Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/508/2011

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Cipciar & partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Haburská 49/F, IČO: 36 716 669, proti povinnému: P. M., bytom A.-W., V.B. A. XXX/XXX, o vymoženie 1.578,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. júla 2011, č.k. -14, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Evy Ondrejkovej, ul. Páričkova č. 18, 821 08 Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 09.08.2010. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 27.07.2010, doručenom súdnej exekútorke dňa 04.08.2010 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov sp. zn. SR II/2009-3846, vydaný jediným rozhodcom Mgr. Petrom Kubalom dňa 10.05.2010, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu sumy 1.578,01 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 22% p.a. zo sumy 1.578,01 Eur od 05.09.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 64,40 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 186,40 Eur. Dňa 16.08.2010 doručila súdna exekútorka JUDr. Eva Ondrejková žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú odôvodnila návrhom oprávneného, pripojeným exekučným titulom a žiadala udeliť poverenie pre vymoženie istiny 1.578,01 Eur s príslušenstvom, ktoré v žiadosti bližšie nešpecifikovala. Súd prípisom zo dňa 03.02.2011 požiadal súdnu exekútorku, aby v zmysle § 40 Exekučného poriadku vyzvala oprávneného na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie a to doložiť kompletnú zmluvu o úvere (Úverová zmluva č. 85104-14134122/4900 uzavretá dňa 21.12.2004) spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami uzatvorenú s povinným, na základe ktorej oprávnený vymáha predmetnú pohľadávku. Súd predmetný prípis zaslal aj priamo právnemu zástupcovi oprávneného, kde bol oprávnený poučený, že ak v danej lehote nebude na výzvu reagovať a požadované nezašle, súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

Dňa 17.02.2011 bola tamojšiemu súdu doručená odpoveď oprávneného na výzvu zo dňa 03.02.2011, v ktorej uvádza, že nie je možné žiadosti súdu vyhovieť, nakoľko exekučný súd môže konať len v intenciách zákonom mu dovolených a neprisvojovať si právomoc požadovať od oprávneného ďalšie dokumenty iné ako sú uvedené v ods. 1 § 44 Exekučného poriadku, má právomoc preskúmať len právoplatnosť exekučného titulu, nie súdneho konania, ktoré mu predchádzalo, nie je „odvolacím súdom“ a nenahrádza nečinnosť a pasivitu povinného v predchádzajúcom súdnom konaní, nemá právomoc vyžadovať dôkazy, vykonávať ich a hodnotiť, je povinný dodržiavať zásadu „iura novit curia“ - „súd pozná právo“ a dôsledne sa ňou riadiť, je oprávnený skúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné, resp. konanie mu predchádzajúce, pričom cieľom tohto prieskumu je len zistiť, či povaha samotného plnenia nie je v rozpore s právom. Z predloženého rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie sp.zn. II/2009-3846 súd zistil, že medzi účastníkmi bola dňa 21.12.2004

