Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-173-2022.pdf
PDF · 123.74 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/173/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D., C. XXX/X, zastúpeného AdvokAAt advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pri Habánskom mlyne 16, IČO: 529 982 15, proti žalovanému: E. F., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom v G. H. E., D. XXXX/ XX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou - JUDr. Alexandra Skybová, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 51, IČO: 50 767 526, o zaplatenie 67.900 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 9. júna 2022 sp.zn. 16C/57/2021
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 9. júna 2022 č.k. 16C/57/2021-154 vo výroku I. a vo výroku III..
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 9. júna 2022 č.k. 16C/57/2021-154 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 67.900 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 67.900 € od 6.10.2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) a žalovanému uložiť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 99,84%, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté Okresným súdom Spišská Nová Ves samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.).
2. Rozhodol tak o žalobe podanej na súde dňa 4.10.2021, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu istinu 67.900 € so „zákonným úrokom“ vo výške 5 % ročne zo sumy 67.900 € odo dňa 30.9.2020 do zaplatenia, a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 2.6.2020 v Bratislave sa žalobca a žalovaný ústne dohodli na zmluve o peňažnej pôžičke. Predmetom plnenia ústnej zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie finančných prostriedkov zo strany žalobcu žalovanému vo výške 10.000 €. Na základe predmetnej zmluvy v deň uzavretia zmluvy žalovaný prijal prostredníctvom bankového prevodu od žalobcu uvedenú sumu. Finančná čiastka bola žalovanému poukázaná na jeho osobný účet, kedy bola prevedená z bankového účtu veriteľa č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXX vedeného v I., J. v prospech účtu č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. D., J. , ktorého majiteľom je žalovaný. Následne v priebehu mesiacov jún až september 2020 žalobca so žalovaným ústne dohodli ďalšie zmluvy o peňažných pôžičkách, pričom žalovaný na ich základe v deň uzavretia zmlúv prijal prostredníctvom bankového prevodu finančné prostriedky od žalobcu v celkovej výške 57.900 €, a to dňa 17.6.2020 v sume 650,--€, dňa 27.7.2020 v sume 8.750 €, dňa 23.7.2020 v sume 10.000 €, dňa 19.8.2020 v sume 5.000 €, dňa 24.8.2020 v sume 7.000 €, dňa 26.8.2020 v sume 5.000 €, dňa 11.9.2020 v sume 9.000 €, dňa 20.9.2020 v sume 2.500 €, dňa 22.9.2020 v sume 5.000 €, a
dňa 23.9.2020 v sume 5.000 €. Predmetné finančné čiastky boli žalovanému poukázané na jeho osobný účet. Sumy boli vždy prevedené z bankového účtu č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. D. a. s. majiteľa účtu - žalobcu v prospech účtu č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. D., J., majiteľa účtu - žalovaného. Vyššie uvedené finančné prostriedky boli žalovanému poukazované po vzájomnej ústnej dohode so žalobcom na osobný účet žalovaného na základe žiadosti žalovaného s tým, že pôžičky budú zo strany žalovaného splácané vždy do jedného týždňa od poskytnutia pôžičky, t.j. od pripísania sumy požadovanej žalovaným na jeho bankový účet. Na základe ústnej dohody žalobcu a žalovaného mala byť pôžička v celkovej výške 67.900 € splatná najneskôr 30.9.2020. Dňa 15.9.2020 žalobca adresoval žalovanému SMS správu so žiadosťou o uznanie dlhu, na ktorú žalovaný obratom odpísal, že „som ochotný ti to podpísať“. Napriek ubezpečeniu žalovaného k reálnemu podpisu listiny o uznaní dlhu a ani aspoň k čiastočnému plneniu niektorej z pôžičiek ku dňu spísania žaloby zo strany žalovaného nedošlo. Pôžičky boli dohodnuté bezúročne. Žalobca dňa 1.10.2020 písomne prostredníctvom mailu vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v lehote do 5.10.2020. Obsahom mailu je aj číslo účtu žalobcu, na ktorý žiada poukazovať dlžnú sumu. Žalovaný predmetný mail so žiadosťou o vrátenie pôžičky obdŕžal, avšak prostredníctvom SMS správy doručenej žalobcovi oznámil, že naň nebude reagovať. Právny zástupca žalobcu vyzval dňa 2.12.2020 žalovaného doporučeným listom na uhradenie dlhu. Vo výzve oznámil žalovanému aj číslo účtu, na ktoré má plniť. Dňa 4.12.2020 bola zásielka číslo L. vydaná adresátovi na pošte Spišská Nová Ves 1. Z opatrnosti poslal právny zástupca žalobcu doporučenú zásielku s výzvou žalovanému aj na prechodné bydlisko. Zásielka bola poštovým prepravcom označená ako nedoručená. Žalovaný napriek tomu, že zásielku v Spišskej Novej Vsi prevzal, svoju povinnosť si ani v dodatočne poskytnutej lehote päť kalendárnych dní od doručenia výzvy nesplnil.
