Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Er/97/2009

Potvrdené rozhodnutím 43CoE/326/2012
„Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. D. K., XXX XX A., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 713/09 o vymoženie pohľadávky vo výške 1.021,34 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen zo dňa 25. júna 2012, č. k. 21Er/97/2009-27 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania jednohlasne takto rozhodol: Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 25. júna 2012, č. k. 21Er/97/2009-27 p o t v r d z u j e ."

Rozhodnutie

Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému U. Ž., P.. XX.XX.XXXX, Y. J. A., L. D. XXX, vedenej pod značkou EX 713/2009 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1.021,34 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie v sume 39,83 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

odôvodnenie:

Okresný súd Zvolen poverením č. 5611 026917 * zo dňa 07.04.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora na uspokojenie pohľadávky oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, vo výške 1.021,34 Eur istiny s príslušenstvom (0,25 % úrokom z omeškania denne) a trov predchádzajúceho konania ako aj trov exekúcie, na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. č.k. SR 11432/08 zo dňa 24.11.2008.

V exekučnom titule bola uložená povinnému povinnosť na zaplatenie sumy 32.569,- Sk (1.081,09 Eur) spolu s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 16.140,- Sk ( 535,74 Eur ) od 14.10.2008 do zaplatenia, a náhradou trov konania vo výške 8.061,- Sk (267,57 Eur), a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 22.04.2008, záväzky z ktorej povinný riadne a včas neplnil. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci sa v bode 17 Zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či existuje resp. neexistuje dôvod pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, súd vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry Súdneho dvora.

Podľa článku 1 ods.1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov(ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru 1) na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, 2) ktoré nezabezpečujú prevod vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d) na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou, e) o poskytnutí úveru do 200 EUR a nad hodnotu 20 000 EUR; ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona 2a) pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na trhu.

Podľa s. 3 prvá veta o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie .

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa v znení účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal predmetný rozhodcovský rozsudok, oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 22.04.2008 zmluvu o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku zmluva bola uzatvorená podľa . Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. To, že formulár, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom znenie a nasl. účinného od 1.1.2008, ako aj poukazom na znenie , a zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 3 prebratá do právneho poriadku SR smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101, 1.4.1998). Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na ktoré druhy úverov sa nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením a zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods.1 smernice 87/102/EHS sa táto smernica vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2 ods.1. Z uvedeného teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/EHS, ale aj predpisu ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení , prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa , nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda zrejmé a absolútne nepochybné, že je súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená podľa bez významu.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o úvere, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená, že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu

záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného alebo .

Podľa , Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa , neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa prvá veta , zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20,21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pred tým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 16 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 16, Podľa 3 odseku článku 189: “smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať, v rámci ich

vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Podľa čl. 6 ods.1, smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1. smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3. smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 27, na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 43, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia, je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti.

Podľa prvá veta , zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Podľa , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie obsahuje exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany vnútroštátneho zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedené aj neprijateľné podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Avšak aj keď by sa uvedené podmienky v príkladnom výpočte obsiahnutom v v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od spotrebiteľa aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/ alebo vyžadovanie v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie sú neprijateľnými podmienkami obsiahnutými v spotrebiteľskej zmluve. Už v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa tieto nekalé podmienky nachádzali v prílohe smernice 93/13 EHS v ods.1 pod písm. e) a q), preto práve z uvedenej okolnosti je potrebné vychádzať pri výklade príkladného výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení . Pre výklad uvedeného ustanovenia je ďalej podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný, neuzavretý výpočet. To znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto výpočtom nie je viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Zároveň je pri aplikácii vnútroštátneho práva namieste aj použitie historického výkladu, ktorý v žiadnom prípade nie je retroaktívnou aplikáciou práva, ale jeho zmyslom a účelom je prostredníctvom porovnania predchádzajúceho a súčasného znenia právnej normy objasniť jej obsah, zameranie, zmysel a cieľ sledovaný zákonodarcom. Pri výklade a posudzovaní predmetných ustanovení súd teda vychádza z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ uvedených ustanovení o spotrebiteľských zmluvách

ako aj smernice je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnými zmluvnými podmienkami viazaný. Použitie ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádza z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm.) q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1 smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto rozsudku na uvedenú otázku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 275 kilometrov, pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky, aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené absolútne opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Absolútne opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné, osobitne čl.6 ods.1. Keďže zmysel, cieľ a účel vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom rovnakú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/ EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. V predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky a ani pôsobnosť predmetných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice 93/13/EHS, to znamená, že najmä bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy súd ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia a cieľov smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným právom.

