Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-361-2009.pdf
PDF · 108.07 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PE-3Er/361/2009
Uznesenie
Okresný súd Partizánske v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, zastúpeného JUDr. Andreou Cvikovou, advokátkou v Bratislave, Kubániho 16, proti povinnému: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. Č., N. Z.. Č., pre vymoženie 2 149,22 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd exekúciu zastavuje.
Súd ukladá oprávnenému povinnosť nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi Mgr. Drahomírovi Kriváňovi, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, trovy exekúcie vo výške 51,05 € do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 26.08.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 3 381,84 € s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Mgr. Erika Končoka, rozhodcu so sídlom v Bratislave, Koceľova 9, zo dňa 17.07.2008, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 04.09.2008 a vykonateľnosť dňa 09.09.2008.
Súd uznesením zo dňa 07.02.2011, č. k. 3Er/361/2009-17, rozhodol tak, že exekúciu v časti o vymoženie istiny vo výške 1 232,62 € a úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 1 232,62 € od 16.05.2008 až do zaplatenia zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.05.2012.
Exekučný súd využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a v posudzovanej exekučnej veci preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Rovnaký názor zastávajú v exekučných veciach aj krajské súdy, podľa ktorých súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997).
Súd opätovne preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie, Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 25.07.2007 /ďalej len „zmluva“/ vrátane Zmluvných dojednaní /ďalej len „zmluvné dojednania“/, vzal do úvahy rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo, c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Zásadný význam pre systém ochrany spotrebiteľa v práve EU predstavuje smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica“). V zmysle článku 6 smernice úlohou členských štátov je, aby zabezpečili, že nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa názoru Súdneho dvora oprávnenie súdu vysloviť z vlastného podnetu neprijateľnosť zmluvnej podmienky zakladá vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku zamýšľaného článkom 6 smernice (rozsudok z 27. júna 2000 v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a Salvat Editores SA). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26. októbra 2006 vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL). Súdny dvor judikoval (rozsudok zo dňa 4. júna 2009 vo veci C-243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi), že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel.
Podľa článku 3 smernice 1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. 2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. 3. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa § 52 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy /ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“/ na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v rámci závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že záväzkovo-právny vzťah medzi účastníkmi, z dôvodu porušenia ktorého došlo k vydaniu rozhodcovského rozsudku, vznikol na základe zmluvy zo dňa 25.07.2007. Zmluva má povahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako to má na mysli zákon o spotrebiteľských úveroch. Ide zároveň aj o spotrebiteľskú zmluvu, pretože má znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uzatvorená je medzi veriteľom - dodávateľom, ktorý koná v rámci predmetu svojho podnikania a dlžníkom - spotrebiteľom, ktorý pri uzavretí nekonal v rámci predmetu svojho podnikania. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade spotrebiteľskej zmluvy, musí byť exekučný súd obzvlášť obozretný a musí venovať pozornosť zvýšenej miere ochrany spotrebiteľa (ochrana spotrebiteľa je jedným zo základných cieľov Európskej únie, ktorý sa premietol aj do Charty základných práv a slobôd). Spotrebiteľ neprestáva byť spotrebiteľom a neprestáva požívať zvýšenú mieru ochrany v právnych vzťahoch s dodávateľom ani v exekučnom konaní, ktoré je súčasťou práva na súdnu ochranu.
Ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať aj v oblasti obchodného práva (ako vyplýva z obchodných podmienok zmluva o úvere bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka), a to s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, tak ako to vo viacerých rozhodnutiach uviedol aj Krajský súd v Trenčíne. „V zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu analogicky aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch.“ /pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6CoE/236/2011-36 zo dňa 15. júla 2011/.
Podľa § 53 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy bola aj rozhodcovská doložka /článok 18/, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Povinný ju nemohol ovplyvniť, pretože bola súčasťou štandardnej spotrebiteľskej zmluvy. V prípade, ak chcel spotrebiteľ predmetnú zmluvu uzavrieť, musel ju akceptovať ako celok alebo ako celok odmietnuť. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských zmlúv /úverov/ je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne.
Skúmaniu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.02.2011, sp. zn. 17CoE/47/2011).
Rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľská zmluva bola uzatvorená v čase, keď sa vo výpočte zmluvných podmienok, ktoré možno považovať za neprijateľné, nenachádzala zmluvná podmienka, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú charakter neprijateľných (nekalých) podmienok, bol a vždy bude považovaný len za príkladmý. Ak zmluvnú podmienku nie je možné subsumovať pod niektorú z podmienok uvedených vo výpočte neprijateľných podmienok, aj tak ju je potrebné považovať za neprijateľnú, ak napĺňala znaky neprijateľnosti podľa generálnej klauzuly.
Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom.
Z uvedených dôvodov, použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.
Dňa 12.04.2011 poverený súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu podanie označené ako návrh na zastavenie exekúcie a návrh na úhradu trov exekučného konania, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor navrhol zastaviť exekúcie, pretože majetok povinného, podľa jeho názoru, nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie. Zároveň si súdny exekútor uplatnil náhradu trov exekúcie v celkovej výške 138,79 €. Trovy exekúcie špecifikoval ako odmenu vo výške 63,07 € a náhradu hotových výdavkov vo výške 75,75 €, obe vyčíslené už vrátane DPH.
Vzhľadom k tomu, že exekúciu súd zastavil z dôvodu, že predložený exekučný titul nie je spôsobilý na vedenie exekúcie, súd sa už podnetom súdneho exekútora, konkrétne tou časťou, v ktorej sa domáhal zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného, nezaoberal. Z tohto podania však súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie.
Podľa § 200 ods. 2 EP ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 200 ods. 1 EP trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 203 ods. 1 EP ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 199 EP výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.
