Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9CoPr/2/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v pracovnoprávnom spore žalobcu: A. B., C., A. X, nar. XX.XX.XXXX, zást. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, za ktorého ako konateľ koná advokát prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o 2 507,96 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice II č. k. - 196 z 12. septembra 2022

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom rozsahu, t. j. okrem zamietavého výroku.

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Bývalý Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 2 500 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku (o 7,96 € do 2 507,96 €) zamietol a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na plnú náhradu jeho trov. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca sa domáhal zaplatenia 2 507,96 € titulom náhrady škody spôsobenej mu porušením práva Európskej únie (ďalej aj len ako „EÚ“ alebo aj len ako „únia“) spočívajúcej v tom, že ako príslušník Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj len ako „HaZZ“) s miestom výkonu stálej štátnej služby C., A. X, ktorého nerovnomerne rozvrhnutý týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (24 hodinové zmeny), v žalovanom období 10/2013 - 2/2016 prácu u žalovaného v priemere vykonával nad maximálny limit priemerného týždenného pracovného času stanoveného v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj len ako „smernica“), keďže súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času v rozpore so smernicou pravidelne prekračoval touto smernicou stanovený maximálny týždenný limit 48 hodín, a to preto, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „“), a to v dĺžke priemerného týždenného pracovného času, čím zo strany štátu došlo k porušeniu úniového práva žalobcu garantovaného normami komunitárnych predpisov pri rozvrhnutí jeho pracovného času, v zmysle ktorých odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodí zdravie, pričom dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa smernice sa prejavilo v osobnostnej sfére žalobcu, v dôsledku čoho mu vznikla ujma nemajetkovej povahy.

2. Keďže na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie komunitárneho práva neexistuje žiaden iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou mu ústavnými normami, či zákonom, uzavrel, že na prejednanie a rozhodnutie veci je daná právomoc súdu prvej inštancie, že zodpovednosť členských štátov a iných orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej táto zodpovednosť by nebola vynútiteľná a že práve na základe toho v prípade chybnej aplikácie alebo opomenutia jeho aplikácie zo strany orgánov členského štátu poškodené fyzické alebo právnické osoby sa môžu domáhať náhrady spôsobenej škody. Priamy účinok prednosti komunitárneho práva, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách ani v aktoch inštitúcie Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora európskych spoločenstiev vychádzajúcej predovšetkým zo zásady pakta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, zakotvených v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej aj len ako „zmluva“ a „spoločenstvo“), na základe ktorej členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva podľa Súdneho dvora EÚ znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch, počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti, ako by boli súčasťou právneho poriadku, uplatniteľné na území jednotlivých členských štátov“ (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu, ako normy vnútroštátne a preto vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná a každý vnútroštátny súd ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí je povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a ochrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“ (bod 16 a 21 rozsudku Simmenthal). Takto uzavrel, že zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, členský štát za žiadnych okolností sa jej nemôže zbaviť a ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

3. S obranou žalovaného, vychádzajúcou z vnútroštátnej právnej úpravy vykonanej , v zmysle ktorej do týždenného priemerného pracovného času sa nezarátava služobná pohotovosť ( a 92), sa vysporiadal s odkazom na závery Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len ako „SD EÚ“), ktorý potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného času hasičov v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas“ a „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých dotknutý pracovník je fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice“ a „právo únie“ preto „bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) smernice“ (bod 25 rozsudku vo veci týkajúcej sa pracovnej doby a pracovného režimu pohotovosti nemeckých hasičov, C - 429/09 z 29.11.2010 G. Fuß). Poukázal pritom aj na to, že SD EÚ vo veci C - 437/05 J. Vorel, týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku judikoval, že „pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa, ako celok sa musí považovať za „pracovný čas“ v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho, akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej činnosti“ (bod 27) a nakoniec že vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia a režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (rozsudok C - 397/01 Pfeiffer) SD EÚ judikoval, že „časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času“ (bod 95), a preto rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku (nie) sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas, je skutočnosť, že pracovník, ako aj v posudzovanej veci, je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primeranú službu, a preto tieto povinnosti je potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (rozsudok C - 14/04, Dellas, body 48, 58).

4. Majúc na zreteli túto judikatúru SD EÚ v posudzovanej veci súd dospel k záveru, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, a to v celom rozsahu, nakoľko pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa ako celok sa považuje za pracovný čas, pričom nie je podstatné, akým konkrétnym spôsobom žalobca služobnú pohotovosť skutočne vykonával, t. j.

