Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Cb-6-2011.pdf
PDF · 133.95 KB
Case nature
Area
Subarea
12Cb/6/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trebišov sudcom JUDr. Jánom Miľkom v právnej veci navrhovateľa: W.. G. T., bytom P., Ľ. D. Č.. X proti odporcovi: Mesto Trebišov, Trebišov, M. R. Štefánika 862, zastúpený advokátom JUDr. Juraj Fűzer, Advokátska kancelária Trebišov, M. R. Štefánika 1256/22 o zaplatenie 6.122,31€ t a k t o
rozhodol:
I. Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .
II. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Navrhovateľ pôvodne žiadal, aby súd uložil odporcovi povinnosť uhradiť pre neho 11.362,95€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 12.2.2010 až do zaplatenia ako aj nahradiť trovy konania.
Právoplatným rozsudkom zo dňa 29.10.2010, č.k. 12Cb/20/2010-173 súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 5.240,66€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 2.2.2010 a vec o nároku na zaplatenie 6.122,31€ a úrokov z omeškania z tejto sumy súd vylúčil na samostatné konanie.
Predmetom tohto konania je teda návrh navrhovateľa proti odporcovi o zaplatenie sumy 6.122,31€ s 9% ročným úrokom z omeškania od 12.2.2010 až do zaplatenia. Návrh navrhovateľ odôvodňuje tým, že právny predchodca odporcu a po právnom nástupníctve ani odporca, nesplnili riadne a včas svoju povinnosť poskytnúť mu plnenie zo záväzkového obchodného vzťahu a pre nedostatok prostriedkov musel tieto zabezpečiť úvermi z bánk, pričom výška úrokov z úverov a poplatkov za poskytnutie úverov predstavuje sumu 6.122,31€. Podľa navrhovateľa odporca mu spôsobil škodu tým, že zavineným porušením povinnosti riadne a včas splatiť svoj dlh voči nemu, vznikla mu majetková ujma vo výške 6.122,31€.
Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť. V odpore proti platobnému rozkazu, ktorým súd pôvodne vo veci rozhodol uviedol, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný. Podľa odporcu niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi neplnením predmetného záväzku zo strany odporcu a škodou, ktorú si navrhovateľ uplatňuje. Uviedol, že je nepredstaviteľné, aby navrhovateľ svoju privátnu finančnú situáciu spájal len s týmto jedným peňažným nárokom. Skutočnosť, že navrhovateľ nesplácal riadne a včas svoje dlhy voči svojim veriteľom, nemôže byť pripísané na zodpovednosť odporcu. Odporca sa ďalej bráni tým, že navrhovateľ predmetnú pohľadávku voči nemu nadobudol od pôvodných veriteľov svojich právnych predchodcov ako rizikovú pohľadávku, pričom riziko jej vecnej časovej vymožiteľnosti bolo zohľadnené aj v tom, že cena za postúpené pohľadávky predstavovala len časť jej nominálnej hodnoty a podľa odporcu z toho vyplýva, že navrhovateľ si bol plne vedomý rizika spojeného s kúpou takejto pohľadávky. Tvrdí, že ak by navrhovateľ postupoval v súlade so starostlivosťou riadneho hospodára, tak by nemohol otázku svojej finančnej situácie v plnom rozsahu robiť závislou výlučne od splnenia dotknutej pohľadávky
voči odporcovi. V ďalšom svojom podaní zo 7.10.2010 odporca vzniesol námietku premlčanosti nároku navrhovateľa na náhradu škody. Podľa tvrdenia odporcu v tomto podaní ustanovenie § 398 Obchodného zákonníka upravuje plynutie premlčacej doby odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel, alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu, lehota sa však končí najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, kedy došlo k porušeniu povinností. Podľa odporcu z vyššie uvedeného vyplýva, že subjektívna premlčacia doba v danom prípade je 4 roky, pričom táto plynie maximálne v rámci plynutia objektívnej 10-ročnej premlčacej doby. Poukázal zároveň na ustanovenie § 400 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmena v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.
Odporca na pojednávaní dňa 15.4.2011 svoje stanovisko vo vzťahu k návrhu navrhovateľa ďalej odôvodnil tým, že nárok navrhovateľa na vymáhanie pohľadávok voči odporcovi a predtým ešte proti právnemu nástupcovi odporcu vznikol v čase, keď uzavrel s pôvodnými veriteľmi odporcu zmluvu o postúpení týchto pohľadávok proti odporcovi. Tvrdí, že išlo o postúpenie pohľadávok na navrhovateľa v čase, keď boli právoplatné a vykonateľné platobné rozkazy, ktorými bol právny predchodca odporcu zaviazaný uhradiť pre právneho predchodcu navrhovateľa pohľadávky, ktoré navrhovateľ od svojho právneho predchodcu proti právnemu predchodcovi odporcu získal odkúpením. Odporca tvrdí, že navrhovateľ mal k dispozícii právoplatné a vykonateľné platobné rozkazy už pred rokom 2008 a nebránila mu žiadna prekážka v tom, aby nároky voči Mestu Trebišov, prípadne predtým proti jeho právnemu predchodcovi vymáhal v exekučnom konaní. Uviedol, že tieto nároky ešte pred prevodom svojich pohľadávok mohli v exekučnom konaní vymáhať aj jeho právni predchodcovia. Podľa odporcu, ak by navrhovateľ alebo jeho právni predchodcovia uplatnili v exekučnom konaní voči odporcovi alebo jeho právnym predchodcom nároky na vymoženie týchto pohľadávok, tieto pohľadávky by boli vymožené určite pred rokom 2006 a preto nemôže navrhovateľ uplatňovať nároky na náhradu škody za úroky z úveru, ktoré mu vznikli v roku 2006 až 2008.
