nepripustil dokazovanie, ktoré navrhla ona, pričom hlavným dôkazom mala byť zvuková nahrávka zrealizovaná mobilným telefónom počas rokovania o skončení pracovného pomeru medzi ňou a žalovaným. Podľa odvolateľky nebol dôvod nepripustiť vykonanie navrhovaného dôkazu, keďže by nešlo o zásah do súkromného života štatutárneho zástupcu žalovaného, keďže išlo o prejav, ktorý bol určený navonok a bol uskutočnený za prítomnosti viacerých osôb. Tento dôkaz by odhalil aj prípadnú krivú výpoveď svedka. Uznala, že podľa Čl. 19 sú chránené osobnostné práva, avšak okrem práv spätých s ochranou osobnosti zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu ochranu podľa , ako aj ochranu zamestnanca proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii podľa . Argumentovala, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Zdôraznila, že nahrávkou chcela len preukázať, že zástupcovia zamestnávateľa mali okrem početnej prevahy aj taký prejav zo strany štatutárneho zástupcu, ktorý ju tlačil len k uzatvoreniu dohody a nepripúšťal žiaden iný spôsob skončenia pracovného pomeru, ako aj neumožnil jej o obsahu listín poradiť sa s právnym zástupcom tak, aby si návrhy dohôd prevzala a o ich obsahu sa bez prítomnosti ostatných poradila. Z toho teda vyplýva, že samotnú dohodu uzatvárala v tiesni, a to pod početným tlakom osôb zo strany zamestnávateľa, ako aj pod verbálnou vyhrážkou, že jej bude daná absencia. Vyjadrila nesúhlas s tvrdením prvostupňového súdu, že jej nič nebránilo v tom, aby v uvedený deň v práci zostala, dohodu nepodpísala a túto si zobrala so sebou a vyjadrila sa k nej dodatočne. Nesúhlasila ani s tvrdením súdu, že je otázne, či v čase, keď sa zúčastnila jednania o skončení pracovného pomeru, jej bolo možné vykázať absenciu, keďže do zamestnania nastupovala najskôr až 15 minút pred 13-ou hodinou. Žalovaný jej totižto pre školský rok 2009/2010 neoznámil rozvrh vyučovacích hodín, ani nástup do práce tak, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch, preto nemohla vedieť a nemala ani žiadnu inú možnosť sa dozvedieť, aká je hodina nástupu do práce v tomto školskom roku. Vystavila by sa tak možnému riziku, že jej nebude daná výpoveď z organizačných dôvodov, ale že s ňou bude skončený pracovný pomer inak, čo by vyplynulo z nahrávky. Vyslovila názor, že použitím dôkazu, ktorý bol navrhnutý na ochranu chránených jej práv, mohlo dôjsť k zmene právneho názoru a právneho posúdenia veci samej a mohla tak dosiahnuť úspech vo veci. Mala za to, že súd prvého stupňa v danom prípade neposkytol rovnaké postavenie účastníkom konania.

Odvolateľka ďalej vytkla prvostupňovému súdu, že tento vôbec neriešil otázku diskriminácie, ktorej sa žalovaný dopustil v spojení s delimitáciou prevádzky na ulici Bernolákovej v Prešove. Podľa delimitačného protokolu bol totižto prevádzaný neobežný majetok, obežný majetok, zamestnanci, ako aj žiaci. Išlo preto o typickú delimitáciu spojenú s prechodom zamestnancov v zmysle a nasl. a preto sa malo postupovať podľa , čo však žalovaný nerealizoval. Na nové pracovisko totižto boli presunuté zamestnankyne S. a W. O., avšak ona nie. Z vykonaného dokazovania o delimitácii a neprevedení dostatočného počtu žiakov a žalobkyne k novému