či počas trvania služobnej pohotovosti je alebo ne je povinný byť bdelý a aktívny, pokiaľ v stanovený čas zamestnávateľovi musí byť k dispozícii a nesmie preto prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou. Z tabuľkového spracovania podkladov predložených žalobcom (v spise na č. l. 12) pre súd vyplynulo, že žalobca služobnú pohotovosť nezapočítanú do fondu pracovného času odpracoval v roku 2013 v rozsahu 213,5 hodín (), v roku 2014 v rozsahu 515,78 hodín, v roku 2015 v rozsahu 476,68 hodín a v roku 2016 v rozsahu 84,21 hodín (), t. j. za uvedené obdobie takto odpracoval 1 290,17 hodín služobnej pohotovosti nezapočítanej do fondu pracovného času, pričom medzi stranami nebola sporná výška vyplatenej finančnej náhrady za výkon tejto služobnej pohotovosti, spolu vo výške 1 243,03 €, čo zodpovedá 15 % služobného platu žalobcu. U žalobcu tak za obdobie rokov 2014, 2015 a niektoré mesiace roka 2016 v kalendárnych mesiacoch pravidelne sa opakovali týždne (cca 1 týždeň v mesiaci), v ktorých žalobca odpracoval 24 hodinovú zmenu 3x, čo predstavuje 72 hodín štátnej služby a služobnej pohotovosti týždenne (napr. 12., 15. a 18.1.2015, 16., 19. a 22.2.2015, 16., 18. a 19.6.2015 a 14., 17. a 20.4.2014), čím súd mal za preukázané, že v žalovanom období 10/2013 - 2/2016 u žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času, čo po porovnaní zodpovedá odpracovanému času podľa listín predložených žalovaným.

5. S obranou žalovaného vychádzajúcou z tabuľkového spracovania v spise na č. l. 94 - 96, z ktorého podľa žalovaného vyplynulo, že aj pri započítaní služobnej pohotovosti žalobcu, jeho týždenný pracovný čas v žalovanom období maximálnu hranicu 48 hodín prekročil iba v období , a aj to len o 0,4 hodiny (2 minúty, 24 sekúnd), sa vysporiadal poukazom na to, že žalovaný k uvedenému záveru dospel výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu za referenčné obdobie 6 mesiacov ( ), kým smernica v Čl. 16 písm. b) pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase pri uplatňovaní maximálneho týždenného pracovného času síce umožňuje ustanoviť referenčné obdobie, toto však súčasne obmedzuje v rozsahu maximálne 4 mesiacov, a teda žalovaným použité referenčné obdobie 6 mesiacov tomuto zákonnému maximálnemu limitu odporuje nemá preto zákonný podklad a nemožno ho preto akceptovať. Právna úprava smernice umožňujúca členským štátom ustanoviť referenčné obdobie 4 mesiacov do ako vnútroštátnej právnej úpravy sa nedosala, nebola transponovaná. Z toho dôvodu uzavrel, že pri maximálnom týždennom pracovnom čase je potrebné vychádzať z Čl. 6 smernice tak, že týždenný pracovný čas neprekročí 48 hodín pre každé jednotlivé obdobie 7 dní a že nesprávne prebratie smernice do nezbavuje Slovenskú republiku ako členský štát zodpovednosti za jej nedodržanie v prípade hasičov zamestnávaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné rozlišovať medzi žalovaným zdôrazňovanou zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu smernice a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

6. Pri posudzovaní splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu súd dospel k jednoznačnému záveru o ich naplnení (1. škoda vyplýva z porušenia právnej normy únie, ktorej cieľom bolo priznať jednotlivcovi právo, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje priama príčinná súvislosť); ad 1. Čl. 6 písm. b) smernice predstavuje právnu normu únie, ktorá jednotlivcovi priznáva práva, keď členskému štátu ukladá maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá ako minimálna požiadavka na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia musí byť priznaná každému pracovníkovi (pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník), pričom zároveň výslovne je stanovené, že táto zahŕňa aj nadčasy, od čoho v prípade neprebratia Čl. 22 ods. 1 smernice do vnútroštátneho práva v žiadnom prípade sa nemožno odchýliť, toto pravidlo sociálneho práva únie priznaného smernicou nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a jednotlivci sa ho môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi; ad 2. v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ v danej oblasti žalobca v žalovanom období preukázane pracoval nad Čl. 6 písm. b) smernice stanovený maximálny limit, uvedenú skutočnosť zjavného a závažného prekročenia hraníc voľnej úvahy členským štátom súd vyhodnotil ako dostatočne závažné porušenie práva únie; ad 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením Čl. 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá žalobcovi vznikla v jeho nemajetkovej sfére ukrátením žalobcu o čas odpočinku potrebného na regeneráciu jeho pracovných síl, ktorý žalobca trávil výkonom práce, hoci na čas odpočinku by mal nárok, ak by maximálny týždenný pracovný čas upravený Čl. 6 písm. b) smernice bol dodržaný, t. j. k skráteniu času odpočinku žalobcu došlo výlučne z dôvodu nerešpektovania maximálneho týždenného pracovného času.

