Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_KK-1C-10-2018.pdf
PDF · 140.35 KB
Case nature
Area
Subarea
KK-1C/10/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Dušanom Miškovčíkom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Romanom Frnčom so sídlom kancelárie Thurzova 5, 040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody, takto
rozhodol:
I. Žalobu v časti náhrady škody z titulu trov obhajoby z a m i e t a .
II. Žalobca má v časti o priznanie nemajetkovej ujmy v sume 2.150 Eur voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
III. Z nároku na náhradu škody z titulu trov obhajoby žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.07.2018 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým súd žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.373,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 22.373,40 Eur od 17.04.2018 do zaplatenia. Zároveň žalovaného žiadal zaviazať na náhradu trov konania žalobcu. 2. Žalobca žalobu odôvodnil tvrdeniami, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ Poprad, Vysunuté pracovisko ÚJ a KP, Stará Ľubovňa, ČVS: ORP-279/OEK-SL-2006 zo dňa 20.03.2006 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie voči žalobcovi pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Predtým, než bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi, táto trestná vec bola riešená Políciou Českej republiky a to už od roku 2004, kedy malo dôjsť k lúpeži, pre ktorú bol neskôr žalobca trestne stíhaný. Žalobca bol vo veci odpočúvaný a to na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, č.p. KSPO-D-186-1/2004-OUS zo dňa 16.04.2004. Voči vzneseniu obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Kežmarku, sp. zn. Pv 222/06-20 zo dňa 19.06.2006. Trestná vec žalobcu bola nakoniec právoplatne skončená rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 7T/25/2009 až zo dňa 19.12.2016, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Žalobca v tejto trestnej veci postupne vynaložil na svoju obhajobu sumu 2.373,40 Eur. Z tohto dôvodu žalobca požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Generálna prokuratúra SR žalobcovi odmietla v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody uhradiť žalobcovi trovy trestného konania, ktoré na svoju obhajobu vynaložil a rovnako tak odmietla uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, ktorá mu v dôsledku trestného stíhania vznikla. Podľa Generálnej prokuratúry SR nárok žalobcu nebol preukázaný. Žalobca pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody rovnako poukazoval aj na tú okolnosť, že uvedená trestná vec ovplyvňovala jeho život od roku 2004, pričom bol odpočúvaný vo svojich telefonických hovoroch. Právoplatne bola vec ukončená až v roku 2017, čiže do života žalobcu bolo touto trestnou vecou
zasahované počas 13tich rokov, čo je extrémna a neprimeraná doba. Navyše Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 10Ntro/1/2014 zo dňa 23.05.2014 musel z dôvodu prieťahov v konaní určiť lehotu na vykonanie hlavného pojednávania, čo taktiež potvrdzuje, že trestné stíhanie žalobcu trvalo neprimerane dlho. Trestné stíhanie výrazne narušilo kvalitu života žalobcu – jednak bol odpočúvaný pri svojich telefonických hovoroch a začala sa s ním pre túto trestnú vec hádať jeho družka – D. E., čo neskôr spôsobilo rozpad ich vzťahu. Družka žalobcu mu pomáhala s platením trov obhajoby a musela si za týmto účelom zobrať pôžičku. Rovnako ju trápilo, že jej druh je po toľké roky trestne stíhaný. Žalobca v predmetnom čase vykonával trest odňatia slobody za iný trestný čin a z dôvodu trestného stíhania boli u neho vykonávané časté eskorty z ústavu na výkon trestu odňatia slobody na hlavné pojednávania, čo viedlo k tomu, že žalobca prichádzal o príjem z práce, ktorú v ústave vykonával. Žalobca po roky trpel dlhodobým stresom, čo vyústilo v roku 2013 k tomu, že dostal mozgovú príhodu, následne preto nemohol pracovať a musel sa podrobovať rehabilitáciám. Uvedené okolnosti mali vplyv na priebeh výkonu trestu a práve z týchto dôvodov žalobca nebol podmienečne prepustený a vykonal celý nepodmienečný trest odňatia slobody. Žalobca ďalej uvádzal, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo začaté na základe odpočúvania telefónneho čísla, ktoré používal žalobca. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. KSPO-D-186.1/2004-OUS zo dňa 16.04.2004 neobsahovalo žiadne odôvodnenie obsahujúce konkrétne skutočnosti prečo bol nevyhnutný zásah do súkromia žalobcu v podobe odpočúvania. Týmto nezákonným postupom bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie. Žalobca žiadal sumu 20.000 Eur titulom nemajetkovej ujmy, keďže život žalobcu bol po dobu 13 rokov negatívne ovplyvňovaný jeho trestnou vecou a bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie tým, že bol odpočúvaný nezákonným spôsobom. Úrok z omeškania žalobca požaduje od 17.04.2018, kedy bolo žalobcovi žalovaným oznámené, že jeho nárok nebude uspokojený. 3. K žalobe sa vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na skutočnosť, že žalobca v žalobe nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné akceptovať s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom z ustanovení zákona č. 514/2003 Zz. Uvedený zákon v žiadnom ustanovení ani len rámcovo neupravuje takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. V predmetnej trestnej veci konajúci prokurátor konal dôsledne v súlade so zákonom – Trestným poriadkom. V trestnom konaní k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v Trestnom poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo. V rámci vykonaného trestného konania vedeného voči žalobcovi nebolo žiadne z rozhodnutí na to určeným procesným postupom zrušené. V danej veci podľa žalovanej nie je splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Neexistuje tak právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné len preto, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Civilné súdy majú zakaždým v konaniach o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v Trestnom poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní. V predmetnom konaní k takému porušeniu zásad nedošlo. Vyšetrovateľ alebo poverený príslušník policajného zboru nemá v prípade, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, inú zákonnú možnosť, iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia, pokiaľ sa nechce sám vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 327 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Dôsledné vyšetrovanie vykonané vo verejnom záujme, v prípade dostatočne odôvodneného záveru, že trestný či spáchala určitá osoba, by nebolo možné vykonať bez predchádzajúceho vydania uznesenia o vznesení obvinenia. V súdnom trestnom konaní došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby predovšetkým na základe uplatnenia zásady „in dubio pro reo“. Pri uplatňovaní tejto zásady platí pravidlo, že jej aplikácia je výlučne doménou súdu v súdnom konaní. Prokurátor však v prípravnom konaní nemal inú možnosť ako podať obžalobu na súd, pretože v tom čase existoval dostatočne odôvodnený záver o tom, že skutok sa stal, je trestným činom a že ho spáchal obvinený. Prokurátor by v prípravnom konaní mohol zastaviť trestné stíhanie, ak by bolo nepochybné, že skutok sa nestal, alebo nie je trestným činom alebo by bolo nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. V oslobodzujúcom rozsudku Okresný súd Kežmarok skonštatoval, že nebolo dokázané že skutok spáchal obžalovaný, preto uplatnil zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Prokurátor v prípravnom konaní takýmto spôsobom rozhodnúť nemohol. K uplatneným trovám právneho zastúpenia žalovaná uviedla, že nie je reálne možné preskúmať vierohodnosť a účelnosť vyúčtovaných trov
trestného konania, resp. overiť, či jednotlivé úkony právnej služby zodpovedajú rozsahu tarifnej odmeny podľa ustanovení osobitného predpisu. Nemajetková ujma v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iba samostatné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, pričom na určenie jej výšky je potrebné zohľadniť kritériá ako osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k nej došlo a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca v žalobe dostatočným spôsobom nezdôvodnil ani nepreukázal opodstatnenosť výšky požadovanej nemajetkovej ujmy a jej požadovanú výšku. Dôvody uvádzané žalobcom sú všeobecné a ničím nepreukázané. Spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy ostal nevysvetlený. Žalovaná zdôraznila, že žalobca v súvislosti s trestným konaním nestratil svoje zamestnanie, keďže pred vznesením obvinenia bol dlhodobo nezamestnaným. Z trestného spisu vyplýva, že ide o osobu so sklonom k páchaniu trestnej činnosti. V období pred vznesením obvinenia bol žalobca už odsúdený za obdobný trestný čin lúpeže a ďalšiu trestnú činnosť majetkovej povahy. Ohľadom zdravotného stavu žalobcu žalovaná