Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Co-98-2011.pdf
PDF · 116.41 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/98/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kupkovej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci navrhovateliek 1./ P. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M. A. I. č. XX, 2./ N. T., nar. X.X.XXXX, bytom M. A. I. č. XX, zastúpené JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária so sídlom Košice, Štúrova 20, proti odporcovi T. T., nar. X.X.XXXX, bytom M. A. I., t.č. R. na výkon väzby, PS/XXX-SB-BX, O.. A. 1, F., zastúpeného Centrom právnej pomoci Humenné, Mierová 4, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateliek a odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Humennom č.k. 18C/114/2009-269, zo dňa 24.5.2011 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o trovách konania.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že navrhovateľke v l. rade sa prisudzuje náhrada trov prvostupňového konania vo výške 1436,81 eur a navrhovateľke v 2. rade vo výške 1436,81 eur a odporca je povinný ich zaplatiť JUDr. Ivete Rajtárovej, advokátke, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke v l. rade nemajetkovú ujmu v sume 3.320 eur a navrhovateľke v 2. rade nemajetkovú ujmu vo výške 3.320 eur, nahradiť im trovy konania vo výške 862 eur na účet ich právnej zástupkyne, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol.
V rozsudku vychádzal zo zistenia že navrhovateľky návrhom žiadali, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť každej z nich nemajetkovú ujmu vo výške po 16.597,- eur z dôvodu, že odporca svojím protiprávnym konaním, za ktoré bol aj v trestom konaní právoplatne odsúdený, zasiahol do ich osobnostných práv na ochranu súkromného a rodinného života s dlhodobými následkami najmä v psychickej a citovej oblasti. Poukazovali na rozsudok Okresného súdu v Humennom č.k. 4T/40/2008-178, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.6.2008 a ktorým bol odporca právoplatne odsúdený za týranie blízkej a zverenej osoby k trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Tvrdil, že bola to práve navrhovateľka, ktorá ho v priebehu manželského spolužitia ponižovala, vyvolávala hádky a týmto sa ho chcela zbaviť, v čom jej on bol svojím správaním nápomocný, keďže jej poskytol dôvod na hádky. Po jeho odsúdení ani manželka ani dcéra od neho žiadnu nemajetkovú ujmu nežiadali. Pristúpili k tomu až po tom, ako sa vzdal dedičského podielu v
prospech súrodencov. Požiadavke manželky a dcéry nemôže vyhovieť, lebo nemá žiadne finančné prostriedky ani majetok.
Z vykonaného dokazovania zistil, že navrhovateľka v l. rade je manželkou odporcu a navrhovateľka v 2. rade jeho dcérou. Z rozsudku Okresného súdu v Humennom č.k. 4T 40/2008-178 zo dňa 18.6.2008 zistil, že odporca bol uvedeným rozsudkom právoplatne uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. l, písm. c) ods. 2 písm. d) Tr. zákona za skutok, ktorého sa dopustil tým, že dlhodobo, najmenej od roku 2000 až do jeho zadržania, v mieste trvalého bydliska v rodinnom dome č. XX v obci M. A. I., ako aj na iných miestach týral svoju manželku P. T. a od roku 2005 aj svoju maloletú dcéru N. T. tak, že im spôsoboval fyzické a psychické utrpenie najmä tým, že ich pod vplyvom alkoholu opakovane bil, škrtil rukami okolo krku, vypínal v dome elektrický prúd a kúrenie, rozbíjal zariadenie domu, nedovolil im používať mobilné telefóny, manželku v noci bezdôvodne budil a nedovolil jej spať, prikazoval jej, čo si má obliecť a keď ho neuposlúchla, tak na nej roztrhal oblečenie, vyvolal v nich neustále pocity strachu s stresu tým, že sa im opakovane vyhrážal bitkou, zabitím, vypálením domu, niekoľkokrát aj s nožom v ruke, ponižoval ich vulgárnymi nadávkami, správal sa k ním pohŕdavo, čím