3. Právne vec posúdil podľa § 657, § 658 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pričom aplikoval aj ust. § 149 a § 150 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).
4. Ako prvou sa zaoberal námietkou žalovaného o prekážke rozhodnutej veci (res iudicata) tvrdiac, že skutkovo totožná vec medzi sporovými stranami bola vedená a rozhodnutá Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp.zn. 9C/76/2020. Súd zistil, že uvedené konanie sa týkalo totožného predmetu konania a totožných strán sporu avšak uznesením sp.zn. 9C/76/2020-62 zo dňa 30.03.2021, právoplatným dňa 30.04.2021, bolo uvedené konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Uzavrel, že nejde o res iudicata, ktorá by bránila súdu v sporovom konaní sp.zn. 16C/57/2021 ďalej konať a rozhodnúť, pretože v uvedenom sporovom konaní nedošlo k rozhodnutiu v merite veci (t.j. vo veci samej).
5. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, a ani medzi samotnými sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca žalovanému reálne poskytol celkovú čiastku 67.900 € a to formou prevodu tejto sumy po príslušných čiastkach na účet žalovaného. Dňa 2.6.2020 bola žalobcom z jeho bankového účtu č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXX vedeného v I., J. poukázaná žalovanému na jeho osobný účet č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v K. D., J., suma 10.000 €, ktorú žalovaný aj obdŕžal. Následne žalobca zo svojho bankového účtu č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. D. a. s. v prospech bankového účtu žalovaného č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedeného v K. D., J., previedol postupne dňa 17.6.2020 sumu 650 €, dňa 27.7.2020 sumu 8.750 €, dňa 23.7.2020 sumu 10.000 €, dňa 19.8.2020 sumu 5.000 €, dňa 24.8.2020 sumu 7.000 €, dňa 26.8.2020 sumu 5.000 €, dňa 11.9.2020 sumu 9.000 €, dňa 20.9.2020 sumu 2.500 €, dňa 22.9.2020 sumu 5.000 € a dňa 23.9.2020 sumu 5.000 €. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že šlo o peniaze, ktoré žalobca takýmto spôsobom poskytoval (prenechával) žalovanému.
6. Podľa výpovede žalobcu sa jednalo o pôžičky, pričom sa o nich so žalovaným dohodli cez aplikáciu Viber, s tým, že mu tento ich vráti čím skôr a to väčšinou do týždňa. Uvádzal, že pri každej z týchto pôžičiek bola nejaká komunikácia, či už naživo alebo cez aplikáciu Viber. Poskytoval mu ich, keďže si dôverovali, a tak ani nemali dôvod, aby si niečo podpisovali.
7. Naproti tomu žalovaný tvrdil, že všetky tieto sumy, ktoré od neho požaduje žalobca, nie sú pôžičkami, ale že to všetko bolo určené na tipovanie v Niké. Uvádzal, že nevie od ktorého momentu malo sa pri poskytnutí peňazí od žalobcu jednať o pôžičku, pretože pri ním realizovaných výplatách výhier to bola jedna os, kedy niektoré sú na účet, niektoré sú v hotovosti, takže nevie od akej sumy má byť pôžička. Potvrdil však, že do júna 2020 mu zo strany žalobcu boli peniaze poskytované v hotovosti. Zároveň
uviedol, že od júna 2020 po tom, čo sa v pokrovom turnaji vyhralo viac peňazí, už netipovali zápasy pred zápasom, ale začali tipovať zápasy „live“ počas zápasov, tým bolo extrémne zložité nosiť hotovosť do pobočky, a skrz banky cez kartu to bolo výhodné. Takže to bola ich vzájomná dohoda o tomto spôsobe poskytovania peňazí.