Podľa § 4ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol. Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo nežiadúci. V posudzovanej veci sa v prospech oprávneného vykonáva exekúcia na vymoženie sumy 1.021,34 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 535,75 Eur, čo predstavuje sadzbu úroku z omeškania 91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17, strany si sa „dohodli“ , že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Ako je uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe je v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Teda navonok v súlade s pozitívnym právom sa javí využitie inštitútu - dojednania rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom, vo všeobecnosti právom dovoleným a predvídaným. Avšak, v tomto prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 87/102/EHS, ako aj ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Horeuvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú teda, z hľadiska predmetných noriem nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a predvídaného došlo v predmetnej veci dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Teda na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä , zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa Exekučného poriadku a zároveň v zmysle toho istého ustanovenia zákona zastavil, a teda rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

O vylúčení, resp. nevylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z ďalšieho vykonávania predmetnej exekúcie súd nepovažoval za účelné rozhodovať, nakoľko v predmetnej exekučnej veci

sú dané dôvody zakladajúce neprípustnosť exekúcie, pričom jej akékoľvek ďalšie pokračovanie a vedenie by bez ohľadu na osobu konajúceho exekútora odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré súd vo svojom rozhodnutí poukázal.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, ktorý sa vykonania domáhal vykonania exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu. Preto súd uložil oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdneho exekútora. Súdny exekútor si v zmysle ustanovenia vyhlášky MS SR č.(ďalej len vyhláška) uplatnil právo na odmenu súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti paušálnou sumou za jednotlivé úkony vo výške 33,19 Eur. Túto mu súd priznal tak, ako si ju súdny exekútor uplatnil, nakoľko to bolo v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky a malo to oporu v predloženom exekučnom spise. Súdny exekútor si uplatnil aj odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice v sume 16,60 Eur podľa vyhlášky. K uvedenému súd považuje za potrebné uviesť, že odmena súdneho exekútora pri zastavení exekúcie sa určuje podľa a 15 vyhlášky podľa počtu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, najmenej však sumou 33,19 Eur. Uvedené kritérium na určenie odmeny súdneho exekútora pri zastavení exekúcie stanovené v a vyhlášky je kogentné a nemožno sa od neho odchýliť. Z hľadiska systematického výkladu je potrebné odlíšiť, že odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice je upravená v ustanovení vyhlášky štvrtom oddiele druhého dielu vyhlášky, ktorý upravuje odmenu za ďalšiu činnosť súdneho exekútora. Teda aj zo systematického zaradenia uvedeného ustanovenia v predmetnej vyhláške je zrejmé, že odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice je odmenou za ďalšiu činnosť súdneho exekútora, pričom pri zastavení exekúcie sa súdnemu exekútorovi určuje odmena za výkon exekučnej činnosti. Pri rozhodovaní súdu o zastavení exekúcie je predmetom rozhodovania odmena za výkon exekučnej činnosti, ale nie odmena za ďalšiu činnosť súdneho exekútora. Na základe uvedeného súd súdnemu exekútorovi uplatnenú odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice nepriznal. Súdny exekútor si uplatnil aj odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť v sume 33,19 Eur podľa vyhlášky, ktorý sa nachádza v prvom oddiele druhého dielu vyhlášky pod nadpisom „odmena za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie“. Teda zo systematického zaradenia uvedeného ustanovenia v predmetnej vyhláške je zrejmé, že odmena za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti sa týka exekúcie na peňažné plnenie, ale nemožno ju podľa názoru súdu v nijakom prípade aplikovať pri zastavení exekúcie. Odmena súdneho exekútora pri zastavení exekúcie sa určuje v zmysle vyhlášky len podľa počtu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Odmena pri zastavení exekúcie sa určuje podľa až 16 vyhlášky, preto vecná pôsobnosť ustanovenia vyhlášky na určenie odmeny pri zastavení exekúcie nie je daná. Na základe uvedeného súd súdnemu exekútorovi odmenu za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť nepriznal. Súd priznal súdnemu exekútorovi 20% DPH z odmeny v sume 33,19 Eur, vo výške 6,64 Eur. Súd súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie spolu vo výške 39,83 Eur, a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní od doručenia uznesenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné).