Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4T-82-2009.pdf
PDF · 103.01 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/82/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Mariánom Mačurom na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10.7.2012 v Prešove takto:
rozhodol:
D. D., U.. X.X.XXXX H. M., F. R. Č. D. E. Č.. XX, O.. E.
j e v i n n ý, ž e
dňa 18.12.2008, okolo 07.05 hod. viedol v dobe osobného voľna osobné motorové vozidlo typu V. V., Y.: E. K., po štátnej ceste I/68 v smere od E. Ľ. do D. K. H. O. D. U. H. v rozpore s ustanoveniami § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení noviel platného a účinného do 31.1.2009, lebo za zníženej viditeľnosti, na mokrej vozovke a so zapnutými stretávacími svetlami premával rýchlosťou najmenej 49km/h, plne sa nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho nesprávne reagoval na chodkyňu G. G., U.. XX.X.XXXX, ktorá prechádzala cez vozovku zľava doprava v smere jeho jazdy mimo priechod pre chodcov a chodkyňu zachytil v pravom jazdnom pruhu pravou prednou časťou vozidla a spôsobil jej pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri zlomeninách lebečnej klenby a spodiny pri polytraume, ktorým zraneniam chodkyňa podľahla na mieste dopravnej nehody,
t e d a
- inému z nedbanlivosti spôsobil smrť
č í m s p á c h a l
- prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 149 ods.1 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 1000,- € /tisíc eur /
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 5 /päť/ mesiacov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodeného H. Q. D., K.. E.. B.: XX XXX XXX, E. E. G. Č.. XX, XXX XX R. odkazuje so svojím nárokom na náhradu škody na občiansko - súdne konane.
odôvodnenie:
Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry D. podal dňa 30.9.2009 obžalobu na npor. PZ D. D., v tom čase služobne zaradeného na Okresnom riaditeľstve PZ H. D..
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.12.2009 obžalovaný vyhlásil, že je vo vzťahu ku skutku, ktorý je mu v obžalobe kladený za vinu, nevinný.
Na základe vyššie uvedeného súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov C. R., C. E., C. D., H. Q. B.. G.Á. H., B.. E. O. B. B.. B. N..
Obžaloba VOP D. kládla obžalovanému za vinu, že sa svojím konaním dopustil prečinu usmrtenie podľa § 149 ods. 1, ods. 2, písm. a/ a b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku s tým rozdielom, že v obžalobe mu bolo kladené za vinu, že viedol motorové vozidlo rýchlosťou 58 km/h.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní vypovedal v zhode so svojou výpoveďou z prípravného konania, kde ku skutku uviedol, že dňa 18.12.2008 okolo 7.00 hod. spoločne so svojou dcérou nastúpil premával rýchlosťou okolo 55-58 km/h do práce v smere do D., kde v obci D. U. H., sa plne venoval riadeniu svojho vozidla a cestnej premávke, pričom registroval za sebou motorové vozidlo, rovnako chodcov na pravej strane, ako aj oproti sa približujúce vozidlo, keď zrazu zbadal pred sebou obrys človeka, ktorý sa nachádzal v protismernom pruhu cca 1 až 1,5 metra od stredovej čiary, pričom chodec bol oblečený v čiernom bez reflexných označení. Obžalovaný sa nevedel vyjadriť v akej vzdialenosti zbadal chodca, ale vnímal ju ako bezprostrednú - asi viac ako 20 m a menej ako 30 m. Obžalovaný uvádzal, že chodec vchádzal do jeho jazdného pruhu bez toho, aby sa presvedčil, či sa približuje nejaké vozidlo, pričom sa pohybovala rýchlo. Jeho reakcia na chodca spočívala v stiahnutí volantu do ľavej strany so súčasným stiahnutím nohy z plynového pedálu, pričom na hlavnom pojednávaní uviedol, že nevie kedy začal brzdiť. Obžalovaný uviedol, že napriek jeho snahe sa nepodarilo zrážke zabrániť a chodca zrazil v prvej časti uhýbacieho manévru - myšičky, kedy zaznamenal náraz v pravej prednej časti vozidla (uvedenú skutočnosť zvýraznil tým, že si je istý, že chodca zrazil v tejto časti uhýbacieho manévru) a v záujme vyhnúť sa zrážke s protiidúcim vozidlom sa následne snažil zaradiť späť do svojho jazdného pruhu.