8. Súd konštatoval, že podľa judikatúry najvyššieho súdu pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje jej písomná forma, avšak v prípade sporu musia byť preukázané podstatné náležitosti takejto zmluvy, ktorými sú určenie zmluvných strán a predmetu pôžičky. V danom spore bola preukázaná osoba veriteľa , ktorou je žalobca, ktorý poukazovala bankovým prevodom peňažné prostriedky, ďalej osoba dlžníka, ktorou je žalovaný ako príjemca peňažných prostriedkov z týchto bankových prevodov a aj predmet pôžičky, a síce peniaze v celkovom objeme 67.900 €, kedy táto čiastka preukázateľne vyplýva z príslušných bankových výpisov. Posledná a zásadná podstatná náležitosť pri zmluve o pôžičke ako reálnej zmluvy, a síce skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, mal taktiež za preukázané, keďže z vykonaného dokazovania (bankových výpisov) vyplynulo, že žalobca žalovanému celkovú sumu 67.900 € skutočne poskytol, pričom žalovaný to ani nepopieral.
9. Vychádzal z úvahy, že ďalšou podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Medzi stranami sporu v predmetnej veci bol spor o to, či žalovaný má vôbec poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, keďže žalobca sa ich vrátenia dožadoval (tvrdiac, že sa jedná o pôžičku), kým žalovaný tvrdil, že šlo o vklad žalobcu do stávkovania podľa ich dohody, ktorá medzi nimi existovala a ktorej existenciu žalobca nepopieral, ktorá však medzi stranami sporu podľa tvrdenia žalobcu bola len do júna 2020.
10. V tejto súvislosti súd poukázal na vyjadrenia žalovaného v rámci SMS komunikácie medzi ním a žalobcom, v rámci ktorej na niektorých miestach sám žalovaný sa dožadoval od žalobcu zabezpečenia pôžičky od tretích osôb (SMS komunikácia v časovom úseku od 09:57 do 10:01 hod. na č.l. 23 súdneho spisu, resp. v časovom úseku od 09:55 do 09:56 hod. č.l. 23 druhá strana súdneho spisu), prípadne sa vyjadroval o vrátení dlhu žalobcovi v reálnom termíne „v nedeľu“ ( SMS komunikácia v časovom úseku od 09:55 do 09:56 hod. na č.l. 17 súdneho spisu), či dával prísľub podpísania uznania jeho dlhu pre žalobcu vo výške „117k“ (SMS komunikácia v časovom úseku od 14:28 do 14:30 hod. č.l. 15 druhá strana súdneho spisu). Všetky tieto vyjadrenia podľa súdu naznačujú, že žalovaný si bol vedomý existencie dlhu voči žalobcovi z takto poskytnutých peňažných prostriedkov a jeho povinnosti tento dlh aj vrátiť.
11. K žalobcom predloženej SMS komunikácii, ktorej súčasťou sú aj vyššie uvedené texty, žalovaný síce v rámci písomnej dupliky uviedol, že fotka sms správy nie je dostatočným dôkazom, keďže nezachytáva celú komunikáciu medzi stranami a zachytenie tejto komunikácie môže byť dodatočne upravované (napr. vymazaním správ), avšak samotný text týchto predložených SMS správ ako aj skutočnosť, že ide o komunikáciu medzi ním a žalobcom výslovne nepoprel, a tak si súd ustálil, že ide o vyjadrenia samotného žalovaného. Na základe takéhoto vyhodnotenia dôkazov mal súd za preukázané, že medzi stranami spolu bola dohodnutá aj povinnosť vrátenia vyššie uvedených peňažných prostriedkov žalovaným žalobcovi.
