Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-5Sd/321/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci navrhovateľa: A. B., narodený XX. XXXXXXX XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený advokátom JUDr. Jánom Vicianom, so sídlom advokátaksje kancelárie Prievozská 14/A, Bratislava, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa z 1. decembra 2014 proti rozhodnutiu odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2014, takto

rozhodol:

I. Správny súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2014 potvrdzuje.

II. Navrhovateľovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Odporkyňa rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietla navrhovateľovu žiadosť o starobný dôchodok podľa ustanovenia a o sociálnom poistení v znení (ďalej len „“) a a o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Predmetné napadnuté rozhodnutie je v poradí už druhým rozhodnutím o navrhovateľovej žiadosti o starobný dôchodok, pretože Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prvé rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 13. novembra 2013 rozsudkom č. -51 z 6. júna 2014 zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie dôvodiac, že odporkyňa neskúmala, či navrhovateľovi mohol vzniknúť nárok na dôchodok podľa , teda či služba vojaka z povolania označená ako „ostatná“ netrvala u navrhovateľa požadovaných 20 rokov. Za týmto účelom uložil odporkyni skúmať, či štúdium v 1. a 2. ročníku na strednej vojenskej škole možno považovať v zmysle vyššie citovaného ustanovenia za ostatnú vojenskú službu. Za týmto účelom si odporkyňa vyžiadala od Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia v Bratislave (ďalej len „VÚSZ“) stanovisko, či prvé dva ročníky Vojenskej strednej školy tankovej a automobilovej v Nitre (ďalej len „VSOŠ“), ktorú navrhovateľ navštevoval v období od 1. septembra 1970 do 31. júla 1972 možno považovať za ostatnú vojenskú službu. V odpovedi na výzvu odporkyne VÚSZ oznámil, že nie je orgánom oprávneným podávať výklad k všeobecne záväzným predpisom ani zaujímať zjednocujúce stanoviská. Ku odpovedi však pripojil rozsudok krajského súdu č. k. -227 z 8. apríla 2014 potvrdzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -197 z 20. novembra 2012, z ktorého vyplynul záver, že do vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov, pričom u navrhovateľa tomu bolo až k 31. októbru 1972. Z uvedeného dôvodu mu nemohli byť priznané prvé dva roky štúdia na vojenskom učilišti ako obdobie vojenskej činnej služby. VÚSZ v uvedenom konaní zdôraznil, že navrhovateľ nebol počas

