Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoCsp-45-2022.pdf
PDF · 102.82 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/45/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11/11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX B., právne zastúpená advokátom JUDr. Peter Vachan, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010 01 Žilina, o zaplatenie 1.571,11 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 19Csp/1/2021-297 zo dňa 29. septembra 2022, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalobu zamieta.
II. Priznáva žalovanej vo vzťahu k žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 4, 2, § 5, § 7 ods. 1, 2, 19, 20, 23, 24, § 10 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i), j) x), aa), § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 255, § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 27.08.2013 uzavreli strany sporu na formulárovom tlačive žalujúcej banky Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, pričom obsahom zmluvy bola: Zmluva o zriadení účtu typ účtu Osobný účet; Zmluva o vydaní a používaní platobnej karty D., výška limitu 1.000,- Eur; Zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a Žiadosť o špecifikáciu služby SMS notifikácie. Dňa 09.03.2018 uzavreli strany sporu na diaľku prostredníctvom internetbankingu Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte, v zmysle ktorej bolo žalovanej okrem iného zriadené povolené prečerpanie na účte do výšky limitu 1.500,- Eur. Listom zo dňa 22.10.2020, nazvaným Posledná výzva na úhradu dlhu, banka opakovane vyzvala žalovanú, a to poslednýkrát k bezodkladnej úhrade debetného zostatku na účte, ktorý k tomuto dňu. Zároveň banka upozornila žalovanú, že v prípade neuhradenia dlhu pristúpi k podaniu žaloby.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že uzavretá zmluva o povolenom prečerpaní obsahuje obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. s poukazom na ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.. Súd prvej inštancie však zistil, že
žalobca nepreukázal splnenie odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1, 2, 19 - 23 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom podľa § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. bolo povinnosťou banky pri skúmaní odbornej starostlivosti použiť na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver položky: čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb, výška splátky, peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak žalobca ani nepreukázal a ani netvrdil, že tak urobil a dovolával sa výnimky podľa § 7 ods. 24 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá sa na neho nevzťahuje, pretože ani z gramatického ani logického výkladu tohto právneho ustanovenia ju nemožno aplikovať na zmluvy o povolenom prečerpaní, a pretože to odporuje aj samotným ustanoveniam bodu 8.10 VOP, kde banka samotná uvádza medzi povinnosti klienta aj poskytnúť banke na požiadanie informácie o všetkých svojich účtoch, vrátane stavov na účtoch vedených v iných bankách, aktuálne potvrdenie o výške príjmov, prípadne ďalšie dokumenty a to počas celej doby trvania úveru, tým skôr sa táto povinnosť vzťahuje na obdobie pri uzatvorení zmluvy o povolenom prečerpaní. Konštatoval, že predmetná zmluva o povolenom prečerpaní bola uzavretá po tom, čo žalovaná mala už na účte banky mínusový zostatok vyše 1.000,- Eur, to znamená, že musela byť banke známa jej nepriaznivá finančná situácia. To, že banka predložila ako dôkaz skúmania jej spôsobilosti CREDIT ANALYTIC REPORT nepostačuje, pretože zohľadňuje len vzťahy z úverového registra a nezohľadňuje povinnosť banky náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť zistiť a tieto náležite vyhodnotiť. Za postup v rozpore s ochranou spotrebiteľa a v rozpore s odbornou starostlivosťou považoval aj ten marketingový prístup a postup banky, kedy namiesto toho, ak žalovaná prekročila alebo bola na hranici povoleného prečerpania dlhší čas, zvážila ďalšie zvýšenie limitu, zakaždým na zakrytie tejto sumy, ponúkala vyššie sumy limitu, čím vlastne vytvárala stav, kedy to žalovaná využívala a dostala sa do neustáleho kolobehu s tým, že bola permanentne zadlžená a po určitej hranici už vôbec nebola schopná splácať tento dlh a vtedy banka pristúpila k zníženiu limitu na 0,- Eur a žiadala okamžité vyplatenie finančných prostriedkov. Žalovaná bola v tom čase živiteľkou troch maloletých detí, aj celkový počet kontraktov žiadajúcich v danom prípade, ktorý v Credit analytic reporte je 63, mal byť signálom o tom, že žalovaná je vo finančnej tiesni, čo aj potvrdila svojou výpoveďou, a ktorú skutočnosť sa mohol žalobca dozvedieť pri odbornej starostlivosti pred neustálym zvyšovaním limitu povoleného prečerpania. Porušenie ustanovenia § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z., je považované podľa za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto v danom prípade je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie teda vychádzal z podkladov poskytnutých žalobcom, kde od sumy, ktorú žalobca požadoval, odrátal sumy, ktoré považuje za sumy úrokov, sumy, poplatkov a zistil, že predmetná suma predstavuje 1.623,42 Eur. Táto suma bola podľa názoru súdu prvej inštancie účtovaná nedôvodne, preto v čase, kedy je predmetná pohľadávka uplatňovaná, neexistoval dlh vo výške, ktorá je uplatnená v žalobe, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že ich priznal žalovanej v rozsahu 100%, keďže mala v konaní v celom rozsahu úspech.