Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_5To-67-2023.pdf
PDF · 81 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/67/2023
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a sudcov Mgr. Jána Bednára a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. októbra 2023 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/160/2019 zo dňa 22. februára 2023, a takto
rozhodol:
Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/160/2019 zo dňa 22. 02. 2023.
Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku vec obžalovaného A. B., nar. 23. 07. 1990 vo Zvolene, trvale bytom C. D. XXXX/X, pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 09. 08. 2019 v čase okolo 12.35 h vo Zvolene, na Ul. E. F. A., na chodníku vedúcom k autobusovej stanici, sa vyhrážal G. H., nar. XX. XX. XXXX tým spôsobom, že po predchádzajúcom verbálnom konflikte ohľadom nepozdravenia sa, sa mu začal vyhrážať, že keď ho stretne inde, tak ho zabije, dostrieľa a potom zakope a nepomôžu mu ani policajti, pričom tieto hrozby vykrikoval v prítomnosti mal. I. H., nar. XX. XX. XXXX, J. K., nar. XX. XX. XXXX a A. B., L. XX. XX. XXXX, kde týmto svojim konaním vzbudil u G. H., nar. 26. 07. 1996, trvale bytom J., M. N. O. XXX/X dôvodnú obavu o svoj život a zdravie,
postupuje Okresnému úradu Zvolen – odbor všeobecnej vnútornej správy na prejednanie ako priestupok.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/160/2019 zo dňa 22. 02. 2019 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 09. 08. 2019 v čase okolo 12.35 h vo Zvolene, na Ul. E. F. A., na chodníku vedúcom k autobusovej stanici, sa vyhrážal G. H., nar. XX. XX. XXXX tým spôsobom, že po predchádzajúcom verbálnom konflikte ohľadom nepozdravenia sa, sa mu začal vyhrážať, že keď ho stretne inde, tak ho zabije, dostrieľa a potom zakope a nepomôžu mu ani policajti, pričom tieto hrozby vykrikoval v prítomnosti mal. I. H., nar. XX. XX. XXXX, J. K., nar. XX. XX. XXXX a A. B., nar. XX. XX. XXXX, kde týmto svojim konaním vzbudil u G. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J., M. N. O. XXX/X dôvodnú obavu o svoj život a zdravie.
Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a uložil mu skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov.
Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obžalovaný, ktoré neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu v podstate tým, že sa necíti byť vinný zo
skutku, ktorý mu je kladený za vinu. V prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní, došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov a tým aj k nesprávnemu posúdeniu veci. V rámci písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku neboli splnené podmienky v zmysle náležitého zistenia skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom pre vydanie rozhodnutia. Okresný súd nesprávne vyhodnotil svoj hodnotiaci záver ohľadom preukázaného skutkového stavu, resp. nesprávne právne posúdil konkrétny prípad. Tiež poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom zákon nepriznáva žiadnemu dôkazu osobitný význam a ani neupravuje, aké množstvo dôkazov treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti. Ďalej uviedol, že je potrebné rozlišovať nebezpečné vyhrážanie od prejavov, pri ktorých boli použité „silné slová“, ale v skutočnosti o nič závažné nešlo, na čo sa bolo podľa jeho názoru v tomto prípade potrebné bezprostredne zamerať. Vyhrážka musí byť pritom mienená vážne, alebo aspoň musí byť tak prednesená, že môže byť spôsobilá vyvolať obavu, že páchateľ splní to, čím sa vyhrážal. V tejto súvislosti poukázal na to, že poškodený vo svojich výpovediach uviedol, že pri skutku mali byť prítomné ďalšie tri osoby, ktoré jednoznačne museli vnímať celý priebeh incidentu. Z celého trestného konania, ako aj z napadnutého rozsudku je zrejmé, že jediné konanie, ktoré malo spočívať v akejsi forme nebezpečného vyhrážania, predstavovali len slovné vyhrážky, vulgarizmy a nadávky. Nevie teda, čím mohol reálne vyvolať obavu o život poškodeného G. H.. Z obsahu výpovedí I. H., J. K. a A. B. jednoznačne nemožno vyvodiť záver, že došlo k naplneniu zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu. Dokonca svedok A. B. v rámci svojej výpovede jednoznačne poprel skutočnosti a tvrdenia poškodeného a I. H. a J. K. nepotvrdili skutok tak, ako ho opísal poškodený. Napadnutý rozsudok vykazuje absenciu dôkazných prostriedkov pre vyslovenie tak závažného rozhodnutia, ako je uznanie viny a uloženie trestu, čo zapríčinilo významnú vadu rozsudku. S prihliadnutím na zásadu in dubio pro reo, a preto by ho mal krajský súd spod obžaloby oslobodiť. V tomto konaní absentujú akékoľvek relevantné dôkazy a napadnutý rozsudok nemá takú dôkaznú silu, na podklade ktorej môže byť čo i len začaté a vedené trestné stíhanie voči jeho osobe, nehovoriac o vydaní odsudzujúceho rozsudku. Záverom odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok sa v podstate opiera len o svedeckú výpoveď poškodeného G. H.. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že skutočnosť, že sa svedok K. nepamätá na nejaké nadávky a vyhrážky ešte neznamená, že nemuseli odznieť, nakoľko nebol prítomný pri ich rozhovore. Z uvedeného jasne cítiť svojvôľu súdu pri rozhodovaní, pričom popiera všetky princípy trestného konania. Ak by súd jeho odvolaniu nevyhovel, zaviedol by nebezpečný precedens, kedy by mal byť obžalovaný uznaný vinným aj pri takejto dôkaznej núdzi, ktorú jednoznačne napadnutý rozsudok vykazuje. V tomto prípade išlo o konanie, ktoré by reálne dokázalo vzbudiť hrozbu, že dôjde k uskutočneniu násilia z jeho strany, pričom reálne hrozba fakticky nebola nijakým spôsobom preukázaná. Svedok I. H. sa pri tomto incidente zabával a smial a svedok J. K. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že si každý povedal svoje a že on by to ani neriešil. Tiež uviedol, že by nepovedal, že tam došlo na nejaké nadávky, že k fyzickému útoku určite nedošlo a vlastne šlo o výmenu názorov, nič sa tam nestalo a povedali si svoj názor. Svedkovia I. H. a J. K. sú dokonca rodinní príslušníci poškodeného, a ani oni nepotvrdili, že by jeho prejav voči poškodenému mal vzbudiť dôvodnú obavu. Jeho slovný prejav voči poškodenému jednoznačne nenabral takú intenzitu, že by naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania, pričom sa jednalo len o akési doberanie, slovnú výmenu názorov, ku ktorej dochádza medzi ľuďmi na dennej báze úplne bežne. Trestné stíhanie takýchto expresívnych výrazov by poprelo zásadu ultima ratio. Poukázal na § 10 ods. 2 Trestného poriadku, a teda že jeho konanie by mohlo byť posudzované ako priestupok podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, preto by mal byť v tomto prípade uplatnený materiálny korektív. Na základe uvedených skutočností preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho v zmysle § 285 písm. a), písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby, alternatívne, aby vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 17. 10. 2023 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne a včas a písomne požiadal, aby sa verejné zasadnutie konalo v jeho neprítomnosti.
Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za zákonný a správny, preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného sa na verejnom zasadnutí v plnej miere pridržal písomného odôvodnenia podaného odvolania a navrhol, aby krajský súd rozhodol v zmysle písomného návrhu. Ak by aj krajský súd dospel k záveru, že bolo preukázané nejaké protiprávne konanie obžalovaného, podľa jeho názoru
by toto mohlo byť riešené ako priestupok, a teda alternatívne navrhol, aby krajský súd rozhodol podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku a vec postúpil na prejednanie ako priestupok.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.
Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Po vykonanom dokazovaní a uvedenom postupe však okresný súd dospel k nesprávnym právnym záverom.
Jediným dôkazom, ktorý mal preukazovať vinu obžalovaného, je výpoveď poškodeného G. H.. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na vyjadrenie poškodeného na hlavnom pojednávaní, keď jednoznačne prejavil svoje prianie vziať trestné oznámenie späť, pretože nechce, aby sa táto vec prejednávala takýmto spôsobom (v trestnom konaní). Rovnako tak svedkovia, ktorí mali byť prítomní pri verbálnom konflikte medzi obžalovaným a poškodeným nepotvrdili, že by konanie obžalovaného malo byť takej intenzity, že by mohlo u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie. Svedok J. K. uviedol, že aj obžalovaný aj poškodený si povedali svoje, on by to ani neriešil. Svedok I. H. sa mal pri tomto incidente smiať, pamätal si, že sa tam riešilo to, že sa poškodený obžalovanému nepozdravil. A napokon, svedok A. B. sa bližšie k incidentu nevedel vyjadriť.
V zmysle vyššie uvedeného potom krajský súd konštatuje, že na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.
Za danej dôkaznej situácie preto nebolo možné uznať vinu obžalovaného za žalovaný skutok, ktorý bol právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona.
Na druhej strane z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo dňa 09. 08. 2019 ku verbálnemu konfliktu, ktorý by mohol byť posúdený ako priestupok v zmysle zákona č. 372/1990 Zb.
V zmysle § 10 ods. 2 Trestného poriadku, pri prečinoch je súd vždy povinný obligatórne skúmať, či ide o trestný čin, alebo je možné uplatniť materiálny korektív. Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.
Podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle citovaného zákonného ustanovenia zrušil napadnutý rozsudok a vec postúpil Okresnému úradu Zvolen – odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie veci ako priestupku.
Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.