namietla, že tento nepreukázal, že k vzniku mozgovej príhody došlo v dôsledku trestného stíhania, teda že by medzi týmito skutočnosťami existovala príčinná súvislosť. Žalobca v čase trestného stíhania vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Nakoniec žalovaná argumentovala, že žalobcom tvrdené prieťahy trestného konania nie je možné dávať na ťarchu žalovanej. Zodpovednosť za dĺžku konania v tomto prípade nenesie žalovaná, pretože nijako nemohla ovplyvniť dĺžku súdneho konania. V danom prípade v prvotnom štádiu trestného konania boli vykonané úkony, realizované formou právnej pomoci z Českej republiky. Po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a realizácií potrebných úkonov bola dňa 27.01.2009 podaná súdu obžaloba a od tejto doby sa vec nachádzala v štádiu súdneho konania. Žalovaná neuznala žalovaný nárok a navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 4. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej žalobca zotrval na svojom tvrdení, že nárok na náhradu škody v predmetnej veci je daný. V otázke výšky uplatňovanej nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal z následkov, ktoré mu trestné stíhanie spôsobilo. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nie je upravený žiaden právny vzorec, na základe ktorého by bolo možné vypočítať jej výšku. Trestné stíhanie výrazne narušilo kvalitu života žalobcu – jednak bol odpočúvaný pri svojich telefonických rozhovoroch a pre túto trestnú vec sa s ním začala hádať jeho družka D. E., čo neskôr spôsobilo rozpad ich vzťahu. B. mu totiž pomáhala s platením trov obhajoby a musela si za týmto účelom zobrať pôžičku a tiež ju trápilo, že jej druh je po toľké roky trestne stíhaný. Žalobca v predmetnom čase vykonával trest odňatia slobody za iný trestný čin a z dôvodu tejto trestnej veci boli u neho vykonávané časté eskorty z ústavu na výkon trestu odňatia slobody na hlavné pojednávania, čo viedlo k tomu, že prichádzal o príjem z práce, ktorú v ústave vykonával. Žalobca po roky trpel dlhodobým stresom, čo v roku 2013 vyústilo k tomu, že dostal mozgovú príhodu, následne preto nemohol pracovať a musel sa podrobovať rehabilitáciám. 5. Žalovaná v duplike obšírne argumentovala k otázke nedostatku svojej pasívnej legitimácie v tomto spore. Uviedla, že dĺžka prípravného konania u žalobcu bola primeraná okolnostiam prípadu, berúc do úvahy skutočnosť, že úkony boli vykonávané prostredníctvom právnej pomoci formou dožiadaní, nakoľko bolo potrebné vypočuť poškodeného, svedkov ako aj utajeného svedka. Zo strany Okresnej prokuratúry v Kežmarku nedošlo žiadnym spôsobom pri výkone prokurátorského dozoru v rámci prípravného konania k nezákonnému zasahovaniu do práva žalobcu na súkromie. Po vykonaní dokazovania bolo v trestnej veci žalobcu rozhodnuté na hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2016, kde súd oboch obžalovaných spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Zo strany okresnej prokuratúry odvolanie podané nebolo, nakoľko na hlavnom pojednávaní, prihliadnuc na odstup času a okolnosti prípadu sa nepodarilo vyvrátiť prednesenú obranu oboch obžalovaných. Obžaloba bola na Okresný súd Kežmarok podaná dňa 27.01.2009 a vec bola právoplatne skončená dňa 04.01.2017. K tvrdeniam žalobcu o neprimeranej dĺžke konania na súde žalovaná uviedla, že dĺžku konania na súde ovplyvnila najmä skutočnosť, že trestná vec bola prerozdeľovaná z rôznych dôvodov celkovo až trikrát zákonným sudcom Okresného súdu Kežmarok. Ďalšou skutočnosťou, ktorá ovplyvnila dĺžku konania na súde, bolo to, že bolo viackrát potrebné žiadať o vypočutie svedkov do Českej republiky. Čiastočne dĺžku konania ovplyvnila aj nečinnosť vtedajších sudcov Okresného súdu Kežmarok, na ktorú prokuratúra vždy reagovala zákonným spôsobom. K tvrdeniam žalobcu o nezákonnom odpočúvaní žalovaná uviedla, že Okresná prokuratúra Kežmarok nedávala podnet alebo návrh na vydanie príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a tento príkaz nebol ani súčasťou vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ SR, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Kežmarku, sp. zn. ORP-279/OEK-KK-2009 v rámci prípravného konania. 6. Na preukázanie svojich tvrdení navrhol žalobca vykonať listinné dôkazy a to uznesení ČTS: OPRY-400/KPV-OOK-2004 zo dňa 11.11.2004, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.p. KSPO-