prvého a druhého ročníka štúdia vojakom z povolania ani vojakom a preto nemôže spĺňať podmienky na zaradenie do prvej kategórie funkcií podľa Vychádzajúc z uvedeného odporkyňa konštatovala, že navrhovateľ bol zaradený do vojenskej činnej služby až dovŕšením 18 roku veku, t. j. k 31. októbru 1972, v dôsledku čoho v jeho prípade nebolo možné prvé dva ročníky štúdia na VSOŠ považovať za vojenskú činnú službu. Aplikácia ustanovenia teda do úvahy neprichádzala avšak to aj s poukazom na ustanovenie , v zmysle ktorého o dávkach dôchodkového zabezpečenia pokiaľ ide o vojakov z povolania rozhoduje VÚSZ. Odporkyňa teda nebola príslušná na rozhodovanie o nároku na starobný dôchodok podľa ustanovenia . Po ustálení odpovede na vyššie uvedenú otázku odporkyňa konštatovala, že navrhovateľovi nevznikol nárok na dôchodok ani podľa ustanovení v spojení s . Z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia potvrdeného VÚSZ totiž vyplynulo, že navrhovateľ v období od 1. augusta 1972 do 30. novembra 1979 vykonával služobný pomer zaradený do I. kategórie funkcií a od 1. decembra 1979 do 30. septembra 1990 služobný pomer zaradený do II. kategórie funkcií. VÚSZ listom zo dňa 21. februára 2014 oznámil, že od 1. septembra 1970 do 31. júla 1972 bol navrhovateľ ako študent VSOŠ zaradený do III. pracovnej kategórie. Keďže v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií navrhovateľ získal iba 7 rokov a 123 dní a nebol z uvedeného zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodu podľa a a zároveň v zamestnaní zaradenom v II. kategórii funkcií získal iba 10 rokov a 307 dní, nárok na starobný dôchodok mu k 31. októbru nevznikol. Starobný dôchodok navrhovateľovi nevznikol ani podľa ustanovení v spojení s a pre nesplnenie kumulatívnej podmienky, že jeho služobný pomer mal trvať k 31. decembru 1999. Voči rozhodnutiu odporkyne podal navrhovateľ opravný prostriedok v ktorom namietal predovšetkým nerešpektovanie právneho názoru krajského súdu, ktorým uložil odporkyni povinnosť doplniť dokazovanie tak, aby bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že štúdium v 1. a 2. ročníku na VSOŠ možno považovať v zmysle za ostatnú vojenskú službu. Rozsudky krajského a okresného súdu, ktoré odporkyňa brala ako podklad svojho rozhodnutia označil za irelevantné, pretože okresný súd žalobu zamietol pre nedostatok vecnej príslušnosti a nie pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky na priznanie starobného dôchodku. Navrhovateľ v opravnom prostriedku výslovne uviedol, že nespochybňuje záver odporkyne, že nespĺňa podmienky na priznanie starobného dôchodku podľa ustanovenia Namietal však voči záveru, že odporkyňa nie je príslušná na rozhodovanie o nároku na starobný dôchodok podľa ustanovení v spojení s citovaného zákona. Mal za to, že VÚSZ by bol príslušný na rozhodovanie o jeho nároku iba za predpokladu, že by bol ku dňu splnenia podmienok pre priznanie nároku na starobný dôchodok naďalej vojakom v činnej službe. Navrhovateľ spochybnil aj evidenčný list dôchodkového zabezpečenia potvrdený VÚSZ z 14. marca 2006, pretože podľa jeho názoru nemá výpovednú hodnotu, pokiaľ nepreukáže, na základe akých podkladov tento doklad vydal. Pochybné je aj písomné oznámenie VÚSZ z 21. februára 2014, že navrhovateľ bol počas štúdia od 1. septembra 1970 do 31. júla 1972 zaradený do III. pracovnej skupiny, pretože VÚSZ nie je oprávnený na zaraďovanie poistencov pre účely sociálneho zabezpečenia do kategórií funkcií. Navyše, evidenčný list takéto zaradenie navrhovateľa neobsahuje. Pochybnosti vyvoláva aj vyhlásenie VÚSZ v odpovedi na žiadosť o písomné stanovisko krajského súdu, že nie je oprávnený podávať výklad ku všeobecne záväzným právnym predpisom, čím sám spochybnil právnu relevantnosť zaradenia navrhovateľa počas štúdia od 1. septembra 1970 do 31. júla 1972 do III. pracovnej skupiny. Navrhovateľ bol zásadne toho názoru, že disponuje dostatočnými dôkazmi preukazujúcimi, že štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ je považované za vojenskú činnú službu, čím splnil všetky podmienky pre priznanie starobného dôchodku podľa , ktoré vyžaduje výkon služby v ostatných prípadoch v trvaní najmenej 20 rokov. Takými dôkazmi je napríklad smernica náčelníka kádrovej správy Ministerstva národnej obrany pre spracovanie výkazu doba kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrenie, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie (vydané nariadením náčelníka štábu ČSĽA č. 11 z 2. augusta 1985). Ku opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa podaním doručeným krajskému súdu dňa 8. júna 2015, v ktorom v celosti zrekapitulovala svoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí so zdôraznením, že podľa stanoviska VÚSZ a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky mohol byť do činnej vojenskej služby zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov, pričom u navrhovateľa narodeného