7. Nárok na náhradu uvedenej škody žalobcovi spôsobenej porušením práva únie subsidiárne posúdil podľa právnej úpravy svojou povahou a účelom najbližšej uplatnenému nároku, a to v zmysle §§11 až 13 o. z. upravujúcich náhradu nemajetkovej ujmy, v danom prípade spočívajúcej v porušení práva žalobcu na primeranú dobu odpočinku, v zásahu do práva na vedenie osobného a rodinného života, a to protiprávnym ukracovaním žalobcu o jeho voľný čas, konkrétne v rozsahu 1 290,70 hodín, ktorý, nebyť porušenia práva únie, mohol venovať osobnému rozvoju i budovaniu a udržiavaniu príbuzenských, rodinných a spoločenských vzťahov, t. j. dotýkalo sa ho to osobne a ovplyvňovalo to aj jeho rodinný život. Ujmu spočívajúcu v porušení základného osobnostného práva žalobcu, práva na ochranu jeho zdravia, telesnej a psychickej integrity, vzhľadom na formu zásahu súd považoval za závažný zásah do práv žalobcu aj preto, že ide o nenávratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl a len samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval preto za zadosťučinenie dostatočné, ale za také považoval len peňažnú náhradu. Pri posudzovaní výšky relutárnej náhrady vo vzťahu k okolnostiam zásahu a jeho intenzite za relevantné považoval, že nezákonné prekračovanie maximálnej doby týždenného pracovného času nebolo ojedinelé, ale toto s ohľadom na opakujúce sa pracovné zmeny sa opakovalo a vyskytlo sa približne v jednom týždni každého mesiaca a s prihliadnutím na charakter danej ujmy, ako aj na to, že takéto rozvrhnutie pracovného času u žalobcu závažné následky nezanechalo, za primeranú považoval relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 500 € a vzhľadom na to, že žalobca v konaní, čo do základu bol úspešný (relutárna náhrada nemajetkovej ujmy mu bola priznaná), konštatoval jeho plný úspech v konaní, a preto mu priznal nárok na plnú náhradu jeho trov proti neúspešnému žalovanému ( ).

8. Proti tomuto rozsudku žalovaný podáva odvolanie podľa odvolacích dôvod ustanovených v , a navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

9. Predovšetkým namieta nedostatok právomoci súdu členského štátu posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území SR so smernicou EÚ, napadnutý rozsudok vykazuje preto znaky arbitrárnosti. Opakovane namieta aj nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v konaní, kde poukázal na rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice“ a „aplikácia smernice“ tvrdiac, že v danom prípade Slovenská republika pri preberaní smernice de facto neporušila žiadne predpisy, a preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré žalobca si uplatňuje v tomto súdnom konaní, ktoré navyše vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a žalobca mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, Slovenská republika nemôže ale niesť zodpovednosť ani za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa, ktorým Slovenská republika nie je a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii smernice podieľal. Odvolateľ zotrváva aj na svojej v konaní už pred súdom prvej inštancie uplatnenej obrane, že smernica vzhľadom na charakter vykonávaných činností zahrňujúcich určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a s tým spojený rozvrh služobného času, na služobný pomer príslušníkov HaZZ sa nevzťahuje v plnom rozsahu a ustanovenia smernice v danom prípade nemohli byť preto porušené tak, ako to tvrdí žalobca, ale štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS (Čl. 2 ods. 2) a rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností možno subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ EHS. Citoval pritom právnu úpravu , a a a ods. 1 , z čoho vyvodil, že príslušníci HaZZ vykonávajú zásahovú činnosť a okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy na úseky civilnej ochrany obyvateľstva, a to predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností a z toho dôvodu tieto činnosti nimi vykonávané pri zásahovej činnosti sú práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré Smernica č. 89/391/EHS sa nevzťahuje. Podotkol tiež, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09 G. Fuß, na ktoré súd v napadnutom rozsudku sa odvoláva, sa týka mestského hasiča a z toho dôvodu nie je smerodajné v prejednávanej veci, kde ide o štátnu službu príslušníka HaZZ vykazujúcu aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov, pričom režimy výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v SR.

10. Okrem toho žalovaný namieta, že žalobca ani neosvedčil, že mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú v zmysle platnej legislatívy bol odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti pracovník je povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo nej, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, pričom je vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, čo znamená, že v čase služobnej pohotovosti od žalobcu sa nevyžaduje aktívna činnosť, preto tento nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, a teda nielen za vykonávanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce žalobca dostával pracovnú odmenu, ktorou zamestnávateľ mu kompenzoval to, že v prípade potreby (zásah) bude mu k dispozícii. Ďalej namieta, že pokiaľ súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. S poukazom na rozhodnutie SD EÚ C - 46/93 (bod 8.4) namieta, že súd by mal preveriť, či žalobca ako poškodená osoba prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu a zároveň tvrdí, že žalobca v tomto smere nevyvinul žiadnu snahu a svojmu zamestnávateľovi žiadnym spôsobom ani neoznámil, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu ani nemal vedomosť, že výkon služobnej pohotovosti žalobca pociťuje ako výraznú ujmu, nebolo preto možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských štátov poškodená osoba pod hrozbou toho, že škodu bude znášať sama, musí pritom vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudok Mulder a i./Rada a komisia C 104/89 a C 37/90).

11. Odvolávajúc sa na veľmi jasné závery SD EÚ vyslovené vo veci C - 429/09, že „...je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásady rovnocennosti a zásady efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady“, odvolateľ ďalej namieta, že napriek tomu, že žalobca sa domáha len finančnej náhrady škody za ujmu, ktorá mu mala vzniknúť, súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj možnosťou udelenia dodatočného náhradného voľna žalobcovi.

