Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1CoE-322-2012.pdf
PDF · 90.3 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoE/322/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej: O. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. P. č. XXX, XXX XX X. P., pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1685,70 EUR s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 10147/10, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3Er/448/2010-23 zo dňa 05. decembra 2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Veľký Krtíš ( ďalej len „ exekučný súd“) exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte Exekučný poriadok) v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „Zákona o rozhodcovskom konaní“). Druhým výrokom oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur, podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, s poukazom na ust. § §14,15, 22 a 23 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
V odôvodnení predmetného uznesenia exekučný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, v rozhodcovskom konaní ustanoveným rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom pod sp. zn. SR 03475/10 dňa 12.05.2010. Poukázal na bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ,ktorý upravuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: „Všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené :
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., Oddiel: Sa, vložka č. 3530/B ( ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutia akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“.
Súd aj bez návrhu účastníka skúmal rozhodcovskú doložku, berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Exekučný súd v rozhodnutí uviedol, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 221 O.s.p. Poukázal na skutočnosť, že na základe zmluvy o úvere bol povinnému poskytnutý úver na účel zamestnania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytnuté peňažné prostriedky sú na tento účel, a preto podľa oprávneného treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinný podpisom zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Je teda zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch sa na hore uvedenú zmluvu nemôže vzťahovať. Dôvodil, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania, alebo súdneho konania. Rozhodcovská doložka nevyžaduje od spotrebiteľa aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z textu rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Nesúhlasil preto s názorom súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu, pretože prijatie takej argumentácie by znamenalo pre dodávateľa len jediné, a to úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pritom z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. V zmysle Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený nesúhlasil s výrokom, ktorým exekučný súd zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie.
Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.
Námietku odvolateľa, že povinnému bol poskytnutý úver na účel zamestnania, pričom zákon o spotrebiteľských úveroch sa na predmetnú zmluvu o úvere nemôže vzťahovať, považoval odvolací súd za opodstatnenú, nakoľko preskúmaním zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 30.10.2008 odvolací súd zistil, že úver bol povinnému poskytnutý za účelom zamestnania, a z toho dôvodu povinného
nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle definície obsiahnutej v § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak na druhej strane exekučný súd správne posúdil zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľský, nakoľko povinného možno s určitosťou považovať za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane oprávneného možno považovať za dodávateľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, nakoľko pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného, je teda potrebné pri posudzovaní predmetného právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným brať na zreteľ všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku a najmä ustanovenia týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok, úprava ktorých je obsiahnutá v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ktoré poskytujú výraznú ochranu pre spotrebiteľa. Ďalej odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 č.k. 10CoE/70/2010, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje v otázke vyššie uvedenej odvolateľovej námietke.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a podľa odseku 4 tohto ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Z citovaných ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že definícia spotrebiteľa zo
spotrebiteľskej zmluvy v Občianskom zákonníku je síce podobná definícii spotrebiteľa podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch, v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je však dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba vyvodiť z toho, že kým
ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario, čiže opakom plynie, že dlžníkov úverov poskytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno); výkladom úpravy v Občianskom zákonníku citovanej vyššie treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti
slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Ak takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného podnikania viedol i zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. o spotrebiteľských zmluvách musí byť (oproti zákonu o ochrane spotrebiteľa) širším. Takto to je už len preto, že v prípade definícií v Občianskom zákonníku odpadá celkom význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania. U činností vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti
- vypomáhajúc si tu terminológiou finančného práva) je totiž pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným predmetom, ako to má na mysli úprava majúca sa tu použiť a to sa sprostredkovanie vzťahuje aj na osoby vykonávajúce takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže byť obchodníkom ani podnikateľom). Pri záujme na systematickom výklade noriem tzv. spotrebiteľského práva podobne jasne možno zadefinovať i vzťah pojmov podnikanie (§ 3 ods. 2 zákon o spotrebiteľských úveroch) a obchodná alebo iná podnikateľská činnosť (§ 52 ods. 4 Občiansky zákonník) a to tak, že je medzi nimi fakticky znamienko rovnosti (čo zároveň znamená, že v tomto prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí túto výnimku ( majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Takto
formulovanú povinnosť si však oprávnený v prejednávanej veci nesplnil, pričom ani vo svojom odvolaní neuviedol skutočnosti nasvedčujúce opak.
Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah jej znenia sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade sa zmluvné strany dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov a spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd prostredníctvom žaloby, odvolací súd dodáva, že rozhodcovská doložka v podstate znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ sa musel podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. O neprijateľnú doložku, ktorá vyžaduje aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami“.
Je zrejmé, že reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach právneho štátu nežiadúcim javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy smernice Rady č. 93/11/EHS z 05.04.1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých okolností ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky.
Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku ovšem musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Odvolací súd v dôsledku námietky odvolateľa uvedenej v odvolaní týkajúcej sa trov exekučného konania preskúmal napadnuté rozhodnutie aj v tejto časti a zistil tento skutkový stav. V danom prípade bolo v konaní preukázané, že oprávnený podal návrh na začatie exekúcie, aj napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého žiadal vykonanie exekúcie nebol spôsobilým exekučným titulom, čím zavinil zastavenie exekúcie. Z uvedeného dôvodu bol oprávnený dôvodne zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku.
Po preskúmaní predmetného konania odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vo výroku zaplatenia trov exekúcie súdnemu exekútorovi oprávneným.
Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.