Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-47-2022.pdf
PDF · 103.83 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/47/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXX, zastúpeného JUDr. Ingrid Repkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Ružová 33, IČO: 31 309 861, proti žalovanej: D. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. E. XXX, zastúpenej JUDr. Martinom Tomasom, advokátom so sídlom v Poprade, Francisciho 3288, v konaní o zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10. februára 2022 č.k. 16C/32/2021-80
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a trovách konania.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zaviazal žalovanú na plnenie peňažnej povinnosti 3.000 eur s úrokmi z omeškania 5 % ročne od 07.08.2021 do zaplatenia titulom náhrady za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve strán sporu žalovanou nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 91,84 %.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa a žalovaný sú každý v podiele 1/2 spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX okres F. G. C., Katastrálne územie D. ako stavba súp. č. XXX, rodinný - zrubový dom stojaci na parcele č. XXXX/X, a parciel reg. C č. XXXX/X o výmere 69 m2 zastavaná plocha, č. XXXX/X o výmere 1.296 m2 trvalé trávnaté porasty. Nehnuteľnosť sporové strany nadobudli do podielového spoluvlastníctva v konaní o vyporiadanie BSM, v ktorom došlo k schváleniu súdneho zmieru po rozvode ich manželstva. Z výpovede žalovanej zistil, že v zrubovom dome má zriadenú celú domácnosť, trávi tam každý víkend, sviatky, prespáva v lete cez týždeň. Ide o nehnuteľnosť s tromi spálňami, z ktorých jednu užíva žalovaná, dve synovia pochádzajúci zo zväzku sporových strán, keď synovia užívajú predmetný dom rovnako bezodplatne na základe súhlasu žalovanej. Súčasťou sú aj parkovacie miesta, ktoré však využívajú s jej súhlasom aj susedia. Predmetný dom nie je predmetom prenájmu. Nebolo sporné, že žalovaná odmietla žalobcovi vydať kľúče od nehnuteľnosti, jeho vstup do nehnuteľnosti podmieňovala svojím súhlasom, nevedela si predstaviť, aby žalobca predmetný zrubový dom so svojou rodinou užíval vzhľadom na zlé vzťahy sporových strán, ako aj fakt, že synovia nerešpektujú jeho partnerku. Bolo tiež nepochybné, že medzi sporovými stranami prebiehali od apríla 2020 rokovania o uzavretí nájomnej zmluvy, na základe ktorej by bolo umožnené užívanie nehnuteľnosti aj žalovanému, k dohode však nedošlo a sama žalovaná to označila za bezpredmetné z dôvodu, že si nevie spoločné užívanie predstaviť. Súd mal tak vyvrátenú obranu žalovanej, že žalobca nemal záujem o užívanie nehnuteľnosti, keď bolo potvrdené, že sa domáhal
vydania kľúčov, avšak nehnuteľnosť mu sprístupnená nebola, ani nedošlo k žiadnej dohode sporových strán z dôvodu odmietavého prístupu žalovanej k uzavretiu nájomnej zmluvy. Rovnako tak bolo zistené, že žalovaná užíva nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu v celom rozsahu, keď súd konštatoval, že túto nehnuteľnosť užíva výlučne sama resp. s rodinnými príslušníkmi, ktorým užívanie umožňuje. K tvrdeniam žalovanej, že nárok žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, lebo v skutočnosti o užívanie nehnuteľnosti nemal záujem, a táto mala byť na základe ich predchádzajúcej spoločnej dohody prevedená do vlastníctva ich synov, ktorý záväzok žalovaný doposiaľ nesplnil, súd poukázal na podmienky aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka (OZ). Uviedol, že táto generálna klauzula o zamedzení výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi má miesto vo výnimočných prípadoch, keď k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskeho cieľa alebo uspokojenie potrieb, úmyslom je poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu v zmysle šikanózneho výkonu práva. Zdôraznil, že takéto okolnosti na strane žalobcu preukázané neboli poukázal na jeho opakovaný záujem o užívanie nehnuteľnosti, odmietavé stanovisko žalovanej, s tým, že pokiaľ aj žalobca predpokladal, že nehnuteľnosti bude užívať v plnom rozsahu žalovaná, nemalo sa tak diať v žiadnom prípade bezodplatne. Ku skutočnosti, že nedošlo k prevodu nehnuteľnosti na synov sporových strán poznamenal, že táto dohoda bola viazaná na splatenie záväzku voči Štátnemu fondu rozvoja bývania, ktorý doposiaľ nie je uspokojený, pričom voči sporovým stranám, ktorý sú spoločnými dlžníkmi z úveru bolo vedené aj sporové konanie o splnenie pohľadávky z úveru, ktoré nie je právoplatne ukončené a záväzok strán sporu voči tomuto subjektu nebol doposiaľ vysporiadaný tak, aby nehnuteľnosť