12. Za nedostatočné odvolateľ považuje posúdenie, či a v akej miere došlo k porušeniu práva žalobcu na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, nakoľko nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času a nemožno preto hovoriť o vzniku škody, keďže do pracovného času žalobcu sa započítaval (a mal ho aj zaplatený) aj čas dovolenky a práceneschopnosti, počas ktorých žalobca reálne nebol zamestnávateľovi k dispozícii. Trvá aj na potrebe zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím súd prvej inštancie podľa odvolateľa v napadnutom rozsudku sa nezaoberal, žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj času pracovnej pohotovosti, z čoho však nevyplýva, či za konkrétne obdobie pri referenčnom období 6 mesiacov skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času.

13. Trvá aj na námietke, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti, pričom dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu. Pokiaľ ide o výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, táto podľa odvolateľa je neprimeraná, a to v porovnaní s výškou náhrad priznávaných za telesné zranenia alebo obetiam násilných trestných činov. Má však za to, že žalobca v konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného ani rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Za významné považuje aj to, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti a ani aby sa odstránili jeho následky. Otáznym pre odvolateľa zostalo, akú inú činnosť žalobca by chcel vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.

14. S poukazom na to, že žalobca žalobou uplatnil nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 000 €, z čoho súdom mu bolo priznaných 3 500 €, odvolateľ nesúhlasí ani s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v prospech žalobcu. Podľa neho pre rovnakú mieru úspechu, resp. neúspechu oboch strán vo veci žalobcovi v zmysle §255 ods. 2 nemal byť priznaný nárok na náhradu trov konania.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu protistrany navrhol rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdiť ako vecne správny. Zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Žalobca v tomto konaní sa nedomáhal pracovnoprávnych nárokov a Ministerstvo vnútra SR nežaluje ako svojho zamestnávateľa v pracovnoprávnej záležitosti, ale žaluje Slovenskú republiku o náhradu škody spôsobenú mu porušením práva garantovaného Článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v rámci režimu úniovej zodpovednosti členského štátu Európskej únie. Významom a výkladom Čl. 2 ods. /EHS Súdny dvor EÚ sa zaoberal vo viacerých rozsudkoch, ich výklad je všeobecne záväzný a námietka odvolateľa o neaplikovateľnosti smernice na prípad žalobcu s týmto výkladom rozsudkov SD EÚ nie je v súlade. V prípade Pfeiffer SD EÚ výslovne konštatoval, že „Čl. 2 ods. /EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C - 397/01, bod 53.). „Výnimka uvedená v Čl. 2 ods. /EHS bola preto prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy“ (bod 55). Rovnako aj uznesenie SD EÚ prijaté vo veci C - 52/04 potvrdzuje, že „na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby výnimka uvedená v Čl. 2 ods. 2 Smernice č. 89/131/ EHS sa nevzťahuje, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok“ (bod 57.). Z novšej judikatúry SD EÚ spomenul vec D. E., v zmysle ktorej „smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, svojím charakterom sú nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich spoločnosť a/alebo zdravie“ (C - 518/15, bod 27). Tieto závery podľa neho sú potvrdené smernicou č. 2003/88/ES, ktorá v článku 17 ods. 3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Okrem toho takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by takáto činnosť ako celok bola vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov nesúhlasil s tvrdením odvolateľa, že smernica 2003/88 sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané HaZZ.

16. Zotrváva na svojej argumentácii, že smernica nebola riadne transponovaná do a jeho ustanovenia sú priamo v rozpore so smernicou 2003/88/EHS, pretože uplatnením niektorých jeho ustanovení sa nedosahuje a negarantuje 48 hodinová pracovná doba pre hasičov a vychádzajúc z tabuľkového prehľadu o týždennej dochádzke žalobcu, ktorý žalovaný nebol schopný relevantne spochybniť, týždenný súčet služobného času žalobcu ako hasiča a jeho nariadenej služobnej pohotovosti pravidelne prekračuje 48 hod. týždenne, čím dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice na ujmu žalobcu. Transpozícia smerníc pritom nesmie byť formálna a samoúčelná, pričom slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica 2003/88/ES bude transponovaná do , čo vyslovene potvrdzuje jeho príloha č. 6 v bode 6. Žiadne ustanovenie pritom nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času, čím ako právna úprava lex specialis sa odlišuje od , ktorý zohľadňuje uvedenú smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru SD EÚ; v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru sa však nevzťahuje.

17. V okolnostiach prípadu žalobcu za primeraný odpočinok v zmysle smernice treba považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku, pričom dlhodobé nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Preambula smernice pritom špecifikuje, že dlhé doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na

pracovisku a tiež, že treba obmedziť trvanie nočnej práce vrátane nadčasov, že odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a ani krátkodobo ani dlhodobo si nepoškodí zdravie. V dobe, po ktorú hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti je nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný pracovný čas a nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, atď. a tento čas nemôže využívať pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu, so zreteľom na judikatúru SD EÚ nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch a pritom aj slovenský zákonodarca uznal, že pri porušení úniového práva Slovenskou republikou (konkrétne ) môže dôjsť k nahradeniu nemateriálnej ujmy v peniazoch. Zákonnú možnosť úhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch pritom ani o. z. nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, tieto prípady, kedy s ohľadom na intenzitu zásahu je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v o. z. sú vymenované len demonštratívne.