u nich vyvolával neustály pocit strachu a stresu, takže museli prespávať mimo trvalého bydliska a to až do dňa 22.1.2008, kedy v čase o 14.30 hod. v mieste trvalého bydliska v detskej izbe, po predchádzajúcej hádke, fyzicky napadol svoju dcéru tým spôsobom, že jej oboma rukami chytil hlavu a udrel ňou o stôl, za ktorým sedela a následne ju chytil jednou rukou za tvár a druhou ťahal za vlasy, pričom jej vulgárne nadával a pýtal od nej mobilný telefón, aby nemohla nikde telefonovať, jej sa však podarilo vytrhnúť a utiecť z domu k sesternici. Pri fyzickom napadnutí utrpela navrhovateľka v 2. rade zranenia a to pomliaždenie a krvnú podliatinu v pravej čelovej oblasti hlavy, podvrtnutie krčnej chrbtice ľahkého stupňa s dobou liečenia do 7 dní. Za uvedený skutok mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj ochranné protialkoholické liečenie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 18.6.2008. Zo záverov znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie PhDr. P. M. č. 3/2008 zistil že obe navrhovateľky v dôsledku dlhodobého násilného správania sa odporcu trpia posttraumatickou stresovou poruchou, s prejavmi úzkosti a správanie sa odporcu zanechalo na obidvoch nereparovateľný následok. Nárok navrhovateliek posudzoval podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, článku 8 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Vyhodnotením dôkazov jednotlivo aj v súhrne dospel k záveru, že odporca sa svojím konaním dlhodobo dopúšťal psychického a fyzického týrania navrhovateliek. Jeho protiprávne konanie malo za následok jednak vznik posttraumatickej stresovej poruchy u oboch navrhovateliek, ujmu na ich rodinnom živote, ktorý nebol prežívaný pokojným a riadnym spolužitím s odporcom a zároveň bola v dôsledku toho v značnej miere znížená ich dôstojnosť, nakoľko prežité emocionálne vypätie ich poznačilo v osobnostných rovinách, ako aj vo vnímaní okolia. Navrhovateľky a odporca tvorili rodinu, v ktorej vzťahy boli už dlhú dobu problematické. Ako vyplýva zo záverov psychologického posudku, zodpovednosť za vznik tejto negatívnej atmosféry spočívala na odporcovi. Na druhej strane zistil, že aj navrhovateľka je osobou, ktorá vykazuje znaky konfliktnosti, neústupčivosti, panovačnosti a žiarlivosti. Zo záverov dokazovania zistil, že odcudzenie medzi manželmi sa dlhodobo prehĺbovalo a odporca tento stav riešil alkoholom a následnou agresivitou voči navrhovateľke v l. rade a dcére, čo vyvolávalo tzv. „začarovaný kruh“ v ich vzťahu. Manželia si robili schválnosti. Odporca po požití alkoholu bol agresívny a svoju frustráciu prenášal na členov rodiny. Navrhovateľka v 2. rade, ako priama účastníčka konfliktov medzi rodičmi, bola do tohto stavu emočne vtiahnutá, pričom bolo preukázané aj voči nej odporca použil psychické aj fyzické násilie. Zistil, že existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a následkom t.j. citovou traumou, ktorá vznikla navrhovateľkám a dospel k záveru, že navrhovateľkám vznikol nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy posudzoval primeranosť výšky finančného zadosťučinenia vzhľadom na závažnosť ujmy, ktorá vznikla navrhovateľkám a na okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Zohľadnil nielen vzniknutú citovú ujmu na strane navrhovateliek, ale aj ale aj možnosti a schopnosti odporcu a dospel k záveru, že primeranou satisfakciou u oboch navrhovateliek je náhrada nemajetkovej ujmy, každej vo výške 3.320 eur. V prevyšujúcej časti návrh ako nedôvodný zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 150 ods. l O.s.p. Priznané trovy konania navrhovateľkám odôvodnil ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a ich výšku v odôvodnení rozsudku špecifikoval.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podali odvolanie odporca ako aj obe navrhovateľky.