Odporca ďalej vo svojom podaní z 10.6.2011 označenom ako vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa uviedol:
„Žalobca nadobudol pohľadávky voči Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii Trebišov titulom postúpenia pohľadávok od veriteľov Ferona Slovakia, a.s., Rempo, š.p. v likvidácii Bratislava. Pohľadávky nadobudol na istine a jeho právni predchodcovia si voči Mestskému podniku služieb, š.p. v likvidácii Trebišov neuplatnili v súdnom konaní príslušenstvo pohľadávky, t.j. poplatok z omeškania 0,05% v zmysle § 378 Hospodárskeho zákonníka č. 109/64 Zb.. Rovnako ani žalobca si neuplatnil poplatok z omeškania 0,05% voči Mestskému podniku služieb, š.p. v likvidácii Trebišov, prípadne voči Mestu Trebišov. Poplatok z omeškania je škodou a ujmou, ktorá veriteľovi vznikla. Ak veriteľ si túto škodu na poplatku zo omeškania neuplatnil, nemôže ju v súčasnom období žalobca žiadať ako škodu v zmysle §§ 367 a 373 a násl. Obch. zákonníka. Žalobca a jeho právni predchodcovia sa zbavili možnosti vymáhania poplatku z omeškania a v súčasnej dobe ich nárok podľa odporcu je premlčaný, čo si spôsobili sami. “
Medzi účastníkmi nie je sporné, že navrhovateľ zmluvu o postúpení pohľadávok z 8.9.1996 nadobudol od vtedajšieho veriteľa Ferona Slovakia, a.s., odštepný závod Košice, pohľadávky voči Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii Trebišov vo výške 1.016.756,97 Sk. Rovnako nie je sporné, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 17.5.2002 nadobudol navrhovateľ pohľadávku pôvodného veriteľa Rempo, štátny podnik v likvidácii Bratislava proti Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii Trebišov vo výške 801.132,- Sk.
Dňa 28.4.2004 podal navrhovateľ na Okresnom súde v Trebišove proti odporcovi žalobu a žiadal, aby súd uložil odporcovi prevziať záväzky zrušeného Mestského podniku, štátny podnik v likvidácii, obecný podnik Trebišov do výšky prevzatého majetku. Konanie o tejto žalobe sa viedlo pod sp. zn. 6C/156/2004. Rozsudkom zo dňa 15.12.2008, č.k. 6C/156/2004-2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.2.2009 uložil súd odporcovi prevziať protokolárne záväzky zrušeného Mestského podniku služieb, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trebišov, zodpovedajúcej výške pohľadávky navrhovateľa postúpenej od pôvodného veriteľa Ferona Košice v hodnote 1.016.757,- Sk a od pôvodného veriteľa Rempo Bratislava v hodnote 801.132,- Sk. Zároveň týmto rozsudkom uložil odporcovi povinnosť organizačne ukončiť likvidáciu Mestského podniku služieb v likvidácii so sídlom Trebišov, vrátane podania návrhu na výmaz z Obchodného registra a to všetko do 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku.
Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil zo spisu Okresného súdu Trebišov 6C/156/2004.
Žalobou zo dňa 2.11.1998 podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 4.11.1998 uplatnil navrhovateľ nárok proti vtedajšiemu Mestskému podniku služieb, štátny podnik v likvidácii Trebišov na zaplatenie sumy 1.016.756,97 Sk. Krajský súd v Košiciach dňa 29.12.1998 postúpil veci ako miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Trebišov a konanie o tomto nároku navrhovateľa sa viedlo na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 9C/26/1999. Navrhovateľ sa domáhal úhrady pohľadávok, ktoré získal na základe zmluvy o postúpení a prevzatí pohľadávok od Ferony Slovakia, a.s., odštepný závod Košice. Okresný súd v Trebišove uznesením zo dňa 4.10.1999, č.k. 9C/26/1999-56 zastavil konanie o nároku navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 74.103,67 Sk a vec o zaplatenie 942.653,30 Sk vylúčil na samostatné konanie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.10.1999. O vylúčenom nároku sa viedlo konanie na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 9C/11/2000. Zo spisu 9C/11/2000 súd zistil, že rozsudkom dňa 3.3.2000 bola žaloba navrhovateľa zamietnutá a keďže odvolanie podal navrhovateľ oneskorene proti rozsudku, uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 16.8.2000, č.k. 11Co/134/00-40 bolo jeho odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu z 3.3.2000 odmietnuté.