nebola zaťažená záložným právom veriteľa. K obrane žalovanej, že žalobca sa nepodieľal na nákladoch spojených s užívaním domu, na úhrade nákladov za elektrinu, vodu, palivové drevo, vychádzal zo skutočnosti, že tieto spotrebúvala iba sama žalovaná. K iným nákladom, týkajúcich sa úpravy nehnuteľnosti uviedol, že žalovaná okrem tvrdení, že sa natierali okenice, dávali sa do poriadku dvere, nijako bližšie rozsah nákladov nešpecifikovala. Pri právnom posúdení nároku vychádzal z § 137 ods. 1 OZ o práve každého zo spoločníkov užívať vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu vyjadrujúceho mieru účasti na právach a povinnostiach spoločnej veci, prihliadajúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/298/2008, 4Cdo/277/2009, 6Cdo/184/2010 v zmysle ktorej v prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia od spoluvlastníkov, ktorí spoločnú vec užívajú nad rámec ich spoluvlastníckych podielov, ktoré právo na náhradu plynie priamo z § 137 ods. 1 v spojení s § 123 OZ. Pri stanovení výšky náhrady vzal do úvahy, že zrubový dom je v blízkosti turisticky vyhľadávanej oblasti národného parku Slovenský raj, lyžiarskeho strediska Dedinky - Mlynky, a že podľa žalobcom predloženej inzertnej ponuky o celoročnom ubytovaní v obci v objekte obdobného charakteru z hľadiska jeho vybavenia a poskytovaného komfortu s parkovaním, s kapacitou 7 lôžok, cena prenájmu predstavuje 50 - 80 eur za noc za celý objekt minimálne pre jednu osobu ubytovanú najmenej dve noci. Konštatoval, že žalovaná neprodukovala žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by objektívnosť inzertnej ponuky spochybňovali. K obrane žalovanej, že počas šírenia choroby Covid-19 nebolo možné nehnuteľnosti prenajímať, súd konštatoval, že bolo všeobecne známe, že práve uvedená situácia podnietila prudký rozvoj a dopyt po prenajímaní samostatných objektov na individuálnu rekreáciu. Súd poukázal na to, že vychádzajúc z inzertnej ponuky najnižšia požadovaná suma za noc a osobu 50 eur za celý prenajímaný objekt len pri zohľadnení obdobia víkendov v mesiaci by predstavovala sumu 400 eur mesačne (8 x 50 eur), z ktorej by pri zohľadnení spoluvlastníckeho podielu žalobcu tomuto patrila náhrada v ním uplatnenej výške 200 eur mesačne. Zohľadňujúc obdobie, za ktoré si žalobca náhradu vo forme peňažného plnenia žiadal od 01.03.2020 do 31.05.20201 tak celkovú výšku nároku ustálil na žalobcom uplatnených 3.000 eur. Vzhľadom na to, že žalovaná bola v omeškaní s plnením peňažného plnenia žalobcovi priznal v súlade s § 517 ods. 1, 2, § 563 OZ úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej od 07.08.20201 vo výške 5 % ročne vyplývajúcej z § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 01.02.2013, v prevyšujúcom rozsahu čo do počiatku omeškania žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP zohľadňujúc mieru neúspechu žalobcu v časti žiadaného príslušenstva, ktoré si uplatňoval od 01.03.2020, a v ktorej časti bol neúspešný v rozsahu 127,47 eur, z čoho v pomere k sume žiadanej a priznanej vyplynulo žalobcovi právo na pomernú náhradu trov konania 91,84 %.
3. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podala žalovaná odvolanie z dôvodov vymedzených § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovala žalobu
zamietnuť a priznať jej náhradu trov, alternatívne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Tvrdila, že výsledku vykonaného dokazovania nezodpovedá záver súdu o tom, že užíva nehnuteľnosti nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, keď na preukázanie opaku navrhla vypočuť ako svedkov synov sporových strán, čomu súd nevyhovel, rovnako nevykonal ňou navrhované dokazovanie oboznámením spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves 8C/151/2013 o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva so žalobcom, ktoré označila za disproporčné, čo malo podľa nej vplyv aj na vzniknutý spor o užívanie nehnuteľnosti. Zastávala názor, že je to práve žalovaný, ktorý odmieta uspokojiť pohľadávku voči štátnemu fondu rozvoja bývania, keď voči nej je vedené tiež exekučné konanie a neexistujú žiadne prekážky, ktoré by bránili prevodu spoluvlastníckych podielov žalobkyne a žalovaného na ich synov. Nedodržaním tejto dohody si žalovaný počína v rozpore s dobrými mravmi. Zopakovala, že nehnuteľnosť nebola postavená na podnikateľské účely, nepovažovala preto za správne vychádzať z úvahy o prenájme nehnuteľnosti, a to osobitne, ak sa jednalo o obdobie počas pandémie Covid 19, ktorou bol postihnutý turistický ruch. Rozsudok hodnotila ako nedostatočne odôvodnený majúc za to, že súd neposkytol odpoveď na ňou uvádzané argumenty.
