Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Cbi-14-2010.pdf
PDF · 145.08 KB
Case nature
Area
Subarea
11Cbi/14/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Róbertom Bebčákom, v právnej veci navrhovateľa: Bourbon Automotive Plastics Dolný Kubín, s.r.o., M. R. Štefánika č. 2694, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 44 173 717, zastúpený: SKLEGAL s.r.o., Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 35 973 161, proti odporcovi: HMG Recovery, k.s., Tajovského 5, 010 01 Žilina, IČO: 46 333 908, správca úpadcu Key Plastics Slovakia s.r.o. - v reštrukturalizácii, so sídlom M. R. Štefánika 1831/46, 026 19 Dolný Kubín, IČO: 36 428 523, o návrhu na vylúčenie vecí zo súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 1K/12/2010, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Návrhom podaným dňa 19.11.2010 žiadal navrhovateľ Automotive Plastics Slovakia, s.r.o., uložiť odporkyni C.. K. G., ako správkyni vo vedľajšom konkurznom konaní proti dlžníkovi Key Plastics Slovakia, s.r.o., v reštrukturalizácii povinnosť vylúčiť zo súpisu v tomto konkurznom konaní hnuteľné veci: a) Súbor strojov a zariadení strediska 190, Inventúrne čísla: 00151, 00152, 70012, 70013, 70014, 70165, 00025, 00027, 00031, 00033, 00034, 00038, 00045, 00085, 00086, 00087, 00088, 00089, 00090, 00091, 00092, 00093, 00094, 00095, 00096, 00097, 00098, 00099, 00104, 00112, 00113, 00114, 00115, 00116, 00117, 00118, 00121, 00122, 00124, 00126, 10, 11,7, 70015, 70017, 70026, 70030, 70031, 70032, 70034, 70038, 70040, 70045, 70048, 70058, 70070, 70075, 70077, 70079, 70082, 70084, 70086, 70105, 70107, 70108, 70124, 70138, 70150, 70151, 70167, 70220, 70221, 70222, 70223, 70224, 70225, 70226, 70227, 00063, 70010, 00044, 00046, 00070, 70011, 70028, 70029, 70036, 70037, 70057, 70067, 70069, 70073, 70094, 70103, 70113, 70115, 70120, 70139; b) Súbor strojov a zariadení strediska 290, Inventúrne čísla: 00056, 00075, 00120, 70024, 70025, 70044, 70054, 70064, 70068, 70100, 70104, 70112, 70117, 70121, 70137, 70140, 70148, 70001, 70042, 00133, 00134, 00135, 70085, 70087, 00051, 00053, 00054, 00062, 00080, 00155, 70016, 70022, 70041, 70043, 70046, 70052, 70055, 70056, 70090, 70092, 70093, 70098, 70141, 70144, 70146, 70159, 70163, 70164, 70185, 70186, 70187, 70188, 70189, 70190, 70191, 70192, 70193, 70194, 70195, 70196, 70197, 70198, 70199; c) Súbor strojov a zariadení strediska 940, Inventúrne čísla: 14, 3, 00148, 00149, 00153, 70184, 15, 00146, 00026, 00036, 00101, 00111, 00125, 00136, 00138, 70200, 70201, 70202, 70203, 70204, 70205, 70206, 70207, 70208, 70209, 70210, 70211, 70218, 70219, 00039, 00040, 00041, 00047, 00048, 00049, 00055, 00059, 00061, 00065, 00066, 00069, 00077, 00078, 00081, 00082, 00083, 00100, 00105, 00106, 00107, 00108, 70019, 70047, 70049, 70062, 70066, 70096, 70152, 70156, 70171, 70172, 70178, 00139, 00137, 00057, 00058, 00073, 00074, 00076, 00109, 00119, 00147, 00156, 00157, 00158, 70035, 70050,
70053, 70059, 70060, 70116, 70134, 70135, 70136, 70142, 70143, 70145, 70147, 70153, 70154, 70155, 70157, 70162, 70166, 70176, 70179, 70180, 70212, 70213, 70214, 70215, 70216, 70217, 70173, 70175; d) Súbor strojov a zariadení strediska 810, Inventúrne čísla: 00023, 00024, 00043, 2, 4, 70039, 00064, 00132, 70110, 00131, 70102, 70149; e) Súbor strojov a zariadení strediska 740, Inventúrne čísla: 70122, 00050, 00052, 00071, 00072, 00084, 00129, 00130, 70051, 70158; f) Súbor strojov a zariadení strediska 680, Inventúrne čísla: 70127, 70008, 70125, 00067, 70002, 70003, 70004, 70005, 70006, 70007, 70101, 70114, 00068, 70061, 70063, 70111; g) Súbor strojov a zariadení strediska 390, Inventúrne čísla: 00022, 00110, 5, 6, 70020, 70023, 70071, 70074, 70076, 70078, 70083, 70106, 70177, 70009, 70109, 70018, 70072, 70091, 70097, 70099, 70118, 70119, 70123, 70160, 70161; h) Súbor strojov a zariadení strediska 320, Inventúrne čísla: 70128, 70131, 70132, 70133.
Návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že dňa 18.11.2008 vyhlásil Obchodný súd v Alencone, Francúzsko začiatok reštrukturalizačného konania voči spoločnosti Key Plastics Slovakia, s.r.o.. Správna rada rozhodnutím zo dňa 27.03.2009 schválila akvizíciu majetku dlžníka. Rozhodnutím zo dňa 29.05.2009 Obchodný súd v Alencone, Francúzsko schválil plán celkového prevodu aktív dlžníka v prospech spoločnosti PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE. Táto spoločnosť poverila navrhovateľa ako dcérsku spoločnosť, aby ju zastúpila v právach a povinnostiach vyplývajúcich z rozhodnutia. Rozhodnutím zo dňa 17.05.2010 Obchodný súd v Alencone nariadil súdnu likvidáciu dlžníka. Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 24.05.2010 č. k. 1K/12/2010-179 vyhlásil vedľajší konkurz na majetok dlžníka a do funkcie správcu ustanovil odporcu. V obchodnom vestníku správkyňa zverejnila doplnenie súpisu všeobecnej podstaty dlžníka o hnuteľné veci, ktoré sú predmetom tohto konania. V súlade s rozhodnutím sa navrhovateľ stal od 01.06.2009 oprávneným držiteľom predmetným hnuteľných vecí až do času nadobudnutia do svojho vlastníctva. Navrhovateľ tak v súčasnosti oprávnene užíva hnuteľné veci na svoju podnikateľskú činnosť. Tieto hnuteľné veci tak v žiadnom prípade nemôžu byť speňažené vo vedľajšom konkurznom konaní, nakoľko už raz boli speňažené v hlavnom reštrukturalizačnom konaní. Nie je preto žiaden dôvod, aby boli zapísané v súpise majetku podstát dlžníka. Rozhodnutie Obchodného súdu v Alencone zo dňa 29.05.2009 sa podľa článku 25 ods. 1 nariadenia ES o konkurze č. 1346/2000 automaticky a bez ďalšieho uznáva a je priamo vykonateľné na území Slovenskej republiky. Odporkyňa preto nebola oprávnená zapísať uvedené hnuteľné veci do súpisu majetku podstát a ak tak urobila, bola povinná podľa §-u 78 ods. 1 ZKR zapísať do tohto zápisu aj poznámku o spornom zápise v prospech navrhovateľa. Odporkyňa tak však neurobila a predložila veriteľskému výboru návrh na speňaženie konkurznej podstaty dlžníka ako celku, ako podnik. Veriteľský výbor dlžníka návrh odporkyne schválil a udelil jej záväzný pokyn na speňaženie podstaty.
