Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-63-2012.pdf
PDF · 96.78 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/63/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava proti povinnému: Peter Grach, IČO: 43122078, so sídlom Alexandra Dubčeka 1251/4, Bánovce nad Bebravou o vymoženie 2.542,29 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce and Bebravou zo dňa 16. mája 2012, č.k. 6Er/360/2012-11, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27.03.2012. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 2.542,29 eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 14064/08, ktorý vydal dňa 23.06.2009 rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8 a ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 04.08.2011. Súd citoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52, 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, 45 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní. V predmetnej exekučnej veci súd zistil, že sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, uzatvorený medzi spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim spotrebiteľských zmlúv. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku, uzatvorenú podľa zákona č. 244/2002 Z. z.. Súhlas so Všeobecnými obchodnými podmienkami dal povinný vo formulárovej zmluve a nemal možnosť ovplyvniť ani obsah zmluvy a ani obsah obchodných podmienok. Ak by povinný pri podpise zmluvy neodmietol rozhodcovskú doložku, stratil by možnosť kedykoľvek v budúcnosti obrátiť sa na iný ako rozhodcovský súd, teda nemal by možnosť obrátiť sa na všeobecný súd a musel by sa podriadiť rozhodcovskému rozhodnutiu. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka účinného do 01.01.2008 súd považoval ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré (v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky) od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľnú podmienku. Rozhodcovská doložka je podľa názoru súdu neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukázal na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná,
je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Súd zastával názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko rozhodcovská doložka je neprijateľná, keďže nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Dôvody "zastavenia exekúcie" uvedené v § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného konania a exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní]. V tejto súvislosti súd vyzdvihol rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen a rozdusok Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov a to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vyčítal okresnému súdu predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) a zároveň, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Oprávnený uviedol, aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 70/2003, že právne posúdenie veci súdom je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Namietal, že súd v prejednávanej veci aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, avšak konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu upravené v hypotéze príslušnej danej normy (§ 52 Občianskeho zákonníka). V prejednávanej veci je povinný podnikateľom podľa ust. § 2 Obchodného zákonníka v spojení so zákonom o živnostenskom podnikaní. Podľa citovaného právneho ustanovenia je spotrebiteľom len ten subjekt, ktorý koná za účelom svojej osobnej spotreby alebo spotreby iných osôb napr. manželky, detí a pod. v prípade, ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník a 1/ takto sa preukazuje v procese uzatvárania zmluvy a 2/ za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely a nie na vlastnú spotrebu, mal oprávnený za to, že podmienky stanovené v hypotéze právnej normy ust. § 52 Občianskeho zákonníka alebo § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch splnené neboli a posudzovaný právny vzťah tak nie je vzťahom spotrebiteľským. Keďže posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nemôže byť posudzovaný logicky ani ako spotrebiteľský úver. Skutočnosťou, že konajúci súd na prejednávanú vec nesprávne aplikoval ustanovenia právneho poriadku na ochranu spotrebiteľa bez toho, aby na to boli splnené podmienky, zaťažil konanie vadou, ktorá môže byť odstránená len v odvolacom konaní. Podkladom pre rozhodcovské rozhodnutie bola
samostatná a individuálne dohodnutá rozhodcovská zmluva. K posúdeniu právneho vzťahu okresným súdom ako zmenkového právneho vzťahu oprávnený uviedol, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom. Súd poukázal na existenciu zmenky (blankozmenky) a dohody o vyplňovacom práve, avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikoval príslušné ustanovenia zmenkového a šekového zákona. Mal za to, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s Dohodou o vyplňovacom práve. Aj v prípade riadneho alebo naopak excesívneho vyplnenia zmenky vzniká riadna zmenka a rozdiel spočíva v tom, že v prípade excesívneho vyplnenia má zmenkový dlžník právo brániť sa plneniu zo zmenky uplatnením námietok. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10bdo V43/2006. Súd sám ex offo vzniesol námietku smerujúcu proti použitiu zmenky, avšak takáto námietka zo strany povinného vznesená nebola, pričom povinný bol o podanom návrhu a jeho obsahu riadne upovedomený, a teda súd nemal bez existencie vznesenej námietky dôvod zaoberať sa platnosťou zmenky a teda nemal dôvod zamietnuť poverenia pre súdneho exekútora.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal, podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, vzniká kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí, preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle článku 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je preto povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. O tejto povinnosti existujú len obmedzené zmienky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej
úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a teda konanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení ochrany spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (článok 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).
Predmetná zmluva o úvere v spojení so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou formulárovej zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Na základe zmluvy zo dňa 29.02.2008 oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol povinnému úver v sume 40 000 Sk. Účel poskytnutých peňažných prostriedkov na podnikanie však nebol v konaní spoľahlivo preukázaný - povinný je označený v zmluve ako dlžník s tým, že má uvedené meno, priezvisko, rodné číslo, trvalé bydlisko, obchodné meno a IČO, ale zmluvu podpísal len ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ. Zo spisu tak nevyplýva, že dlžník (povinný) je podnikateľským subjektom a že by v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Taký vzťah je preto možné považovať za zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, t.j. spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho aj podriadiť právnemu režimu, ktorý upravuje problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver), teda veriteľa. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s takýmto predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Obč. zák. je potom namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j. dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na oprávnenom /ako veriteľovi/. Oprávnený však okrem svojho subjektívneho tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy. Zároveň ide o spotrebiteľský úver, ktorého posúdenie nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ cit. zák.
Odvolací súd uzavrel, že na daný vzťah je treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, čo rozhodcovský súd neučinil. Ak by bol rozhodcovský súd pri vydávaní exekučného titulu postupoval podľa § 52 až § 54 Obč. zák., musel by dospieť k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Rozhodcovský rozsudok, ktorý priznal oprávnenému plnenie na základe predmetnej zmluvy o úvere, ktorej súčasťou je rozhodcovská doložka inkorporovaná v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú upravené vo všeobecných obchodných podmienkach vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy by bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konanie podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/557/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa ako dôležitý pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.
Súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek úkonu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami musí súd zabezpečiť bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných podmienkach, inkorporované do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe ním vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcom a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd preskúmal vec a zdôvodnil napadnuté rozhodnutie dostatočne. V rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktoré bolo v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto odvolací súd nezistil dôvod na odvolanie, uplatnený oprávneným (nesprávne právne posúdenie), pričom zvyšné námietky oprávneného považuje za neopodstatnené, a uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é