12. Súd poukázal na dôkazné bremeno v konaní a zdôraznil, že v spore o zaplatení dlhu z pôžičky (príslušenstva) zaťažuje veriteľa povinnosť tvrdiť, že s dlžníkom uzavrel zmluvu, na základe ktorej mu poskytol - t.j. niektorým z judikatúrou aprobovaným spôsobom odovzdal - peňažné prostriedky, ktoré dlžník riadne a včas nevrátil. Z takto vymedzeného bremena tvrdenia vyplýva pre veriteľa dôkazné bremeno, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie toho, že zmluva bola uzavretá a že v zhode s prejavenou vôľou strán odovzdal dlžníkovi peňažné prostriedky. Ak budú tieto skutočnosti preukázané, uniesol veriteľ bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné. Dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, prípadne skutočnosti, v dôsledku ktorej dlh z pôžičky nevznikol (napr. preto, že vôľa zmluvných strán smerovala k uzavretiu iného - zastreného - právneho úkonu /§ 41a ods. 2 obč. zák.), leží na dlžníkovi, pretože z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (porovnaj USNESENÍ Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 33 Cdo 5112/2017 ze dne 17.10.2018, a jeho následné odkazy na ďalšie rozsudky Nejvyššího soudu ČR z 29.10.1997, sp. zn. 2 Cdon 257/97, z 30.5. 2001, sp. 22 Cdo 2727/99, zo 16.12.2011, sp. zn 22 Cdo 883/2010).
13. Súd teda žalobcom poskytované jednotlivé sumy príslušnými prevodmi z účtu žalobcu na účet žalovaného, považoval za peňažné pôžičky poskytované žalovanému zo strany žalobcu. Pokiaľ
žalovaný na svoju obranu uvádzal, že sa malo za uvedené obdobie od 2.6.2020 do 23.9.2020 jednať o osobitnú dohodu medzi ním a žalobcom o realizácii stávkovania z jeho strany v mene a na účet žalobcu, na preukázanie týchto svojich tvrdení súdu (s výnimkou svojej účastníckej výpovede) nepredložil žiaden relevantný dôkaz. Predovšetkým nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali obsah SMS komunikácie medzi ním a žalobcom, z ktorej ako súd vyššie naznačil, vyplynulo, že si bol vedomý svojho záväzku voči žalobcovi (vyjadrenia o vrátení dlhu, resp. prísľub podpísania uznania jeho dlhu pre žalobcu vo výške „117k“). Sám žalovaný sa vo vzťahu k uvedenej komunikácii bránil tým, že táto nezachytáva celú komunikáciu a môže byť pozmenená vymazaním niektorých správ, čím ale nepoprel skutočnosť, že ide o komunikáciu medzi ním a žalobcom a tiež, že texty v nej uvedené sú jeho textami. Súd zdôraznil, že pokiaľ podľa jeho názoru táto komunikácia mala ešte aj iné na ňu nadväzujúce texty, bolo jeho povinnosťou takúto skutočnosť preukázať, rovnako tak v prípade výmazu nejakého z textov, predložiť dôkaz o tom, o aký vymazaný text sa malo jednať.
14. K námietke žalovaného, že v mailovej správe adresovanej žalovanému žalobca od neho požadoval vyplatiť sumu 140.000 €, a že teda žalobca hypoteticky konajúc v súlade s ustanoveniami § 132 ods. 1 a § 150 ods. 1 CSP by mal vo svojej žalobe uviesť, že žalovanému poskytol pôžičku v celkovej výške 140.000 €, a že si z nej uplatňuje len čiastku 67.900 €, súd uviedol, že je len zákonným právom žalobcu ako veriteľa žalovať dlžnú čiastku, ktorú sám uzná za vhodné žalovať a ktorú v konaní pred súdom pokladá za preukázateľnú dôkazmi. Samotná táto okolnosť nič nemení na dôkaznom hodnotení, ktoré súd vyššie vykonal, a z ktorého následne vyvodil závery vyššie ním uvádzané.
15. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o tom, že sa so žalovaným dohodli na splácaní predmetných pôžičiek vždy do jedného týždňa od poskytnutia tej-ktorej pôžičky, t.j. od pripísania sumy požadovanej žalovaným na jeho bankový účet, a ani na tom, že najneskoršie tieto mali byť uhradené do 30.9.2020. Vychádzal z úvahy, že dojednanie o dátume vrátenia pôžičky však nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke a preto absencia tohto dojednania ani nespôsobuje prípadnú neplatnosť takejto zmluvy čo by dvojstranného právneho úkonu. V takomto prípade totiž je na mieste postupovať podľa príslušnej právnej úpravy týkajúcej sa otázok plnenia.
16. V konaní bolo preukázané, že mailovým prípisom zo dňa 1.10.2020 adresovaným na mailovú adresu: E. <XXXXXX:XXXXXXX@XXXX.XX> žalobca mal žalovaného požiadať o vrátenie sumy 140.000 €, ktorú si podľa obsahu tohto mailu mal žalovaný od neho požičať, a ktorú týmto prípisom žalobca žiadal vrátiť do pondelka 5.10.2020 na bankový účet v tomto maile bližšie uvedený. Je nepochybné, že žalobcom požadovaná suma 67.900 €, je v tejto pôvodne žalobcom požadovanej sume 140.000 € obsiahnutá. To že tento mail žalovaný obdŕžal osvedčuje aj jeho reakcia v SMS komunikácii zo dňa 2. októbra 2020 (čas od 10:12 do 10:20), kedy sám uviedol, že na email ani reagovať nebude a počas tohto sporového konania ani nepoprel, že z jeho strany táto rekcia smerovala práve voči tomuto mailovému prípisu.
17. Vzhľadom na uvedené súd ustálil, že sa žalovaný s plnením sumy 67.900 € dostal do omeškania dňa 6.10.2020, t.j. dňom nasledujúcim po dni 5.10.2020, ktorý ako posledný deň na uvedené plnenie mu určil samotný žalobca v danom mailovom prípise. V čase uvedeného omeškania žalovaného s plnením tejto jeho platobnej povinnosti bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorú predstavuje sadzba hlavných refinančných operácií, za obdobie od 16.3.2016 doteraz vo výške 0 % p.a., a preto súd žalovaného zaviazal aj na žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej istiny za obdobie od 6.10.2020 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu, t.j. v žalobcom uplatnenej časti úroku z omeškania za obdobie od 30.9.2020 do 5.10.2020 vrátane, čo vo vyčíslení predstavuje sumu 55,81 €, zamietol.
18. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu zodpovedajúcom pomeru jeho úspechu v tomto spore. Súd pri posudzovaní uvedeného úspechu vzal na zreteľ skutočnosť, že pomer úspechu žalobcu k žalovanej sume bol 99,82 % (67.900 € - suma priznanej istiny v spore /67.955,81 € ako súčet sumy uplatnenej istiny a sumy 55,81 € ako zamietnutého vyčísleného úroku z omeškania = 09992 = 99,92 %) a úspechu žalovaného bol 0,08 % (55,81 € ako nepriznaná suma úroku z omeškania/ 67.955,81 € ako súčet sumy uplatnenej istiny a sumy 55,81 € ako zamietnutého vyčísleného úroku z omeškania = 0,008 = 0,08 %). Žalobcovi ako úspešnej strane sporu tak vznikol nárok len na pomernú časť trov konania
a to v rozsahu 99,84 %, kedy uvedené percento predstavuje rozdiel medzi percentuálnym úspechom žalobcu a percentuálnym úspechom žalovaného (99,92 % - 0,08 %).
19. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to proti výrokom I. (ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť istinu 67.900 € s príslušenstvom) a III. (o náhrade trov konania), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
20. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke vo všeobecnosti a následne toto nesprávne právne posúdenie aplikoval v tejto konkrétnej veci. Žalovaný má za to, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe sú v rozpore s dokladmi, ktoré predložil. Žalobca podľa neho neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia základných podmienok zmluvy o pôžičke a preto tieto rozporné tvrdenia nemohol ani dokázať. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne posúdil otázku unesenia dôkazné bremena, keď sa zameriaval len na poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré však môže byť poskytnuté z rôznych dôvodov a na základe rôznych dohôd. Samotné poskytnutie finančných prostriedkov nie je dôkazom vzniku zmluvy o pôžičke a preto sa vyžaduje preukázanie dohody o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, t. j. aj o dobe splatnosti. Súd prvej inštancie podľa žalovaného zistil dátum splatnosti údajnej pôžičky v rozpore s nekonzistentnými tvrdeniami žalobcu. Ďalej žalovaný namietal, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nemal zohľadniť sms komunikáciu predloženú žalobcom, nakoľko žalovaný rozporoval obsah a autora údajných elektronických správ. Napokon vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vôbec nezaoberal námietkami žalovaného vo vzťahu k výpovedi žalobcu (o schopnosti žalovaného odmietnuť uzatvorenie zmluvy o pôžičke v písomnej forme, ktorú mal údajne žalobca požadovať).
21. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril písomne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie je zákonný a správny a zároveň primerane odôvodnený, preto žiadal, aby odvolací súd odvolanie zamietol a rozsudok potvrdil. Tvrdenia žalovaného v odvolaní podľa neho nemajú oporu v predložených dôkazoch. Samotný žalovaný nepopiera poskytnutie finančných prostriedkov, pričom jeho argumentácia, že žalobca žiadal pôvodne 140.000 € a žaluje len sumu 67.900 € je irelevantná, keďže je právom veriteľa žalovať dlžnú čiastku, ktorú sám uzná za vhodné a ktorú pokladá v konaní za preukázateľnú dôkazmi. Má za to, že medzi stranami bola platne uzatvorená ústna zmluva o peňažnej pôžičke, pričom jednotlivé finančné čiastky boli poukázané na osobný účet žalovaného z účtov žalobcu. Odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia alebo dôkazy o nich, s ktorými by sa súd vo svojom odôvodnení (ktoré žalobca považuje za logické) nevysporiadal.
22. Odvolaním nebol napadnutý výrok II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý preto nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
24. Rozsudok je vo výroku I. (ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 67.900 € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 67.900 € od 6.10.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku) a vo výroku III. (o náhrade trov konania) vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.
25. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17. októbra 2023 o 09.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.10.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3 CSP.
26. Žalovaný uplatnil (vychádzajúc z obsahu odvolania) odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/, f/a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).
27 Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.
28. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.
29. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.
30. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcu.
31. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:
32. Predmetom konania je zaplatenie istiny 67.900 € s príslušenstvom titulom peňažnej pôžičky, a to na základe ústnej zmluvy o pôžičke.
33. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
34. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
35. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, keď vychádzal zo správnej interpretácie zmluvy o pôžičke upravenej v ustanovení § 657 OZ, podľa ktorej táto zmluva má reálnu povahu (radí sa k tzv. reálnym kontraktom), čo znamená, že vznik pôžičky predpokladá, okrem samotného uzavretia zmluvy, aj ďalší úkon, a to prenechanie predmetu pôžičky dlžníkovi.
36. V civilnom procese platí tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou procesných strán, aké predložia skutkové podklady vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán sporu a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nároku alebo obrany prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to čo strany nepredložia nemôže brať za základ pre svoje rozhodovanie. Stranám sporu teda hrozí, pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena opierajúc sa o pravidlo „iden este non este aut non probari“ ( čo nie je dokázané, neexistuje) nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.
37. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré stíha tú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní skutočne preukázaná.
38. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti súd vychádzal správne z názoru, že veriteľ (žalobca) je povinný preukázať spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť jednak uzavretie zmluvy o pôžičke, ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) dlžníkovi (žalovanému). Dospel pritom k správnemu záveru, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že so žalovaným uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, reálne mu peniaze odovzdal a že žalovaný mu pôžičku nevrátil.
39. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že vo všeobecnosti k poskytnutiu finančných prostriedkov môže dôjsť z rôznych dôvodov a samotné poskytnutie finančných prostriedkov nie je dôkazom vzniku zmluvy o pôžičke, preto sa vyžaduje preukázanie dohody o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke. Podstatné náležitosti obsahu zmluvy o pôžičke boli v tomto prípade aj podľa odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, a to označenie zmluvných strán a určenie predmetu pôžičky (ako aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi v celkovej čiastke 67.900 € formou prevodu tejto sumy po čiastkach na účet žalovaného).
40. Spornou medzi stranami bola dohoda o povinnosti žalovaného (ako dlžníka) vrátiť veci rovnakého druhu (peniaze). V tejto súvislosti súd správne poukázal na vyjadrenia žalovaného v rámci SMS komunikácie medzi ním a žalobcom, v rámci ktorej sa žalovaný dožadoval od žalobcu zabezpečenia pôžičky od tretích osôb a vyjadroval sa jednoznačne aj o vrátení dlhu žalobcovi v konkrétnych termínoch. Všetky tieto vyjadrenia aj podľa odvolacieho súdu naznačujú, že žalovaný si bol vedomý existencie dlhu voči žalobcovi z takto poskytnutých-požičaných peňažných prostriedkov a jeho povinnosti tento dlh aj vrátiť. Súd prvej inštancie pritom správne posúdil námietky žalovaného, že fotka sms správy nie je dostatočným dôkazom, keďže nezachytáva celú komunikáciu medzi stranami a zachytenie tejto komunikácie môže byť dodatočne upravované (napr. vymazaním správ), keď zohľadnil, že žalovaný samotný text týchto predložených SMS správ ani skutočnosť, že ide o komunikáciu medzi ním a žalobcom výslovne nepoprel, a tak si súd správne (aplikujúc ust. § 150 ods.1 CSP) ustálil, že ide o vyjadrenia samotného žalovaného. Na základe takéhoto vyhodnotenia dôkazov mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami spolu bola dohodnutá aj povinnosť vrátenia pôžičky-peňažných prostriedkov žalobcovi.
41. Nemožno súhlasiť so žalovaným, že podstatným (a teda nevyhnutným) je aj dojednanie o dobe splatnosti pôžičky. Aby došlo platne k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke musí byť medzi stranami dojednaná povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu (t.j. dohodnuté, že dlžník peniaze vráti), avšak nie je nevyhnutné aby bol dohodnutý konkrétny termín vrátenia. Čas plnenia môže byť ponechaný na vôľu dlžníka, alebo môže byť v zmysle dohody dlžník povinný pôžičku vrátiť na základe výzvy veriteľa.
42. Za správny a výsledkom vykonaného dokazovania zodpovedajúci treba považovať aj záver súdu o tom, že práve žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno vo vzťahu ku svojmu tvrdeniu, že prostriedky, ktoré mu boli nesporne žalobcom prevedené na účet, boli poskytnuté na základe iného titulu (nie na základe zmluvy o pôžičke). Práve jeho zaťažovalo dôkazne bremeno na preukázanie tohto svojho tvrdenia, pretože bolo v jeho prospech. Tak ako je to vyššie uvedené dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu sporu (v tomto prípade žalovaného) nepriaznivé rozhodnutie. Možno tiež akceptovať úvahu súdu, že pokiaľ žalovaný namietal žalobcom predloženú sms komunikáciu (že nezachytáva celú komunikáciu a môže byť pozmenená vymazaním niektorých správ), bolo jeho povinnosťou svoje tvrdenie, že sms komunikácia mala ešte aj iné na ňu nadväzujúce texty, preukázať.
43. Aj s námietkou žalovaného o odlišnej výške požadovanej žalobcom v mailovej správe (140.000 €) oproti v žalobe uplatňovanej čiastke 67.900 € sa súd prvej inštancie vysporiadal správne s poukazom na to, že je len zákonným právom žalobcu ako veriteľa žalovať dlžnú čiastku, ktorú sám uzná za vhodné, najmä zohľadniac akú časť svojho nároku považuje za preukázateľnú dôkazmi.
44. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
45. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, takýto nárok vznikol úspešnému žalobcovi, preto odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
46. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).