Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_21CoE-169-2012.pdf
PDF · 78.19 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/169/2012
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka č. 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, proti povinnému: E. K., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/XX, L., štátny občan SR, o vymoženie pohľadávky s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 56Er/1641/2011 - 45 zo dňa 24.10.2011, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 56Er/1641/2011 - 45 zo dňa 24.10.2011 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2010-7977 zo dňa 30.03.2011.
Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len „Ex. por.“), ako aj na ust. § 52 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“) a konštatoval, že zmluva o splátkovom úvere uzavretá dňa XX.XX.XXXX medzi právnym predchodcom oprávneného ako dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom, možno považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 ods. 1 Obč. zák..
Súd prvého stupňa uviedol, že podľa prílohy Smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. q), neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane, je potrebné považovať za podmienku, ktorá je nekalá.
Poukázal tiež na vnútroštátne právo, a to na § 54 ods. 1 prvá veta Obč. zák., podľa ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Obč. zák. o spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že ust. § 53 ods. 3 Obč. zák. obsahuje exemplifikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný, a týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. Ďalej uviedol, že v tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Súd prvého stupňa konštatoval, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák., neplatná.
Mal za to, že rozhodcovský súd, ako to vyplýva z predmetného rozhodcovského rozsudku, opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák. a tiež Smernica 93/13/EHS.
Z uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Mal za to, že exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).
Poukázal na ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 a uviedol, že súdny dvor postavil svoj záver v predmetnom rozhodnutí na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí.
Mal za to, že z európskeho práva a súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnosti.
Zároveň poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007, kedy bola uzatvorená predmetná úverová zmluvy, sa vzťahovali ust. §§ 52 až 54 Obč. zák., len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Obč. zák., ako aj na zmluvu podľa § 55 Obč. zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z..
Mal za to, že nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy, posudzovať podľa ust. §§ 52 až 54 Obč. zák., a že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) Obch. zákonníka, spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
Poukázal tiež na to, že aj z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. vyplýva, že ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie oprávneného podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Z obsahu spisu je zrejmé, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného pod sp. zn. II/2010-7977, na základe ktorého bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 1.513,26 Eur, úroky z omeškania vo výške 9 % zo sumy 1.287,73 Eur od
21.10.2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 343,13 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku.
Z ust. § 41 ods. 2 Ex. por. vyplýva, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania, aj bez návrhu, zastavená.
Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov, na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučného konania zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) a c).
Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva právo súdu príslušného na vykonanie exekúcie, ex offo preskúmať a zastaviť exekúciu z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. b) t.j., ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) a podľa písm. c) t.j., ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Z ust. § 40 ods. 1 písm. a ) a b) vyplýva, že ide o prípady, ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.
Podľa § 1 ods. 3 ide o prípady, ak v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b) o osobnom stave, c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.
V danom prípade nešlo o prípad podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona, ani o prípad podľa § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona, ani o prípad podľa § 1 ods. 3 písm. a) až d) zákona.
Aby si súd mohol plniť svoju povinnosť vyplývajúcu mu z § 45 zák. č. 244/2002 Z.z., bolo potrebné v danom prípade celé plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom podrobiť kritériám stanovených v ust. § 45 ods. 1 písm. c) a to, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Pokiaľ ide o právom nedovolené plnenie, objektívnu nemožnosť plnenia a plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je potrebné priznané plnenie posúdiť komplexne. Pokiaľ ide o plnenie samotné, odvolací súd je toho názoru, že toto plnenie je možné preskúmať aj vo vzťahu k ustanoveniam zákonov, chrániacich v tomto smere spotrebiteľa.
Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade prvostupňový súd správne konštatoval, že exekučný titul sa vzťahuje na spotrebiteľský právny vzťah, a preto sa použijú normy spotrebiteľského práva, a to zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Oprávneným nebolo namietané, že povinný je nepodnikajúca fyzická osoba, táto skutočnosť nebola sporná.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že na daný vzťah sa vzťahuje Obchodný zákonník, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu spotrebiteľských zmlúv,
preto pri skúmaní, či konkrétny zmluvný vzťah uzavretý podľa obchodného práva má zároveň charakter spotrebiteľského vzťahu, je potrebné vychádzať z úpravy Občianskeho zákonníka.
Podľa § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.
Z uvedených dôvodov odvolací súd s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa za účelom vykonania resp. doplnenia dokazovania, či s povinným bola alebo nebola dojednaná rozhodcovská doložka individuálne v zmysle ust. § 53 ods. 2 Obč. zák., či povinný ako spotrebiteľ mal alebo nemal možnosť k tejto podmienke ustanovenej v úverových podmienkach sa vyjadriť, a či sú naplnené predpoklady ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. na prípadné zastavenie exekučného konania t.j., či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.
Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.