D-186-1/2004-OUS zo dňa 16.04.2004, ďalej uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Poprad, Vysunuté pracovisko ÚJ a KP, Stará Ľubovňa, ČVS: ORP-279/OEK-SL-2006 zo dňa 20.03.2006, uznesenie Okresnej prokuratúry v Kežmarku, sp. zn. PV 222/06 – 20 zo dňa 19.06.20006, rozsudok Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 7T/25/2009 zo dňa 19.12.2016, potvrdenie o úhrade trov obhajoby zo dňa 01.03.2018, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Ntro/1/2014 zo dňa 23.05.2014, rozúčtovanie pracovnej odmeny, lekárska správa z 26.11.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30.08.2017, odpoveď Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. VI/4 Gc 134/17/1000-4 zo dňa 11.09.2017, odpoveď na výzvu k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 18.10.2017, odpoveď Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. VI/4 Gc134/17/1000-11 zo dňa 18.01.2018, odpoveď na oznámenie k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 04.04.2018 a odpoveď Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. VI/4 Gc 134/17/1000-15 zo dňa 17.04.2018. 7. Žalovaná v rámci procesnej obrany poprela nárok žalobcu v celom rozsahu, pričom v konaní nenavrhla vykonať žiaden dôkaz. 8. Súd vo veci dňa 20.09.2021 rozhodol rozsudkom tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.150 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Tretím výrokom súd žalovanej nárok na náhradu trov nepriznal. 9. Proti rozsudku podal voči výroku II. a III. odvolanie žalobca. 10. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 24.05.2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietavého výroku č. II. vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Ďalším výrokom v časti zamietavého výroku, t.j. výroku II vo vzťahu k nároku na zaplatenie náhrady škody v sume 2.373,40 eur (trovy obhajoby) a súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ z textu žaloby vyplynulo, že družka žalobcu mu mala pomáhať s trovami obhajoby a z potvrdenia o úhrade trov obhajoby síce vyplýva, že platiteľkou týchto trov bola družka žalobcu, tak ani z tejto listiny nevyplýva, že tieto úhrady boli realizované výlučne z prostriedkov družky žalobcu a taktiež nie je zrejmé, z akých konkrétnych prostriedkov boli tieto platby uhrádzané. V ďalšom konaní má byť úlohou súdu prvej inštancie presne ozrejmiť, z akých konkrétnych prostriedkov boli uhrádzané trovy obhajoby žalobcu v trestnom konaní, či družka žalobcu iba realizovala platby obhajcovi žalobcu, resp. aká dohoda bola medzi žalobcom a jeho družkou, či žalobca refundoval prípadné finančné prostriedky patriace družke žalobcu. Pokiaľ družka brala aj pôžičku pre účely trov obhajoby, zistiť ako sa dohodli na splatení tejto pôžičky. Zároveň ozrejmiť, akým konkrétnym spôsobom pomáhala družka žalobcu s platením trov obhajoby a to aj v súvislosti s tým, že žalobca v tom čase vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody a reálne ani nemohol realizovať platby svojmu obhajcovi. Za tejto situácie bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť, či v prípade, pokiaľ žalobca nemohol reálne realizovať platby z titulu úhrady trov obhajoby, nemôže byť aktívne legitimovaným subjektom pri uplatnení nároku na náhradu škody z titulu vynaložených trov svojej obhajoby, a to aj pokiaľ by tieto uhradila jeho družka, s ktorou sa on dohodol, že tieto finančné prostriedky jej refunduje, čo aj žalobca v rámci odôvodnenia odvolania uviedol, že teda tieto prostriedky aj svojej družke vrátil. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o nároku na náhradu trov konania v rátane trov odvolacieho konania, pričom vzhľadom na to, že žalobou boli uplatnené dva samostatné nároky, vyžaduje sa, aby súd rozhodol samostatne o nároku na náhradu trov konania ohľadom výroku o priznaní nemajetkovej ujmy, ktorá nepochybne závisí od úvahy súdu a v takom prípade je na mieste priznanie nároku na náhradu trov konania z prisúdenej istiny a samostatným výrokom taktiež rozhodol o nároku na náhradu trov konania z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia a to v závislosti od rozhodnutia o tomto nároku. 12. Právne vzťahy medzi stranami sporu sa riadia ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobca si nárok uplatňoval z titulu nezákonného rozhodnutia v rámci trestného konania, pričom podľa uvedeného zákona štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. 13. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) 14. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. (§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.)
15. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) 16. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) 17. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.) 18. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. (§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z.) 19. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) 20. Primárnou otázkou s poukazom na procesnú obranu žalovanej v predmetnom spore bola otázka, či v rámci trestného konania vedeného voči žalobcovi boli vydané nezákonné rozhodnutia, ktoré boli príslušným orgánom zákonným spôsobom zrušené. Podľa tvrdenia žalobcu mu škoda bola spôsobená vydaním rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči jeho osobe a následným rozhodnutím prokurátora o zamietnutí sťažnosti žalobcu voči tomuto uzneseniu. Uvedené rozhodnutia v rámci trestného konania procesným postupom zrušené neboli. 21. Z judikatúry možno ustáliť, že nárok na náhradu škody v prípadoch trestného stíhania, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania, resp. oslobodením spod obžaloby sa posudzuje podľa ustanovení § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. a ide teda o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, kde v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba prihliadnuť na konkrétne okolnosti a dôvody a vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. V takomto prípade nárok na náhradu škody spôsobenú začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4M Cdo 15/2009). V daných prípadoch, v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, je potrebné akcentovať hlavne na to, že je rozhodujúce, že obžalovaný čin, ktorý sa mu kládol za vinu nespáchal, trestné stíhanie nemalo byť vôbec vedené a v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ide o zodpovednosť štátu za výsledok trestného konania, kde v prípade oslobodenia obžalovaného je možné považovať všetky predchádzajúce rozhodnutia v rámci trestného konania za nezákonné bez toho, aby formálne tieto rozhodnutia boli zrušené príslušným orgánom vzhľadom na faktický charakter oslobodenia obžalovaného, ktorým sa konštatuje nezákonnosť trestného
stíhania. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. 22. Nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť a nie aj v prípadoch zastavenia trestného konania či oslobodenia spod obžaloby. Tento výklad je výkladom formalistickým, príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje formu vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania a neberie do úvahy, že z hľadiska zásahu do osobnostných práv a súkromnej sféry jednotlivca sú formy yyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania celkom irelevantné. (Nález Ústavného súdu ČR z 28. augusta 2007, sp. zn. IV.ÚS 62/05) 23. Poškodený, ktorý bol spod obžaloby oslobodený, nie je povinný preukazovať v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním, že orgán štátu porušil pri vznesení obvinenia právnu povinnosť. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby má totiž rovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným nebol potvrdený. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20.10.2003, sp. zn. 25Cdo 1220/2003) 24. V tomto konkrétnom spore Okresný súd Kežmarok, rozsudkom zo dňa 19.12.2016, právoplatným dňa 04.01.2017, č.k. 7T/25/2009 – 717, žalobcu oslobodil spod obžaloby Okresného prokurátora v Kežmarku, sp. zn. Pv 222/06-91 z 27.01.2009, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchali obžalovaní. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov možno konštatovať, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo nezákonné a všetky rozhodnutia vydané v rámci trestného konania je taktiež možné považovať za nezákonné. Trestné stíhanie žalobcu bolo začaté a žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením Okresného riaditeľstva PZ Poprad, Vysunuté pracovisko ÚJ a KP, Stará Ľubovňa, ČVS: ORP-279/OEK-SL-2006 zo dňa 20.03.2006. Voči vzneseniu obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Kežmarku, sp. zn. Pv 222/06-20 zo dňa 19.06.2006. Tieto rozhodnutia teda možno považovať za nezákonné rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a na základe týchto nezákonných rozhodnutí má žalobca právo na náhradu škody spôsobenej týmito nezákonnými rozhodnutiami. 25. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je možné uplatňovať len voči štátu, pričom v tomto prípade koná v mene Slovenskej republiky Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákon 514/2003 Z.z. za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia označuje štát. Právna úprava obsiahnutá v tomto zákone je tak založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým je štát, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone svojej exekutívnej funkcie. Štát je teda subjektom zodpovednosti za škodu a zákon vymedzuje orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla zodpovednosť štátu vzniknúť. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu, či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu. Pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony samy nie sú subjektom zodpovednostného vzťahu. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene žalovaného štátu konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného; zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatkov procesných podmienok konania. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 14.12.1966, sp. zn. 6Cz 192/66, R48/1967). 26. V prípade žalobcu došlo k nezákonnému rozhodnutiu v trestnom konaní, kde orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt, pričom policajtom sa na účely trestného poriadku rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru. Trestné stíhanie sa začína vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi a ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí prokurátorovi. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti vykonáva prokurátor, je oprávnený dávať záväzné pokyny vyšetrovateľovi, osobne vykonať jednotlivý úkon, vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci a iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu. Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Práve Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v rámci stanoveného postupu predbežne prerokovala nárok žalobcu na náhradu škody, pričom tento nárok neuspokojila z dôvodu, že tento jej nebol riadne preukázaný. 27. Pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné, by boli súčasne naplnené tri základné predpoklady,
ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody, a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom takejto škody. 28. Po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom sporu ostal nárok žalobcu na náhradu škody titulom trov, ktoré žalobca v trestnom konaní vynaložil na svoju obhajobu v celkovej sume 2.373,40 Eur. To, že výška týchto trov bola určená v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. preukazuje listina „Vyčíslenie trov obhajoby“ zo dňa 11.10.2010, ktorú žalobcu súdu predložil na predbežnom prejednaní sporu.