zamestnávateľovi vyplynulo, že o obidvoch týchto skutočnostiach rozhodol štatutárny zástupca pán R., ktorý mal s ňou osobný konflikt a preto konal v rozpore so a so zásadou podľa Čl. I ako aj s , podľa ktorého je povinný zamestnávateľ v pracovno-právnych vzťahoch zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a zakazuje sa diskriminácia. Diskrimináciu žalobkyňa videla aj v tom, že pani S. a W. O. boli predložené dohody o skončení pracovného pomeru spolu s pracovnými zmluvami u nového zamestnávateľa, ktorého štatutárny zástupca bol pri rokovaní s nimi aj prítomný, avšak v jej prípade bol predložený len návrh dohody o skončení pracovného pomeru a nebola zabezpečená prítomnosť štatutárneho zástupcu nového zamestnávateľa a návrh novej pracovnej zmluvy. Diskrimináciu žalobkyňa namietala aj vo vzťahu k výkonu práce ženy, čo rozviedla bližšie v nadväznosti na delimitáciu, prechod žiakov a prechod zamestnancov. Diskrimináciu videla aj v nerovnakom odmeňovaní. V závere vyslovila názor, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatným právnym úkonom podľa , pretože sa ňou obchádzalo ustanovenie a nasl. , teda bol obídený zákon a spôsob uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru sa priečil dobrým mravom. Nesprávne právne posúdenie veci videla v nerovnakom postoji k účastníkom konania, v neumožnení vykonať dôkaz ňou navrhovaný, v uprednostnení ústavného práva jedného účastníka konania pred ústavným právom druhého, v neprihliadaní na všetko, čo vyšlo v konaní najavo pri hodnotení dôkazov, v nevysporiadaní sa s dôkazmi o delimitácii a nezákonným postupom žalovaného a v nevysporiadaní sa so zisteniami o nerovnakom zaobchádzaní so zamestnancami. Navrhla žalobe vyhovieť, alebo vec vrátiť na doplnenie dokazovania na prvostupňový súd.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 14. 11. 2011. Mal za to, že súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, pretože vykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a skutkový stav po právne stránke správne posúdil. V odôvodnení rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. K žalobkyňou namietanému nevykonanému dôkazu - zvukovej nahrávke zrealizovanej mobilným telefónom počas rokovania o skončení pracovného pomeru, teda odvolacej námietke podľa , žalovaný uviedol, že žalobkyňa v podanej žalobe a v priebehu nasledujúcich pojednávaní, resp. v písomných podaniach netvrdila, že existuje nezákonne získaná zvuková nahrávka z rokovania o skončení pracovného pomeru a na tento dôkaz poukázala až asi po roku, čo podľa žalovaného navodzuje situáciu, že môže ísť o manipuláciu. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedka Ing. O. Z., ktorý je švagrom žalobkyne a ktorý sa zúčastnil rokovania priamo na žiadosť samotnej žalobkyne. Tento svedok vypovedal o rozhodujúcich skutočnostiach a okolnostiach, za ktorých prebiehalo rokovanie, pričom potvrdil, že žalobkyňa mala na výber uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, resp. dostať výpoveď z pracovného pomeru z dôvodov organizačných zmien, že on sám telefonoval personalistke, s ktorou sa radil a sám aj povedal žalobkyni, že výhodnejší je ten návrh, kde bolo vyššie odstupné. Tiež potvrdil, že mali obaja možnosť telefonovať a mal z toho pocit, že všetko dobre dopadlo. Odhliadnuc preto od svedeckých výpovedí ostatných účastníkov pracovného rokovania, samotná výpoveď príbuzného žalobkyne Ing. Z. je podľa žalovaného v protiklade s argumentáciou uvádzanou v jej odvolaní. Výpoveď tohto svedka spolu s ostatnými svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi tak vedie k záveru, že samotná zvuková nahrávka nie je tým dôkazom potrebným na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súhlasil s tým, že vykonanie dôkazu navrhovaného žalobkyňou by bolo v rozpore so všeobecne záväznými predpismi aj napriek tomu, že išlo o pracovné rokovanie. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 39/1999. K dôvodom odvolania posudzovaným podľa ustanovenia žalovaný uviedol, že hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a následne hodnota pravdivosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o tieto dôkazy môže oprieť svoje skutkové zistenia. Dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie bez významu, sa nezaoberá. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich zákonnosti súd skúma, či dôkazy boli získané a vykonané spôsobom zodpovedajúcim zákonu, alebo či v tom smere vykazuje vady. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd tak dospieva k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy podávajú správu, možno považovať za pravdivé a ktoré nie. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa 15. 3. 2010 dohodu o skončení pracovného pomeru, v závere ktorej je uvedené, že obe strany prehlasujú, že ich zmluvná sloboda nie je ničím obmedzená, že konajú za slobodnej vôle, nie v

