Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-105-2011.pdf
PDF · 102.75 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/105/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov 1/ Y. S., nar. X.X.XXXX, bytom Y., G. XXXX/XX, 2/ S. S., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXXX/X, N., a 3/ RNDr. N. K., nar. X.X.XXXX, bytom I. V. č. XX, žalobcovia v 1. až 3. rade právne zastúpení JUDr. Mariánom Gelenekým, advokát AK so sídlom Garbiarska 20, proti žalovaným: 1/ M. A., na neznámom mieste, zastúpený Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, 2/ M. A., na neznámom mieste, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom Bratislava, 3/ Y. A., nar. XX.X.XXXX, bytom I. V. č. XXX, okres N. Y., 4/ V. A., nar. XX.X.XXXX, bytom I. V. č. XX, okres Stará Ľubovňa právne zastúpenému JUDr. Vierou Komanovou, advokátkou AK so sídlom 17. novembra 31, Stará Ľubovňa, 6/ P. A., bytom K. č. XX, okres Stará Ľubovňa, zastúpený opatrovníčkou pre toto konanie H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XX, 7/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. č. XX, 8/ O. A., bytom N., I. XXXX/X, 9/ G. A., bytom H., I. č. X, 10/ S. A., bytom Z. J. J. , Y. N. č. XXX, žalovaní v 8. až 10. rade zastúpení splnomocnenou zástupkyňou žalovanou v 7. rade H. H., 11/ I. A., bytom N. Y., ul. X. XX, zastúpený opatrovníkom pre toto konanie Slovenským pozemkovým fondom Budková 4, Bratislava, 12/ S. I., nar. XX.X.XXXX, bytom I. V. XXX, 13/ I. A., nar. XX.X.XXXX, bytom I. V. č. XXX, 14/ Z. A., bytom E. XXX, 15/ N. A., bytom I., XXX XX L., okr. I. o určenie , že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 7.6.2011 č.k. 2C 376/2008 - 270 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným trovy konania v rozsahu 100 %, o ich výške súd rozhodne po právoplatnosti veci samej samostatným uznesením.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právna predchodkyňa žalobcov žalobou doručenou súdu dňa 16.5.2001 a spresnenou podaním zo dňa 28.11.2001 žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti v kat. úz. Vyšné V. a to parciel KN 2434/5 - orná pôda o výmere 1883 m2 a KN 2434/6 orná pôda o výmere 138 m2, vytvorených geometrickým plánom geodeta S. I. č. 146-2001 zo dňa 18.4.2001. Žalobu odôvodnila tým, že v roku 1928 manželský pár M. A. a jeho manželka M. rod. X. odchádzali do USA, svoje podiely k parcelám č. 3894 a 3895 nachádzajúce sa na LV č. XXXX a XXXX odpredali pred svojim odchodom do USA jej nebohej matke M. E., rod. Y., ktorá ich odvtedy pokojne a nerušene v dobrej viere, že je to jej vlastníctvo užívala až do roku 1940, kedy túto roľu po jej svadbe darovala do jej vlastníctva, ona ju užívala až do roku 1973, kedy jej bola násilím odňatá a scelená do JRD. Na jar v roku 1990 túto pôdu reprivatizáciou dostala späť a odvtedy ju nerušene užíva.
Právna predchodkyňa žalobcov pred prvým pojednávaním zobrala žalobu späť v časti určenia vlastníckeho práva k parcele zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. I. V., parcela číslo KN 2434/6 orná pôda o výmere 138 m2, preto súd v tejto časti uznesením č.k. 5C/241/2001-31 zo dňa 25.3.2003 konanie v tejto časti zastavil a zvyšok nároku žalobkyne vylúčil na samostatné konanie.
V priebehu konania dňa 27.5.2009 žalobkyňa S. K., rod. E. zomrela a preto súd ďalej konal s jej právnymi nástupcami Y. S., S. S. a V.. N. K., ktorí súhlasili so vstupom do konania a s vystupovaním na strane žalobcov.
Na základe návrhu žalobcov súd uznesením na pojednávaní dňa 29.6.2010 pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že „určuje, že do dedičstva po neb. S. K., rod. E., nar. X.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, zomrelej XX.X.XXXX, posledne bytom I. V. č. XX patrí nehnuteľnosť - parcela registra E evidovaná na mape určeného operátu č. 2343/5 orná pôda o výmere 1883 m2, ktorá bola odčlenená z parcely registra E evidovanej na mape určeného operátu č. 3894 orná pôda o výmere 2825 m2, vedenej na LV č. XXXX kat. úz. I. V. a to geometrickým plánom geodeta S. I. č. 146-2001 zo dňa 18.4.2001, autorizačne overeným dňa 23.4.2001, úradne overeným dňa 30.4.2001, ktorý je súčasťou tohto rozsudku.