29. Vo vzťahu k tomuto nároku na náhradu škody, s poukazom na vyššie uvedené dôvody, bola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, ktorá je základnou podmienkou pre vznik práva na náhradu škody. Rovnako tak nebolo sporné, že trovy v sume 2.373,40 Eur vznikli v súvislosti s trestným konaním vedeným voči osobe žalobcu a teda tu existuje príčinná súvislosť medzi odmenou advokáta za obhajobu žalobcu v trestnom konaní a samotným nezákonným rozhodnutím, na podklade ktorého trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody kumulatívne s tým musí byť splnená aj tretia podmienka a to je preukázanie existencie škody na strane žalobcu.
30. Žalovaná v spore namietala, že škoda, ktorú žalobca žiada od štátu musí predstavovať skutočnú škodu ako úbytok majetkových hodnôt u žalobcu, pričom k takémuto úbytku dochádza napríklad zaplatením dlhov, avšak nie vznikom povinnosti dlh zaplatiť. Samotná existencia pohľadávky neznamená skutočnú škodu. Žalovaná ďalej namietala, že nepostačuje len tvrdenie o vynaložení finančných prostriedkov na trovy obhajoby, ale je potrebné toto tvrdenie aj riadne preukázať.
31. S poukazom na 151 ods. 1 CSP nebolo medzi stranami sporu sporné skutkové tvrdenie žalobcu, že s úhradou trov mu pomáhala jeho družka D. E., ktorá si za týmto účelom musela zobrať pôžičku.
32. Skutočnosť, že družka žalobcu D. E. vyplácala trovy obhajoby za zastupovanie žalobcu vyplýva z potvrdenia o úhrade trov obhajoby zo dňa 01.03.2018, vystavenom advokátom JUDr. Vladimírom Komanom. Z tohto potvrdenia vyplýva, že s obhajcom žalobcu v trestnom konaní zmluvu o poskytnutí právnej pomoci zo dňa 26.05.2006 v prospech žalobcu uzavrela D. E., ktorá sa zaviazala za žalobcu uhradiť trovy za jeho obhajobu v trestnom konaní. Družka žalobcu poskytla na trovy obhajoby žalobcu zálohovo celkovo sumu 1.731,94 Eur. Dňa 03.01.2011 družka žalobcu uhradila za obhajobu zvyšných 641,46 Eur.
33. O tom, že aj žalobca sa podieľal na úhrade trov obhajoby má svedčiť okolnosť, že žalobca v prospech obhajcu vystavil súhlas na to, aby vymožené prostriedky v exekúcií vedenej Exekútorským úradom Mgr. Stanislava Poláka pod sp. zn. EX 1436/2008 boli použité na úhradu trov jeho obhajoby. Udelenie súhlasu exekútorskému úradu na vyplatenie finančných prostriedkov v prospech obhajcu žalobcu sporné nebolo, avšak ako vyplýva z potvrdenia o úhrade trov obhajoby zo dňa 01.03.2018, v tejto konkrétnej veci súdny exekútor obhajcovi nepoukázal žiadne finančné prostriedky.
34. Až v odvolaní žalobca tvrdil, že platbu trov vykonala družka žalobcu, pretože on sa podroboval nepodmienečnému trestu odňatia slobody a sám osobne takúto platbu vykonať nemohol. Podľa žalobcu družka vykonala platbu trov z peňazí žalobcu, keďže všetky prostriedky, ktoré boli uhradené na jeho obhajobu jej žalobca vyplatil. Žalovaný po celý čas v spore popieral tento nárok žalobcu, nakoľko tento nepreukázal akýkoľvek úbytok na svojom majetku, ktorý by na jeho strane predstavoval škodu.