18. Žalovaný v replike zotrval na argumentácii, že ním prezentovaná rozsiahla právna argumentácia v konaní zo strany súdu nebola správne aplikovaná. Žalobca, ktorého zástupcovi odvolacia replika odvolateľa bola doručená 31.12.2022, nevyužil svoje zákonné právo a odvolaciu dupliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie vyjadrenie vo veci neurobila.

19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo ( a a nasl. o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie je neopodstatnené.

20. Rozsudok v zamietavom výroku nie je dotknutý odvolaním, tento nadobudol preto právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol preto len vyhovujúci výrok rozsudku a závisiaci výrok o trovách konania ( a ).

21. Žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené, rozsudok v napadnutých výrokoch I. a III. je vecne správny, preto odvolací súd postupom podľa rozsudok potvrdil.

22. Rozsudok odvolacieho súdu verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 18.10.2023 o 9,40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 10.10.2023 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (, za použitia ).

23. Súd prvej inštancie dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom a z týchto dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo zisteného stavu vyvodil správny právny záver, napadnutý rozsudok dostatočne odôvodnil ( ), pričom odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv ani inú vadu konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

24. Odvolacie námietky žalovaného boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý s nimi náležite sa vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, pričom tieto skutočnosti ani odvolaciemu súdu neumožňujú prijať iné závery a ani nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu.

25. Odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a preto v súlade s v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne správne a úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami a odvolací súd na tieto preto odkazuje ako na vlastné, stotožňujúc sa so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku porušenia práva Európskej únie nesprávnym prebratím čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES do , v dôsledku čoho došlo k porušeniu z tejto smernice

vyplývajúceho práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Tým došlo k zásahu do jeho osobnostnej sféry, konkrétne do práva na odpočinok a na súkromie a rodinný život, nakoľko bol ukrátený o čas odpočinku a o psychickú a fyzickú regeneráciu a o čas, ktorý by mohol stráviť s rodinou a budovať priateľské a obdobné vzťahy. Súd prvej inštancie správne prihliadal na tom, že zásah trval niekoľko rokov, vzhľadom na jeho následky v osobnom i súkromnom živote žalobcu relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy v súdom prvej inštancie priznanej výške 2 500 € aj odvolací súd považuje za primeranú nielen charakteru zásahu a jeho následkov z dôvodov, ako podrobne sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ale považuje ju za primeranú aj relutárnym náhradám všeobecnými súdmi priznávaným za porovnateľných skutkových okolností.

26. Otázku právomoci súdu na konanie je potrebné posudzovať vo vzťahu k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých žalobca zakladá nárok. V predmetom prípade ide o peňažný nárok žalobcu majúci povahu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mala vzniknúť v dôsledku porušenia jeho úniou garantovaného práva na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu ustanovenú čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Predmet sporu nepochybne preto sa týka práva únie, pričom súd prvej inštancie v danom prípade správne uzavrel, že právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci je daná, lebo neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva únie. V zmysle SR a tiež súd je viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy úniového práva z úradnej povinnosti (ex officio).

27. Ako súd prvej inštancie správne poukázal, judikatúra SD EÚ vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva únie je založená na zásade pacta sunt servanda, vyjadrenej v čl. 10 zmluvy o založení európskeho spoločenstva, podľa ktorej členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo zmluvy alebo z činnosti spoločenstva a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľa zmluvy alebo ohroziť reálne účinok úniového práva. Nemožno preto prisvedčiť názoru žalovaného, že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s úniovým právom. Zo zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnou normou vyplýva totiž povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci svojich právomoci a voľnej úvahy nielen vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, ale pokiaľ táto interpretácia možná nie je, ukladá mu aj neaplikovať s právom únie nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa vnútroštátna právna norma mala uviesť do súladu s úniovým právom (SD EÚ C -231 - 233/06, C - 128 - 131/07). Keďže existuje povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom EÚ, tým nepochybne je daná jeho právomoc aj posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom EÚ a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu odporujúcu právu EÚ. Súd prvej inštancie v danom prípade neprekročil preto svoje právomoci, pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či (ne)došlo k prevzatiu (transpozícia) smernice do a či k tomu (ne)došlo spôsobom zaručujúcim jednotlivcovi touto smernicou priznané právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas. SD EÚ pritom napr. v rozsudku vo veci C

- 456/98 Centrosteel vo vzťahu k vnútroštátnym súdom vyjadril požiadavku kontrolovať správnosť preberania smerníc, na čom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej aplikácie úniových smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Rovnako podľa právnej teórie v prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym orgánom vzíde otázka aplikácie smernice únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého smernica bola transponovaná, aby zistil, či smernicu má aplikovať priamym alebo nepriamym spôsobom. Za tým účelom súdny alebo správny orgán by mal porovnať konkrétne znenia slovenského transpozičného predpisu so znením ustanovení transponovanej smernice (pozri E. F., E. F., Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

28. Súd prvej inštancie správne sa vysporiadal aj s námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, keď poukázal na to, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR predstavuje garanta riadnej transpozície smernice do , pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva, ale aj aplikácia vnútroštátneho právneho poriadku odporujúca úniovému právu, vydanie súdneho alebo

správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom únie a taktiež aj prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom únie, je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Ide teda o absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny orgán verejnej moci porušenia práva EÚ sa dopustil, resp. ktorý z orgánov podľa vnútroštátnych noriem by mal povinnosť škodu nahradiť.