Svedkyňa C. R. premávala v to ráno so svojím motorovým vozidlom vo vzdialenosti 100 m za vozidlom obžalovaného v čase dopravnej nehody. Vypovedala, že ráno bola viditeľnosť hrozná, cesta bola mokrá, jemne mrholilo, oproti idúce vozidlá osvecovali vodičov a práve brieždilo. Zrazu videla ako obžalovaný urobil smyčku - rýchlo prechádza do protismeru a vzápätí sa vracia do svojho jazdného pruhu, pričom v čase manévru sa mu zasvietili zadné brzdné svetlá, pričom v protismere išlo vozidlo Ávia, ktoré keď videlo, že mu do jazdného pruhu vchádza obžalovaný sa mu uhýbalo tak, že šlo až úplne na krajnicu, pričom vozidlo Ávia sa úplne na mieste zastavilo. Svedkyňa uviedla, že chodkyňu poznala (stretávala ju v obci aj 3-krát do týždňa), že táto šla ráno do kostola, pričom uviedla, že nebohá zvyčajne chodila veľmi pomaly, lebo mala asi nejaké zdravotné problémy. Svedkyňa vypovedala, že jazdila opatrnejšie, lebo ju Ávia oslepovala a, že v ten deň hmla nebola.
Svedok C. D. U. hlavnom pojednávaní vypovedal dňa 18.12.2008 premával na motorovom vozidle zn. Ávia v obci D. U. H. Q. E. H. E. U. M., kedy na hlavnom pojednávaní vypovedal, že bolo šero, tma a vozovka bola vlhká, kde pred sebou ženu, pričom na ňu reagoval tak, že ubral nohu z plynu a oproti idúce auto sa snažilo chodkyni vyhnúť tak, že vošlo do jeho jazdného pruhu, na čo on reagoval tak, že svojím motorovým vozidlom zn. Ávia sa mu uhýbal až na krajnicu v pravo. Oproti idúce auto vošlo do jeho jazdného pruhu na úrovni kolesa, pričom zrážku nevidel, ale počul náraz. Vzhľadom na rozpory v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní s jeho výpoveďou z prípravného konania zo dňa 12.1.2009 bola mu na odstránenie rozporov táto prečítaná. Vyjadril sa, že si už vôbec nepamätá
ako sa to stalo, pričom sa z toho dostal do stresu, z ktorého dostal cukrovku. V prípravnom konaní totižto svedok vypovedal, že sa pohyboval rýchlosťou okolo 40 km/h v smere od E. N. M., kedy v obci D. U. H. uvidel ako z chodníka po jeho pravej strane vstúpila do jeho jazdného pruhu staršia žena, ktorá bola v tmavom oblečení, pričom prechádzal cez cestu z jeho pohľadu z prava do ľava, normálnou chôdzou zodpovedajúcou chôdzi staršej ženy, kde on na ňu reagoval stiahnutím nohy z plynového pedála, pričom zrazu keď žena bola už v protismere asi vo vzdialenosti 1,5 m od stredovej čiary si všimol že od M. prichádza motorové vozidlo, ktoré asi v snahe sa vyhnúť žene urobilo myšičku a išlo priamo na jeho motorové vozidlo, na čo zareagoval C. D. tak, že stiahol svoje vozidlo zn. Avia na pravú krajnicu a vozidlo sa následne - náhle vrátil do svojho jazdného pruhu, pričom v čase návratu do svojho jazdného pruhu vodič D. zaregistroval náraz a z toho dôvodu okamžite zastavil svoje vozidlo. Súd pri vyhodnocovaní výpovedí svedka D. bral ako autentickejšiu jeho výpoveď z prípravného konania zo dňa 12.1.2009 teda ani nie mesiac po skutku, pričom jednoznačne z obsahu jeho výpovede vyplýva, že udalosť, ktorej bol svedkom popisuje oveľa podrobnejšie a jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní je primerane poznačená uplynutím času od spáchania skutku, pričom uvedené aj sám potvrdil, že si už na okolnosti tak nepamätá a bol z celej udalosti v strese.