35. Právny zástupca žalobcu na preukázanie svojho nároku na náhradu škody vo forme trov obhajoby v žalobe navrhol vykonať výsluch svedka D. E. a výsluch žalobcu ako strany sporu. Na predbežnom prejednaní sporu žalobca uviedol, že na týchto dôkazoch netrvá a návrh na ich vykonanie berie späť. Ďalšie prostriedky procesného útoku vo forme návrhov na vykonanie dôkazov žalobca nepredniesol.
36. Subjektívne dôkazné bremeno určuje, ktorá procesná strana si má aktívne počínať pri preukázaní určitej skutočnosti (znaku skutkovej podstaty normy práva), t. j. kto má navrhnúť dôkaz na jej preukázanie. Preto je toto bremeno označované i ako bremeno vedenia dôkazu.
37. Rozdelenie bremena vedenia dôkazu medzi sporové strany zásadne vyplýva z pravidiel delenia objektívneho dôkazného bremena (pozri Štajgr, F. Dôkazné bremeno v civilnom súdnom spore. Praha:
Knihovna sborníku věd právních a státních, 1931, s. 89). Je totiž zrejmé, že navrhovať dôkazy má ten, kto je ohrozený stratou sporu v prípade, že rozhodujúca skutočnosť nebude preukázaná.
38. Subjektívne bremeno tvrdenia vyjadruje, aké skutkové tvrdenie musí jedna alebo druhá sporová strana uviesť, aby v spore uspela.
39. Ktorá strana má určité skutočnosti tvrdiť, aby odvrátila nepriaznivý následok, vyplýva z objektívneho dôkazného bremena: subjektívne bremeno tvrdenia nesie strana, ktorá je zaťažená objektívnym dôkazným bremenom.
40. Aké konkrétne skutkové prednesy má jedna alebo druhá strana učiniť, vyplýva z pravidiel o delení objektívneho dôkazného bremena.
41. Určité skutočnosti nie sú pre tú ktorú stranu priaznivé len preto, že ich strana tvrdí, ale preto, že s nimi spája priaznivý následok norma práva. Z toho je nepochybné, že rozdelenie dôkazného bremena nie je určené tvrdením strán, ale naopak z toho, ako je medzi strany rozdelené objektívne dôkazné bremeno, možno zároveň identifikovať, aký skutkový prednes má strana sporu urobiť.
42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je žalobca povinný v priebehu konania tvrdiť skutočnosti zodpovedajúce všetkým znakom skutkovej podstaty normy práva zakladajúcej ním uplatnené právo (pozri napr. NS ČR 22Cdo 3108 / 2010, 21Cdo 2682 / 2013, 21Cdo 3989 / 2011, obdobne II. ÚS ČR 385 / 2015). Ak tak neurobí, súd musí žalobu bez ďalšieho zamietnuť.
43. Do akej miery má byť popieranie žalovaného určité (substancované), závisí na miere určitosti prednesov žalobcu. Pokiaľ žaloba obsahuje len paušálne tvrdenie alebo pokiaľ sa žalobné prednesy žalobcu obmedzujú len na používanie právnych pojmov bez bližšej špecifikácie, postačí žalovanému jednoduché popretie.
44. S poukazom na prednesy strán sporu a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v časti náhrady škody vo forme trov obhajoby nedôvodná. Bez pochybností bolo zistené, že za obhajobu žalobcu v trestnom konaní bola advokátovi vyplatená celkovo suma 2.373,40 Eur, pričom takto vyčíslené trovy advokáta boli vyčíslené v súlade s vyhláškou 655/2004 Z.z. Samotnú úhradu tejto pohľadávky vykonala družka žalobcu, ktorá si za týmto účelom musela vziať pôžičku. Žalobca dňa 15.12.2008 vystavil písomný súhlas v prospech obhajcu, aby finančné prostriedky vymožené v rámci exekučného konania vedeného Exekútorským úradom Mgr. Stanislava Poláka pod sp. zn. EX 1436/2008 boli použité na úhradu trov obhajoby, avšak na trovy obhajoby žalobcu exekútorský úrad nepoukázal žiadne finančné prostriedky.