29. Za dodržiavanie, rešpektovanie a za zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva EÚ zodpovedné sú jednotlivé členské štáty EÚ, t. j. v prejednávanej veci týmto zodpovedným subjektom je Slovenská republika. Zo samotného rozsudku SD EÚ vo veci Günther Fuß vyplýva, že v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaný teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva EÚ voči Slovenskej republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Preto pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojím obsahom a účelom je najbližšia (analogia iuris, analogia legis), rešpektujúc princípy úniového práva. Vnútroštátne právo SR pozná síce osobitný , ktorý upravuje otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba v prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vzniká tvrdená škoda. Vzhľadom na to, že prejednávaná vec sa týka porušenia práva únie, nejde o naplnenie

30. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú maximálnu hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou výslovne je stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť. Od tejto povinnosti v žiadnom prípade sa nemožno odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ide o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. V uvedenom článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na druhej strane aj nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, pričom členské štáty rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

31. Čl. 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia a činnosti, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. /EHS. Táto smernica podáva pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti a neuplatňuje sa tam, kde súd s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého pododseku vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše čl. 2 ods. 2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jeho pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napr. katastrofa pre zásahové a záchranné tímy. Uvedené jasne sa odlišuje od štandardnej základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka HaZZ. Aj keď nemožno pochybovať, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov (ne)zahrňovala tiež úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené.

32. Služba žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje

vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z článku 2 ods. 2, 1. pododsek Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu predmetná smernica sa použije v plnom rozsahu. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia SD EÚ vo veci C – 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých článok /EHS a článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásad bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky a jeho prekročenie je možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek. SD EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v článku 2 ods. 2 1. pododseku Smernice 89/391/ EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie a ktoré vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek.

33. Kritérium, ktoré používa zákonodarca spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličných odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 2, 1. pododseku tejto smernice, akými vo všeobecnosti sú ozbrojené sily, polícia, civilná ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené činnosti v ozbrojených silách a záchranných službách sa vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do pôsobnosti Smernice 89/391/EHS. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/EHS a rovnako nie je dôvodná ani jeho odvolacia námietka, že smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ a s tým spojený rozvrh služobného času sa nevzťahuje v plnom rozsahu. Odvolací súd v tejto súvislosti plne sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v znení neskorších predpisov svojou úpravou – oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich usporiadaním náležite nereflektuje 48 hodinový týždenný limit pracovného času. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že do Smernicou 2003/88/EHS regulovaného fondu práce spadá pracovná pohotovosť a tiež, že z jej pôsobnosti nie je vyňatá kategória zamestnancov, do ktorej spadá žalobca.

34. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov vo svojich ustanoveniach upravuje o. i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých spadajú kategórie: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť v štátnej službe príslušníkov a dovolenka.

35. Vzhľadom na to, že z ustanovení nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, vnútroštátna právna úprava v rozpore so smernicou 2003/88 umožňuje preto zamestnávateľom, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Súdny dvor Európskej únie opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v smernici 2003/88/ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosť“ a čas odpočinku ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. SD EÚ vo svojej judikatúre už zdôraznil, že určitý čas buď je pracovným časom alebo ním nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času odpočinku. V rozsudku vo veci C - 518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil, že pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných služieb, členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské

štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici, ktorá členským štátom síce stanovuje možnosť uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas, čo potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby definície v nej uvedené sa nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

36. V okolnostiach súdenej veci súd prvej inštancie dospel potom k správnemu záveru, že žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice, z tohto dôvodu sa môže dovolávať práva únie na vyvodenie zodpovednosti orgánu dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval a vyhodnotil, že boli naplnené podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, a to kumulatívnym spôsobom. Adekvátne pritom vychádzal z judikatúrnych záverov SD EÚ vrátane rozsudku vo veci C - 429/09, v zmysle ktorých poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody za kumulatívneho splnenia aj súdom prvej inštancie správne posudzovaných a správne vyhodnotených troch zhora už zmienených podmienok 1 až 3. Zo zistenia, že v danom prípade žalobca v období od 10/2013 - 2/2016 bezpochyby odpracoval 1 290,17 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času, kedy vykonával službu 16, resp. 16,5 hodín a následnej na to nadväzujúcu pracovnú pohotovosť v trvaní 7, resp. 7,5 hodín, počas ktorej bol k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na zásah, a teda celkový čas, počas ktorého žalobca počas jednej zmeny k dispozícii zamestnávateľovi vrátane služobnej pohotovosti bol 24 hodín, súd prvej inštancie bezpochyby vyvodil správny právny záver, že uvedené je v zjavnom rozpore s právom únie určujúcim týždenný limit služobnej povinnosti, preto nemožno mať pochybnosti o správnosti ani jeho záveru o dostatočne závažnom porušení práva únie.