Odporca žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhy navrhovateliek v celom rozsahu zamietol alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V odvolaní namietal nedostatočné skutkové zistenia a následne nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval zákonné ustanovenie § 13 ods. l až 3 Občianskeho zákonníka. Podľa neho zákon citovaným ustanovením chce poskytnúť občianskoprávnu ochranu iba v prípadoch závažnejšieho porušenia cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana a preto predmetom ochrany cti podľa uvedeného zákonného ustanovenia nemôžu byť menej závažné verbálne alebo iné urážky. Vyslovil názor, že Občiansky zákonník poskytuje takúto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v rodine a spoločnosti. Bol toho názoru, vykonaným dokazovaním, s poukazom na svedecké výpovede S. N. a U. N., sa potvrdili problémy v ich rodine.. Práve v dôsledku nevhodného správania sa navrhovateľky boli narušené rodinné vzťahy a to všetko ovplyvňovalo aj správanie sa členov domácnosti navzájom. Poukázal na svedeckú výpoveď svedka D., podľa ktorého obec nemala žiadne vedomosti o takom zásahu voči navrhovateľke, aby to verejnosť vnímala negatívne. Ani starosta obce nepotvrdil zníženie dôstojnosti a vážnosti navrhovateliek v obci. Bol toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, žeby zásah do osobnostných práv navrhovateliek mal za následok zníženie ich dôstojnosti alebo ich vážnosti v spoločnosti v značnej miere, ktorá skutočnosť ho vedie k záveru, že nie sú splnené ani predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľky v podanom odvolaní žiadali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa priznal im nemajetkovú ujmu, pre každú z nich, vo výške 16.597 eur. Nestotožnili sa so záverom súdu prvého stupňa ohľadne priznanej výšky nemajetkovej ujmy v sume 3.320 eur a sú toho názoru, že s ohľadom na charakter, závažnosť, dlhodobé trvanie a následky odporcovho správania, ktoré negatívne ovplyvnili ich život, považujú výšku požadovanej nemajetkovej ujmy vo výške 16.597 eur, pre každú z nich, za odôvodnenú. V odvolaní poukazovali na to, že odporca hlboko zasiahol do ich rodinného života a zdravia tým, že ich dlhodobo týral. Svojím konaním im spôsoboval muky a utrpenie, správal sa k ním ponižujúco a agresívne. Do uvedených osobnostných práv zasiahol aj tým, že v dôsledku jeho agresívneho správania pod vplyvom alkoholu boli nútené z domu utekať vo večerných hodinách a bolo pre nich ponižujúce prespávať mimo svojho domova. Ponižujúce boli aj situácie, keď podliatiny po bitke, utŕženej od odporcu, vysvetľovali susedom a známym, prípadne navrhovateľka v 2. rade aj spolužiakom v škole, že sú od rôznych pádov, a to z dôvodu, že sa nevýslovne hanbili. Obe trpia posttraumatickou stresovou poruchou práve v dôsledku toho, že boli vystavené agresívnemu správaniu odporcu. Jeho násilné správanie ich veľmi silno negatívne poznačilo. Žili v neustálom strehu a napätí. Spory s odporcom boli ubíjajúce a mučivé. O to bolestnejšie bolo, že k útokom zo strany odporcu dochádzalo v mieste ich domova, ktoré malo byť miestom, kde sa mali cítiť bezpečne, príjemne, miestom, ktoré malo byť pre ne útočiskom. Následky tohto správania pociťujú dodnes. Namietali aj výrok o trovách konania. Podľa nich nie je dôvod, aby trovy konania boli priznané spoločne a nerozdielne a žiadajú, krátené až o 70 % s ohľadom na terajšiu finančnú situáciu odporcu a žiadali, aby im bola priznaná náhrada trov konania pre každú z nich vo výške 1436,81 eur. Trovy konania nevznikli ich pričinením, preto podľa nich nebol dôvod aplikácie § 150 O.s.p.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie navrhovateliek a odporcu okrem výroku o trovách konania, nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na základe ktorého správne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave. Na týchto správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
V predmetnej veci sa navrhovateľky domáhajú ochrany osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy, ako satisfakcie za zásah odporcu do ich práv na ochranu osobnosti, t.j. do práv na ochranu zdravia, súkromného a rodinného života .
Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. l Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku l najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Právo na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, je jedným z čiastkových práv, chránených Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu spôsobiť žiadna ujma. Funkciou práva na súkromie je zabezpečiť pre fyzickú osobu nerušenosť súkromnej sféry, v ktorej by mohla všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava zároveň rodinný život priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzickej osoby v jej rodinných vzťahoch, čo zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, morálne či materiálne. Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života - do rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti, za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu.. Treba uviesť, že právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytujú právny základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj pri zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Neobstojí tvrdenie odporcu, že pokiaľ nedošlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, nie je dôvodným priznanie nemajetkovej ujmy. Citované zákonné ustanovenie v § 13 ods. 2 slovíčkom „ najmä“ vyjadruje možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch značnej miery zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo vážnosti v spoločnosti. Nevylučuje však jej priznanie ani v ostatných prípadoch, ak dôjde k vzniku závažnej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv bez toho, aby v značnej miere bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Možnosť priznať náhradu nemajetkovej ujmy možno vyvodiť zo všeobecne platných zásad demokratickej spoločnosti, pričom je potrebné vychádzať z princípu že obete činov páchateľov porušujúcich ľudské práva by mali dostať účinnú nápravu. Uvedené závery vyplývajú aj z medzinárodných dokumentov, ktorých signatárom sa stala aj Slovenská republika.
Širokej škále prejavov a súčastí súkromného života fyzickej osoby zodpovedá aj možnosť rozmanitých prejavov zásahov do jej súkromia, rodinných vzťahov, (tzv. osobnostných práv) ako aj účinná ochrana inštitútom ochranu osobnosti. Je treba zdôrazniť že zásahy do osobnostných práv v určitých prípadoch môžu, ale nemusia mať difamačné dôsledky - neoprávnený zásah do tohto čiastkového práva na súkromie, nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti fyzickej osoby. Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. ( R 53/2010 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk SR č.6/2010 vychádzajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 3 Cdo 137/2010).
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvodmi priznania náhrady sú náhrady v takomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá byť postačujúce.
Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je určitá ujma. Z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo a stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti
a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu ujmu,
b) opodstatňujú (len) nemateriálnu ujmu
c) opodstatňujú tak materiálnu ako aj nemateriálnu ujmu.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu - existencie závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzite zásahu, jeho trvaniu alebo dopadu a dôsledkoch, sa považuje za ujmu značnú.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že protiprávnym konaním odporcu došlo k zásahu do Ústavou a Občianskym zákonníkom chránených osobnostných práv na ochranu osobnosti. V konaní bolo nepochybne zistené, že odporca sa od roku 2000 vo vzťahu k navrhovateľke v l. rade a od roku 2005 vo vzťahu k navrhovateľke v 2. rade dopustil trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby tak, ako to zistil súd prvého stupňa a ako to vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu v Humennom č.k.4T 40/08. Svojím protiprávnym konaním im opakovane spôsoboval fyzické a psychické traumy najmä tým, že ich pod vplyvom alkoholu opakovane bil, škrtil, vypínal elektrický prúd v dome a kúrenie, rozbíjal zariadenie domu, nedovolil im používať telefón, aby si neprivolali pomoc, bezdôvodne budil navrhovateľku v l. rade, nedovolil jej spať, trhal z nej oblečenie. Opakovane sa im vyhrážal bitkou, zabitím, vypálením domu, niekoľko krát aj z nožom v ruke, ponižoval ich vulgárnymi nadávkami. Pod vplyvom týchto násilných správaní odporcu museli častokrát utekať z domu. Následky tohto konania sa prejavili najmä na ich psychickom zdraví tým, že obe trpia posttraumatickou stresovou poruchou s doteraz pretrvávajúcimi prejavmi úzkosti, strachu a následkami najmä v emocionálnej oblasti. Znalkyňa hodnotila súčasný psychický stav ako pretrvávajúcu postraumatickú stresovú poruchu. Podľa jej vyjadrenia z 10.12.2010 pretrvávajúce dôsledky traumy napĺňajú znaky chronickej PTSP a akékoľvek vracanie sa, spomínanie a rozprávanie o prežitých traumatických udalostiach traumu oživuje a hrozí retraumatizácia. Z uvedených dôvodov je na mieste psychoterapia a nevhodnosť vracať tieto témy mimo terapeutického prostredia.