dňa XX. XXXXXXX XXXX, tomu bolo až k 31. októbru 1972. Prvé dva ročníky na VSOŠ preto nebolo možné považovať za vojenskú činnú službu. Záverom zopakovala, že s poukazom na ustanovenie v spojení s citovaného zákona, o dávkach dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania rozhoduje VÚSZ a nie odporkyňa. Navrhovateľ napriek vyjadreniu odporkyne zotrval na opravnom prostriedku a na podporu svojich tvrdení doručil krajskému súdu dôkazy týkajúce sa jeho štúdia na VSOŠ. Správny súd v Bratislave v prvom rade odkazuje na o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), ktorým sa zriadili správne súdy (medzi nimi aj Správny súd v Bratislave), so začiatkom svojej činnosti k 1. júnu 2023. Ustanovenie zároveň uvádza: „ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Správny súd v Bratislave teda začal konať vo všetkých veciach v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a v ktorých do 31. mája 2023 konali Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Trnave. Predmetná vec bola na podklade podaného opravného prostriedku pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdu v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou . Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou s predponou . Podľa (ďalej len „“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté. Podľa , ak je podľa daná príslušnosť krajského súdu, vykonáva ju od 1. januára 2023 správny súd ustanovený osobitným predpisom. Podľa , konania podľa tretej hlavy piatej časti začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“ alebo „“), a vzhľadom na skutočnosť, že správny súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti neprávoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, v konaní bude v zmysle vyššie uvedených ustanovení postupovať podľa ustanovení . Správny súd podaný opravný prostriedok navrhovateľa prejednal a rozhodol postupom podľa ustanovenia ako miestne a vecne príslušný bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku dňa 16. októbra 2023. S prejednaním veci bez nariadenia pojednávania súhlasil navrhovateľ podaním zo dňa 12. júla 2021 a odporkyňa podaním zo dňa 23. júna 2021. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu a zverejnené na web stránke postupom podľa , so zachovaním minimálnej 5 dňovej lehoty. Podľa , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa. , o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie odporkyne, ktorým zamietla navrhovateľovu žiadosť o skorší starobný dôchodok (ako ustanovuje zákona š. ) pre nesplnenie podmienok uvedených v v spojení s a . V rozhodnutí zároveň konštatovala, že nemá právomoc na skúmanie vzniku nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti . Správny súd vychádzajúc z obsahu opravného prostriedku navrhovateľa konštatuje, že ten nerozporoval záver odporkyne, že mu nárok na skorší starobný dôchodok podľa nevznikol, práve naopak, bol si plne vedomý, že ustanovené podmienky nesplnil. Namietal predovšetkým tú skutočnosť, že odporkyňa nesprávne negatívne posúdila svoju právomoc na rozhodovanie o nároku na starobný dôchodok podľa ustanovení piatej časti , ktorá upravuje sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, a na to nadväzujúc nesprávne vyhodnotila štúdium navrhovateľa v 1. a 2. ročníku na VSOŠ, keď uviedla, že toto obdobie nebolo vojenskou činnou službou a tým pádom ho nemožno považovať za ostatnú vojenskú službu na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa .

Správny súd v prvom rade konštatuje, že odporkyňa, viazaná právnym názorom krajského súdu vyjadreným v zrušujúcom rozsudku č. k. -51 z 6. júna 2014, doplniť dokazovanie tak, aby bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, či štúdium v 1. a 2. ročníku na strednej odbornej vojenskej škole možno považovať v zmysle za ostatnú vojenskú službu, v tomto smere postupovala a svoje zistenia riadne odôvodnila. Správny súd len pre úplnosť dodáva, že zodpovedanie predmetnej otázky nie je ani tak zložitým skutkovým ako právnym a výkladovým problémom, preto bol plne legitímny postup odporkyne, ktorá za podklad svojich zistení vzala rozsudky Okresného súdu Bratislava I č. k. -197 z 20. novembra 2012 a krajského súdu sp. zn. -227. Vykonanie iného resp. ďalšieho dokazovania ako namieta navrhovateľ si správny súd v tomto smere ani nevie predstaviť. Otázka posúdenia a zhodnotenia doby štúdia v 1. a 2. ročníku vojenských stredných odborných škôl ako ostatnej vojenskej služby pritom rezonovala v opravných prostriedkoch podávaných voči rozhodnutiam odporkyne a VÚSZ (resp. v správnych žalobách voči druhostupňovým rozhodnutiam odvolacích orgánov verejnej správy) dlhšie časové obdobie a kasačný súd ku nej kontinuálne zaujíma rovnakú odpoveď, napr. v rozsudku sp. zn. , sp. zn. alebo sp. zn. , pričom táto rozhodovacia prax sa ku dnešnému dňu považuje za ustálenú. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na konanie ktoré bolo vedené na Krajskom súde pod sp. zn. v ktorom krajský súd preskúmaval rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky o odvolaní navrhovateľa voči rozhodnutiu VÚSZ vo veci nepriznania výsluhového dôchodku pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky 20 rokov služby, pretože ku dňu ukončenia služobného pomeru odslúžil iba 18 rokov vojenskej služby. Z bodu 30 rozsudku č. k. -85 z 1. júna 2016, ktorým krajský súd žalobu navrhovateľa zamietol vyplýva, že riešil totožnú právnu otázku týkajúcu sa štúdia navrhovateľa v 1. a 2 ročníku na VSOŠ ako trvanie vojenskej služby za účelom splnenia hmotnoprávnej podmienky na priznanie nároku na výsluhový dôchodok podľa o sociálnom zabezpečení vojakov (resp. ) s konštatovaním zachyteným v bode 53 tohto rozsudku že „Štúdium žalobcu v 1. a 2. ročníku na VSOŠ nie je možné považovať ani za základnú vojenskú službu, ani za ostatnú vojenskú službu podľa . Činnosť vykonávaná žalobcom ako žiakom 1. a 2. ročníka VSOŠ nebola výkonom vojenskej služby, nakoľko ju vykonával pred nástupom na základnú vojenskú službu, ktorú vykonával až v 3. a 4. ročníku štúdia.“. Správny súd nebude osobitne rekapitulovať závery v rozsudku uvedené, pretože s týmito bol navrhovateľ preukázateľne oboznámený, keďže voči nemu inicioval odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2018. Krajský súd ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vyčerpávajúco vysporiadali so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré boli vznesené aj v predmetnom konaní, napríklad argumentáciou o údajoch nachádzajúcich sa vo vojenskej knižke, ktoré povyšuje nad údaje nachádzajúce sa v evidenčnom liste dôchodkového zabezpečenia (bod 57 rozsudku č. k. -85 z 1. júna 2016). Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že sám krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -85 z 1. júna 2016 poukázal v bode 59 na rozsudky Okresného súdu Bratislava I č. k. -197 z 20. novembra 2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. -227 z 8. apríla 2014, z ktorých vychádzali konštatovania odporkyne aj v predmetnom napadnutom rozhodnutí. Krajský súd si osvojil názor, že do vojenskej činnej služby mohla byť zaradená iba osoba, ktorá dosiahla vek 18 rokov, pričom u navrhovateľa tomu bolo až k 31. októbru 1972. Zo záverov zachytených v rozsudku krajského súdu je zrejmá správnosť konštatovaní odporkyne, že nemá právomoc na posúdenie vzniku nároku na výsluhový dôchodok navrhovateľa výlučne podľa ustanovenia (resp. podľa o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o sociálnom zabezpečení vojakov), pretože ten preukázateľne posudzoval VÚSZ na základe žiadostí navrhovateľa najprv zo dňa 15. februára 2006 a neskôr opakovane zo dňa 20. apríla 2011. Čo sa týka konštatovania (ne)naplnenia predpokladov vzniku nároku na skorší starobný dôchodok k 31. októbru 2013 vychádzajúc z právnej úpravy ustanovení v spojení s , a a , navrhovateľ napadnuté rozhodnutie odporkyne v tejto časti nerozporoval, pričom pochybenie v postupe odporkyne nezistil ani správny súd. Z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia vyplynulo, že navrhovateľ získal v službe zaradenej do I. kategórie funkcií iba 7 rokov a 123 dní a nebol z nej prevedený alebo uvoľnený z dôvodov podľa a , keďže bol prepustený na vlastnú žiadosť

z dôvodov hodných osobitného zreteľa dňa 30. septembra 1990. V službe zaradenej do II. kategórie funkcií navrhovateľ získal iba 10 rokov a 307 dní. Z uvedeného je zrejmé, že nedosiahol požadovaných 15 resp. 20 rokov služby resp. zamestnania v I. pracovnej kategórii podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b) alebo c) citovaného zákona. Aplikácia ustanovenia § 174 ods. 1 neprichádzala do úvahy pre nenaplnenie kumulatívnej podmienky ustanovenej v ods. 2 citovaného ustanovenia, keďže služba navrhovateľa netrvala k 31. decembru 1999. S poukazom na uvedené správny súd napadnuté rozhodnutie odporkyne ako vecne správne postupom podľa potvrdil. O trovách konania správny súd rozhodol podľa a s poukazom na výsledok konania navrhovateľovi, ktorý nebol úspešný, právo na ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).