37. Odvolací súd rovnako, ako ani súd prvej inštancie, sa nestotožňuje s názorom odvolateľa, že len preto, že pán. F. G. vykonáva práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery rozhodnutia vo veci C - 429/09 aplikovať na príslušníkov HaZZ v SR. Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí jasne sa totiž vyjadril k povahe práce hasičov ako takých bez rozlíšenia, či tieto práce sú vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a či ich zamestnávateľom je štát alebo iný subjekt. Nemožno pritom prehliadnuť ani to, že SD EÚ v tomto svojom rozhodnutí nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už vyjadril k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“ použitého pri negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88 ES. V tomto rozhodnutí SD EÚ zaujal stanovisko aj v otázke potrebnosti preventívneho pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich úniové právo vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa judikatúry SD EÚ, napr. vo veci C – 46/93 a taktiež skonštatoval, že „článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 ES ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutý pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak do vnútroštátneho práva je prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b) smernice“ a uzavrel, že „nemožno za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako, ako F. G., vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b) smernice 2003/88, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.

38. Pokiaľ ide o existenciu škody, z európskej judikatúry vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či náhrada škody sa musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vzhľadom na priamy nárok každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady škody a na povinnosť každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva únie v súvislosti so vznikom tvrdenej škody, odvolateľ sa neopodstatnene bránil, že žalobca nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Pripustenie takejto námietky v praxi by totiž znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému v dôsledku porušenia povinnosti členského štátu bola spôsobená škoda, a to v rozpore s existujúcou judikatúrou SD EÚ, podľa ktorej by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky

právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

39. V súvislosti so vznikom tvrdenej škody odvolateľ rovnako neopodstatnene namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením, či žalobca preukázal, že v rozhodnom období skutočne pracoval nad tvrdený limit 48 hodinového týždenného pracovného času, keď bolo potrebné zohľadniť aj nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období 6 mesiacov, navyše za situácie, ak pred súdom prvej inštancie žalovaný neprodukoval v kontexte uvedeného relevantnú obranu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca v žalovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval v priemere nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného článkom 6 písm. b) smernice, čoho opak žalovaný v konaní relevantne preukázať nevedel. Odvolateľovi predmetnou odvolacou námietkou sa nepodarilo spochybniť správnosť súdom takto zisteného skutkového stavu, navyše, ako súd prvej inštancie v 32. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku správne sa s tým vysporiadal, jeho námietka o potrebe zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov v šesť mesačnom referenčnom období nemá oporu v ustanoveniach smernice 2003/88.

40. Priznanie relutárnej náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobcovi po zistení splnenia zákonných podmienok zakladajúcich zodpovednosť žalovaného za škodu, súd prvej inštancie vyargumentoval spôsobom spĺňajúcim požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle . Z napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol tráviť s blízkymi, fyzicky, psychicky regenerovať v súlade s princípom rovnocennosti práva EÚ a vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie na prejednávaný prípad správne aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv ( o. z.) v spojení s o. z. a pri určení jej výšky správne zohľadnil kritériá ustanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.

41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zákonnou úpravou nie je pritom vymedzený reštriktívne tak, aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle §13 ods. 2 o. z. relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov v tomto zákonnom ustanovení uvedených demonštratívne, t. j. tieto nepredstavujú preto ohraničený výpočet prípadov, v ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Nevyžaduje sa preto iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako toto namieta odvolateľ, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice Rady 89/391/EHS a tiež smernice Rady 2003/88/ES, ktoré boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany a tento cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

42. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o 1 290,17 hodín voľného času, ktorý inak by venoval fyzickej a psychickej relaxácii, či rozvíjaniu osobných, rodinných či priateľských vzťahov obzvlášť v ťažkom období osobného a rodinného života, v žalovanom období, kedy jeho najbližšia rodina obzvlášť intenzívne potrebovala jeho osobnú prítomnosť a pomoc v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o zdravotne postihnuté novonarodené dieťa. Nerešpektovaním článku 6. písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času u žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práv na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Správne sú pritom závery súdu prvej inštancie, že vzhľadom na formu zásahu, ktorá v zmysle judikatúry SD EÚ sa považuje za závažný zásah do práv, keď ide o nenávratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Všeobecné okolností, za ktorých k porušeniu práva EÚ došlo a ktoré aj Súdny dvor EÚ v spojitosti s objektom zásahu považoval za vážne (vnútorné prežívanie dôsledkov, nerešpektovanie

limitov pracovného času žalobcu), intenzita porušenia (pravidelné prekračovanie maximálneho limitu) a jeho trvanie (dlhodobé, len v žalovanom období viac ako tri roky), aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu zakladajú potrebu odškodniť ujmu tým vzniknú peňažnou náhradou.