V priebehu konania došlo k zmene obchodného mena navrhovateľa na Bourbon Automotive Plastics Dolný Kubín, s.r.o., v skratke Bourbon AP Dolný Kubín, s.r.o.. Na strane odporcu došlo k zmene v osobe správcu po tom, čo pôvodná správkyňa bola z funkcie odvolaná a do funkcie bol ustanovený správca HMG Recovery, k.s., Žilina.
Navrhovateľ v písomnom doplnení skutkového stavu zo dňa 16.08.2011 uviedol, že v hlavnom konkurznom konaní bol formálne ukončený plán prevodu aktív dlžníka podľa rozhodnutia podpísaním prevodných zmlúv. Dňa 19. januára 2011 bola medzi dlžníkom ako predávajúcim a navrhovateľom ako kupujúcim uzatvorená Zmluva o prevode hnuteľných vecí, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k hnuteľným veciam špecifikovaným v prílohách zmluvy. V zmluve je konštatované, že hnuteľné veci boli navrhovateľovi odovzdané v súlade s rozhodnutím zo dňa 01. júna 2009 a navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k týmto hnuteľným veciam. Niektoré hnuteľné veci, ktoré odporca spísal v doplnení súpisu všeobecnej podstaty, ani nemôžu byť predmetom speňaženia, a to z dôvodu, že tvoria nehmotný majetok dlžníka a vlastníctvo k ním bolo prevedené na navrhovateľa na základe Zmluvy o prevode nehmotného majetku uzatvorenej dňa 19. januára 2011. Ďalšie položky predstavujú zriaďovacie náklady, resp. technické zhodnotenie. Ďalej sú zapísané tiež položky, ktoré tvoria majetok vo vlastníctve leasingových spoločností a tiež hnuteľné veci, ktoré boli dlžníkom predané v prospech tretích osôb, a dlžník ani navrhovateľ, nie sú ich vlastníkom. Navrhovateľ tiež na základe zmluvy nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve dlžníka. Navrhovateľ poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie OS Žilina o prerušení procesu likvidácie dlžníka, v ktorom sa okrem iného uvádza, že správca vo vedľajšom konaní musí spolupracovať so správcom hlavného konania a rešpektovať jeho návrhy na likvidáciu, prípadne na dispozície s majetkom
a správca tiež musí rešpektovať a uznať súdne rozhodnutia týkajúce sa začatia vedenia a uzavretia konkurzných konaní, ktoré patria do rozsahu platnosti nariadenia.
V doplňujúcom písomnom vyjadrení zo dňa 12.07.2012 právny zástupca navrhovateľa uviedol, že podľa najnovšej interpretácie vzťahu medzi hlavným a vedľajším konkurzným konaním v zmysle návrhu generálnej advokátky Európskeho súdneho dvora, sú všetci účastníci povinní dodržiavať prostredníctvom existujúcich nástrojov a v rámci vnútroštátneho práva ciele hlavného konkurzného konania. Súd, ktorý uskutočňuje vedľajšie konanie, má povinnosť, aby všetkými opatreniami zohľadňoval ciele hlavného konania a vychádzal z prednosti hlavného konania.
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 17.05.2012 žiadal návrh zamietnuť. Pôvodný správca úpadcu vyhotovil súpis, ktorý zverejnil v Obchodnom vestníku č. 202/2010. Súčasťou tohto zápisu sú aj hnuteľné veci, ktorých vylúčenie zo súpisu majetku žiada navrhovateľ. V zmysle Článku 4 ods. 1 Nariadenia sa konkurzné konania a ich účinky riadia právom štátu na území, ktorého sa konanie začne. Navrhovateľ návrh odôvodňuje tým, že podľa rozhodnutia francúzskeho súdu disponuje oprávnením predmetné hnuteľné veci držať, užívať a tiež má právo nadobudnúť k ním vlastnícke právo. Svoj postoj odôvodnil automatickým uznaním a vykonateľnosťou predmetného rozhodnutia francúzskeho súdu zo dňa 29.05.2009, teda rozhodnutia vydaného ešte pred začatím vedľajšieho konkurzného konania. V zmysle Článku 27 Nariadenia možno konštatovať, že vedľajšie konkurzné konanie nemá subsidiárny charakter vo vzťahu k hlavnému konaniu. Ide o samostatné konanie, ktoré nie je možné v žiadnom prípade považovať za podporné alebo pomocné. Po celú dobu priebehu vedľajšieho konania má vo vzťahu k majetku dlžníka nachádzajúcemu sa na území štátu tohto vedľajšieho konania prednosť pred konaním hlavným. Účinky vedľajšieho konkurzného konania nie je možné napadnúť v iných členských štátoch, čím nariadenie potvrdzuje obmedzenie účinkov hlavného konania a ich prekrytie účinkami vedľajšieho konania, ktoré majú teritoriálnu prednosť. Účinky hlavného konkurzného konania sú pritom suspendované. Rovnaký záver tak možno prijať aj vo vzťahu k účinkom rozhodnutia súdu zo dňa 29.05.2009. Momentom začatia vedľajšieho konania je všetok majetok dlžníka vyňatý z podstaty prislúchajúcej k hlavnému konaniu a podlieha výlučne režimu vedľajšieho konania. Argumentácia navrhovateľa založená na automatickom použitý rozhodnutia zo dňa 29.05.2009 v prostredí vedľajšieho konania je tak v rozpore s nariadením a je nesprávna. Je preto možné sumarizovať, že akýkoľvek majetok úpadcu počnúc dňom 28.05.2010 podlieha výlučne vedľajšiemu konkurznému konaniu a realizácia rozhodnutia francúzskeho súdu zo dňa 29.05.2009 je bez konania správcu ustanoveného vo vedľajšom konaní nemožná, pretože by bola v rozpore s právnymi účinkami vedľajšieho konania, ako aj s rozhodným právom, teda v tomto prípade slovenským právnym poriadkom. Je potrebné tiež zdôrazniť, že samotné oprávnenie nadobudnúť vlastnícke právo nepostačuje na vylúčenie majetku zo súpisu majetku úpadcu. Jedným z predpokladov na úspešnosť žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu je, že osoba, ktorá žiada vylúčenie majetku disponuje právom vylučujúcim zápis do súpisu. Navrhovateľ svoj nárok odvodzuje od vlastníckeho práva, ktoré mal nadobudnúť na základe Zmluvy o prevode zo dňa 19.01.2011. Táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii a Nariadením č. 1346/2000. Zmluva je neplatná z dôvodu, že bola uzavretá osobou neoprávnenou konať v mene úpadcu vo vzťahu k predmetným hnuteľným veciam. Podľa Článku 18 Nariadenia môže likvidátor vykonávať právomoci v inom členskom štáte, pokiaľ v tomto inom štáte nebolo začaté iné konkurzné konanie. Keďže na území SR začalo vedľajšie konkurzné konanie, došlo k obmedzeniu oprávnení správcu hlavného konania, keďže predmetné hnuteľné veci sa v čase začatia vedľajšieho konania nachádzali na území tohto konania podliehajú jeho režimu a oprávnenie s nimi nakladať má výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní. Nie je možné prijať záver, že rozhodnutie, ktoré poveruje správcu disponovaním s hnuteľnými vecami, by malo mať prednosť pred striktným znením Článku 18 Nariadenia. Tento záver platí aj v prípade, že speňažovanie vedľajšieho konkurzného konania bolo v zmysle Článku 33 ods. 1 Nariadenia prerušené, pretože pozastavenie speňažovania neoprávňuje správcu z hlavného konania akokoľvek disponovať majetkom, ktorý mal byť speňažený. Zmluva tak bola uzatvorená v rozpore s Článkom 18 a Článkom 33 ods. 1 Nariadenia a tiež v rozpore s ustanovením §-u 44 ods. 1 ZKR, pretože ju uzatvorila osoba neoprávnená konať v mene úpadcu, a teda zmluva je absolútne neplatná. Navrhovateľ tak nenadobudol vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam, a nie je ani aktívne legitimovaný na podanie žaloby o ich vylúčenie zo súpisu majetku.