Navrhovateľ uplatňuje ako nárok na náhradu škody vo výške 6.122,31€ tým, že v období od 23.3.2007 do 20.2.2009 bol nútený zaťažiť sa úvermi, aby bol vôbec schopný uhrádzať svoje záväzky. Úroky z úverov a poplatky za poskytnutie úverov, za vedenie účtov, za omeškanie so splátkami, ako aj náklady súvisiace s poistným predstavujú podľa navrhovateľa a podľa jeho špecifikácie sumu 6.122,31€. Tieto výdavky navrhovateľ kvalifikuje ako škodu, ktorú mu spôsobil odporca tým, že pred 23.3.2007 nesplnil odporca svoju povinnosť vyrovnať svoje dlhy voči nemu. Inak by všetky svoje finančné záväzky navrhovateľ podľa vlastného tvrdenia uspokojil z prostriedkov, ktoré mu bol povinný odporca uhradiť. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania špecifikoval výšku škody týmto výpočtom:
a) úver Flexi pôžička vo výške 2.987,45€ od 23.3.2007 do 20.2.2009 zaplatené úroky...........................................................626,91€ poplatok za poskytnutie úveru..................1.800,-Sk....59,15€ poplatok za vedenie účtu.............................. 1,83x23=42,09€ Spolu ..........................................................................728,15€
b) úver Flexi pôžička vo výške 995,82€ od 14.1.2008 do 19.3.2009 zaplatené úroky ........................................................127,51€ poplatok za poskytnutie úveru ...........1.000,- Sk........33,19€ poplatok za vedenie účtu .............................1,83x14=25,62€ Spolu.........................................................................186,32€ Celkom poplatky za úvery Flexi pôžička od VUB.......914,47€
c) úhrada trov za omeškanie splátky záväzkov navrhovateľa voči banke VÚB, a.s. Bratislava, pobočka Trenčín úhrada vkladom v hotovosti zo dňa 20.10.2008 vo výške 650,- Sk......21,60€ úhrada vkladom v hotovosti zo dňa 26.11.2008 vo výške 650,- Sk......21,60€ úhrada vkladom v hotovosti zo dňa 13.1.2009 vo výške.......................21,60€ úhrada vkladom v hotovosti zo dňa 22.1.2009 vo výške.......................21,60€ Spolu ..................................................................................................228,60€ Celkom za položky a + b + c = 728,15 + 914,47 + 228,60 = 1.871,22€
d) výdavky spojené s poskytnutím hypotekárneho úveru poskytnutého Ľudovou bankou za obdobie od 18.8.2008 do 20.11.2009: uhradené úroky ...............................................................3.958,97€ poistné za rok 2008..................................4.000,- Sk..........146,05€ poistné za rok 2009............................................................146,05€ Spolu ...............................................................................4.251,07€
Spolu súčet súm 1.871,22€ a 4.251,07€ je 6.122,29Eur.
Navrhovateľ odôvodnil použitie úverových zdrojov tým, že na základe rozhodnutia súdu vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva mu bola uložená povinnosť vyplatiť náhradu za
spoluvlastnícky podiel druhému spoluvlastníkovi 1.400.000,- Sk a tiež úhradu nákladov, ktorým bol zaviazaný v exekučných konania, v ktorých sa proti nemu viedli exekúcie.
Po zamietnutí návrhu v časti zaplatenia 5.240,66€ vo veci 12Cb/20/2010 súd výzvou zo 14.2.2011, č.k. 12Cb/20/2011-185 vyzval navrhovateľa okrem iného, aby oznámil, z akého zdroja mal príjmy v rokoch 2007 až 2008, z ktorých uhrádzal úvery špecifikované v návrhu na začatie konania, kde predložil špecifikáciu všetkých platieb, ktoré poukázal na úhradu uvedených úverov a pôžičiek z uvedením výšky každej platby a ako aj označenia príjemcu platby. Rovnako ho vyzval, aby oznámil ako naložil so sumou 320.643,- Sk, ktorú podľa jeho podania z 1.7.2010 mu uhradila DrevoIndustria Žilina v roku 2005. Súd totiž zisťoval, z akého zdroja a v akej výške mal v uvedenom období navrhovateľ príjmy, ktoré mu dovoľovali nielen uhrádzať náklady na zabezpečenie bežných životných potrieb a na bývanie, ale aj na splácanie úverov a s nimi súvisiacich úrokov a poplatkov. Týmto mal navrhovateľ preukázať svoje tvrdenie uvedené v návrhu na začatie konania, že bol nútený pre nedostatok iných príjmov získať prostriedky na úhradu svojich vlastných záväzkov z úverových zdrojov.
V podaní z 28.2.2011 na výzvu súdu zo 14.2.2011 navrhovateľ vôbec neodpovedal na vyššie uvedené otázky a obmedzil sa iba na vysvetlenie, v čom spočíva protiprávnosť konania odporcu, v čom spočíva vznik škody a v čom spočíva príčinná súvislosť medzi omeškaním odporcu s úhradou dlhu a vzniknutou škodou.