43. Zákonodarca nepodáva pritom definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie, čo do výšky, je závislé na úvahe súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej a ešte ťažšie preukázateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. Pri rozhodovaní o jej výške východiskom v rámci voľnej úvahy súdu je pritom jej primeranosť, t. j. mala by byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť neprimerane vysoká, t. j. nemala by byť zdrojom bezdôvodného obohacovania sa oprávnenej osoby. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady vo výške 2 500 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania a následkoch na živote žalobcu, nemožno týmto jeho úvahám vytknúť preto žiadne nedostatky, nakoľko svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných okolnostiach, prihliadajúc pritom aj na porovnateľné kritériá v porovnateľných veciach a ním stanovený rozsah nemajetkovej ujmy spĺňa preto podmienku primeranosti aj z tohto hľadiska, keď rozhodnutie aj v tomto smere je konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. (2 500 €), (2 400 €), (2 500 €), (2 000 €), (2 500 €), (2 089,60 €), (3 631,14 €), (1 000 €), (2 000 €), (2 500 €) alebo aj Krajského súdu v Banskej Bystrici (4 169,46 €), (2 400 €), (2 400 €). Pri stanovení primeranosti a stanovení vôbec výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podkladom pre súd neboli akékoľvek výpočty vychádzajúce z predložených mzdových listov žalobcu ani doplatku peňažnej náhrady, ale boli ním kritériá stanovené judikatúrou SDEÚ, a to princíp ekvivalencie a efektivity.

44. Súd prvej inštancie svoje úvahy, ako dospel k záveru o forme a o rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobcu podrobne vysvetlil v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom podrobne odôvodnil, z akých dôvodov a aká ujma žalobcovi vznikla a tiež aj to, prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil dôvody, na podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia a správne vzal pritom do úvahy i výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanú súdmi v obdobných veciach. Súd prvej inštancie nemajetkovú ujmu na strane žalobcu správne vzhliadol v tom, že v dôsledku, že žalobca nadčas povolený právom únie nepretržite musel byť dostupný a pripravený okamžite v prípade potreby svojmu zamestnávateľovi a plniť svoje pracovné povinnosti.

45. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k jeho porušeniu došlo, žalovaný ako členský štát únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle o hasičskom s záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, preto v posudzovanej veci je možné konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a tiež žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie sú na mieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. So zreteľom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie predovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Všetky spomínané občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré odvolací súd vylúčil, ako možné prostriedky, predstavujú prípad, kedy súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného nároku požadované finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotná existencia zásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcu a jeho trvanie odôvodňujú požadovanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok ochrany osobnostných práv. Súd v danom prípade náležite pritom prihliadol na to, že žalobca na jednej strane bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý čas nad rámec stanovený smernicou trávil v práci, a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe podľa rozsudku vo veci G. Fuß so zreteľom na pomerne dlhé a pravidelné obdobie trvania takéhoto protiprávneho stavu je zásahom závažným. S prihliadnutím na prácu hasiča, ktorú žalobca v žalovanom období vykonával a z pohľadu náročnosti a dôležitosti jeho práce obzvlášť dôležité je, aby aj vzhľadom na rizikovosť jeho práce mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu fyzických i psychických síl, súkromie, rodinný život a aby sa mohol venovať svojim záľubám.

46. Zo všetkých týchto dôvodov úvahe súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ ako primeranú náhradu za takto utrpenú nemajetkovú ujmu žalobcovi priznal 2 500 € (nie 3 500 €, ako tvrdí odvolateľ) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny preto potvrdil postupom podľa vrátane vecne správneho, zákonného a spravodlivého rozhodnutia o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu 100 % jeho trov proti neúspešnému žalovanému vychádzajúc zo záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca v celom rozsahu bol úspešný a stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Vychádzajúc zo žaloby je pritom nepochybné, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobca neuplatňoval v odvolateľom tvrdenej výške 5 000 €, ale len vo výške 2 507,96 € istiny s príslušenstvom, a preto pokiaľ odvolací súd by aj pristúpil na argumentáciu žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania, žalobcovi by patril nárok na náhradu jeho trov v rozsahu 99,36 % titulom jeho pomerného úspechu vo veci, nie v odvolateľom tvrdenom úspechu oboch strán v rovnakom pomere 50 : 50. Odvolací súd bez ohľadu na odvolateľom nesprávne uvedenú výšku žalobou uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch túto argumentáciu odvolateľa však nepovažuje za správnu. Zhodne so súdom prvej inštancie zastáva právny názor, že z dôvodu, že žaloba o relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy nebola zamietnutá ako neopodstatnená, žalobca bez ohľadu na jej súdom prisúdenú výšku, v konaní bol v celom rozsahu úspešným, súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania v danej veci rozhodol preto správne ( ).

47. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie končí, odvolací súd postupom podľa rozhodoval aj o trovách odvolacieho konania ( ), a to v súlade so zásadou úspechu zakotvenou v . V odvolacom konaní vo veci v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal preto nárok na plnú náhradu jeho trov proti neúspešnému žalovanému, pričom ani v okolnostiach prejednávanej veci a ani v osobe žalovaného nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa na výnimočné rozhodnutie o trovách konania, čo i len sčasti v prospech neúspešného žalovaného ( ). O výške náhrady trov v zmysle po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

48. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).