V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 03.07.2012 odporca uviedol, že navrhovateľ vo svojom stanovisku zo dňa 21.06.2012 nesprávne odôvodňuje skutočnosti vylučujúce zapísanie hnuteľných vecí do majetku
úpadcu. Názor navrhovateľa, že samotná skutočnosť, spočívajúca v zohľadňovaní cieľov hlavného konkurzného konania, vylučuje zapísanie hnuteľných vecí do súpisu majetku, je nesprávna a je v rozpore s nariadením aj so slovenským právnym poriadkom. Rozhodným právom, ktorým sa riadi vedľajšie konkurzné konanie a s ním súvisiace spory, je v zmysle Článku 4 Nariadenia právny poriadok SR. Jedným z predpokladov pre úspešnú žalobu o vylúčenie veci zo súpisu podľa §-u 78 ods. 3 ZKR je preukázanie skutočností, že osoba, ktorá žiada o vylúčenie, disponuje právom vylučujúcim zápis majetku do súpisu. Je v rozpore s týmto ustanovením konštatovanie navrhovateľa, že zohľadňovanie cieľov hlavného konkurzného konania vylučuje zapísanie hnuteľných vecí do súpisu majetku. Jedinou skutočnosťou vylučujúcou zapísanie majetku do súpisu je existencia práva, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučuje a ktoré navrhovateľ nepreukázal. Aj z Článku 67 návrhu generálnej advokátky, na ktorý poukazuje navrhovateľ, vyplýva povinnosť zohľadňovať ciele hlavného konkurzného konania, avšak nie je absolútne, ale v medziach právnej úpravy rozhodného práva. V tomto prípade došlo k prevodu vlastníckeho práva k hnuteľným veciach v rozpore s kogentnou právnou úpravou, kde právny poriadok neumožňuje voľbu medzi viacerými možnosťami. Preto právny úkon, na základe ktorého došlo k prevodu vlastníckeho práva, bol realizovaný osobou neoprávnenou konať v mene úpadcu, a preto sa jedná o absolútne neplatný právny úkon. Skutočnosť, že pri voľbe medzi viacerými možnosťami, je nutné vždy rešpektovať ciele hlavného konkurzného konania, nikto nespochybňuje a v tomto prípade ide o irelevantnú skutočnosť, ktorá nie je predmetom dotknutého vylučovacieho sporu.
Na pojednávaní vykonal súd dokazovanie vypočutím účastníkov, oboznámením návrhu na začatie konania, rozhodnutí francúzskeho súdu, zmlúv o prevode majetku a ďalších listinných dôkazov a zistil nasledovné:
Právny zástupca navrhovateľa trval na podanom návrhu. Niektoré položky, ktoré sú uvedené ohľadom predmetných hnuteľných vecí, boli prevedené zmluvou o prevode nehmotného majetku, ďalšie položky predstavujú zriaďovacie náklady, resp. technické zhodnotenie, ktoré boli u navrhovateľa prevedené zmluvou o prevode hnuteľných vecí. Položky uvedené ako vlastníctvo leasingových spoločností predstavujú majetok, ktorý dlžník užíva na základe leasingových zmlúv a ktorého vlastníkom je leasingová spoločnosť. Navrhovateľ vylúčenie týchto vecí z podstaty žiada na základe toho, že nie sú vo vlastníctve dlžníka, teda úpadcu. Rovnako z tohto dôvodu žiada vylúčiť tiež položky, ktoré sú označené ako hnuteľné veci predané v prospech tretích osôb. Spor medzi účastníkmi je hlavne ohľadom účinkov rozhodnutia francúzskeho súdu, ktorý rozhodol o speňažení majetku v hlavnom konkurznom konaní. Názor odporcu, že po vyhlásení vedľajšieho konania sú účinky týchto rozhodnutí a možnosť a činnosť správcu v hlavnom konaní vo vzťahu k majetku na území SR pozastavené, je podľa názoru navrhovateľa nesprávny. Účinky rozhodnutia francúzskeho súdu sú automaticky vykonateľné. Tento záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v zmysle ktorého je správca vo vedľajšom konaní povinní rešpektovať rozhodnutie francúzskeho súdu.
Odporca na pojednávaní trval na písomnom vyjadrení. Podľa rozhodnutia francúzskeho súdu došlo len k vzniku oprávnenia nadobudnúť predmetný majetok. Ak by na základe takéhoto oprávnenia mal byť majetok vylúčený, tak by sa rovnakého vylúčenia mohli domáhať aj osoby, ktoré sú oprávnené z predkupného práva. V dôsledku tohto rozhodnutia nevzniklo navrhovateľovi právo, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie majetku. Okrem toho samotný navrhovateľ si uvedomuje, že niektoré položky, ktoré žiada vylúčiť, sú vo vlastníctve tretích osôb, resp. leasingovej spoločnosti a ohľadom týchto položiek nie je v konaní aktívne legitimovaný.