Svedok C. E. - spolujazdec svedka D. vypovedal na hlavnom pojednávaní v zásadných okolnostiach prípadu v zhode so svojou výpoveďou z prípravného konania a v podstate i konzistentne s výpoveďou svedka D., kde popisoval ako videl prechádzať ženu v čiernom zprava do ľava, kde v to ráno šli rýchlosťou 30 - 40 km/h cez obec a počasie bolo zlé, mrholilo, cesty boli mokré. Oproti idúce vozidlo (vozidlo obžalovaného) zbadal asi 60 m pred zrážkou, kedy chodkyňa bola vo vzdialenosti 0,5 - 1 m od stredovej čiary v protismere. Vzhľadom na rozpory v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní s jeho výpoveďou z prípravného konania zo dňa 12.1.2009 ohľadne vzdialenosti v ktorej sa nachádzala chodkyňa od stredovej čiary v čase keď zbadal vozidlo obžalovaného prichádzať v smere od M. mu bola na odstránenie rozporov táto prečítaná. Pričom vo vzťahu k rozporu v akej vzdialenosti od poliacej čiary bola chodkyňa keď zbadal vozidlo obžalovaného uviedol (v prípravnom konaní 1 - 1,5 m) uviedol, že maximálne 1 m od krajnice a že obžalovaný začal robiť myšičku asi 20 m pred ňou s tým, že vozidlo vybočilo do protismeru o polovicu svojej šírky, rovnako náraz nevidel, len počul.
Orgány činné v trestnom konaní pribrali do konania znalca v odbore doprava cestná Ing. G. H., ktorý v konaní vypracoval znalecký posudok, pričom obhajoba predložila v konaní znalecký posudok, ktorý vypracoval znalec z odboru cestnej dopravy Ing. E. O.. Vzhľadom na tú skutočnosť, že závery predmetných znaleckých posudkov sa rozchádzali v otázkach zavinenia dopravnej nehody pričom znalci v konaní používali mimo iné i rozličné vstupné údaje (napr. o rýchlosti chodkyne v čase zrážky), pribral konajúci súd do konania znalecký ústav: Ž. Z. H. Ž., Ústav súdneho inžinierstva na podanie kontrolného znaleckého posudku, na základe uvedeného súd pri posudzovaní odborných otázok vyhodnocoval pre otázky viny a trestu jedine závery predmetného kontrolného znaleckého posudku, č. 92/2012. Zástupca Ústav súdneho inžinierstva znalec B.. N. na hlavnom pojednávaní zotrval na záveroch predmetného znaleckého posudku, pričom uviedol, že vozidlo obžalovaného sa tesne pred zrážkou pohybovalo rýchlosťou cca 49 km/hod. pričom v porovnaní s právnymi predpismi sa jedná o rýchlosť podlimitnú. Zároveň zisťoval , že reálny vyhýbací manéver bez straty jazdnej stability, tak ako ho popísali obžalovaný a svedkovia a to s prihliadnutím na stav vozovky nie je možné urobiť na kratšiu vzdialenosť ako 25 metrov, pričom reálnejší je úsek 30 m. Zároveň znalci vypočítali rýchlosť primeranú tomuto rozhľadu čo predstavovalo hodnotu 47-49,9 km/hod. tak, aby vozidlo zastavilo pred miestom zrážky čo predpokladá využitie max. bŕzdneho spomalenia za daných adhéznych podmienok. V prípade suchej vozovky by nebolo potrebné využiť maximálne brzdné spomalenie, inými slovami z 30 metrov by zastavil z podstatne vyššej rýchlosti. Pri intenzívnom brzdení by vodič zastavil na vzdialenosti 31 metrov, ale za ten čas pokým by vozidlo zastavil, by chodkyňa pri nezmenenej rýchlosti a smere by bola za miestom zrážky. K možnostiam zabránenia dopravnej nehode znalec uviedol, že ak by bol vodič urobil vyhýbací manéver so súčasným brzdením tak, by došlo k zabráneniu zrážke, ale len za predpokladu, že chodkyňa nezmení smer a rýchlosť chôdze. Znalec zároveň vypovedal, že samotný uhýbací manéver nemal vplyv na zníženie rýchlosti vozidla. Ku chodkyni uviedol, že vozidlo bolo na takú vzdialenosť, že chodkyňa mala čas a priestor na správne rozpoznanie, kedy môže prechádzať cez cestu. Vo vzťahu k rozpoznateľnosti prekážky uviedol tú skutočnosť, že v prípade ak by nešlo protiidúce vozidlo, ktoré osvetľovalo chodkyňu, tak by tá hranica rozpoznateľnosti chodkyne bola výrazne menšia ako bola
v tomto prípade, rovnako uviedol, že obžalovaný nebol stretávacími svetlami protiidúceho vozidla Avie oslnený.
Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách je vodič povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
Na základe vyššie uvedeného, vyhodnotiac všetky dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, v ich jednotlivosti, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, mal súd priebeh skutku za preukázaný tak, ako je uvedený v skutkovej vete tohto rozsudku a teda, že obžalovaný dňa 18.12.2008 dostatočne nevenoval pozornosť vedeniu motorového vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, a nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho nesprávne reagoval na chodkyňu G. G., U.. XX.X.XXXX, ktorá prechádzala cez vozovku zľava doprava v smere jeho jazdy mimo priechod pre chodcov a chodkyňu zachytil v pravom jazdnom pruhu pravou prednou časťou vozidla a spôsobil jej pomliaždenie mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri zlomeninách lebečnej klenby a spodiny pri polytraume, ktorým zraneniam chodkyňa podľahla na mieste dopravnej nehody, pričom v kontrolnom znaleckom posudku bolo zistené, že v čase nárazu sa obžalovaný so svojím motorovým vozidlom pohyboval rýchlosťou najmenej 49 km/h a z uvedeného dôvodu sa táto skutočnosť odzrkadlila v skutkovej vete tohto rozsudku.
Súd uvedené skutkové závery opieral najmä o závery vyššie rozvedeného kontrolného znaleckého posudku, ktorého závery zo svojej perspektívy, ohľadne vlastného priebehu nehody, potvrdzovala aj svedkyňa R. K. E. D. K. E. a svojím spôsobom aj samotný obžalovaný (napr. to, že chodkyňu videl vo vzdialenosti od 20 m do 30 m a reagoval na ňu tak, ako vypovedal).
Obžalovaný sa v priebehu celého trestného konania bránil tým, že zrážke nemohol zabrániť, lebo bola náhla a chodkyňu videl v podstate „v poslednej“ chvíli tak, ako to popisoval vo svojej výpovedi.
V prvom považuje súd za potrebné uviesť, že skutočne v čase nehody bolo nepriaznivé počasie, mokrá cesta, sychravo a svetelné podmienky boli na hranici prechodu hmly do brieždenia (v uvedenom duchu vypovedali v podstate všetci svedkovia i obžalovaný). Pričom nepriamo zhodne uvádzali, že týmto pomerom prispôsobovali rýchlosť vedenia svojich vozidiel (svedok D. B. E. uvádzali že sa pohybovali od 30 - 40 km/h). Zároveň je potrebné uviesť, že obžalovaný viedol svoje motorové vozidlo v intraviláne v pracovný deň, pričom nie sú záznamy, že by obec bola na predmetnom úseku osvetlená a s prihliadnutím na bežný život v obci bolo možné v týchto ranných hodinách očakávať, že v obci je zvýšený pohyb chodcov či už na ceste za pracovnými, či školskými povinnosťami ergo na ranné bohoslužby. Dovolená rýchlosť bola v tom čase v obci do 60 km/h.
Pri skutkovom hodnotení prípadu sú dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní rovnocenné vo svojej podstate, iným slovami znalecké skúmanie nemá absolútnu a jedinú vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k priebehu nehodového deja a rovnako súd pristupuje k vyhodnocovaniu i vykonaných svedeckých výpovedí osôb, ktoré boli priamymi pozorovateľmi nehodového deja.
V tomto kontexte súd má za jednoznačne preukázané, že ku zrážke vozidla obžalovaného s chodkyňou došlo počas druhej fázy jeho uhýbacieho manévru „tzv. myšičky) kedy svedkovia D. B. E. zhodne a krátko po skutku popísali ako počuli náraz v čase kedy motorové vozidlo obžalovaného sa vracalo do svojho jazdného pruhu potom, čo vybočilo do protismeru v snahe vyhnúť sa zrážke. Uvedené zodpovedá i záverom kontrolného znaleckého posudku. Z logiky veci by bolo potom zrejmé, že by chodkyňu neodhodilo v smere jazdy obžalovaného, ale ak by k zrážke došlo v prvej fáze, ako uvádza obžalovaný, tak by chodkyňu odhodilo v smere natočenia vozidla v tom momente, čiže do protismeru.