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 12.10.2011, č.k. 3Cob/158/2011-66 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 15.4.2011, č.k. 12Cb/6/2011-31, ktorým súd zamietol žalobu navrhovateľa o zaplatenie 6.122,31€ s príslušenstvom. V dôvodoch rozsudku odvolacieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody, spôsobenej mu oneskoreným splnením záväzkov odporcu, vyplývajúcich mu z oneskoreného zaplatenia súm, na zaplatenie ktorých bol právny predchodca odporcu zaviazaný v platobných rozkazoch. Platobné rozkazy navrhovateľ v žalobe nešpecifikoval, avšak vychádzajúc z rozsudku súdu prvého stupňa, jedná sa o platobné rozkazy a rozsudky vydané Krajským súdom v Košiciach vo veciach navrhovateľa Ferona š.p. Košice proti odporcovi Mestský podnik služieb, štátny podnik v likvidácii, Trebišov, ktoré navrhovateľ nadobudol na základe zmlúv o postúpení pohľadávok, a ktoré boli vedené pod sp.zn. 1Rob/204/1994, 1Rob/203/1994, 3Rob/202/1994, 2Rob/201/1994, 2Rob/204/1994, 3Rob/204/1994, 2Cb/1612/1991, 1Cb/11606/1992, 1Rob/33845/1992, 16Rob/33705/1992, 16Rob/33710/1992, 16Rob/33715/1992, 16Rob/33714/1992, 16Rob/33713/1992, 16Rob/33712/1992, 16Rob/33711/1992, 16Rob/33704/1992, 16Rob/33708/1992, 6Rob/9932/1992, 1Rob/24583/1992, 16Cb/5656/1993. Mesto Trebišov, ako odporca v tomto konaní, je právnym nástupcom odporcu v uvedených konaniach, a to Mestského podniku služieb, štátny podnik v likvidácii, Trebišov a odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením nástupníctva Mesta Trebišov.
Vychádzajúc z uvedených spisových značiek /spisy neboli predložené/, nie je vylúčené, že sa jedná o právne vzťahy, ktoré medzi pôvodnými účastníkmi konania vznikli do 1.1.1992.
Podľa § 763 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom. (2) Podľa doterajších predpisov sa až do svojho zakončenia posudzujú všetky lehoty, ktoré začali plynúť predo dňom účinnosti tohto zákona, ako aj lehoty pre uplatnenie práv, ktoré sa podľa predchádzajúceho odseku spravujú doterajšími predpismi, aj keď začnú plynúť po účinnosti tohto zákona“.
Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých pred 1.1.1992, sa spravujú doterajšími predpismi a podľa doterajších predpisov, sa až do svojho zakončenia posudzujú lehoty pre uplatnenie práv, aj keď začnú plynúť po účinnosti Obchodného zákonníka.
Nárok na náhradu škody vyplývajúci z omeškania so splnením povinnosti zaplatiť cenu za poskytnuté plnenie, je nárokom zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv, a teda ak sa takýto nárok vzťahuje k záväzkom vzniknutým do 1.1.1992, tak je potrebné ho posúdiť podľa Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 so zohľadnením aj úpravy uvedenej v § 147 ods. 3, podľa ktorej na náhradu škody sa započítavajú majetkové sankcie, ktoré boli zaplatené za nesplnenie povinností, ktorých porušením bola škoda spôsobená.
Aj podľa právnej úpravy uvedenej v Obchodnom zákonníku, nárok na náhradu škodu sa viaže na porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu upraveného v Obchodnom zákonníku alebo povinnosti uvedenej v Obchodnom zákonníku. Právnym základom takéhoto nároku preto nie je platobný rozkaz ani rozsudok súdu. Tieto iba preukazujú, že určitá povinnosť existuje, a nie je potrebné ju už dokazovať. V prejednávanej veci rozhodnutiami súdov bolo preukázané, že právny predchodca odporcu mal z určitého právneho vzťahu povinnosť zaplatiť právnemu predchodcovi navrhovateľa určité sumy.
Pokiaľ súd prvého stupňa v rozhodnutí poukázal na znenie § 415 a § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že sa jedná o všeobecnú právnu úpravu prevenčnej a zakročovacej povinnosti, ktorá platí aj pre oblasť obchodnoprávnych vzťahov, a preto námietka navrhovateľa voči odkazu súdu prvého stupňa na uvedené ustanovenia, nie je dôvodná. Okrem toho pre obchodnoprávne vzťahy okrem uvedenej úpravy platí aj prísnejšia úprava uvedená v ustanoveniach § 377 a § 384 Obchodného zákonníka.
Okrem toho odporca v priebehu konania uplatnil námietku premlčania práva, ktorú súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vôbec právne neposúdil. Ak by uvedenú námietku posudzoval iba odvolací súd, bola by tým porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania a najmä by účastníkovi konania bolo odňaté právo konať pred súdom, nakoľko námietky proti takémuto posúdeniu práva by nemal možnosť v odvolacom konaní uplatniť.“
Vzhľadom k záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu ohľadne použitia hmotného práva súd zisťoval, ktoré pohľadávky, ktoré postúpením získal navrhovateľ vznikli do 31.12.1991 a ktoré po 1.1.1992. Z právneho názoru odvolacieho súdu totiž jednoznačne vyplýva, že na navrhovateľom uplatnené nároky z pohľadávok vzniknutých do 31.12.1991 je potrebné pri rozhodovacej činnosti súdu aplikovať ustanovenia Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 účinného do 31.12.1991 a na nároky vzniknuté z pohľadávok, ktoré vznikli po 1.1.1992 aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Hospodársky zákonník č. 109/1964 totiž bol účinný do 31.12.1991, kedy účinnosť stratil a Obchodný zákonník je účinný od 1.1.1992.