Rozsudkom zo dňa 29.05.2009 Obchodný súd v Alencone (Francúzsko) stanovil plán celkového prevodu aktív spoločnosti Key Plastics Slovakia s.r.o., v rámci reštrukturalizačného konania v prospech spoločnosti PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE - dátum nadobudnutia účinnosti 01.06.2009. Rozhodnutie sa týka všetkých zložiek hmotného a nehmotného majetku patriace tejto spoločnosti, a to nehnuteľností, nehmotný majetok a iné hmotné aktíva. Uvedený francúzsky súd rozhodnutím zo dňa 17.05.2010 vyslovil súdnu likvidáciu spoločnosti Key Plastics Slovakia, s.r.o., Dolný Kubín a zároveň ponechal vo funkcii súdnych správcov, aby vykonali všetky úkony potrebné na realizáciu prevodu.
Podľa Obchodného vestníka č. 202 B/2010 pôvodná správkyňa úpadcu C.. K. G. doplnila súpis všeobecnej podstaty o nové súpisové zložky majetku. Týmto zápisom bol súpis majetku doplnený o všetky hnuteľné veci s uvedením ich inventúrnych čísel, ktoré sú predmetom tohto konania.
Dňa 19. januára 2011 bola uzatvorená Dohoda o prevode hnuteľného hmotného majetku, a to medzi predávajúcim Key Plastics Slovakia, s.r.o., v reštrukturalizácii a kupujúcim Automotive Plastics Slovakia, s.r.o. V mene spoločnosti Key Plastics Slovakia, s.r.o., v reštrukturalizácii zmluvu uzatvorili správcovia určení Obchodným súdom Alencon. S poukázaním na rozhodnutia uvedeného francúzskeho súdu je predmetom dohody predaj uvedeného hnuteľného hmotného majetku podľa Prílohy č. 2, ktorá obsahuje stroje, náradie a zariadenia, podľa Prílohy č. 3, ktorá obsahuje hmotný majetok nízkej hodnoty a ďalej spotrebný materiál uvedený v Prílohe č. 9.
Dňa 19. januára 2011 bola medzi rovnakými účastníkmi uzatvorená tiež Dohoda o prevode nehmotného majetku. Predmetom tejto dohody sú softvérové licencie, iný nehmotný majetok, ktorý zahŕňa zoznam klientov, obchodné stratégie, pokračujúce obchodné ponuky a tiež ďalší nehmotný majetok. Zoznam prevádzaného majetku je obsiahnutý v prílohách tejto dohody.
Po oboznámení sa s prílohami týchto dohôd súd konštatuje, že predmetom týchto dohôd bol všetok majetok, ktorý je predmetom návrhu na začatie konania a ktorý je v týchto dohodách označený uvedením jeho inventúrneho čísla zhodného s číslami, ktoré sú uvedené v petite návrhu na začatie konania.
Podľa Článku 4 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní (ďalej len Nariadenie), ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako štát, v ktorom sa konanie začne.
Podľa Článku 3 ods. 1 Nariadenia - právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Podľa odseku 2 tohto článku - ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať konkurzné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu. Podľa odseku 3 - ak bolo začaté konkurzného konanie podľa odseku 1, akékoľvek konanie začaté neskôr podľa odseku 2 bude vedľajším konaním. Takéto vedľajšie konania musia byť likvidačnými konaniami.
Podľa Článku 16 ods. 1 Nariadenia - každé súdne rozhodnutie o začatí konkurzného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa Článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne. Podľa Článku 17 ods. 1 Nariadenia - súdne rozhodnutie o začatí konania uvedeného v Článku 3 ods. 1 má bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek rovnaké účinky v akomkoľvek inom členskom štáte, ako podľa práva štátu, v ktorom sa konanie začne, ak toto nariadenie nestanovuje inak, a pokiaľ sa v tomto inom členskom štáte nezačne konanie uvedené v Článku 3 ods. 2. Podľa odseku 2 - účinky konania uvedeného v Článku 3 ods. 2 sa v ostatných členských štátoch nesmú napádať. Akékoľvek obmedzenie práv veriteľov najmä pozastavenie alebo vyrovnanie, má účinky na majetok umiestnený na území iného členského štátu len u veriteľov, ktorí na to dajú súhlas.
Podľa Článku 18 ods. 1 Nariadenia - likvidátor vymenovaný súdom, ktorý má právomoc podľa Článku 3 ods. 1, môže v inom členskom štáte vykonávať všetky právomoci, ktoré mu prináležia zo zákona štátu, v ktorom sa konanie začne, pokiaľ v tomto inom členskom štáte nebolo začaté žiadne iné konkurzné konanie, ani nebolo prijaté žiadne ochranné opatrenie, ktorého účelom je takémuto konaniu predísť, po podaní žiadosti o začatie takéhoto konania v tomto štáte. Likvidátor môže predovšetkým premiestniť majetok dlžníka z územia členského štátu, v ktorom sa nachádza za podmienok uvedených v Článku 5 a 7. Podľa ods. 3 tohto článku - pri výkone svojich právomocí likvidátor dodržiava zákony členského štátu, na území ktorého mieni konať, najmä vzhľadom na postupy na speňaženie majetku.
Podľa Článku 25 ods. 1 Nariadenia - súdne rozhodnutia vynesené súdom, ktorého rozhodnutie o začatí konania sa uznáva v súlade s Článkom 16 a ktoré sa týkajú priebehu a uzavretia konkurzného konania a súdom schválených vyrovnaní, sa budú taktiež uznávať bez ďalších formalít.
Podľa Článku 27 Nariadenia - ak súd členského štátu začne konanie uvedené v Článku 3 ods. 1, ktoré sa uznáva v inom členskom štáte (hlavné konanie), potom súd s právomocou podľa Článku 3 ods. 2 v inom členskom štáte môže začať vedľajšie konkurzné konanie bez toho, aby sa v tomto inom štáte zisťovala platobná neschopnosť dlžníka. Takéto vedľajšie konanie musí byť jedným z konaní uvedených v prílohe B. Jeho účinky sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto iného členského štátu.
Podľa Článku 28 Nariadenia - ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, vedľajšie konanie sa riadi právom členského štátu, na ktorého území sa vedľajšie konanie začne.
Podľa Článku 31 ods. 1 Nariadenia - za pravidiel obmedzujúcich oznamovanie informácií, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom sa informovať. Podľa ods. 2 - za pravidiel platných pre každé z konaní, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom spolupracovať. Podľa odseku 3 - likvidátor vo vedľajšom konaní dá likvidátorovi v hlavnom konaní včas príležitosť na predloženie návrhov na likvidáciu alebo použitie majetku vo vedľajšom konaní.
Podľa Článku 33 ods. 1 Nariadenia - súd, ktorý začal vedľajšie konanie úplne alebo čiastočne preruší proces likvidácie po prijatí žiadosti od likvidátora v hlavnom konaní pod podmienkou, že v takom prípade môže od likvidátora v hlavnom konaní požadovať, aby prijal akékoľvek vhodné opatrenie na zaručenie záujmov veriteľov vo vedľajšom konaní a jednotlivých tried veriteľov. Podľa §-u 76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácií (ZKR) - súpis majetku podstát je listina oprávňujúca správcu speňažiť spísaný majetok, súpis vyhotovuje správca podľa zoznamu majetku predloženého úpadcom, informácií od úpadcu a iných osôb, ako aj vlastných zistení a šetrení. Len, čo je majetok zapísaný do súpisu, iná osoba ako správca, nesmie majetok previesť, dlhodobo prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu.