Pokiaľ ide o schopnosť zbadať chodkyňu prechádzajúcu na ceste a vyhodnotiť uvedenú informáciu, je zrejmé, že chodkyňa bola oblečená v čiernom, čo by samo o sebe značne sťažovalo jej rozoznanie ako prekážky na tmavom pozadí, avšak v danom prípade považuje súd za potrebné uviesť dve okolnosti. Tou prvou je to, že vodič Avie svedok D. i jeho spolujazdec v dostatočnej vzdialenosti rozoznali chodkyňu, ktorá prechádzala cez cestu a tomu prispôsobil vodič svoju jazdu (ubral nohu z plynu), čiže svetelné podmienky boli napriek nepriaznivému počasiu natoľko zreteľné, že bolo možné túto chodkyňu rozoznať v takom čase, ktorý bol potrebný na správne vyhodnotenie situácie a následnú reakciu naň. Tou
druhou okolnosťou bola tá skutočnosť, že to, že svedkyňa bola v čiernom práve za tých podmienok, za ktorých k nehode došlo, pomohlo/malo pomôcť obžalovanému vo včasnom identifikovaní prekážky, kedy chodkyňa oblečená v čiernom bola zvýraznená svetlým pozadím, ktoré vytvárali stretávacie svetlá Ávie. Teda buď bola rozoznateľná samotnými svetelnými podmienkami v čase nehody (vodič Avie ju rozoznal) alebo stretávacími svetlami Avie (čierna na svetlom pozadí je zvýraznená). Tieto úvahy súdu v podstate konkludentne potvrdzuje i samotný obžalovaný, ktorý uviedol, že chodca videl vo vzdialenosti 20-30 m. Čo nepriamo potvrdzuje i znalec podieľajúci sa na vypracovaní kontrolného znaleckého posudku, ktorý uviedol, že vyhýbací manéver tak, ako ho popisoval obžalovaný a svedkovia, bolo možné vykonať rozhodne skôr na tých 30 m. Taktiež svedok D. vypovedal, že v čase keď chodkyňa bola za stredovou čiarou sa k nej približovalo vozidlo obžalovaného, ktoré bolo vo vzdialenosti 60 m. Berúc do úvahy zložitosť odhadu vzdialeností zo strany pozorovateľa i vo vzťahu k začiatku uhýbacieho manévru je možno skôr usúdiť, že obžalovaný zbadal chodkyňu v podstate skoršej vzdialenosti ako z 30 m. Totižto, ak obžalovaný uvádza, že chodkyňu zbadal v čase keď bola 1 - 1,5 m pred stredovou čiarou a táto sa pohybovala primeranou rýchlosťou na svoj vek (svedok D.: žena sa pohyboval a primeranou chôdzou jej veku, svedkyňa R.Á.: vídavala som ju asi 3-krát do týždňa a asi z dôvodu zdravotných problémov chodila svedkyňa pomaly, znalec vypracujúci kontrolný znalecký posudok taktiež do výpočtov zahrnul priemernú rýchlosť ženy vo veku chodkyne) musel ju zbadať podstatne skôr ako na 30 m, čo by zodpovedalo možným výhľadovým podmienkam, keďže vodič Avie a jeho spolujazdec spozorovali chodkyňu už v čase jej vchádzania na cestu. Teda samotný obžalovaný svojou výpoveďou nepriamo potvrdzuje, že poškodenú zbadal v čas, keďže znalec Ing. N. uvádza, že zrážke bolo možné zabrániť intenzívnym brzdením, pričom samotný obžalovaný uviedol, že jeho reakciou na predmetnú situáciu bolo: zloženie nohy z plynového pedálu za súčasného uskutočňovania vyhýbacieho manévru myšičky. Z uvedeného popisu udalostí a skutkových úvah vyplýva, že vodič sa plne nevenoval vedeniu vozidla a „zazmätkoval“ pri riešení vzniknutej situácii v premávke a namiesto plného brzdenia riešil situáciu uhýbacím manévrom do ľava napriek tomu, že v ľavom jazdnom pruhu premávalo motorové vozidlo zn. Avia. Zároveň bolo možné odôvodnene od vodičov očakávať, že ak boli podmienky na cestnej premávke (znížená viditeľnosť, mokrá vozovka, ranný pohyb chodcov v obci v čase okolo 7.00 - viď úvahy vyššie) také, ako ich popisovali v podstate všetci zúčastnení, aby tomu prispôsobili rýchlosť svojej jazdy najmä vo vzťahu k tomu, ako uvádza obžalovaný, že sa bál brzdiť naplno keďže sa obával možného šmyku. I uvedená obrana obžalovaného je nepriamym potvrdením toho, že je daná dôvodná pochybnosť, že obžalovaný neprispôsobil svoju jazdu podmienkam, ktoré panovali na ceste a teda sa plne nevenoval riadeniu motorového vozidla.
