Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-239-2011.pdf
PDF · 80.63 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/239/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zast. MCGA legal, s.r.o, so sídlom Bratislava, Partizánska 2, IČO: 36 715 662, proti povinnému: P. Y., bytom Y. D. K., o vymoženie 1 327,76 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/2306/2010-19 zo dňa 17. januára 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., sp. zn. 060741 zo dňa 28.09.2007, ktorým bol povinný zaviazaný na plnenie zo zmluvy o úvere č. 7395570306 uzavretej dňa 20.04.2006 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, a preto sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ Zák. č. 258/2001 Z.z. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú „Obchodné podmienky pre úver“ (ďalej len OP), ktorých preskúmaním, konkrétne článku 9. bodu 9.2 OP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom bode bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a OP budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody dlžník prijal návrh právneho predchodcu oprávneného na riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadenom pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/2282/2008, ktoré uvádza, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V tomto prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto
zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia sporov, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a preto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má veľký význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán, ale v danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, silnejšej zo strán, ktoré zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Súd vo všeobecnosti uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira). Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Súd považuje dojednanú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnm ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Obč. zák. platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá, a je zároveň v rozpore s ust. § 6 ods. 1, § 8 a § 9 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Ex. por. vedená exekúcia.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Poukázal na znenie dôvodovej správy NR SR k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. v zmysle ktorej dojednanie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Spotrebiteľovi i dodávateľovi potom ostáva možnosť riešiť spor medzi nimi jednak na rozhodcovskom súde a jednak spotrebiteľ môže svoje práva uplatniť aj v občianskoprávnom konaní, pričom podmienka, ktorá by mu v tom bránila, sa považuje za neprijateľnú. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vo veci sp.zn. 9CoE 18/2010, ako i Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 18CoE 924/2009 a iné. Z týchto citovaných rozhodnutí vyplýva, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v Obchodnom zákonníku a zák.č. 258/2001 Z.z. a ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka sa na ňu nevzťahovali. V dôsledku uvedeného sa dovolenosť plnenia zo zmluvy o úvere či jeho rozpor s dobrými mravmi môže posudzovať len podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Taktiež vo vzťahu k uvedenej judikatúre oprávnený poukázal na to, že smernicu nemožno aplikovať priamo, pretože nemá horizontálny (súkromnoprávny) účinok. Neprijateľnosť zmluvnej rozhodcovskej doložky je sankcionovaná jej neplatnosťou až od 1.1.2008, avšak sama osebe nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Povinný pritom nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku ani žiadosť o jeho preskúmanie iným rozhodcom.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. V nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom.
Pokiaľ rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, správne súd prvého stupňa uzavrel, že ide o neprijateľnú podmienku v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj na interpretačnú Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Pri výklade ustanovení na ochranu spotrebiteľa je pritom potrebné vychádzať aj z prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča ako vzor aj zmluvnú podmienku "neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane".
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.