Právny zástupca žalobcu v 3. rade JUDr. Marián Geleneky žiadal žalobe vyhovieť, uviedol, že sporná nehnuteľnosť je odčlenená od parcely KN - E 3894 zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. I. V.. Túto nehnuteľnosť ako reálne vyčlenenú získala právna predchodkyňa žalobcov ich stará matka M. E. rod. Y. neformálnou kúpnou zmluvou od M. A. a M. A., rod. X., v roku 1940 ich darovala matke žalobcov, ktorá ich užívala do roku 1973, kedy vzniklo družstvo a potom opätovne od roku 1990 až doposiaľ.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, čoho sa žalobcovia domáhali a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní v 3., 4., 7., 12 a 13. rade a po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav :
Z výpisu z LV č.XXXX kat. úz. I. V. súd zistil, že parcela č. 3894 o výmere 2825 m2 orná pôda je v podielovom spoluvlastníctve žalovaného v 1. rade M. A. v podiele 8/36, M. A., rod X. v podiele 8/36, žalovaného v 3. rade Y. A. v podiele 3/36, žalovaného v 4. rade V. A. v podiele 6/36, I. A., ktorý je nebohý a jeho právnymi nástupcami sú žalovaní v 6. až 15. rade v celkovom podiele 3/36 a žalobcu v 3. rade RNDr. N. K., v podiele 8/36, ktorý podiel nadobudol titulom kúpnej zmluvy V 219/09 zo dňa 15.4.2009 od neb. S. K.. Podľa identifikácie, ktorú predložila súdu Správa katastra v Starej Ľubovni parcele mpč. 585 roľa, vedenej v pozemkovej knihe zápisnica č. 72 kat. úz. I. V. zodpovedá podľa stavu v pozemkovom katastri parcela č. 3894 orná pôda o výmere 2825 m2 a stavu v katastri nehnuteľnosti časť parcely 2434/1 orná pôda vedená na LV č. XXXX.
Súd zistil z výpisu z pozemkovej knihy záp. č. 72 kat. úz. I. V. pod A por. č. 5 mpč. 585 poľo Horbek o výmere 840, časť vlastníctvo, ako vlastníci pod B 14 sú vedení a) M. A. a jeho manželka b) M. A., rod. X. zapísaní na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11.05.1926 v Pittsburgu č.d. 1185/1926.
Podľa prvotného dokladu evidencie nehnuteľnosti parcela podľa pozemkového katastra č. 3894 bola v užívaní A. Z. a M., rod. I., X. Z. a Y. K. a S. r. E., pred nimi ju užíval brat S. K. Z. E..
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na podstatný obsah výpovedí vypočutých svedkov, poukázal na výsledky ohliadky na mieste samom zo dňa 22.9.2010, ako aj obsah pripojeného spisu Okresného súdu v Starej Ľubovni sp. zn. 3 C 93/2003, predmetom ktorého bola rovnaká nehnuteľnosť, vec právne posúdil podľa ustanovenia § 80c O.s.p., čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, § 460 Občianskeho zákonníka, § 868 Občianskeho zákonníka, § 115 zákona č. 141/1950 Zb., § 116 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb, § 145 zákona č. zákona č. 141/1950 Zb., § 566 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb, § 143 zákona č. 40/1964 Z.z. účinného od 1.4.1964, § 500 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z. účinného od 1.4.1964 a dospel k nasledovným záverom :
Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov
mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako používateľ alebo užívateľ. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť patrí inému. Vydržanie bolo prípustné voči každému, teda i voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky vydržania, t.j. ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov a tieto mal príslušnú, zákonom ustanovenú dobu v držbe.
Ďalej súd poukázal na to, že ak však došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na samostatné časti a tieto v takom rozdelenom stave dlho užívali, došlo v zmysle rozhodnutia č. 911/1932 Úr. Zb. k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľností. Takúto dohodu strán o deľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností treba považovať za dohodu nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva .
Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti stanovil aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., v § 115 a 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145. Podľa týchto ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Jeho dobromyseľnosť mohla založiť skutočnosť, ktorá mohla v ňom vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľností. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti oboch uvedených právnych poriadkov bol rozdiel iba v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby.