45. Za situácie, kedy sa žalobca v rozhodnom čase podroboval výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody a trovy jeho obhajoby vyplatila jeho družka, by bolo možné pripustiť splnenie podmienky aktívnej legitimácie žalobcu v spore o náhradu škody vo forme trov obhajoby, avšak len za situácie, že by bola preukázaná následná úhrada týchto trov osobe, ktorá ich právnemu zástupcovi vyplatila, prípadne dohoda o spôsobe vrátenia týchto finančných prostriedkov. Avšak ako správne namietala žalovaná, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné okrem iného preukázať úbytok majetkových hodnôt na strane žalobcu, čo žalobca v priebehu konania nepreukázal.
46. Po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu žalobca len zotrval na svojich doterajších vyjadreniach s poukazom na to, čo tvrdil až v odvolacom konaní. Ďalšie prostriedky procesného útoku nepredniesol. V spore tak pre absentujúce skutkové tvrdenia, prípadne návrhy na vykonanie dôkazov, sa nepodarilo zistiť z akých konkrétnych finančných prostriedkov boli uhradené trovy za obhajobu žalobcu. Z dokazovania vyplynulo, že minimálne čiastočne boli uhradené z pôžičky, ktorú si za týmto účelom vzala družka žalobcu, avšak či medzi žalobcom a jeho družkou existoval dohoda ohľadom úhrady tejto pôžičky žalobca neozrejmil. Vzhľadom na procesnú pasivitu žalobcu týkajúcu sa objasňovania esenciálnych skutočností súvisiacich so spôsobom úhrady trov za jeho obhajobu v trestnom konaní, tak nebolo možné tieto rozhodné skutkové okolnosti objasniť. Uvedené skutočnosti tak nie sú ani preukázané, ani vyvrátené. Zostali preto neobjasnené (stav non liquet).
47. V odvolaní žalobca uvádzal, že všetky prostriedky, ktoré boli uhradené na jeho obhajobu žalobca svojej družke vyplatil. V nadväznosti na to, súd považoval za účinnú procesnú obranu žalovanej, ktorá namietala nepreukázanie úbytku na majetku žalobcu, ktorý by následne mal predstavovať škodu, za ktorú zodpovedá štát. Žalobca nepreukázal, že by akékoľvek prostriedky uhradené jeho družkou ako trovy obhajoby tejto refundoval, prípadne sa s ňou ohľadom ich náhrady dohodol, nakoľko v rozhodnom čase vykonával nepodmienečný trest odňatia slobody. Žalobca síce v žalobe navrhoval vykonanie výsluchu svedka D. E. ako aj výsluch žalobcu ako strany sporu, avšak tieto svoje návrhy na vykonanie dôkazov na predbežnom prejednaní sporu vzal späť a preto súd tieto dôkazy nevykonal. V rámci procesného útoku žalobca ani v odvolaní a v oznámení zo dňa 09.10.2023 nepredniesol k týmto skutočnostiam žiadne návrhy na vykonanie dôkazov.
48. S poukazom na uvedené tak žalobca nepreukázal vznik škody vo forme trov obhajoby, nakoľko súd nemal preukázané, že hoci trovy jeho obhajoby advokátovi vyplatila jeho družka, žalobca akýmkoľvek spôsobom participoval na ich úhrade, čím by došlo k zmenšeniu jeho majetku a tým ku vzniku škody. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby zamietol.
49. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
50. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
51. V časti žaloby, ktorou žalobca žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 2.150 Eur a to podľa zásady úspechu vo veci. Keďže ide o nároky, ktoré sú závislé od úvahy súdu, úspech strany sporu súd posudzoval nie vzhľadom na výšku priznaného nároku ale s poukazom na základ jeho nároku, kedy ako úspešná strana v konaní si uplatnil svoje právo na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného trestného stíhania zo strany štátu.
52. Nárok žalobcu z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia súd v celom rozsahu ako nepreukázaný zamietol, preto nárok na náhradu trov v tejto časti vznikol žalovanej. Podľa pomeru úspechu v konaní by nárok na náhradu trov konania svedčil v prospech v konaní v tejto časti úspešnejšej žalovanej. Nakoľko žalovanej v súvislosti s týmto konaním žiadne preukázateľné trovy nevznikli, súd rozhodol, že žalovanej nárok na náhradu trov konania v časti o nároku na náhradu škody z titulu trov obhajoby nepriznáva.
53. V otázke trov odvolacieho konania je zásadná skutočnosť, že odvolanie žalobcu bolo čiastočne dôvodné a čiastočne nedôvodné, preto s poukazom na čiastočný úspech v odvolacom konaní v súlade s § 255 CSP žiadna zo strán sporu nárok na náhradu trov za odvolacie konanie nemá.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Poprad. V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.