Po 1.1.1992 vznikli tieto pohľadávky, ktoré získal navrhovateľ postúpením od pôvodného veriteľa Ferona, a.s., odštepný závod Košice:
1/pohľadávka z faktúry č. 500546 zo záväzku z 11.2.1992, splatná 27.2.1992 v sume 13.550,99 Sk; 2/ pohľadávka z faktúry č. 100593 zo záväzku z 3.2.1992, splatná 19.2.1992 v sume 86.212,73 Sk; 3/ pohľadávka z faktúry č. 100578 zo záväzku z 3.2.1992, splatná 19.2.1992 v sume 17.861,16 Sk; 4/ pohľadávka z faktúry č. 500425 zo záväzku z 31.1.1992, splatná 19.2.1992 v sume 6.175,76 Sk; 5/ pohľadávka z faktúry č. 500310 zo záväzku z 24.1.1992, splatná 11.2.1992 v sume 7.677,26 Sk; 6/ pohľadávka z faktúry č. 200352 zo záväzku z 31.1.1992, splatná 14.2.1992 v sume 27.938,43 Sk; 7/ pohľadávka z faktúry č. 200170 zo záväzku z 11.2.1992, splatná 11.2.1992 v sume 9.741,65 Sk; 8/ pohľadávka z faktúry č. 200247 zo záväzku z 28.2.1992, splatná 28.2.1992 v sume 15.787,32 Sk; 9/ pohľadávka z faktúry č. 100780 zo záväzku z 3.2.1992, splatná 27.2.1992 v sume 66.499,57 Sk; 10/ pohľadávka z faktúry č. 100669 zo záväzku z 31.1.1992, splatná 24.2.1992 v sume 119.559,23 Sk; 11/ pohľadávka z faktúry č. 800218 zo záväzku z 16.1.1992, splatná 4.2.1992 v sume 4.730,56 Sk.
Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že celková výška pohľadávok, ktoré získal navrhovateľ postúpením od Ferony, a.s., ktoré vznikli po 1.1.1992 bola 375.734,48 Sk a ostatné pohľadávky vznikli do 31.12.1991.
Tieto skutočnosti súd zistil zo spisov Krajského súdu v Košiciach č. 11Cb/11606/92, 16Rob/33705/92, 16Rob/33711/92, 16Rob/33714/92, 16Rob/33715/92, 1Rob/33845/92, 1Rob/33837/92.
O tom, že všetky ostatné pohľadávky, ktoré v zozname uvádza navrhovateľ vznikli pred 1.1.1992 súd zistil z týchto spisov. Ide o spisy Krajského súdu v Košiciach č. 16Rob/33704/92, 16Rob/33708/92, 16Rob/33710/92, 16Rob/33711/92, 16Rob/33/712/92, 16Rob/33713/92, 16Rob/33714/92, 16Rob/33715/92, 1Cb/8011/93, 1Rob/33837/92, 15 Rob/33700/92 a ďalej zo spisov Okresného súdu Trebišov 2Rob/204/1994, 3Rob/204/94, 3Rob/202/94, 2Rob/201/94.
Navrhovateľ získal od pôvodného veriteľa Rempo Bratislava postúpením tieto pohľadávky, ktoré vznikli po 1.1.1992: 1/ pohľadávka z faktúry č. 275466 zo záväzku z 18.1.1992, splatná 5.2.1992 v sume 59.195,- Sk; 2/ pohľadávka z faktúry č. 274242 zo záväzku z 14.1.1992, splatná 1.2.1992 v sume 8.004,- Sk; 3/ pohľadávka z faktúry č. 972545 zo záväzku z 22.7.1992, splatná 29.7.1992 v sume 1.385,- Sk.
Pohľadávky, ktoré vznikli po 1.1.1992 postúpené na navrhovateľa z pôvodného veriteľa Rempo Trebišov predstavujú sumu 68.584,- Sk.
Tieto skutočnosti súd zistil zo spisov Krajského súdu v Košiciach č. 18Rob/2135/92 a 17Rob/1438/92 a zo spisov Okresného súdu Trebišov 2Rob/362/96. Všetky ostatné pohľadávky vznikli pred 1.1.1992 a tieto skutočnosti súd zistil zo spisov Krajského súdu v Košiciach č. 9Rob/41899/92, Rob/32944/92, 16Rob/43666/92, 9Rob/44209/92, 10Rob/3542/92, 10Cb/7288/93, 8Rob/1588/92, 6Rob/5815/92, 3Rob/2289/92, 17Rob/885/92, 17Rob/884/92, 17Rob/83/92, 18Rob/2135/92, 19Rob/804/92, 10Rob/3593/92 a zo spisov Okresného súdu Trebišov 2Rob/362/96, 2Rob/417/94, 3Rob/417/94, 3Rob/362/94, 1Rob/363/94, 1Rob/708/94, 1Rob/768/94, 2Rob/362/94 a 1Rob/362/94.
V konaní nie je sporné, že navrhovateľ uplatňuje nároky na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z titulu omeškania so splnením dlhu, teda s plnením záväzkov-pohľadávok, ktoré vznikli pred 1. januárom 1992 a pohľadávok, ktoré vznikli po 1.1.1992.
Poukazujúc na ustanovenie § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka ako je vyššie citované, právne vzťahy, ktoré vznikli do začiatku účinnosti Obchodného zákonníka ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv, ktoré boli uzavreté pred dňom účinnosti, t.j. po 1.1.1992 sa spravujú doterajšími predpismi, teda Hospodárskym zákonníkom č. 109/1964.
Podľa § 145 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 organizácia, ktorá inej organizácii spôsobila škodu porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti je povinná škodu nahradiť.
Podľa § 145 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 organizácia sa zodpovednosti zbaví ak preukáže, že škode nemohla zabrániť, ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od nej požadovať. Svojej zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom nato, že plnila opatrenia orgánov hospodárskeho riadenia.
Podľa § 147 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 nahrádza sa to, o čo sa majetok poškodenej organizácie škodnou udalosťou zmenšil /skutočná škoda/ a čo by bola poškodená organizácia dosiahla, keby nebola nastala škodná udalosť /ušlý zisk/. Pri porušení záväzku sa však nenahrádza škoda, ktorú organizácia čo škodu spôsobila nemohla pri vzniku záväzku predvídať ako obvyklý následok takéhoto porušenia.
Podľa § 147 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 na náhradu škody sa započítavajú majetkové sankcie, ktoré boli zaplatené za nesplnenie povinností, ktorých porušením bola škoda spôsobená.
Podľa § 141 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 ak povinná organizácia riadne nesplní svoju povinnosť, môže oprávnená organizácia od nej požadovať dojednaná majetkovú sankciu, a ak nie je dojednaná, majetkovú sankciu podľa tohto zákona alebo iného právneho predpisu, ak je pre tento prípad ustanovená.
Podľa § 130 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 majetkové právo, ktoré nebolo uplatnené v ustanovenej dobe na príslušnom orgáne sa premlčuje.
Podľa § 131 citovaného zákona na premlčanie prihliadne príslušný orgán len vtedy, ak povinný právny subjekt uplatní námietku premlčania, ak sa námietka premlčania uplatní, nemôže sa premlčané právo priznať. Nepriznanie práva z toho dôvodu nebráni vzájomnému urovnaniu.
Podľa § 131a citovaného zákona pokiaľ nie je v zákone ustanovené inak, je premlčacia lehota 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo právo uplatniť po prvý raz. Pri právach, ktoré sa musia uplatniť najprv u povinného subjektu, plynie premlčacia lehota odo dňa, kedy si právo takto uplatnilo.
Podľa § 131b ods. 2 citovaného zákona premlčacia lehota práva na náhradu škody je 2 roky a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Právo na náhradu škody sa však premlčí najneskôr za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Toto platí obdobne o premlčacej lehote práva na vydanie neoprávneného majetkového prospechu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení a citovaných právnych ustanovení súd zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že odporca a jeho právny predchodca neplnili peňažné záväzky, ktoré vznikli medzi právnymi predchodcami účastníkov pred 1.1.1992. Súd tak rozhodol z dôvodu, že nárok navrhovateľa je v tomto prípade premlčaný.
Podľa § 131b ods. 2 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.1.1991 bolo totiž povinnosťou právnych predchodcov navrhovateľa a navrhovateľa uplatniť právo na náhradu škody do 10-tich rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Nie je sporné medzi účastníkmi a konštatuje to aj súd, že udalosť, z ktorej škoda vznikla je omeškanie právneho predchodcu odporcu splnením peňažného záväzku. Podľa § 138 ods. 1 je organizácia v omeškaní, ak nesplní svoju povinnosť v ustanovenej dobe.
Podľa faktúr označených navrhovateľom, z ktorých záväzky vznikli do 31.12.1991, splatnosti týchto faktúr nastali v roku 1991 a u niektorých najneskôr v roku 1992. U každej z faktúr, ktorými boli fakturované pohľadávky vzniknuté do 31.12.1991, bola stanovená doba splatnosti a k omeškaniu právneho predchodcu odporcu došlo na ďalší deň nasledujúci po dni, ktorý právni predchodcovia navrhovateľa stanovili ako deň splatnosti. Všetky uvedené faktúry, teda aj pohľadávky sa stali splatné v roku 1991 a niektoré v roku 1992 a teda udalosťou, ktorá zakladá právo na náhradu škody je prvý deň omeškania so splatením peňažného záväzku. Keďže k prvým dňom omeškania dochádzalo výlučne v rokoch 1991 a 1992, 10-ročná premlčacia lehota podľa § 131b ods. 2 uplynula najneskôr v roku 2001 a 2002. Ak teda podľa vyššie citovaných ustanovení Hospodárskeho zákonníka došlo k majetkovej ujme oprávnenej osoby z dôvodu, že povinná osoba nesplnila svoj peňažný záväzok po viac ako 10 rokov, nárok na túto majetkovú ujmu už po uplynutí 10-ročnej lehoty uplatniť nemožno, pretože je premlčaný. Keďže sa odporca premlčania dovolal, súd návrh navrhovateľa v tej časti zamietol. Navrhovateľ totiž uplatnil nárok na náhradu škody na súde až 12.2.2010.
Súd poznamenáva, že odporca ani jeho právni predchodca neuhradili pre navrhovateľa, ani pre jeho právnych predchodcov žiadne majetkové sankcie za neuhradenie pohľadávok do lehoty ich splatnosti a preto ani nemožno v tejto veci zo strany odporcu považovať obranu podľa § 147 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka účinného do 31.12.1991 za dôvodnú.
Pokiaľ ide o právnu úpravu premlčania nárokov na náhradu škody za porušenie povinnosti zo záväzkových vzťahov po 1.1.1992 platia ustanovenia Obchodného zákonníka.
Podľa § 373 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 379 Obchodného zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.
Podľa § 380 Obchodného zákonníka za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 398 Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
Podľa § 400 Obchodného zákonníka zmena v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá vplyv na plynutie premlčacej doby.
Súd zamietol návrh navrhovateľa aj v časti, v ktorej sa domáhal náhrady škody za nesplnenie záväzkov, ktoré vznikli právnemu predchodcovi odporcu po 1.1.1992. Z vyššie uvedených súdnych spisov súd zistil, že všetky tieto záväzky boli splatné v roku 1992 a aj v tomto prípade platí zásada, že 10-ročná premlčacia lehota podľa § 398 začína plynúť odo dňa, kedy došlo k porušeniu povinnosti. K porušeniu povinnosti zo strany právneho predchodcu odporcu, teda k neplneniu peňažných záväzkov došlo v roku 1992, pretože v tomto roku sa dostal právny predchodca odporcu ako dlžník do omeškania. Keďže 10- ročná premlčacia lehota tak uplynula v roku 2002 u záväzkov, ktoré vznikli po 1.1.1992; navrhovateľ podal návrh na začatie konania až 12.2.2010, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej lehoty. Na nároky vzniknuté po uplynutí 10-ročnej lehoty preto nemožno prihliadnuť.
Súd ďalej poukazuje nato, že aj za predpokladu, že by nedošlo k premlčaniu nárokov navrhovateľa na náhradu škody, súd jeho nárok na náhradu škody hodnotí ako nedôvodný.
Navrhovateľ nepreukázal, že by uhradené úroky z úverov, úroky z omeškania so splátkami úverov, poplatky spojené so získaním úverov ako aj poistné za poistenie pre prípad nesplácania úverov mohli byť kvalifikované ako škoda, ktorá mu vznikla. Navrhovateľ správne uvádza v návrhu na začatie konania, že nárok na náhradu škody v takomto prípade podľa § 373 Obchodného zákonníka vzniká len, ak s ohľadom na všetky skutočnosti je veriteľ ako podnikateľ „nútený“ z dôvodu splnenia svojich záväzkov zabezpečiť ich plnenie z úverového zdroja, pretože nemá k dispozícii také finančné a majetkové hodnoty, ktorými by mohol svoje záväzky voči iným osobám splniť. Úroky z úverov, poplatky súvisiace so získaním úverov ako aj iné výdavky nie sú vo všeobecnosti majetkovou ujmou, teda škodou, ale záväzkom dlžníka, ktoré mu vyplýva z úverovej zmluvy. Ako škodu možno tieto výdavky kvalifikovať v uvedenej veci iba za predpokladu, že navrhovateľ ako veriteľ preukáže, že jeho zdroj príjmu a majetkové aktíva v čase vzniku úverovej zmluvy mu nedovoľovali uhrádzať jeho záväzky voči iným subjektom. Je nepochybné, že navrhovateľ v čase uzavretia úverových zmlúv vyššie uvedených a v čase, keď plnil záväzky z týchto zmlúv, musel mať zdroj príjmu, pretože uhrádzal náklady na zabezpečenie vlastných životných potrieb, náklady na bývanie a z určitých zdrojov príjmu musel uhrádzať aj pôžičku a úvery, ktoré v návrhu špecifikoval. Navrhovateľ však na výzvu súdu odmietol uviesť zdroj svojich príjmov, ich výšku, prípadne iné majetkové hodnoty, z ktorých by mohol uhrádzať svoje záväzky voči iným subjektom. Skutočnosť, že osoba uhrádza svoje záväzky voči iným subjektom z prostriedkov získaných úverom ešte sama o sebe neznamená, že táto osoba nemá možnosť tieto záväzky uhrádzať aj z iných zdrojov. V niektorých prípadoch, ak sú úvery výhodné, je výhodnejšie pre dlžníka uhrádzať svoje záväzky z takýchto úverov ako použiť na úhradu záväzkov voľné finančné zdroje alebo prostriedky z takého speňaženia hmotného majetku, ktoré by neohrozilo či už podnikateľskú alebo inú súkromnú činnosť a postavenie dlžníka. Súd v tejto súvislosti pripomína, že navrhovateľ sa vyhol vysvetleniu, akým spôsobom naložil so sumou
320.643,- Sk, ktorú mu uhradila DrevoIndustria Žilina v roku 2005, hoci bol na toto súdom písomne vyzvaný.
Povinnosťou navrhovateľa je preukázať vznik škody a to takým spôsobom, ktorý by nevyvolával žiadne pochybnosti o tom, že ním uvádzané úverové zdroje a pôžička boli jediným možným spôsobom úhrady jeho záväzkov voči iným subjektom predtým, než prostriedky získal z pôžičiek a úverových zdrojov a rovnako aj v čase po získaní týchto prostriedkov. Keďže navrhovateľ takýmto spôsobom vznik škody nepreukázal, súd jeho návrh zamietol.