Podľa §-u 78 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31.12.2011, do súpisu správca zapisuje aj majetok, ktorého zahrnutie do všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je sporné. Ak je sporné, či majetok patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie majetku do súpisu. Pri spornom zápise správca v súpise poznamená dôvody sporného zápisu a uvedie osobu, v ktorej prospech pochybnosti sporného zápisu svedčia. Podľa odseku 2 - správca bezodkladne po zverejnení sporného zápisu v obchodnom vestníku písomne vyzve osobu, v prospech ktorej do súpisu zapísal poznámku, aby do 30-tich dní od doručenia výzvy uviedla dôvody a predložila dôkazy, ktoré zapísanie majetku do súpisu vylučujú. Ak správca na základe uvedených dôvodov a predložených dôkazov s odbornou starostlivosťou zistí, že vyzvaná osoba má právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu, majetok zapísaný do súpisu bezodkladne po súhlase príslušného orgánu zo súpisu vylúči; inak vyzvanú osobu bezodkladne opätovne písomne vyzve, aby do 30-tich dní od doručenia výzvy uplatnila svoje právo na súde žalobou podanou proti nemu s poučením o následkoch zmeškania tejto lehoty. Podľa odseku 3 - ten, kto uplatňuje právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu, musí tak urobiť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi najneskôr do 30-tich od zverejnenia zápisu tohto majetku do súpisu v obchodnom vestníku. Neskôr môže právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu uplatniť u správcu alebo na súde žalobou podanou proti správcovi len ten, koho majetok bol zapísaný do súpisu s poznámkou v prospech iného, alebo nikoho, alebo bez poznámky, i keď mal byť zapísaný s poznámkou v prospech neho. Ak sa právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu včas neuplatní, zanikne. Podľa odseku 4 - ak súd rozhodne o vylúčení majetku zo súpisu, správca majetok zapísaný do súpisu bezodkladne zo súpisu vylúči.
Podľa §-u 39 OZ - neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Predmetom návrhu podaného navrhovateľom je vylúčenie uvedených vecí zo súpisu podstaty úpadcu vo vedľajšom konkurznom konaní. Navrhovateľ svoj návrh odvodzuje od rozhodnutia francúzskeho súdu, podľa ktorého bolo rozhodnuté o speňažovaní majetku úpadcu v rámci hlavného konkurzného konania. V priebehu súdneho konania navrhovateľ doplnil skutkové tvrdenia tak, že na základe predložených
zmlúv už nadobudol vlastnícke právo k predmetným veciam, ktoré žiada vylúčiť z podstaty, a to v súlade s rozhodnutím francúzskeho súdu.
Súd sa ako prvou zaoberal otázkou, či v tomto prípade bola dodržaná zákonom stanovená lehota na podanie žaloby na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty. Predmetný majetok bol do všeobecnej podstaty spísaný doplnením súpisu, ktorý bol pôvodnou správkyňou úpadcu zverejnený v Obchodnom vestníku č. 202/2010. Tento obchodný vestník bol vydaný dňa 20.10.2010. Podľa vtedy platného znenia citovaného zákonného ustanovenia §-u 78 ods. 3 ZKR právo vylučujúce zapísanie majetku do súpisu bolo potrebné uplatniť žalobou podanou na súde najneskôr do 30-tich dní od zverejnenia zápisu tohto majetku v obchodnom vestníku. Keďže navrhovateľ návrh na začatie konania, teda vylučovaciu žalobu, podal dňa 16.11.2010 na poštovú prepravu, možno konštatovať, že zo strany navrhovateľa bola táto zákonom stanovená lehota dodržaná.
Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ pôvodne svoj nárok na vylúčenie predmetných vecí zo súpisu odvodzoval od skutočnosti, že podľa rozhodnutia francúzskeho súdu mali byť tieto veci speňažované spôsobom stanoveným v tomto rozhodnutí. Následne navrhovateľ svoju argumentáciu doplnil o tvrdenie, že je vlastníkom predmetných vecí.
Vo všeobecnosti hmotno-právna legitimácia navrhovateľa v prípade žalôb o vylúčenie vecí zo súpisu spočíva na subjektívnom princípe. Navrhovateľ tak môže byť vo vylučovacom konaní úspešný len vtedy, ak preukáže, že mu patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu. Súd sa potom zaoberal otázkou, či na strane navrhovateľa bolo preukázané také subjektívne právo, od ktorého navrhovateľ môže odvodzovať svoj nárok na vylúčenie predmetných vecí zo súpisu podstaty.
Navrhovateľ na jednej strane tvrdí, že sa stal vlastníkom predmetných vecí na základe dohôd, ktoré v konaní predložil. Zároveň však vo svojom písomnom podaní zo dňa 16.08.2011 uviedol, že niektoré z vecí, ktoré sú predmetom žaloby o vylúčenie vecí z podstaty, patria leasingovým spoločnostiam, resp., že sa jedná o hnuteľné vecí, ktoré už boli dlžníkom predané v prospech tretích osôb, a teda dlžník ani navrhovateľ nie sú ich vlastníkom. Samotný navrhovateľa teda ohľadom týchto vecí uvádza, že nie je ich vlastníkom a zároveň neuvádza žiadne iné subjektívne právo, ktoré by odôvodňovalo ním podaný návrh na vylúčenie týchto vecí z podstaty. Ako už bolo uvedené, v takomto konaní môže byť úspešná len osoba, ktorá tvrdí, že jej patrí subjektívne právo, ktoré vylučuje zapísanie majetku do súpisu, a zároveň existenciu takéhoto subjektívneho práva preukáže. V konaní tak nemôže byť úspešný ten, kto by tvrdil, že majetok nemal byť zapísaný do súpisu, pretože patrí tretej osobe odlišnej od navrhovateľa. Ak samotný navrhovateľ tvrdí, že nie je vlastníkom časti majetku, ktorého vylúčenia zo súpisu sa v konaní domáha, tak možno konštatovať, že návrh v tejto časti nie je dôvodný. Legitimácia na podanie vylučovacej žaloby spočíva na subjektívnom, a nie na objektívnom princípe, a preto sa navrhovateľ nemôže domáhať vylúčenia z podstaty tých vecí, ohľadom ktorých ani netvrdí svoje subjektívne právo, ktoré by zapísanie týchto vecí do podstaty vylučovalo. Vylúčenia týchto vecí z podstaty sa môže domáhať len ten, kto tvrdí, že mu právo vylučujúce zápis patrí. V prípade týchto vecí by sa tak vylúčenie vecí z podstaty mohla domáhať výlučne leasingová spoločnosť, ktorá má byť podľa vyjadrenia navrhovateľa vlastníkom častí týchto vecí, resp. tretia osoba, v prospech ktorej dlžník predmetné hnuteľné vecí previedol. Ohľadom položiek č. 70070, 70105, 70112, 70111, 133, 134, 70085, 111 a číslo 70071, ktoré majú byť vo vlastníctve leasingových spoločností tak súd konštatuje nedôvodnosť návrhu. Rovnako návrh nie je dôvodný v časti položiek č. 00031, 00034, 00121, 00126, 00011 a číslo 70045, ktoré podľa vyjadrenia navrhovateľa patria tretím osobám.