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“). V prvom rade poukazoval na to, že z dôkazov predložených súdu je zrejmé, že podmienka hrubého porušenia povinnosti nebola naplnená, nakoľko v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovanej splácať úver bez akýchkoľvek údajov o jej príjmoch a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy. Z uvedeného je zrejmé, že si svoju povinnosť vyplývajúcu z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. splnil a úver nemožno v žiadnom prípade považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko z listiny CEDIT REPORT ANALYTIC vyplýva, že riadne vykonal dopyt do úverového registra, čím si splnil zákonom stanovenú povinnosť. V tomto smere poukázal na viaceré obdobné rozhodnutia krajských súdov obdobných veciach. Rovnako poukázal na to, že v danom prípade bola splnená stanovená podmienka v ods. 24 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., keďže viedol účet žalovanej dlhodobo a z predložených výpisov z účtu je zrejmé, že disponoval údajmi o jej finančnej situácii. Čo sa týka kolízie s ust. 8.10. VOP mal za to, že v zmysle uvedeného ustanovenia je povinný klient poskytnúť banke na požiadanie informácie, teda nejde o povinnosť, ktorú musí splniť vždy, ale len na požiadanie. Nakoľko uvedené informácie mal k dispozícii zo spomínaného reportu a výpisov z účtu žalovanej, žiadne ďalšie dokumenty od žalovanej nepožadoval. Vo vzťahu k spomínanému mínusovému zostatku uviedol že tento bol súčasťou sumy pôvodne poskytnutého povoleného prečerpania. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v plnom
rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň aby mu priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 13.10.2023 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere a Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri ich uzatváraní a plnení nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetné zmluvy túto charakteristiku spĺňajú.
13. Súd prvej inštancie sa zaoberal skúmaním, či zo strany žalobcu došlo k náležitému skúmaniu bonity žalovanej. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravoval v § 7 ods. 1 povinnosť veriteľa pred uzavretím alebo zmenou spotrebiteľskej zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. V prípade, ak veriteľ túto svoju zákonnú povinnosť zanedbá, zákon sankcionuje takéto konanie v zmysle § 11 ods. 2 nemožnosťou vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zákon v tejto súvislosti ustanovuje tiež, že v prípade ak dôjde k hrubému porušeniu § 7 ods. 1, v takom prípade zákon sankcionuje takéto konanie veriteľa bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Za hrubé porušenie povinnosti sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o rodinnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy, či registra.
14. Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri skúmaní bonity klienta postupovať s odbornou starostlivosťou, pričom zákon neuviedol zákonnú definíciu tohto pojmu. Aj napriek absencii takejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov,
ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
15. Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie skúmania bonity klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že v uvedenom prípade bola splnená povinnosť vyplývajúca z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
16. Žalobca v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na to, že pri skúmaní bonity žalovanej vychádzal z informácií, ktoré boli výsledkom dopytu do úverového registra – CREDIT REPORT – ANALYTIC a z informácií o príjmoch žalovanej (tieto získal z výpisu z jej osobného účtu, na základe čoho mal preukázané, že zamestnávateľom žalovanej bola spoločnosť B. C. E., pričom mal preukázaný aj príjem žalovanej pred uzatvorením zmluvy o povolenom prečerpaní, a to za mesiace 11/2017 – 02/2018). Zo spisu vyplýva, že žalobca v priebehu prvoinštančného konania predložil (i) výstup dopytu do úverového registra CREDIT REPORT –ANALYTIC a (ii) výpis z osobného účtu žalovanej. Odvolací súd poukazuje na to, že síce z predloženého výpisu z úverového registra vyplýva, že tento dopyt bol uskutočnený v deň poskytnutia úveru, teda žalobca skúmal záväzky žalovanej voči iným bankovým subjektom, avšak žalobca nepreukázal kedy a či vôbec zisťoval aj ďalšie bežné výdavky žalovanej. Žalobca tak nepreukázal, že skúmal celkovú finančnú situáciu na strane žalovanej pred poskytnutím spotrebiteľského úveru alebo až po jej uzatvorení, preto nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o dostatočnom skúmaní bonity, keďže v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno tak, ako to už uviedol súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení. Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného vyplýva, že žalobca ďalšie náklady a záväzky žalovanej neskúmal. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, a teda, že žalobca neskúmal všetky aspekty a okolnosti na strane žalovanej. Teda možno konštatovať, že z tvrdení žalobcu nevyplýva ani to, či si utvoril reálny obraz o majetkovej situácii žalovanej potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy.
17. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie odbornej starostlivosti podľa § 7 ods. 1, 2, 19 - 23 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom podľa § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. bolo povinnosťou banky pri skúmaní odbornej starostlivosti použiť na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver položky: čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb, výška splátky, peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa, avšak žalobca ani nepreukázal a ani netvrdil, že tak urobil a dovolával sa výnimky podľa § 7 ods. 24 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá sa na neho nevzťahuje, pretože ani z gramatického ani logického výkladu tohto právneho ustanovenia ju nemožno aplikovať na zmluvy o povolenom prečerpaní, a pretože to odporuje aj samotným ustanoveniam bodu 8.10 VOP, kde banka samotná uvádza medzi povinnosti klienta aj poskytnúť banke na požiadanie informácie o všetkých svojich účtoch, vrátane stavov na účtoch vedených v iných bankách, aktuálne potvrdenie o výške príjmov, prípadne ďalšie dokumenty a to počas celej doby trvania úveru, tým skôr sa táto povinnosť vzťahuje na obdobie pri uzatvorení zmluvy o povolenom prečerpaní. Za správny považuje odvolací súd i záver súdu prvej inštancie čo do konštatovania, že zmluva o povolenom prečerpaní bola uzavretá po tom, čo žalovaná mala už na účte banky mínusový zostatok, vyše 1.000,- eur, teda banke musela byť známa jej nepriaznivá finančná situácia. I podľa názoru odvolacieho súdu, to že banka predložila ako dôkaz skúmania jej spôsobilosti CREDIT ANALYTIC REPORT nepostačuje. Uvedené zohľadňuje len vzťahy z úverového registra a nezohľadňuje povinnosť banky, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa osôb, ku ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť zistiť, a tieto náležite vyhodnotiť. I odvolací súd považuje za postup v rozpore s ochranou spotrebiteľa a v rozpore s odbornou starostlivosťou, ten marketingový prístup a postup banky, kedy namiesto toho, ak žalovaná prekročila alebo bola na hranici povoleného prečerpania dlhší čas, zvážila ďalšie zvýšenie limitu za každým na zakrytie tejto sumy, ponúkala vyššie sumy limitu, čím vlastne vytvárala stav, kedy to žalovaná využívala a dostala sa do neustáleho kolobehu s tým, že bola permanentne zadlžená a po určitej hranici už vôbec nebola schopná splácať dlh. Vtedy banka pristúpila k z níženiu limitu na 0,- eur, a žiadala okamžité vyplatenie finančných prostriedkov. Správne je i konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaná bola vtom čase živiteľkou troch maloletých detí. Zároveň aj konštatovanie, že celkový počet kontraktov žiadajúc v danom prípade, ktorý v CREDIT ANALYTIC REPORTE je 63, mal byť signálom pre žalobcu,
o tom že žalovaná je vo finančnej tiesni. Uvedené skutočne potvrdila aj svojou výpoveďou na súde prvej inštancie. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že porušenie ust. § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z.z. je považované za hrubé porušenie povinnosti, podľa § 7 ods. 1 vyššie uvedeného zákona. A preto bolo v danom prípade potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že podmienka hrubého porušenia povinnosti nebola naplnená. Tak ako konštatoval odvolací súd vyššie vykonanie dopytu do úverového registra samo o sebe nepostačuje. Odvolací súd má za to, tak ako popísal vyššie aj v súlade s názorom súdu prvej inštancie, že výnimka uvedená v § 7 ods. 4 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa na žalobcu nevzťahuje. Ani z gramatického ani z logického výkladu tohto ustanovenia ju nemožno aplikovať na zmluvy o povolenom prečerpaní. Uvedené tak, ako správne konštatoval súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia odporuje aj samotným ustanoveniam bodu 8.10 všeobecných obchodných podmienok. Tu banka sama uvádza medzi povinnosťami klienta aj povinnosť poskytnúť banke na požiadanie informácie o všetkých svojich účtoch, vrátane stavov na účtoch vedených v iných bankách, aktuálne potvrdenie o výške príjmov, prípadne ďalšie dokumenty počas celej doby trvania úveru. I podľa názoru odvolacieho súdu sa táto povinnosť tým skôr vzťahuje na obdobie pri uzatváraní zmluvy o povolenom prečerpaní. Vo zvyšku odkazuje odvolací súd na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje.
18. Preto možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcu o preukázaní odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca, resp. jeho právny predchodca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
19. Preto odvolací súd opätovne uvádza, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že poskytnutý úver je postihnutý i sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti. Žalobca tak má nárok len na vrátenie sumy povoleného prečerpania, t.j. debetu, ktorý žalovaná v súlade s uzatvorenou zmluvou čerpala, ale doposiaľ nevrátila, pričom žalobcovi nie je povinná vrátiť všetky ním účtované poplatky a úroky. Súd prvej inštancie vykonal prepočet týchto nedôvodne účtovaných položiek a dospel k záveru, že suma, na ktorú žalobca nemá nárok je vo výške 1.623,42 Eur. Preto v čase uplatnenia predmetnej pohľadávky dlh vo výške uplatnenej žalobou neexistoval, preto žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, s čím sa odvolací súd stotožňuje.
20. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).