uzavretá Úverová zmluva č. 85104-14134122/4900, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému úver vo výške 2.489,54 Eur. Suma úveru bola zvýšená o sumu jednorázového poplatku za spracovanie úveru vo výške 49,79 Eur. Povinný sa zaviazal splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 66,35 Eur a platiť dohodnuté úroky ako aj úroky z omeškania pre prípad omeškania s plnením. Rozhodcovský súd mal za preukázané, že na základe úverovej zmluvy boli povinnému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 2.539,33 Eur. Z hľadiska procesného postupu súdu v tejto fáze exekučného konania je potrebné uviesť, že súd pred samotným posúdením žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, nemá vykonávať žiadne dokazovanie, vyzývať účastníkov konania na predloženie listín a jeho úlohou je len posúdiť súlad uvedených troch listín so zákonom /má sa na mysli nielen Exekučný poriadok/. Len postupom podľa § 40 ods. 1 Exekučného poriadku môže exekútor /nie súd/ vyzvať oprávneného na doplnenie návrhu, pričom ho poučí ako má oprava alebo doplnenie urobiť. Ide o úkon, ktorý má učiniť súdny exekútor, a ktorý nakoniec súd aj odmeňuje pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora/preskúmanie základných náležitostí návrhu/. V § 40 ods. 2 Exekučného poriadku je upravená situácia v prípade, keď oprávnený nedoplní návrh, alebo nepriloží exekučný titul. Aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na zastavenie exekúcie je súdny exekútor a exekučné konanie zastavuje súd. Vzhľadom k predchádzajúcej skúsenosti súdu v obdobných konaniach, že súdny exekútori nevyzvali oprávnených na predloženie zmluvy alebo na výzvy súdnych exekútorov oprávnení nereagovali, súd vyzval aj priamo oprávneného na priloženie zmluvy k návrhu na vykonanie exekúcie. Keďže oprávnený oznámením resp. odpoveďou na výzvu na doplnenie návrhu na exekúciu zo dňa 10.02.2011 odmietol predložiť požadovanú zmluvu, súd posúdil žiadosť o udelenie poverenia len podľa pripojených listín. Jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa úpravy uvedenej vyššie. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 odseku 1 písm. b) alebo c). Pre takéto posúdenie však musí mať súd k dispozícii predovšetkým zmluvu o úvere so všetkými jej neoddeliteľnými prílohami listinu obsahujúcu dohodu o tom, že riešenie sporov, ktoré vzniknú z konkrétneho zmluvného vzťahu budú zmluvné strany riešiť v rozhodcovskom konaní. Oprávnený ani na výzvu súdu tieto listiny nepredložil, preto súd nemohol učiniť záver, že rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Záujem na takomto preukázaní musí mať vždy oprávnený, ktorý navrhuje vykonať exekúciu na podklade tohto exekučného titulu, preto podľa názoru súdu oprávnený musí ku každému návrhu na vykonanie exekúcie predložiť listiny, z ktorých je možné preskúmať hmotnoprávny vzťah, z ktorého vychádza plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku. Podstatná pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu je i rozhodcovská doložka obzvlášť pri plneniach priznaných zo spotrebiteľských úverov, z ktorého vychádza aj plnenie v predmetnom rozhodcovskom rozsudku. Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom k tomu, že oprávnený zostal nečinný a súd nemal k dispozícii žiadne listiny, ktorými by mohol aj bez návrhu podrobne posúdiť nedostatky v rozhodcovskom konaní, resp. posúdiť či exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie nemožné, nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre možný rozpor exekučného titulu s o rozhodcovskom konaní. Je potrebné, ale uviesť, že z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie sp.zn. II/2009-3846 evidentne vyplýva, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, ktoré tvorí nielen skutočne poskytnutý úver, ale aj jednorazový poplatok za spracovanie úveru, dohodnuté úroky ako aj úroky z omeškania. Súd uzavrel, že pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu z pohľadu v akom rozsahu zaväzuje na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom, za súčasnej nečinnosti oprávneného, nemá súd inú možnosť len zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Súd pre úplnosť dodáva, že zo samotnej citácie rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom rozsudku, ak je tak obsiahnutá v zmluve o úvere, vyplýva, že ide o neplatnú rozhodcovskú doložku. V rozhodcovskom rozsudku je citovaná rozhodcovská doložka takto „Podľa čl. VI. bod 6 úverovej zmluvy sa žalovaný a žalobca dohodli, že akékoľvek prípadné spory z právnych vzťahov vyplývajúcich z úverovej zmluvy budú predložené na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave“ Súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní vzhliadol nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Súd sa zaoberal

aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia (predtým ods. 3) o spotrebiteľských úveroch, spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia , a takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia a o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Ako má súd skúsenosť a prax z množstva obdobných prebiehajúcich konaní a predkladaných úverových zmlúv, voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní bola jednostranná, nakoľko povinnému Úverová zmluva súčasťou, ktorej je rozhodcovská doložka bola predložená už vopred pripravená a povinný, keď chcel, aby mu boli poskytnuté finančné prostriedky na základe Úverovej zmluvy, nemal možnosť zmeniť znenie rozhodcovskej doložky. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená Smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska Smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno

stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom Mgr. Petrom Kubalom dňa 10.5.2010, ktorého vopred stanovil oprávnený. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ( o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom

konaní. Ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. Súd na záver udáva, že s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, citovanú rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom rozsudku, z ktorej si rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, nemožno považovať predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že v prejednávanej veci súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný, a po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom na výkon exekúcie. Dôvodil, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ani v zmysle žiadnych iných ustanovení právnych predpisov platných a účinných v Slovenskej republike nie je exekučný súd oprávnený pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať iné podklady ako žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, poťažmo nie je oprávnený od oprávneného alebo tretích osôb vyžadovať predloženie iných listín, a to ani podkladov na základe ktorých bol vydaný exekučný titul. Zastával názor, že peňažné plnenie s príslušnými úrokmi z omeškania a s príslušnou peňažne vyjadrenou náhradou trov rozhodcovského konania nie je objektívne nemožným plnením, právom nedovoleným plnením a ani plnením, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho neexistuje zákonný dôvod zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia. Mal za to, že exekučný súd nad rámec svojich právomocí, bez návrhu povinného, aj napriek jeho pasivite, mu poskytuje nenáležitú ochranu, čím porušuje právo oprávneného na vymoženie peňažných prostriedkov, ktoré povinnému preukázateľne poskytol. Takýto postup exekučného súdu je neprípustný a znamená porušenie základného opráva oprávneného na súdnu ochranu. Ďalej poukázal na to, že súdny dvor v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej zmluve, nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok daného prípadu, v dôsledku čoho súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s účelom tejto smernice. Mal za to, že za súčasného právneho stavu z európskeho práva nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce o svojich právach vedel, no neuplatnil si ich. Súd prvého stupňa v zmysle uvedených skutočností nahradil pasivitu spotrebiteľa a neprimeraným spôsobom zasiahol do práva oprávneného na súdnu ochranu a na rovnoprávne postavenie účastníkov, čím spochybnil právo navrhovateľa na nezávislý proces. Svoju činnosť pritom odôvodňuje značne extenzívnym výkladom právnych noriem, čím si de facto kreuje novú právomoc opakovane meritórne preskúmavať už raz právoplatne rozhodnutú právnu vec. Dôvodil, že oprávnený vo vzťahu k povinnému ako ku klientovi síce má pre poskytované produkty vypracované vzorové úverové zmluvy, avšak ich konkrétny obsah je potom výsledkom individuálnej dohody s klientom. Naviac, úverová zmluva uzatvorená s povinným dňa 21.12.2004 je tzv. absolútny obchod, čo znamená, že vzťahy založené touto zmluvou sa budú spravovať režimom bez ohľadu na povahu účastníkov tohto právneho vzťahu. Predmetnú úverovú zmluvu je nutné posudzovať len podľa právnej úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy, nakoľko by dochádzalo k retroaktivite právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na to, že v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok vydaný právnym poriadkom Slovenskej republiky uznaným a formálne plne rešpektovaným orgánom - rozhodcovským súdom, zriadeným a kontrolovaným podľa platných právnych predpisov, podľa ktorých

má tento rozsudok rovnaké účinky ako rozhodnutia všeobecných súdov. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby o podanom návrhu na vydanie poverenia v súlade s posledná veta opätovne rozhodol sudca súdu prvého stupňa tak, že vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Uplatnil si tiež náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 51,71 Eur. Zároveň žiadal, aby odvolací súd v prípade, že sa rozhodne napadnuté uznesenie potvrdiť, vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa , prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa potvrdiť s tým, že v náväznosti na ust. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že nie je správny záver oprávneného v tom smere, že nie je v oprávnení súdu prvého stupňa skúmať rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, a to s poukazom práve na ust. , o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že na posúdenie daného rozsudku je potrebné doložiť aj samotnú zmluvu o úvere vrátane jednotlivých jej príloh tak, aby bolo možné posúdiť súlad daného rozsudku s ustanoveniami zákona a pokiaľ oprávnený takýto dôkaz ani po výzve zo strany súdu nepredložil, nezostávalo súdu prvého stupňa nič iné, len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že takýto dôkaz nebol predložený ani v rámci odvolania odvolaciemu súdu, to znamená, že daný procesný nedostatok nebol odstránený ani v priebehu odvolacieho konania. Svojím postupom oprávnený neumožnil súdu prvého stupňa preskúmať exekučný titul, to znamená rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z pohľadu jeho prípadného rozporu alebo nedostatku predpokladaného v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.

V prejednávanej veci je tak nepochybné, že oprávnený nesplnil povinnosť vyplývajúcu pre neho z ust. , a to predložiť na základe pokynu súdu listiny, na základe ktorých by mohol súd posúdiť v akom rozsahu exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Evy Ondrejkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa potvrdil.

Odvolací súd pritom nevyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu, ako navrhoval oprávnený, pretože otázky riešené v tomto uznesení korešpondujú s ustálenou súdnou praxou a nejde teda o otázky zásadného právneho významu, o ktorých riešení by vyvstali pochybnosti.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.