Vo vzťahu k ostatným položkám majetku úpadcu, ktoré boli spísané odporcom, sa navrhovateľ vylúčenia domáhal s odkazom na rozhodnutie francúzskeho súdu a následne s poukázaním na skutočnosť, že sa mal stať vlastníkom týchto hnuteľných vecí, resp. nehmotného majetku, na základe vyššie uvedených zmlúv o prevode tohto majetku. Odporca sa bráni tým, že podľa jeho názoru samotné rozhodnutie francúzskeho súdu neznamená vznik takého práva na strane navrhovateľa, ktoré by bránilo zapísaniu tohto majetku do súpisu vo vedľajšom konkurznom konaní, a ohľadom predmetných zmlúv o prevode tohto majetku odporca tvrdí, že sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Súd sa preto zaoberal otázkou vplyvu rozhodnutia francúzskeho súdu a následne otázkou prípadnej platnosti, či neplatnosti uzatvorených zmlúv.
V tejto súvislosti sa treba zaoberať tiež otázkou vzťahu hlavného a vedľajšieho konkurzného konania v zmysle citovaných ustanovení Nariadenia rady č. 1346/2000. V tomto prípade sa konkurzné konanie začalo vo Francúzsku na základe rozhodnutia príslušného francúzskeho súdu a v zmysle ustanovenia Článku 3 ods. 1 Nariadenia v spojení s Článkom 3 ods. 3 sa jedná o hlavné konkurzné konanie. Následne došlo na území Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Žilina k vyhláseniu ďalšieho konkurzného konania, ktoré v zmysle Článku 3 Nariadenia predstavuje vedľajšie konkurzné konanie. Postavenie správcu ustanoveného v hlavnom konkurznom konaní je vo vzťahu k ďalším konkurzným konaniam vymedzené v Článku 18 ods. 1 Nariadenia. V zmysle tohto ustanovenia je správca v hlavnom konkurznom konaní oprávnený vykonávať právomoci podľa práva toho členského štátu, podľa ktorého bol menovaný. Svoje právomoci je pritom oprávnený vykonávať v ktoromkoľvek ďalšom členskom štáte, avšak len za určitých obmedzení. Takýmito obmedzeniami je zahájenie vedľajšieho konkurzného konania, ďalej prípadné obmedzenie vyplývajúce z prechodných ochranných opatrení prijatých členských štátom, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom právomocí správcu, a ďalej je limitovaný na základe obmedzení daných zákonmi štátu, na území ktorého má v úmysle konať. Ak teda bolo začaté vedľajšie konkurzné konanie, priame právomoci správcu v hlavnom konkurznom konaní už ďalej nezasahujú na územie štátu, kde bolo vedľajšie konkurzné konanie zahájené. Čo sa týka postavenia správcu vo vedľajšom konkurznom konaní, celé vedľajšie konkurzné konanie možno charakterizovať ako konanie, ktoré je územne obmedzené, a to na územie štátu, kde bolo zahájené. Pri výkone svojich právomocí je správca vo vedľajšom konkurznom konaní obmedzený len na ten majetok, ktorý je možné považovať za majetok dlžníka, ktorý sa nachádza na území daného štátu, teda majetok, ktorý sa v dobe začatia vedľajšieho konkurzného konania nachádzal v štáte tohto vedľajšieho konkurzného konania. V dôsledku toho je v okamihu začatia vedľajšieho konkurzného konania všetok majetok, ktorý sa na území tohto štátu nachádza, vyňatý z podstaty patriacej k hlavnému konkurznému konaniu a podlieha ďalej výlučne režimu vedľajšieho konkurzného konania. Výlučné oprávnenie správcu nakladať s takýmto majetkom vo vedľajšom konkurznom konaní vyplýva aj z ustanovenia Článku 18 ods. 2 Nariadenia, v zmysle ktorého môže správca vo vedľajšom konkurznom konaní požadovať, aby sa majetok, ktorý sa nachádza mimo územia vedľajšieho konkurzného konania, vrátil na toto územie.
Celkovo tak možno sekundárne konkurzné konanie charakterizovať ako konanie, ktoré na rozdiel od hlavného konkurzného konania nemá univerzálnu účinnosť, ale má výlučne teritoriálny dopad. Jedná sa teda o čiastkové konanie prebiehajúce vedľa hlavného konkurzného konania v inom štáte a konanie, ktoré je zároveň obmedzené len na majetok nachádzajúci sa výlučne na území tohto iného štátu. Vedľajšie konkurzné konanie však nemá subsidiárny charakter k hlavnému konkurznému konaniu a jedná sa o samostatné konanie, ktoré nemožno považovať za pomocné, či podporné konanie vo vzťahu k hlavnému konkurznému konaniu. Po celú dobu priebehu vedľajšieho konkurzného konania má vo vzťahu k majetku úpadcu, ktorý sa nachádza na území štátu vedľajšieho konkurzného konania, vedľajšie konkurzné konanie prednosť pred hlavným konkurzným konaním. Ak má byť rozhodnuté o tom, či bude majetok dlžníka zahrnutý v konaní vedľajšom alebo hlavnom, vždy má prednosť konanie vedľajšie, a to vo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza na území tohto vedľajšieho konania. Vedľajšie konkurzné konanie tak do určitej miery predstavuje obmedzenie hlavného konkurzného konania. Vedľajšie konkurzné konanie je vo vzťahu k hlavnému konkurznému konaniu konaním samostatným, podliehajúcim právomoci samostatného konkurzného súdu príslušného pre toto vedľajšie konanie. Toto konanie má tiež vlastného správcu, ktorého právomoc v žiadnom prípadne nie je odvodná od právomoci hlavného konkurzného správcu. Vzťah správcu vo vedľajšom a hlavnom konkurznom konaní je upravený tiež v Článkoch 31 a nasledujúcich Nariadenia. V zmysle týchto ustanovení je vedľajšie konkurzné konanie do určitej miery podriadené fungovaniu a požiadavkám hlavného konkurzného konania. Správca podstaty v hlavnom konkurznom konaní má k dispozícií prostriedky, ktorými môže vedľajšie konkurzné konanie ovplyvňovať. Oprávnením správcu v hlavnom konkurznom konaní je možnosť navrhnúť pozastavenie vedľajšieho konkurzného konania podľa Článku 33. Hlavné konkurzné konanie si tak udržuje určitú prioritu a správca v tomto konaní má k dispozícii formu určitej kontroly nad tým, čo sa deje vo vedľajšom konkurznom konaní. Správca v hlavnom konkurznom konaní tak bez obmedzenia môže rozhodovať aj o majetku nachádzajúcom sa na území iného členského štátu, avšak len do okamihu zahájenia vedľajšieho konkurzného konania. Ak aj pred zahájením vedľajšieho konkurzného konania boli prijaté určité rozhodnutia alebo opatrenia v hlavnom konkurznom konaní, po začatí vedľajšieho konkurzného konania správca v hlavnom konkurznom konaní nedisponuje žiadnou priamou právomocou ani oprávnením vo vzťahu k majetku, ktorý podlieha vedľajšiemu konkurznému konaniu, a musí sa obmedziť výlučne na koordináciu svojej činností so správcom vo vedľajšom konkurznom konaní. Význam spolupráce správcov vyplýva aj z Článku 31 a nasledujúcich Nariadenia. Medzi správcami