Odvolací súd je toho názoru, že nič neospravedlňuje odporcu, že k tomuto jeho konaniu prispela provokáciou aj navrhovateľka v l. rade. Ako vyplýva z obsahu spisu, iba v trestnom konaní odporca prejavil ľútosť. Ani navrhovateľke v l. rade ani navrhovateľke v 2. rade sa neospravedlnil a neprejavil účinnú ľútosť. Naopak snaží sa bagatelizovať svoje správanie a t.č. spochybňuje aj priebeh celého trestného konania, ktoré bolo právoplatne ukončené, v ktorom sa preukázala jeho trestná činnosť, za ktorú bol odsúdený. Samotné odsúdenie odporcu v trestnom konaní nemožno považovať vo vzťahu k navrhovateľkám za dostatočné zadosťučinenie a nie je účinné vo vzťahu k odstráneniu následkov týchto zásahov, preto je aj odvolací súd toho názoru, že bolo dôvodným priznať navrhovateľkám aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Keďže samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, bolo potrebné prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.
Súd prvého stupňa sa správne vyporiadal s touto otázkou. Prihliadol predovšetkým na to, že svoj podiel na správaní sa odporcu mala aj navrhovateľka v l. rade, u ktorej znalkyňa taktiež zistila znaky konfliktnosti, neústupčivosti, panovačnosti a žiarlivosti. Ako navrhovateľka tak aj odporca mohli tieto konflikty vznikajúce medzi nimi s následnou agresivitou odporcu, ktorá sa dostala až do štádia týrania, riešiť skôr podľa ustanovení Zákona o rodine ako aj Občianskeho zákonníka ( napr. vylúčením násilníka z bytu, rozvodom) a nie ju zakrývať týranie a jeho dôsledky na pracovisku, vo vzťahu k priateľom, susedom, príbuzným. Mohli tým obaja chrániť predovšetkým svoje deti a nie ponechať ich dlhodobo vystavené násilným a stresovým situáciám. Súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu správne zohľadnil dĺžku neoprávnených zásahov odporcu do osobnostných práv navrhovateliek ( na súkromie, rodinné prostredie, život a zdravie) chránených právom na ochranu osobnosti, ktorá vo vzťahu k navrhovateľke v l. rade trvala 8 rokov a vo vzťahu k navrhovateľke v 2. rade 3 roky. Taktiež zohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka v 2. rade bola ako nepriama účastníčka konfliktov medzi rodičmi do nich emočne vtiahnutá, čím si sama vytvorila odmietavý, odpudzujúci až hnevlivý postoj k odporcovi. S prihliadnutím k všetkým rozhodujúcim skutočnostiam pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy, je odvolací súd toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy ustálená pre každú z navrhovateliek súdom prvého stupňa je primeranou satisfakciou zásahu do práv na ochranu osobnosti u každej z nich, dĺžke trvania zásahu a následkom, ktoré pretrvávajú doposiaľ, preto rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny.
Pokiaľ sa týka priznanej náhrady trov konania, súd prvého stupňa správne aplikoval zákonné ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. keďže výška satisfakcie závisela výlučne od úvahy súdu a správne ustálil ich výšku na sumu 2873,62 eur pri dôslednej aplikácii vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej do 31.5.2010 a od 1.6.2010 o odmenách a náhradách advokátov pri poskytovaní právnych služieb. V spojení s § 150 ods. l O.s.p. však tieto trovy krátil o 70%, ktorú skutočnosť odôvodnil tým, že na strane odporcu zistil dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v dlhotrvajúcej ekonomickej a sociálnej situácií, o čom svedčí skutočnosť, že mu bola poskytnutá v predmetnej veci právna pomoc Centrom právnej pomoci. S aplikáciou ustanovenia § 150 ods. l O.s.p. v predmetnej veci sa odvolací súd nestotožňuje.