tiesni, a na znak súhlasu s obsahom tejto dohody ju podpisujú. Žalovaný k tomu uviedol, že žalobkyňa sama oznámila žalovanému, kedy, kde a o ktorej príde rozviazať pracovný pomer. K uvedenému úkonu si zobrala pre ňu dôveryhodnú osobu, boli jej predložené dva návrhy spôsobu ukončenia pracovného pomeru, pričom ako ona, tak aj jej dôveryhodná osoba navrhované skončenie pracovného pomeru telefonicky konzultovali a až po konzultácii dohodu žalobkyňa vlastnoručne podpísala. Nesúhlasil ani so skutočnosťou tvrdenou žalobkyňou v odvolaní, že samotná prítomnosť viacerých osôb bola nátlakom na ňu. Táto skutočnosť totižto sama osebe nemôže spôsobiť stav tiesne. Argumentáciu o absencii v zamestnaní považoval za účelovú, keďže sa nikdy uňho nenastupovalo do práce o 8.20 hod, ale až v poobedňajších hodinách. Za nepravdivé tvrdenie považoval žalovaný aj to, že mohol žalobkyňu zamestnávať na ul. Októbrovej, kde mala svojich žiakov, ktorých vyučovala pred svojou práceneschopnosťou a ktorí boli prevedení k vyučujúcemu pánovi P.. Zdôraznil, že žiaci sa každý školský rok prihlasujú na záujmovú činnosť na báze dobrovoľnosti a vyberajú si aj pedagóga. Za nedôvodné považoval aj namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle v nadväznosti na ustanovenie , . Mal zato, že námietky uvádzané žalobkyňou v odvolaní nie je možné podradiť pod citované ustanovenia, teda konštatovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, teda diskrimináciu. Trval na tom, že tak ako ďalšie dve zamestnankyne, tak aj žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou z organizačných dôvodov, pričom dohodu vypracovala právna zástupkyňa žalobkyne a žalobkyňa ju slobodne, vážne a z vlastnej vôle vlastnoručne podpísala. Zdôraznil, že tak, ako ďalšie pracovníčky, aj žalobkyňa mala zabezpečené pracovné miesto, na ktoré mala ihneď po skončení pracovného pomeru nastúpiť, avšak tak neurobila. Informovala sa až po viac ako mesiaci, z čoho je zrejmé, že nemala vážny záujem o výkon práce u nového zamestnávateľa. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť v súlade s ustanovením a uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 77,29 Eur.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a zistil, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

Podľa , účinného v čase skončenia pracovného pomeru dohodou, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje, alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.

Podľa neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou, môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatnil na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

V súlade s citovaným ustanovením sa v predmetnom konaní žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. Ako dôvod neplatnosti uvádzala tieseň, čo je potrebné posúdiť podľa , v zmysle ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Žalobkyňa však v predmetnom konaní nepreukázala, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod psychickým nátlakom, keďže jej hrozila absencia. Jediným dôkazom, o ktorý tvrdenú skutočnosť žalobkyňa opiera, je záznam vyhotovený na mobilnom telefóne bez súhlasu všetkých zúčastnených osôb. Súd prvého stupňa správne posúdil, že takýto dôkaz nie je dôkazom získaným v súlade s právnymi predpismi, preto ho správne ako neprípustný odmietol. Naviac, okolnosti za akých došlo k podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru boli dostatočným spôsobom preukázané výpoveďami všetkých osôb zúčastnených pri tomto akte, preto nejde o dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dohode predchádzala organizačná zmena vykonaná žalovaným, ktorej dôvodnosť bola v konaní dostatočne preukázaná, preto nie je daný ani dôvod neplatnosti dohody s odkazom na ustanovenie , podľa ktorého

neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

S poukazom na uvedené nie sú dôvodné odvolacie námietky žalobkyne spočívajúce v namietaní tiesne, ako aj krokov žalovaného týkajúcich sa organizačnej zmeny.

Za právne irelevantné považoval odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa jej údajnej diskriminácie, keďže predmetom tohto konania nie sú nároky žalobkyne podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), ale nároky opierajúce sa o . Odvolací súd preto nepovažuje za potrebné sa týmito odvolacími námietkami bližšie zaoberať. Právne irelevantnou je aj otázka delimitácie prevádzky na ul. Bernolákovej v Prešove, ako aj namietané nespravodlivé rozdeľovanie odmien.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením ako vecne správny, keďže odvolacie námietky žalobkyne považoval za nedôvodné. V súlade s ust. odvolací súd nerozhodol o trovách odvolacieho konania.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.