však neexistuje žiaden osobitný právny vzťah, ktorý by zakladal subsidiaritu alebo závislosť jedného od druhého. Žiadne z ustanovení nariadenia však správcovi vo vedľajšom konkurznom konaní nedávajú povinnosť vyhovieť všetkým požiadavkám, ktoré predloží správca v hlavnom konaní. Správca vo vedľajšom konaní musí predovšetkým chrániť záujmy veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky do tohto konania. Vo vzťahu k správcovi v hlavnom konaní je podľa Článku 31 ods. 3 - správca vo vedľajšom konaní povinný dať správcovi v hlavnom konaní príležitosť na predloženie návrhov na likvidáciu alebo použitie majetku vo vedľajšom konaní. Toto ustanovenie do istej miery zvýrazňuje prednosť hlavného pred vedľajším konkurzným konaním. Nariadenie však neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenie, ktoré by riešilo otázku, v akej miere by takéto návrhy mali byť zohľadnené zo strany správcu vedľajšieho konania. Ak by takéto návrhy, resp. pokyny mali byť záväzné, nariadenie by to určite stanovilo výslovne. Článok 31 ods. 3 však neobsahuje žiadnu povinnosť správcu vo vedľajšom konaní podrobiť sa návrhom správcu hlavného konania. Z nariadenia tak nevyplývajú žiadne oprávnenia ani prostriedky, ktorými by správca v hlavnom konaní mohol svoju požiadavku, napr. na právo na informácie alebo na spoluprácu, vynútiť od správcu vo vedľajšom konaní. Vzťah hlavného a vedľajšieho konania možno vyvodiť aj z ustanovenia Článku 17 ods. 2 Nariadenia. Toto ustanovenie potvrdzuje obmedzenie účinkov hlavného konania a prekrytie týchto účinkov účinkami vedľajšieho konkurzného konania, ktoré tak majú teritoriálnu prednosť a možno hovoriť o tom, že účinky hlavného konkurzného konania sú vedľajším konkurzným konaním suspendované. Účinky hlavného konkurzného konania tak nastupujú len vtedy, pokiaľ nie sú prekryté účinkami teritoriálne obmedzeného vedľajšieho konkurzného konania.
Na základe uvedenej právnej analýzy tak súd dospel k záveru, že v tomto prípade síce v hlavnom konkurznom konaní bolo rozhodnuté, akým spôsobom sa bude nakladať s majetkom, ktorý sa nachádza aj na území Slovenskej republiky, avšak účinky tohto hlavného konkurzného konania boli suspendované okamihom začatia vedľajšieho konkurzného konania na území Slovenskej republiky. Od tohto okamihu tak oprávnenie nakladať s majetkom, ktorý podlieha vedľajšiemu konkurznému konaniu, prechádza výlučne na správcu v tomto vedľajšom konkurznom konaní. Toto oprávnenie správcu vo vedľajšom konkurznom konaní sa dotýka všetkého majetku úpadcu, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky. Z jednotlivých zmlúv, ktoré upravujú prevod tohto majetku, aj zo všetkých ďalších vykonaných dôkazov pritom vyplýva, že majetok, ktorý je predmetom vylučovacej žaloby navrhovateľa, sa počas celej doby tak hlavného konania ako aj po začatí vedľajšieho konkurzného konania nachádzal na území Slovenskej republiky. Je teda zrejmé, že tento majetok spadá pod výlučnú právomoc vedľajšieho konkurzného konania a v ňom ustanoveného správcu. Pôvodná správkyňa podstaty preto postupovala správne, ak ten majetok, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej republiky, zapísala do podstaty úpadcu vo vedľajšom konkurznom konaní. V zmysle Článku 4 ods. 1 Nariadenia pritom treba poukázať na to, že konkurzné konanie a jeho účinky sa riadia právom toho členského štátu, na území ktorého sa konanie začalo. Táto kolízna norma platí tak pre hlavné, ako aj pre vedľajšie konkurzné konanie. Povinnosť dodržiavať zákony štátu, na území ktorého príslušný správca chce vykonávať svoju právomoc, vyplýva aj z Článku 18 ods. 3 Nariadenia. Možno preto dospieť k záveru, že vedľajšie konkurzné konanie začaté na území Slovenskej republiky sa podľa Článku 4 ods. 1 spravuje slovenským právnym poriadkom, predovšetkým Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii. Tento zákon ustanovuje, akým spôsobom správca zapisuje majetok do podstaty a upravuje tiež jednoznačným spôsobom, kto a za akých podmienok je oprávnený s týmto zapísaným majetkom nakladať.
Súd preto dospel k záveru, že po začatí vedľajšieho konkurzného konania s majetkom, ktorý sa nachádzal na území Slovenskej republiky, bol oprávnený disponovať výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní, a to podľa predpisov slovenského právneho poriadku, teda podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V zmysle ustanovenia §-u 76 ods. 1 tohto zákona po zápise majetku do súpisu iná osoba ako správca nesmie majetok previesť, prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci, alebo inak zmenšiť jeho hodnotu. Tieto právne účinky sa týkajú tak majetku úpadcu ako aj majetku tretích osôb bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnené alebo neoprávnene. Teda po tom, čo správkyňa vo vedľajšom konkurznom konaní spísala predmetný majetok, ktorý je predmetom tohto konania, vo forme doplnenia súpisu všeobecnej podstaty, bol výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní oprávnený s týmto majetkom nakladať. Iná osoba odlišná od správcu vo vedľajšom konkurznom konaní nesmela tento majetok prevádzať. Právny úkon, ktorý je vykonaný v rozpore s týmto zákonným zákazom, je pre rozpor so zákonom absolútne neplatným, a to bez ohľadu na to, či správca vo vedľajšom konkurznom konaní predmetný majetok zapísal do súpisu oprávnene alebo neoprávnene. K zverejneniu doplnenia súpisu majetku v obchodnom vestníku došlo ku dňu jeho vydania dňa 20.10.2010. Po tomto dátume tak výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní bol oprávnený
uskutočniť právny úkon, ktorým došlo k zmene vlastníckeho práva ohľadom tohto zapísaného majetku. Napriek tomuto zákonnému zákazu došlo ku dňu 19. januára 2011 k podpise zmlúv, ktoré sú uvedené vyššie, na základe ktorých mal byť tento majetok prevedený do vlastníctva navrhovateľa.
Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom, v zmysle ktorých začatím vedľajšieho konkurzného konania boli účinky hlavného konkurzného konania na majetok nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky suspendované, ďalej vzhľadom k tomu, že vedľajšie konkurzné konanie sa podľa citovaných kolíznych noriem spravuje slovenským právnym poriadkom, ktorý je povinný rešpektovať aj správca v hlavnom konkurznom konaní, a vzhľadom na zákonný zákaz nakladať s týmto majetkom osobou odlišnou od osoby správcu, ktorá majetok do súpisu zapísala, tak súd konštatuje, že tieto dohody, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva, sú pre rozpor s uvedeným zákonným zákazom absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa ustanovenia §-u 39 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedených dohôd sa tak navrhovateľ nestal vlastníkom týchto vecí, ktorých vylúčenie z podstaty žiada.
Navrhovateľ pôvodne návrh podal s tým, že na základe rozhodnutia francúzskeho súdu je oprávnený nadobudnúť vlastnícke právo k tomuto majetku, čím odôvodnil existenciu takého práva na svojej strane, ktoré vylučuje súpis tohto majetku do podstaty úpadcu. Ohľadom tohto tvrdenia navrhovateľa sa konajúci súd stotožňuje s vyjadrením odporcu. Pôvodné rozhodnutie francúzskeho súdu určilo len spôsob, akým sa má majetok úpadcu prevádzať, a v prospech koho má byť prevedený. Nejedná sa teda o žiaden právny úkon, s ktorým by boli spojené účinky prevodu vlastníckeho práva. Jedná sa len o rozhodnutie, ktorým francúzsky súd konštatoval, akým spôsobom sa s majetkom bude nakladať, avšak k tomu, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva sú nevyhnutné ďalšie právne úkony. Ako bolo konštatované vyššie, právny úkon, ktorým malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva a na základe ktorého následne navrhovateľ odôvodňoval existenciu svojho vlastníckeho práva, bol súdom vyhodnotený ako absolútne neplatný. Oprávnenie nadobudnúť majetok podľa rozhodnutia francúzskeho súdu nepredstavuje žiadne majetkové právo vo forme subjektívneho práva, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie majetku zo súpisu podstaty.
Na základe uvedených skutočností tak súd konštatuje, že na strane navrhovateľa nezistil existenciu takého subjektívneho práva, ktoré by vylučovalo zapísanie predmetného majetku do podstaty úpadcu vo vedľajšom konkurznom konaní.
Navrhovateľ sa v priebehu konania odvolával na Článok 25 ods. 1 Nariadenia, v zmysle ktorého sa podľa jeho názoru majú rozhodnutia francúzskeho súdu v hlavnom konkurznom konaní uznávať bez ďalších formalít. Navrhovateľ tiež poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý v tomto prípade rozhodoval a konštatoval, že správca vo vedľajšom konaní musí rešpektovať návrhy na likvidáciu prezentované správcom v hlavnom konaní a musí tiež uznať súdne rozhodnutia ohľadom začatia, vedenia a uzavretia konkurzných konaní, ktoré boli urobené v hlavnom konkurznom konaní. S týmto názorom navrhovateľa sa konajúci súd stotožňuje. Z nariadení jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia francúzskeho súdu sa bez ďalšieho uznávajú aj na území Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie. Ako však bolo uvedené vyššie, rozhodnutie francúzskeho súdu, na ktoré sa navrhovateľ predovšetkým odvoláva, teda rozhodnutie zo dňa 29.05.2009, stanovilo len plán celkového prevodu aktív úpadcu ohľadom hmotného, nehmotného majetku a iných aktív v prospech spoločnosti PLASTIQUES DU VAL DE LOIRE, ktorá sa môže dať zastúpiť slovenskou spoločnosťou
- navrhovateľom. Toto rozhodnutie francúzskeho súdu je na území Slovenskej republiky priamo vykonateľné a uznané a je potrebné ho aplikovať. Otázkou potom zostáva len skutočnosť, kto na území Slovenskej republiky toto rozhodnutie bude realizovať, teda či ho bude realizovať správca v hlavnom konkurznom konaní, ktorý bude predávať tento majetok alebo či naopak toto rozhodnutie bude realizovať vo forme uzatvorenia kúpno-predajných zmlúv správca vo vedľajšom konkurznom konaní. Ako bolo uvedené vyššie, súd je toho názoru, že po začatí vedľajšieho konkurzného konania je oprávnený s majetkom na území Slovenskej republiky, ktorý bol v súlade so Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zapísaný do podstaty, oprávnený nakladať výlučne správca vo vedľajšom konkurznom konaní. Zmluvy o prevode tohto majetku na navrhovateľa, tak mal uzatvárať správca vo vedľajšom konkurznom konaní, ktorý by tým zároveň rešpektoval, uznal a praxi realizoval rozhodnutie francúzskeho súdu o spôsobe speňaženia tohto majetku. Konanie správcu, ktorý vo vedľajšom konkurznom konaní predmetný majetok zapísal do súpisu podstaty, tak nebolo v rozpore s týmito rozhodnutím francúzskeho súdu. O rozpore s týmito rozhodnutím by bolo možné hovoriť len v prípade, ak by správca vo vedľajšom konkurznom konaní odpredal tento majetok iným spôsobom, než bol stanovený v uvedenom rozhodnutí francúzskeho súdu. K žiadnemu takémuto úkonu zo strany správcu vo vedľajšom konaní však nedošlo.
Na základe uvedených skutočností potom súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu skutkovo a právne nedôvodný. Ako bolo uvedené vyššie, ohľadom niektorých položiek, ktoré sú vo vlastníctve leasingových spoločností a vo vlastníctve tretích osôb, navrhovateľ netvrdil žiadne právo, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie týchto položiek zo súpisu majetku podstaty. Ohľadom ďalších položiek súd dospel k záveru, že na základe rozhodnutia francúzskeho súdu na strane navrhovateľa doposiaľ nevzniklo žiadne právo, ktoré by odôvodňovalo vylúčenie týchto vecí zo súpisu a tak isto žiadne takéto právo nevzniklo ani na základe uvedených zmlúv, ktoré podľa názoru súdu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Možno teda konštatovať, že navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že na jeho strane existuje také subjektívne právo, ktoré by bránilo zapísaniu týchto vecí do súpisu a ktoré by odôvodňovalo podaný návrh na vylúčenie týchto vecí zo súpisu. Súd preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa §-u 142 ods. 1 OSP. Odporca bol v konaní v celom rozsahu úspešný. Na pojednávaní však uviedol, že si náhradu trov konania neuplatňuje. Preto o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že odporcovi súd ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, prostredníctvom Okresného súdu v Žiline ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní je potrebné uviesť: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa domáha. Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak osoba povinná podľa tohto rozhodnutia dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu. Odvolanie nemôže podať účastník, ktorý sa práva na podanie odvolania výslovne vzdal.