Podľa tvrdenia žalobcov ich matka - S. K., bola v čase smrtí vlastníčkou nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáhajú určenia, že patrí do dedičstva. V roku 1938 (1940) ju nadobudla ako svadobný dar od svojej matky, stará matka žalobcov mala nehnuteľnosť nadobudnúť neformálnou kúpnou zmluvou v roku 1928 od pozemnoknižných vlastníkov. V tom čase na Slovensku platilo uhorské obyčajové právo.
Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia, ktorí sú zaťažení dôkazným bremenom tvrdené skutočností t.j. nadobudnutie podielov po M. A. a jeho manželke M. rod. X. (16/36) ich starou matkou M. E., rod. Y. ničím nepreukázali, ide len o ich subjektívne tvrdenie, ktoré nebolo podložené žiadnym relevantným dôkazom.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zvýraznil, že neexistuje žiadny podklad o tom, že ku kúpe podielov medzi pozemnoknižnými vlastníkmi a starou matkou žalobcov došlo a že na jej základe bolo darom získané vlastnícke právo matkou žalobcov. Konštatoval, že tvrdenie žalobcov, že pôvodní pozemnoknižní vlastníci (M. A. a jeho manželka M.) nehnuteľnosť predali v roku 1928 ich starej matke, pretože potrebovali peniaze na šifkartu do M., je podľa názoru súdu nepravdepodobné. Z pozemnoknižnej zápisnice vložka č. 72 k.ú. I. V. vyplýva, že už v čase nadobúdania podielov na spornej nehnuteľnosti M. A. a jeho manželka boli v USA, kúpnu zmluvu dňa 11.5.1926 uzatvorili v Pittsburgu a uvedená skutočnosť, vyplýva priamo zo zápisu v pozemkovej knihe (čl. 57), ale aj zo samotnej kúpnej zmluvy č.d. 1185/1926. Na druhej strane súd mal preukázané kúpnou zmluvou č.d. 741/38, že M. A. a jeho manželka M., rod. X., kúpnou zmluvou zo dňa 20.11.1937 odpredali svoje nehnuteľností okrem iného aj nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnom protokole z obce I. V. číslo XX patriace im na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.5.1926 S. X.. Aj v čase uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy M. A. a jeho manželka sa zdržiavali v Pittsburgu.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej zvýraznil, že žalobcovia resp. ich právna predchodkyňa žiadnym spôsobom nepreukázali, že nehnuteľnosť nadobudla v prírode reálne vyčlenenú, nebol o tom predložený žiaden relevantný dôkaz, naopak súd mal preukázané výpoveďami účastníkov konania, ako aj výpoveďami účastníkov v konania vedenom pod sp. zn. 3C/93/2003, že na predmetnej parcele sa v užívaní jednotliví vlastníci, resp. užívatelia v minulosti striedali. Podľa názoru súdu žalobcovia nepreukázali ani skutočnosť, že ich právni predchodcovia (stará matka a rodičia) užívali nehnuteľnosť v takom rozsahu ako sa dožadujú, (novovytvorená parcela 2434/5) t.j. vo výmere cca 1883 m2 .Z výpisu LV ďalej vyplýva, že ich stará matka M. E. titulom dedenia č.d. 1529/1905 a č.d. 1217/1917 nadobudla podiel 8/36 k celku, čo pri predmetnej parcele predstavuje cca 627,80 m2. Tento podiel v rámci osvedčenia o dedičstve nadobudla matka žalobcov S. K., ktorá ho pred svojou smrťou kúpnou zmluvou previedla na žalobcu v 3. rade. Výpoveďami svedkov, ale aj listinnými dôkazmi mal súd
preukázané, že predmetná nehnuteľnosť bola rozdelená medzi troch užívateľov, včítane žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. Žalobcovia žiadajú určiť do dedičstva po ich matke cca 3/5 z celkovej výmery nehnuteľností. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázane, aby právni predchodcovia žalobcov užívali zo spornej nehnuteľností 3/5 a ostatní užívatelia len po 1/5 z celku. Naopak podľa evidenčných štítkov užívatelia parcely 3 894 užívali približne rovnakú výmeru. Taktiež je nutné poukázať na tú skutočnosť že, práva na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva sa žalobcovia dožadujú napriek tomu, že žalobca v 3. rade, už v súčasnosti je podielovým spoluvlastníkom 8/36 spornej nehnuteľnosti.
Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa má za to, že matka žalobcov S. K. nesplnila všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním (chýba právny dôvod držby a jej oprávnenosť) k spornej nehnuteľností.
Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že priznal úspešným účastníkom - žalovaným právo na ich náhradu od neúspešných účastníkov - žalobcov. Namiesto určenia výšky trov priznal žalobcom náhradu trov vyjadrenú percentom v zmysle ustanovenia § 151 ods. 7 O.s.p..
Žalobcovia v podanom odvolaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Namietali, že súd prvého stupňa v tejto veci vôbec nevypočul pôvodnú žalobkyňu S. K., ktorá zomrela v roku 2010 a nevypočul ani jej manžela - otca žalobcov Y. K., ktorý zomrel v roku 2005. Menovaní by súdu uviedli presné informácie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti, ktoré žalobcovia majú iba z ústneho podania od svojich rodičov. Pôvodná žalobkyňa S. K. v čase podania žaloby mala už 83 rokov a teda niektoré fakty a časové údaje si už nemusela pamätať presne, pričom určité skutočnosti týkajúce sa otázky nadobudnutia spornej nehnuteľnosti mala iba z počutia od svojej matky. Je možné, že s ohľadom na veľký časový odstup mohlo dôjsť k skresleniu údaja týkajúceho sa roku nadobudnutia spornej nehnuteľnosti. V tomto smere však žalobcovia chcú predovšetkým poukázať na tú skutočnosť, že je nepochybne preukázané, že k uzavretiu zmluvy medzi právnymi predchodcami pôvodnej žalobkyne S. K. na jednej strane a M. A. a jeho manželkou na druhej strane došlo. Poukazujú tiež na tú skutočnosť, že výsluchom svedkov pri ohliadke na mieste samom napr. svedka N. I. bolo potvrdené, že spornú nehnuteľnosť užívali vedľa seba pôvodná žalobkyňa S. K., rod. E. a Z. A. predchodca žalovaného V. A.. Svedok taktiež potvrdil, že poľná cesta delila túto roľu na dve časti, pričom nad cestou mala časť role tvar trojuholníka a túto užívali odkedy si on pamätá až do založenia JRD. Taktiež svedeckými výpoveďami I. G., P. N., Z. S. a I. H. bolo nepochybne preukázané, že spornú nehnuteľnosť užívali právni predchodcovia žalobcov. Táto skutočnosť podľa názoru žalobcov bola preukázaná aj ohliadkou na mieste samom, ktorá bola vykonaná dňa 22.9.2010, pričom samotný súd na strane 7 napadnutého rozsudku konštatuje, že ohliadkou na mieste samom bolo preukázané, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia užívali nehnuteľnosť o šírke cca 25 m, ktorá bola v čase ohliadky pooraná. Žalobcovia sú toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že spornú nehnuteľnosť nadobudli a užívali v dobrej viere ako vlastnú ich právni predchodcovia, t. j. najskôr babka M. E., rod. Y. a následne jej dcéra- pôvodná žalobkyňa S. K., rod. E. spolu s manželom Y. K.. Namietali ďalej, že súd nedopatrením opomenul ustanovenie § 145 ods. 2 zákona č.141/1950 Zb. podľa ktorého v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa názoru žalobcov v predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že právni predchodcovia žalobcovi sporný pozemok skutočne užívali na základe neformálnej kúpnej zmluvy najneskôr od roku 1928 až do vzniku družstva. Následne po vzniku JRD Kukura Vyšné Ružbachy ju v roku 1990 znovu začala užívať pôvodná žalobkyňa S. K. a súčasne ju užíva jej právny nástupca - žalobca v 3. rade RNDr. N. K.. Teda tu došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva pôvodnej žalobkyne S. K. vydržaním. Vlastnícke právo nadobudla k spornej nehnuteľnosti v súlade s platnými právnymi predpismi najneskôr k 1.1.1961.
Žalovaný v 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania. Čo sa týka námietky, že pôvodná žalobkyňa v konaní vypočutá nebola, poukazuje na to, že bola na pojednávanie riadne predvolaná, ale pojednávania sa nezúčastnila. Žalovaní nepopierajú, že časť parcely cca 1/3 užívali právni predchodcovia žalobcov, ale ako z podanej žaloby vyplýva žalobcovia si okrem tejto časti parcely chcú prisvojiť aj časť pozemku, ktorý nikdy nepatril právnym predchodcom žalobcov a ktorú ani nikdy neužívali. Podľa názoru žalovaného v 4. rade nestranní svedkovia jednoznačne túto skutočnosť potvrdili.
