Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/277/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Petra Príbelská a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci navrhovateľa: P. L., nar. XX.X.XXXX, bytom B., J. XX, proti odporcom: 1. X. V., nar. XX.X.XXXX, 2. F. V., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom V., Q. XX, zastúpeným advokátom: JUDr. Pavol Kolenčík, P.J.Šafárika 15, Šaľa, o zaplatenie 3.983,27 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 12. augusta 2011 č.k. -109, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcom 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali zaplatenia sumy 3.983,27 Eur od odporcov z titulu pôžičky. Navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania 247,22 Eur na účet ich právneho zástupcu vedený v R. B. Q. uvedeného čísla, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa s použitím , , ako aj , a , vecne tým, že v danom prípade ide o súdne sporové konanie, ktoré je dôkazným konaním. Dôkazné bremeno v danom prípade ťažilo navrhovateľa na preukázanie vzniku povinnosti odporcov vrátiť mu žalovanú sumu na základe zmluvne upravených dôvodov. K platnosti zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje jej písomná podoba, tým však, že navrhovateľ nemohol predložiť listinnú zmluvu o pôžičke, dostal sa do dôkaznej núdze preukázania vzniku a podmienok zmluvnej povinnosti odporcov. Pri hodnotení dôkazov je treba konštatovať, že žiadny relevantný listinný dôkaz preukazujúci povinnosť odporcov zaplatiť navrhovateľovi požadovanú istinu súdu predložený nebol. Svedecké výpovede, ktoré mali dosvedčiť povinnosť odporcov boli rozporuplné. Kým svedok D. poprel v plnom rozsahu tvrdenie navrhovateľa a svedkyne F., svedok A. vypovedal v rozpore s tým, čo tvrdil navrhovateľ a svedkyňa F., keď tvrdil, že len sám navrhovateľ bol v banke pre peniaze, pričom svedkyňa F. tvrdila, že tam boli spolu s odporkyňou 1. Okrem toho svedok nevedel opoznať odporcov, tvrdil len, že pravdepodobne to boli oni. Potvrdil, že nevidel žiadnu písomnosť o pôžičke. Keďže nebolo potvrdené ani to, že by bola vyhotovená písomná zmluva, ktorú mal svedok D. ukradnúť, naopak bolo preukázané, že v tom čase, v ktorom svedkyňa F. a navrhovateľ tvrdili, že nastala krádež, svedok D. bol vo výkone trestu odňatia slobody. Napokon ani žiadne zvukové ani obrazové záznamy z predmetnej udalosti zachované neboli. Nepotvrdilo sa ani tvrdenie, že by odporcovia peniaze mali investovať do kúpy bytu v V., pretože žiadny byt nekupovali a k obývanému bytu majú vzťah nájomnícky, ako členovia bytového družstva od roku 1997. Je nepochybné, že navrhovateľ z banky v predmetný deň sumu 100.000,- Sk vybral, ale to, aký bol osud týchto peňazí, nad akékoľvek pochybnosti preukázané súdu nebolo. Súd teda konštatoval, že nepredložením požadovaných listín a nepreukázaním existencie pôžičky ani iným spôsobom, navrhovateľ neuniesol

dôkazné bremeno a preto procesným dôsledkom neunesenia dôkazného bremena bolo zamietnutie návrhu.