Rozhodovanie o trovách konania sa podľa Občianskeho súdneho poriadku spravidla riadi zásadou úspechu a úspešný účastník má právo na náhradu trov konania od účastníka, ktorý úspech vo veci nemal. Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. l O.s.p.).
V ustanovení § 150 ods. l O.s.p. je fixované moderačné absolučné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem, upravujúcich platenie trov konania. Zákon na také rozhodnutie vyžaduje splnenie dvoch podmienok Musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a musí ísť o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon súdnej praxi. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácií. Druhá oblasť sa týka
sociálnych aspektov. Dochádza k nej vtedy, ak v priebehu konania výrazne vstupuje do popredia, že povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov z dôvodov, ktoré sám nezavinil alebo môže ich uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa vo vzťahu k sociálnej situácii účastníkov je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, nielen toho, koho by podľa všeobecných ustanovení postihovala povinnosť hradiť trovy konania, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. V týchto prípadoch je potrebné starostlivo skúmať dopad nepriznania náhrady trov na pomery toho účastníka, ktorému vyplýva právo na náhradu trov konania. Samotná nesolventnosť účastníka nie je dôvodom na nepriznanie trov konania účastníkovi, ktorému podľa výsledku konania náhrada trov konania patrí.
Súd prvého stupňa sa uvedeným neriadil a jediným dôvodom, pre ktorý nepriznal navrhovateľkám náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., v ustálenej výške 2.873,62 eur bola nesolventnosť odporcu. Neprihliadal na skutočnosť, že navrhovateľkám tieto trovy titulom právneho zastúpenia v spore vznikli a budú musieť ich advokátke uhradiť v plnej výške, čím sa značne zasiahne do ich majetkovej sféry. Navrhovateľka v 2. rade je maloletá, sama nemá príjem ani majetok a tieto trovy bude musieť uhradiť za ňu navrhovateľka v l. rade, ktorá v súčasnej dobe sa sama stará o chod domácnosti, zabezpečuje všetky potreby maloletej bez pričinenia odporcu. Ako vyplýva z obsahu spisu, doposiaľ nie je ani uhrádzané výživné na navrhovateľku v 2. rade. Nemožno hovoriť ani o tom, že túto situáciu si odporca sám nezavinil, keďže sa dopustil na navrhovateľkách úmyselného trestného činu, za ktorý si odpykáva trest odňatia slobody.
So zreteľom na uvedené, odvolací súd napravil pochybenie súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania a postupom podľa § 220 O.s.p. zmenil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania tak, že prisúdil navrhovateľkám podľa § 142 ods. 3 O.s.p. náhradu trov konania vo výške, ktorá bola správne ustálená súdom prvého stupňa vo výške 2.873,62 eur pre obe navrhovateľky. Preskúmaním výšky ustálených trov pre obe navrhovateľky odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvého stupňa okrem toho, že ich bolo potrebné ustáliť pre každú z navrhovateliek samostatne, nakoľko si každá v konaní uplatňovala samostatný nárok. Trovy konania navrhovateľky v l. rade tak predstavujú sumu 1.436,81 eur a trovy konania navrhovateľky v 2. rade sumu 1.436,81 eur. V uvedenej výške im odvolací súd túto náhradu trov konania prisúdil a povinnosť jej zaplatenia uložil odporcovi a to priamo právnej zástupkyni navrhovateliek podľa § 149 ods. l O.s.p.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142 ods. l, 2 O.s.p. Odporca nebol v odvolacom konaní úspešným účastníkom, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľky neboli úspešné vo vzťahu k napadnutému rozsudku v prevyšujúcej časti, t.j. nad sumu 3.320 eur do sumy 16.597 eur, úspech mali iba v časti trov konania. Neúspech u nich prevyšuje úspech, preto ani im nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Z uvedeného dôvodu im náhrada týchto trov nebola odvolacím súdom priznaná.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.