Ak právny zástupca žalobcov opiera svoje tvrdenia o svedeckú výpoveď svedka I. H., žalovaný v 4. rade poukazuje na skutočnosť, že tento svedok na pojednávaní nemal ani najmenšiu vedomosť nielen o tom, kde sa sporná parcela nachádza, ale uvádzal, že spornú nehnuteľnosť mala žalobkyňa K. užívať od roku 1965, ale hlavne uvádzal, že K. mala užívať pozemok vedľa E. a A., pričom podľa vyjadrenia žalobcov mala práve Potanková dať svojmu bratovi E. spornú časť pozemku, pretože jej manžel bol politickým väzňom a chcela si zachovať aspoň nejakú parcelu. Podľa názoru žalovaného v 4. rade žalobcovia nepredložili žiadny relevantný dôkaz o tom, že ich právni predchodcovia niekedy boli vlastníkmi spornej nehnuteľnosti v takej výmere ako si v konaní uplatňujú. Ak by súd zobral do úvahy, že brat pôvodnej žalobkyne K. bol vlastníkom tak, ako to vyplýva z evidenčného hárku tak bol vlastníkom len 1/3 spornej parcely a nie vlastníkom 2/3 tak ako si nárok uplatňujú žalobcovia.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola pre nečinnosť účastníka alebo vôbec nemohla byť preukázaná.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal záver, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno svojho tvrdenia a ničím nepreukázali, že a/ stará matka M. E. nadobudla podiely (16/36) po M. A. a jeho jeho manželke M. manželke M. rod. X. b/ nehnuteľnosť nadobudla v prírode reálne vyčlenenú, c/ v žalobou požadovanom rozsahu nehnuteľnosť užívali.
Nedošlo teda k naplneniu všetkých podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva matkou žalobcov, pričom chýba právny dôvod držby a jej oprávnenosť.
Čo sa týka prvej námietky žalobcov, že pôvodná žalobkyňa ( matka žalobcov) ani jej manžel v konaní vypočutí neboli, pričom, ak by sa tak stalo by súdu uviedli presné informácie o nadobudnutí spornej nehnuteľnosti k tejto treba uviesť, že S. K. bola riadne predvolaná na pojednávanie dňa 25.3.2003, na ktoré sa nedostavila. V jej záujme ako žalobkyne bolo pred súdom vypovedať a objasniť súdu rozhodujúce skutočnosti, ako aj navrhnúť ako dôkaz výsluch manžela v tomto smere. Argument, že v čase písania žaloby mala 83 rokov a niektoré údaje si už nemusela pamätať presne nemožno vyhodnotiť v jej prospech. Rovnako ako tvrdenie, že určité skutočnosti, týkajúce sa spornej nehnuteľnosti mala iba z počutia od svojej matky. S týmto sa súd prvého stupňa náležitým spôsobom vyporiadal.
Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcov, v ďalšom ničím neodôvodneným, že je nepochybne preukázané, že k uzavretiu zmluvy medzi právnymi predchodcami medzi pôvodnej žalobkyne na jednej strane a M. skutočne došlo.
K ďalšej námietke, že právni predchodcovia, t. j. najskôr babka M. E., rod. Y. a následne jej dcéra - pôvodná žalobkyňa S. K., rod. E. spolu s manželom Y. K. spornú nehnuteľnosť užívali v dobrej viere ako vlastnú, treba uviesť, ako to zvýrazňuje aj žalovaný v 4. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu, že nie je sporná v tejto veci skutočnosť, že časť parcely cca 1/3 právni predchodcovia žalobcov užívali. K záveru súdu, že žalobcovia nepreukázali, že spornú nehnuteľnosť užívali v takom rozsahu ako sa v žalobe dožadujú, t. j. o výmere 1.883 m2 odvolatelia konkrétne námietky neuvádzajú. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia ( str. 7) poukazuje len na vykonané dôkazy nie závery z vykonaného dokazovania a preto jeho záver o tom, že bolo preukázané, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia užívali nehnuteľnosť o šírke cca 25 m, ktorá bola v čase ohliadky pooraná, nemožno ako to tvrdia odvolatelia z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyvodiť.
Vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, že ich právna predchodkyňa nadobudla spornú nehnuteľnosť reálne vyčlenenú žalobcovia v podanom odvolaní nevzniesli žiadne námietky.
Napokon žalobcovia tvrdia, že súd prvého stupňa opomenul aplikovať ustanovenie § 145 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb.
Bez ďalšieho najmä zdôvodnenia existencie pochybnosti o oprávnenosti držby, nemôže odvolací súd na túto odvolaciu námietku reagovať.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol postupom podľa § 214 ods. 5 O.s.p.. V čase verejného vyhlásenia rozsudku nebolo možné o náhrade trov odvolacieho konania rozhodnúť, pretože neboli vyčíslené.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.