Na základe vyššie uvedených skutkových úvah preto súd ustálil priebeh skutku tak, ako je uvedené v skutkovej vete tohto rozsudku.
Na základe vyššie rozvedených úvah súd mal za to, že skutok sa stal tak, ako je uvedené v skutkovej vete tohto rozsudku a konanie obžalovaného je potrebné po právnej stránke posúdiť ako prečin usmrtenie podľa § 149 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný inému z nedbanlivosti spôsobil smrť. Súd nepriznal obžalovanému zavinenie vo vzťahu ku osobe poškodenej v zmysle § 139 Trestného zákona ako chránenej osobe - osobe vyššieho veku, kedy na naplnenie tejto časti skutkovej podstaty vo vzťahu ku tejto skutočnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby sa vyžaduje vedomosť o tejto skutočnosti a vzhľadom na okolnosti prípadu a priebeh skutku nemožno jednoznačne uzatvoriť, že obžalovaný vedel, že ide v osobe chodca - chodkyne o osobu vyššieho veku. Rovnako pri právnom posúdení prípadu nemohol súd nebrať do úvahy, že samotná chodkyňa prispela svojím podielom k dopravnej nehode, že sa pri prechádzaní cez cestu nepresvedčila, či ju môže bezpečne prejsť vzhľadom na prichádzajúce vozidlá a preto porušenie povinnosti zo strany obžalovaného súd nevyhodnotil ako závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.
Pokiaľ ide o uloženie trestu, súd vyhodnotil v intenciách § 34 a § 38 Tr. zák. všetky okolnosti prípadu, ako aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Súd u obžalovaného nezistil žiadne priťažujúce okolnosti v zmysle § 37 Tr. zák. Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zák. súd vyhodnotil tú skutočnosť, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd ustálil v pomere 1:0 a tak súd upravoval trestnú sadzbu
zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák., kde prichádzalo pre obžalovaného do úvahy uloženie trestu v trestnej sadzbe do 2 rokov (pôvodná trestná sadzba umožňoval uloženie trestu odňatia slobody do 3 rokov).
Trest má byť vyvážený, aby zabezpečil náležitú ochranu našej spoločnosti a prevýchovu páchateľa, pričom súčasne iných odradí od páchania trestných činov a vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa.
Súd po vyhodnotení hore uvedených skutočnosti došiel k záveru, že obžalovanému zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienku na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchaní trestných činov, peňažný trest vo výške 1000 €, pričom pre prípad, že by výkon tohto trestu bol úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov. Tento druh trestu súd zvolil ako najvhodnejší s prihliadnutím na okolnosti prípadu a to čas, ktorý uplynul od skutku a najmä na spolu podiel poškodenej na vzniknutom neodstrániteľnom následku. Rovnako mal súd za to, že uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov nie je pre dosiahnutie účelu trestu potrebný.
Vo vzťahu k náhrade škody vo výške 22,26 €, ktorú si riadne a včas uplatnil poškodený Všeobecná zdravotná poisťovňu, a. s. túto odkázal súd so svojím nárokom na náhradu škody na občiansko - súdne konane a to z dôvodu, že poškodeným uvádzané náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť nie sú preukázané v konaní, keďže uplatnenie náhrady za škodu spočívajúcu vo vyúčtovaní LSPP - Lekárskej služby prvej pomoci vo výške 20,86 a náhrada nákladov konania vo výške 1,4 € nie je jej preukázaním len vyúčtovaním a nebola výška takto uplatnenej škody overená iným nezávislým dôkazom len samotným poškodeným.
Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych úvah súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrových častiach rozsudku.
Poučenie:
POUČENIE: Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlási v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolaním môže napadnúť rozsudok obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka. V prospech obžalovaného môžu rozsudok odvolaním napadnúť i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh, pokiaľ to nie je proti jeho vôli. Poškodený môže odvolaním napadnúť rozsudok pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. Odvolanie je treba podať na súde, proti ktorému rozsudku smeruje, a to v štyroch vyhotoveniach.