O trovách konaniach súd prvého stupňa rozhodol s použitím ust. a , pričom základom výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia bola suma 3.983,27 Eur. Odporcom tak priznal náhradu trov právneho zastúpenia advokátom za štyri vykonané úkony (prevzatie a príprava plus 3x účasť na súdnych pojednávaniach plus 4x 7,41 režijný paušál, cestovné náhrady na súdne pojednávanie 45,- Eur plus strata času 3 x 3 pol hodiny x 12,02 Eur; spolu trovy konania tak predstavujú 747,22 Eur).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, v ktorom poukázal na to, že Občiansky zákon nevyžaduje písomnú formu pôžičky. Naďalej tvrdí, že písomná podoba zmluvy o pôžičke existovala a bola odcudzená svedkom D., ktorý je bratom odporkyne 2, pričom zmluvu odcudzil spolu so sumou 17.000,- Sk, v tejto veci podal na neho trestné oznámenie, o čom súd informoval. Súd neskúmal možnosť, že krádež nemusela nastať v termíne, kedy bol pôvodne uvedený. Ďalej namietal, že svedkyňa U. F. jednoznačne potvrdila, že odporcovia sa niekoľkokrát na neho obrátili s požiadavkou požičať mu sumu 100.000,- Sk a tiež bola svedkom vyhotovenia písomnej formy zmluvy o pôžičke. Rovnako spolu so svedkom F. A. bola prítomná pri odovzdávaní peňazí odporcom. Súd však viac bral do úvahy výpoveď svedka K. D., ktorý je bratom odporkyne, a ktorý je podozrivý z krádeže peňazí z jeho bytu, a ktorý bol aj právoplatne odsúdený za iný trestný čin spáchaný voči nemu. Bol to jediný svedok, ktorý svedčil v prospech odporcov. Svedectvo svedka F. A. jednoznačne potvrdilo, že odovzdávanie peňazí sa udialo podľa jeho tvrdenia, tak ako to uviedol v návrhu a tiež podľa svedectva svedkyne F.. To, že priamo nespoznal odporcov, je s poukazom na časový odstup úplne logické, nakoľko svedok odporcov predtým nepoznal a vec sa ho osobne netýkala. Bolo by opačne podozrivé, keby si svedok podrobne pamätal detaily celej situácie a jednoznačne by svedčil v jeho prospech. Opätovne zdôraznil, že asi šesťkrát bol u odporcu 1 na adrese jeho bydliska, odporca vždy vyšiel pred dvere a sľúbil mu vrátenie peňazí s tým, aby to odporkyni 2 nepovedal. Pri týchto návštevách bol s ním G. G., bytom L. XX, B., ktorého navrhuje predvolať ako svedka s tým, že ostatné dôkazy sa nachádzajú v súdnom spise. Okresný súd napriek uvedenému konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno a uveril jedinému, dvojnásobne zaujatému svedkovi K. D., ktorý je bratom odporkyne, a ktorý je zároveň súdený za trestný čin majetkového charakteru voči nemu. Postup súdu v tejto veci považuje preto za nedostatočne profesionálny, pričom súd si nedostatočne preveril viaceré okolnosti. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

K podanému odvolaniu podali odporcovia prostredníctvom právneho zástupcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že podané odvolanie považujú za nedôvodné a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvé stupňa ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. iba dopĺňa nasledovné:

Podľa ustanovenia zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 30. júna 2010).

Keďže odporcovia v danom prípade popierali existenciu pôžičky peňazí od navrhovateľa, na navrhovateľovi spočívalo dôkazné bremeno predovšetkým preukázania poskytnutia tvrdenej pôžičky odporcom.

V zmysle účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že medzi účastníkmi bola uzavretá predmetná zmluvy o pôžičke, na základe ktorých boli poskytnuté navrhovateľom odporcom tvrdené finančné čiastky spočívala na navrhovateľovi, ktorý z týchto tvrdení vyvodzoval pre seba priaznivé dôsledky.

Ak teda navrhovateľ tvrdil, že odporcom poskytol pôžičku, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti a ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia navrhovateľa, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia <.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí

správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľovi sa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností nepodarilo preukázať, že odporcom poskytol pôžičku a potom ani výšku tvrdenej pôžičky a dohodnuté okolnosti jej vrátenia. Navrhovateľ totiž preukázal len, že z peňažného ústavu vybral hotovosť 100.000.- Sk, ale tvrdenie, že túto hotovosť poskytol odporcom ako pôžičku nepreukázal. Svedok A. potvrdil, že navrhovateľ vybral peniaze v hotovosti z banky a tieto odovzdával pred bankou tretím osobám, pričom U. F. mu potvrdila, že navrhovateľ im dáva pôžičku. Svedok však pred súdom nespoznal odporcov a nepotvrdil, že to boli oni, ktorým navrhovateľ vybrané peniaze odovzdal. Jediná, ktorá potvrdzovala tvrdenia navrhovateľa je jeho bývalá manželka U. F., s ktorou aj t.č. žije v spoločnej domácnosti a aj touto skutočnosťou jej výpoveď stratila na vierohodnosti a okrem toho výpoveď tejto svedkyne bola v rozpore s výpoveďou svedka A., v tom smere, či navrhovateľ vošiel do banky s odporkyňou 1, alebo sám.

Navrhovateľ v odvolaní tiež uvádza nové tvrdenia, skutočnosti a dôkazy neuplatnené v prvostupňovom konaní, použijúc odvolací dôvod uvedený v , tzn. že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré zatiaľ neboli uplatnené. Pri použití tohto odvolacieho dôvodu však musia byť splnené podmienky uvedené v , ktoré ustanovenie tiež taxatívne určuje, v ktorých prípadoch sú odvolacím dôvodom skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej.

Podľa § 205a ods. 1 tohto ustanovenia skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa môžu byť odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ods. 2 cit. ust. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2, podľa ktorého vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach o povolenie uzavrieť manželstvo, o určenie a zapretie rodičovstva, o osvojiteľnosti, o osvojenie, vo veciach obchodného registra a v konaniach o niektorých otázkach obchodných spoločností a družstiev (§ 200e), kedy je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli, o ktorý prípad sa v tomto konaní nejedná.

V je zakotvený systém neúplnej apelácie, ktorý sa týka preskúmania rozsudkov a uznesení, ktorými sa rozhodlo vo veci samej. Podľa tohto systému odvolací súd je súdom apelačným, nesmie však pritom zásadne prihliadnuť na nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. S prihliadnutím na nové skutočnosti rozhodnutie možno preskúmať len v prípadoch uvedených v

Podľa ak nejde o veci uvedené v 120 ods. 2 , súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. V je upravená poučovacia povinnosť súdu, podľa ktorej súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie

a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, či na strane navrhovateľa boli splnené podmienky na použitie vyššie popísaného odvolacieho dôvodu.

Z obsahu spisu vyplýva, že účastníkom, tzn. i navrhovateľovi bolo riadne poskytnuté poučenie súdom prvého stupňa podľa vyššie citovaného ust. a to doručením „Poučenia účastníka konania“, ktoré bolo navrhovateľovi doručené spolu s predvolaním na pojednávanie na deň 22.11.2010 dňa 10.11.20010.

Z odvolania navrhovateľa je zrejmé, že dôkazy, o ktoré odvolanie opiera, na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje a ktoré navrhuje vykonať, t.j., návrh na vypočutie ďalšieho svedka, ktorý mal byť pri jeho návštevách odporcov, keď u nich mal urgovať vrátenie pôžičky, nie je dôkaz, ktoré by bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia vo veci súdom prvého stupňa.

Keďže odvolateľ bol riadne poučený súdom prvého stupňa podľa a nebolo preukázané splnenie podmienok cit. , pre nové dôkazy, ktoré navrhuje a ktoré mohol predložiť resp. označiť už v konaní pred súdom prvého stupňa, preto neboli u neho splnené podmienky na uplatnenie ním zvoleného odvolacieho dôvodu.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, osobitne odvolacími dôvodmi nenapadnutého, ako vecne správny, s použitím ust. , potvrdil.

V odvolacom konaní úspešným odporcom vzniklo podľa v spojení s právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Keďže ale odporcovia si náhradu trov konania postupom podľa neuplatnili, náhradu trov odvolacieho konania im súd nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.