5. Žalobca označil odvolanie za subjektívne tvrdenia žalovanej, odporujúce tiež ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít. Poukázal na výpoveď odvolateľky, v ktorej potvrdila, že nehnuteľnosť v celom rozsahu užíva ona a s jej súhlasom tiež ich synovia, dlhodobo bráni žalobcovi užívať jeho spoluvlastnícky podiel, vstúpiť by tam mohol len za jej prítomnosti a nevie si predstaviť akékoľvek spoločné užívanie, boli vymenené zámky na vstupných dverách a odmietla mu odovzdať kľúče. Vzhľadom na charakter sporu a obsah vykonaného dokazovania považoval za správne, že súd nevykonal výsluch ich synov z dôvodov nadbytočnosti. Považoval za evidentné, že aj keď mal záujem o užívanie nehnuteľnosti, bol z jej užívania vylúčený žalovanou. Zdôraznil, že vnútorná dispozícia zrubového domu ani neumožňuje využívať nehnuteľnosť len v miere zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu, keďže pozostáva z dvoch podlaží, kde na prízemí sa nachádza vstupná chodba, špajza, WC, veľká denná miestnosť s kuchyňou a na poschodí sa nachádza chodba, ktorá vedie k jednotlivým izbám a spoločná kúpeľňa. Za bezpredmetné považoval tiež oboznamovanie spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves 8C/151/2013 vo veci vyporiadania BSM sporových strán, keď je zrejmé, že nedošlo k naplneniu dohody sporových strán o úhrade úveru poskytnutého Štátnym fondom rozvoja bývania (ŠFRB). Za irelevantnú považoval argumentáciu odvolateľky o obmedzení užívania nehnuteľnosti a jej prenajímania v dôsledku pandémie ochorenia Covid 19, lebo správne bola zohľadnená skutočnosť, že nehnuteľnosť sa nachádza v turisticky vyhľadávanej oblasti. Finančnú náhradu považoval za primeranú, keďže základom bol výpočet za prenájom nehnuteľnosti výlučne počas víkendov za celý objekt. Rozhodnutie navrhoval ako vecne správne potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov.
6. Žalovaná v odvolacej replike zopakovala svoje stanovisko, že uplatňovanie nároku žalobcom je v rozpore s dobrými mravmi, pretože sa vyjadril opakovane, že nemá záujem o nehnuteľnosť, nepreukázal odôvodnenosť výšky náhrady v hodnote 200 eur za mesiac a neuniesol o tomto nároku dôkazné bremeno, lebo ide o nehnuteľnosť určenú na súkromné bývanie a nie na prenajímanie.
7. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli.
8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom posúdení prípustnosti a včasnosti podaného opravného prostriedku subjektom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1,2 CSP z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolanie nie je dôvodné. Žiadny zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený, preto odvolací súd rozsudok v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.10.2023 v pojednávacej miestnosti č.dv. 202 na II. poschodí Krajského súdu v Košiciach, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 ods. 3 CSP.
10. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, aby nevychádzal zo skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, alebo že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver, a podal výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozsudku súd reagoval na všetky podstatné argumenty sporových strán, ktoré odvolateľ v odvolaní len zopakoval, a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
11. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IV.ÚS 350/2009 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/170/2005 nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení rozsudku opakoval závery rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje, keďže tak rozsudok súdu prvej inštancie, ako i odvolacieho súdu tvoria jeden celok. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku na ktorý odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a rozsudok ako vecne správny z uvedených dôvodov potvrdil.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza: Pokiaľ navrhovateľka vytýka súdu, že neboli vykonané všetky ňou navrhnuté dôkazy, je potrebné zdôrazniť, že súd nie je viazaný návrhmi na vykonanie dokazovania, pretože posúdenie relevantnosti dokazovania, hodnotenie dôkazov je vždy v právomoci súdu (§ 185 ods. 1 CSP). V prejednávanej veci súd vychádzajúc z tvrdení žalovanej o tom, že nehnuteľnosť užíva v priebehu celého roka, osobitne počas víkendov spoločne so svojimi synmi, správne ustálil, že ide o nehnuteľnosť využívanú výlučne žalovanou a to nad rámec jej spoluvlastníckeho podielu, čo vyplýva z charakteru tejto nehnuteľnosti, ktorej spôsob usporiadania (spoločná kúpeľňa, spoločnej kuchyňa, spoločenská miestnosť) ani reálne neumožňuje jej užívanie žalovanou len v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu. Nepochybne bol tiež preukázaný záujem žalobcu o užívanie nehnuteľnosti, na ktorú požiadavku žalovaná reagovala odmietnutím odovzdania kľúčov, nepristúpila ani na uzatvorenie nájomnej zmluvy, výslovne sa vyjadrila, že si ani nevie predstaviť spoločné užívanie nehnuteľnosti, lebo osoba a rodina žalobcu by nebola rešpektovaná ňou ani ich synmi. Súd tak mal z hľadiska hmotného práva významné skutočnosti o užívaní nehnuteľnosti zistené výpoveďou sporových strán, obsahom ich emailovej a korešpondenčnej komunikácie, preto vykonanie ďalšieho dokazovania k tejto otázke dôvodne vyhodnotil ako nadbytočné. Je nesporné, že založenie spoluvlastníckeho pomeru žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnosti bolo výsledkom súdneho zmieru uzavretého nimi v súdnom konaní o vyporiadanie BSM, že nehnuteľnosť je zaťažená záložným právom tretích osôb na zabezpečenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy veriteľa ŠFRB po vysporiadaní ktorého dlhu, malo byť vlastnícke práva strán sporu k nehnuteľnosti na základe neformálnej dohody prevedené na ich synov. Existencia takej dohody nebráni tomu, aby sa žalovaný domáhal realizovania svojho práva spoluvlastníka, a jeho konanie nemožno hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi. Do obsahu (spolu)vlastníckeho práva žalobcu náleží užívanie veci, do ktorého práva bolo preukázateľne zasiahnuté. Existencia práv tretích osôb viaznucich na nehnuteľnosti nič na uvedenej skutočnosti nemení, a každý zo spoluvlastníkov nesie zodpovednosť za vysporiadanie spoločného dlhu. Žalovaná teda nie je zbavená povinnosti poskytovať náhradu za užívanie nehnuteľnosti nad rámec toho, čo jej v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej veci patrí. Nerelevantné sú tiež jej námietky k spôsobu určenia výšky náhrady. Pokiaľ aj nehnuteľnosť nemá povahu objektu určeného na prenajímanie, pri posudzovaní primeranej peňažnej náhrady súd vychádzal z objektívne preskúmateľných kritérií, svojím charakterom najbližšie podobných podstate práva vlastníka na získavanie úžitkovej hodnoty veci, ktorým je právo nájmu a cena obvykle uplatňovaná za užívanie (nájom) obdobnej nehnuteľnosti v danej lokalite. V prípade, ak sa žalovaná domnievala, že ide o nesprávne ustálené východisko, bolo jej povinnosťou v konaní pred súdom prvej inštancie k tomu označiť a navrhnúť dôkazy. Túto dôkaznú povinnosť si však nesplnila a jej obrana je založená len na polemike s názorom žalobcu a súdu, bez vymedzenia vlastných skutkových tvrdení, preto popieranie nároku žalobcu je považované za neúčinné (§151 ods. 2 CSP). Zatiaľ čo žalobca uniesol dôkazné bremeno o opodstatnenosti svojho nároku, žalovaná žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení neoznačila. Súd prvej inštancie správne ustálil, že uplatňovanie nároku žalobcu je právom vyplývajúcim
zo zákonnej ochrany práv spoluvlastníka v zmysle § 137 ods. 1 OZ a nemá povahu šikanózneho výkonu práva účelovo smerujúceho k poškodeniu záujmov žalobkyne. Žalobkyňa si musí byť vedomá, že ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti je povinná umožniť aj ostatným spoluvlastníkom realizáciu ich práv. Záväzok voči peňažnému ústavu zaťažuje obe sporové strany, obe sporové strany v rovnakej miere môžu vyvíjať iniciatívu na uspokojenie tohto dlhu, pričom žalovaná ani len netvrdila, aby sa o vysporiadanie dlhu pokúšala a bez právneho dôvodu sa spoliehala, že nehnuteľnosť bude môcť užívať neobmedzene bez akéhokoľvek zásahu zo strany ostatných spoluvlastníkov. Jej odvolanie je v zásade zopakovaním nesúhlasného stanoviska k návrhu žalobcu, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku. Súd sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami významnými pre vyhodnotenie nároku žalobcu, ktorý správne práve posúdil. Odvolací súd rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, včítane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania zohľadňujúce mieru procesnej úspešnosti sporových strán v konaní podľa § 255 ods. 2 CSP.
13. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania je dané § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolateľka v konaní úspešná nebola, nevznikol jej nárok na náhradu trov a tieto je povinná nahradiť v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi.
14. Rozhodnutie prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).