Súd sa stotožňuje aj s dôvodnosťou tvrdenia odporcu, že navrhovateľ mohol voči odporcovi mu pohľadávky, ktoré získal zmluvou o ich postúpení v roku 1996 vymáhať od odporcu bezprostredne potom, čo dňa 18.9.1996 uzavrel zmluvu s Feronou, a.s., Košice o postúpení týchto pohľadávok. Súd v tomto smere poukazuje na dôvody právoplatného rozsudku Okresného súdu Trebišov z 15.12.2008, č.k. 6C/156/2004-205, v ktorom na strane 6 súd uvádza: „Prechod majetku z Mestského podniku služieb, štátny podnik Trebišov na Mesto Trebišov vyplýva priamo zo zákona a teda aj prechod záväzkov do výšky prevzatého majetku a to na základe zákona č. 138/1991 Zb.z. účinného od 1.5.1991 o majetku obcí. Okamih prevzatia majetku nastal už dňom založenia obecného podniku Mestom Trebišov. Obecný podnik žiaden majetok nikdy nevlastnil, ale mu bol daný do správy Mestom Trebišov a následne pri jeho zrušení odobratý uznesením č. 88/1991 zo dňa 17.12.1991.“
Sám navrhovateľ v žalobe zo dňa 22.4.2004 vo veci 6C/156/2004 Okresného súdu Trebišov uvádza, že odporca Mesto Trebišov zodpovedá za záväzky Mestského podniku služieb, štátny podnik v likvidácii do výšky prevzatého majetku. Skutočnosť, že od 28.4.2004 podal navrhovateľ proti odporcovi Mesto Trebišov návrh na splnenie zákonnej povinnosti prevziať záväzky zrušeného Mestského podniku služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii a skutočnosť, že Okresný súd Trebišov rozsudkom zo dňa 15.12.2008, č.k. 6C/156/2004-205, ktorý nadobudol právoplatnosť 5.2.2009 aj tomuto návrhu navrhovateľa vyhovel, neznamená, že toto rozhodnutie súdu bolo právnou podmienkou k tomu, aby si navrhovateľ mohol uplatniť v exekučnom konaní nároky voči odporcovi Mestu Trebišov. Navrhovateľ ničím nepreukázal, ani zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by vymáhanie jeho záväzkov voči odporcovi v exekučnom konaní, na základe právoplatných súdnych rozhodnutí od roku 1996 bolo viazané právne na podmienku prevzatia dokumentácie Mestského podniku služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii Mestom Trebišov a na výmaz Mestského podniku služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii z obchodného registra. Odporca totiž dobrovoľne plnil navrhovateľovi svoje záväzky aj bez toho, aby bol podaný návrh na výmaz z obchodného registra u subjektu Mestský podnik služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii. Podstatná je skutočnosť, že uznesením Mestského zastupiteľstva v Trebišove zo dňa 3.6.1992, č. 55/1992 bol Mestský podnik služieb, štátny podnik Trebišov zrušený a týmto okamihom došlo k prechodu záväzkov na odporcu.
Ak navrhovateľ neuplatnil svoje právo na vymoženie svojich pohľadávok od roku 1996 do roku 2007 formou exekúcie proti Mestu Trebišov, hoci mu v tom nebránila žiadna skutková ani právna neodstrániteľná prekážka jeho tvrdenia o tom, že odporca si dobrovoľne nesplnil svoje povinnosti mu spôsobil škodu, nie sú dôvodné a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v platnej právnej úprave.
Podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.
Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
Podľa § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia.
Navrhovateľ mal k dispozícii vykonateľné súdne rozhodnutia, ktorými od roku 1996 mohol v exekúcii vymáhať nároky proti odporcovi. Nepreukázal žiadny dôvod, pre ktorý by takýto postup zvoliť nemohol. Skutočnosť, že v týchto rozhodnutiach je ako povinná osoba vedená Mestský podnik služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii, nebránila tomu, aby navrhovateľ podal exekučný návrh proti Mestu Trebišov a to práve z dôvodov, ktoré sám uvádza v konaní vo veci sp.zn. 6C/156/2004. Záväzky Mestského podniku služieb, štátny podnik v likvidácii, Trebišov sa totiž prešli na Mesto Trebišov dňom zrušenia tohto podniku a skutočnosť, či Mesto Trebišov prevzalo alebo neprevzalo dokumentáciu od Mestského podniku služieb Trebišov, štátny podnik v likvidácii, alebo či tento bola alebo nebol vymazaný z obchodného registra v tomto smere nie je rozhodujúca. V tomto prípade okamih prechodu právnej povinnosti splniť záväzky pôvodného Mestského podniku služieb, štátny podnik v likvidácii, Trebišov prešli na Mesto Trebišov zrušením tohto podniku dňa 3.6.1992 a preto v roku 1996 po tom, čo nadobudol platne pohľadávky navrhovateľ, mohol ich uplatňovať voči Mestu Trebišov. Súd poukazuje na skutočnosť, že Mesto Trebišov potom, čo vo veci 6C/156/2004 súd právoplatne rozhodol, si splnilo záväzky voči navrhovateľovi a to aj napriek tomu, že Mestský podnik služieb, štátny podnik v likvidácii Trebišov ešte ani v tom čase nebol vymazaný z obchodného registra.
Navrhovateľ si teda nepočínal tak, aby mu nevznikla škoda a aj keby vznik škody preukázal, nárok na jej náhradu by mu nevznikol z vyššie uvedených dôvodov.
Keďže v priebehu konania došlo k zmenám v osobách právnych zástupcov odporcu, súd o trovách konania účastníkov rozhodne až po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, keďže procesný postup pri zisťovaní výšky trov právneho zastúpenia odporcu je z časového hľadiska náročný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tomto súde v 3 vyhotoveniach.
1/ V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
2/ Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3/ Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.