Výška trov exekúcie v prípade jej zastavenia vyplýva z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení /ďalej len „vyhláška“/.
Podľa § 14 vyhlášky ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura. Paušálna odmena za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 €.
Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky paušálnou odmenou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie
d) doručenie exekučného príkazu
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní
g) každé zisťovanie bydliska povinného
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného
i) každé zisťovanie účtu povinného
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
Podľa 25 vyhlášky v odmene súdneho exekútora je zahrnutá aj náhrada za administratívne práce vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou.
Súd posúdil vyúčtovanie súdneho exekútora, predložený spis a priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nasledovne:
1./ paušálnu odmenu podľa § 14 vyhlášky za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa § 15 ods. 1 vyhlášky, a to za:
- získanie poverenia na vykonanie exekúcie
- zisťovanie majetku povinného /ODI, 22.10.2009/
- doručenie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke
- zisťovanie platiteľa mzdy povinného /SP, 22.10.2009/
- doručenie upovedomenia o začatí exekúcie
- každé zisťovanie bydliska povinného /Reg. obyv., 14.01.2010/
spolu 6 úkonov exekučnej činnosti x 3,32 € = 19,92 €, najmenej však v minimálnej zákonnej výške 33,19 €
2./ náhradu hotových výdavkov podľa § 22 ods. 1 vyhlášky za poštovné - 9,35 €
3./ DPH podľa § 196 EP /novela EP účinná od 01.01.2012 bez intertemporálneho ustanovenia/ 20 % zo základu 42,54 € /odmena + náhrada hotových výdavkov/ = 8,51 €
Celkovo súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 51,05 €.
Súd priznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu v minimálnej zákonnej výške za úkony exekučnej činnosti vymenované vyššie. Súd nepriznal súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za úkon doručenie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke v navrhovanom rozsahu 11 - tich úkonov, ale len v rozsahu jediného vykonaného úkonu. Ak súdny exekútor vyhotovil a doručil viaceré rovnopisy jednotlivých rozhodnutí (napr. príkazy na začatie exekúcie, exekučné príkazy, a pod.), súd mu v každom prípade môže priznať odmenu len za jeden úkon exekučnej činnosti, a to v súlade s § 15 ods. 1 vyhlášky (odmenu za úkony podľa písm. a) až f) je možné v súlade s gramatickým výkladom citovaného ustanovenia priznať vždy len raz, čo vyplýva z použitia singuláru podstatného mena „doručenie“, naproti tomu za úkony podľa písm. g) až j) aj viackrát, čo vyplýva z použitia zámena „každé“). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi tiež paušálnu odmenu za úkony: „odpoveď na výzvu_za úkon851/09“, „výzva na právoplatnosť_úkon851/09“, „návrh na zastavenie_za úkon851/09“, nakoľko výpočet úkonov exekučnej činnosti v § 15 ods. 1 vyhlášky je taxatívny, preto nie je možné priznať súdnemu exekútorovi paušálnu odmenu za žiaden iný úkon, aj keby ho súdny exekútor reálne urobil.
Súd nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za poštovné v celej vyúčtovanej výške /51,85 €/, ale len vo výške 9,35 €. Povinnosťou súdneho exekútora je v prípade, ak si uplatňuje náhradu trov exekúcie, predložiť exekučnému súdu vyčíslenie uplatnených trov a zároveň aj uplatnené položky preukázať listinnými dôkazmi. Z dikcie ustanovenia § 22 ods. 1 vyhlášky je zrejmé, že súdnemu exekútorovi patrí aj náhrada hotových výdavkov, avšak len tých, ktoré boli účelne vynaložené v súvislosti s vykonaním exekučnej činnosti. Keďže zákonodarca kladie exekučnému súdu za povinnosť rozhodovať o trovách exekúcie, je povinnosťou súdu skúmať aj to, či uplatnené hotové výdavky boli vynaložené účelne v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti. Na to je potrebná súčinnosť súdneho exekútora spočívajúca v tom, že súdny exekútor uvedie, ktoré hotové výdavky vynaložil a v akej výške, pričom
ich vynaloženie a výšku musí aj preukázať /napr. pripojením faktúry, pokladničného dokladu, podacieho lístka, doručenky alebo iným listinným dôkazom preukazujúcim ich vynaloženie a výšku/. Súd preto súdnemu exekútorovi priznal len tie hotové výdavky, ktoré boli vyčíslené a aj preukázané /doručenie žiadosti o udelenie poverenia - pripojená doručenka - 1,87 €, doručenie žiadosti o opravu poverenia - 1,87 €, doručenie žiadosti o súčinnosť - ODI - 1,87 €, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie - 2 - krát vrátená zásielka = 3,74 €/. Súd však nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu hotových výdavkov za poštovné vo zvyšnej vyúčtovanej výške, pretože vynaloženie ostaných hotových výdavkov nebolo v spise súdneho exekútora preukázané.
Súdny exekútor si okrem poštovného uplatnil aj náhradu za náklady vynaložené na vedenie spisu vo výške 23,90 €. Súd mu však náhradu za tieto režijné náklady nepriznal, pretože ich vynaloženie nebolo v spise súdneho exekútora dostatočne preukázané. Hotové výdavky nie je možné paušalizovať a vždy je potrebné dostatočne a hodnoverne preukázať ich vynaloženie a výšku, ak si súdny exekútor chce uplatniť ich náhradu.
S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 EP k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože zastavenie exekúcie procesne zavinil tým, že predložil exekučný titul, ktorý nebol spôsobilý na vedenie exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Partizánske. O podanom odvolaní rozhodne Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Všeobecnými náležitosťami podania podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku sú: označenie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis a dátum. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh (3), súd vyhotoví kópie na jeho trovy.