Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_K3-17Cb-6-2023.pdf
PDF · 118.28 KB
Case nature
Area
Subarea
K3-17Cb/6/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Monikou Šabľovou v právnej veci žalobcu: B. D. Real s.r.o., Alžbetina 28, 040 01 Košice, IČO: 36 672 530, právne zast.: JUDr. Peter Nízky, advokát, Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, IČO: 42 031 931, proti žalovanému: MKM-STRED, spol. s r.o., Prešovská 73, 044 31 Družstevná pri Hornáde, IČO: 31 363 741, právne zast.: G. Lehnert, s. r. o., Budova ORBIS, Rajská 7, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 347 762, o zaplatenie 20.736,39 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 16.02.2023 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 20.736,39 eura ako aj úrok z omeškania. V žalobe uviedol, že Krajský súd v Košiciach v konkurznej veci úpadcu: Roľnícke družstvo Družstevná pri Hornáde, o súhlase na predaj majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby vydal Opatrenie sp. zn.: 4K/60/2001 v ktorom rozhodol: 1. Súhlasí s predajom pohľadávok úpadcu patriacich do konkurznej podstaty mimo dražby v menovitej hodnote 20.736,39 Eur pre záujemcu B. D. Real s.r.o., Alžbetina 28, 040 01 Košice, IČO: 36 672 530. 2. Ukladá správcovi konkurznej podstaty uzavrieť kúpnu zmluvu s vybraným záujemcom do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto opatrenia. Na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 18.08.2022, obchodná spoločnosť B. D. Real s.r.o, odkúpila od predávajúceho Roľnícke družstvo Družstevná pri Hornáde, pohľadávku v menovitej hodnote 20.736,39 Eur s prísl., evidovanú voči spoločnosti MKM-STRED, spol. s r. o.. Odkúpená pohľadávka v menovitej hodnote 20.736,39 Eur s prísl. pozostáva z nasledovných faktúr za nájom nehnuteľnosti: 1) Faktúra č. FV2022002, vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 754,88 eura (nájomné- miešanie krmív) 2) Faktúra č. FV20220023, vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 256,71 eura (nájomné- sklad) 3) Faktúra č. FV2022004,vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 5.724,80 eura (nájomné- silážna jama). Žalobca písomne kontaktoval žalovaného prostredníctvom Výzvy na zaplatenie zo dňa 03.10.2022 no neúspešne.
2. Vo veci vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz č. k. 28 Up/287/2023 dňa 27.02.2023 voči ktorému bol podaný odpor. V odpore právny zástupca žalovaného poukázal na strohé odôvodnenie
nároku tým, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.08.2022 odkúpil od družstva Roľnícke družstvo Družstevná pri Hornáde, identifikačné číslo 31 733 492 (ďalej len „úpadca“), na ktoré v súčasnosti prebieha konkurz na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 4K 60/01, pohľadávku v menovitej hodnote 20.736,39 EUR s prísl., pričom na predaj tejto pohľadávky udelil súhlas konkurzný súd. V návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca uviedol, že táto pohľadávka pozostáva z troch faktúr za nájom nehnuteľností (sklad, miešareň krmív a silážna jama). Žalobca teda svoju pohľadávku odvodzuje od troch faktúr vystavených na zaplatenie nájomného za užívanie týchto nehnuteľností. Základným a nevyhnutným predpokladom na vystavenie faktúr na nájomné je existencia nájomnej zmluvy, ktorá by medzi stranami zakladala nájomný vzťah. V danom prípade medzi žalovaným a úpadcom ale žiadna takáto nájomná zmluva (právny titul) neexistuje a predmetné faktúry vystavil správca konkurznej podstaty úpadcu A. B. A. neoprávnene. Na túto skutočnosť ho žalovaný niekoľkokrát upozorňoval a predmetné faktúry odmietol ako neopodstatnené. Z dôvodu zhoršených vzťahov medzi správcom a žalovaným ale správca odmietol ďalej túto vec so žalovaným riešiť. Správca teda vystavil faktúry jednostranne, bez toho, aby medzi žalovaným a úpadcom existovala nájomná zmluva. Žalobca nepreukázal existenciu nájomnej zmluvy. Kúpna zmluva a opatrenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4K/60/2001 zo dňa 28.07.2022 len preukazujú postúpenie (údajnej) pohľadávky na nájomné na osobu žalobcu, nepotvrdzujú pravosť (existenciu) tejto pohľadávky. Nájomná zmluva nie je v týchto dokladoch ani len spomenutá. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danej veci absentuje nájomná zmluva (právny titul), na základe ktorej by predmetné faktúry mohli byť oprávnene vystavené. Úpadcovi nárok na zaplatenie nájomného nikdy nevznikol a faktúry, od ktorých žalobca odvodzuje svoj (údajný) nárok, sú vystavené neoprávnene. Z uvedeného dôvodu žalovaný považuje žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu za nedôvodný.
3. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 17.04.2023 uvádza, že predmetné faktúry za nájom nehnuteľností, od ktorých si odvodzuje svoj nárok, boli vystavené oprávnene a medzi stranami existoval nájomný vzťah.
4. Uvedené tvrdenie podľa žalovaného nezodpovedá skutočnosti a žalovaný ho v celom rozsahu rozporuje. Základným predpokladom na vystavenie faktúr na nájomné je existencia nájomnej zmluvy. Žalobca však existenciu ním tvrdenej nájomnej zmluvy nepreukázal. Žiadna nájomná zmluva neexistuje, nakoľko žalovaný s Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde žiadnu nájomnú zmluvu neuzavrel.
5. K tvrdeniu žalobcu ohľadom uznania dlhu, žalovaný uviedol, že základnou obsahovou náležitosťou uznania dlhu je prejav vôle dlžníka, že uznáva svoj určitý záväzok. Ďalšou obligatórnou náležitosťou uznania dlhu je jednoznačné vymedzenie záväzku, a to tak, že záväzok bude určito a zrozumiteľne identifikovaný, pričom nesmie byť zameniteľný s iným záväzkom. V danom prípade absentujú obe základné náležitosti uznania, a to prejav vôle a vymedzenie záväzku. Právny zástupca žalovaného v rámci predsúdnych rokovaní síce komunikoval s právnym zástupcom žalobcu ohľadom možnej mimosúdnej dohody, nakoľko mal žalovaný snahu vec vyriešiť zmierlivo, avšak táto komunikácia neobsahuje žiaden prejav vôle, ktorý by mohol byť za uznanie dlhu považovaný. V celej predloženej komunikácii zástupca žalovaného ani raz neuvádza, že by „uznával“ pohľadávku žalobcu z údajného „nájomného vzťahu“. Uvedená komunikácia sa týkala výlučne možnosti mimosúdneho urovnania danej veci v snahe predísť nákladom na zdĺhavé súdne konanie, ku ktorému nakoniec nedošlo. Táto komunikácia však zjavne neobsahuje právnymi predpismi vyžadovaný určitý a výslovný prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu žalobcovej (údajnej) pohľadávky. Žalovaný napokon nemal a nemá žiaden záujem uznať pohľadávku, ktorá je zjavne neoprávnená. V danom prípade tak absentuje nielen vymedzenie záväzku, ale rovnako aj prejav vôle o tom, že dlžník takýto záväzok uznáva. Žalobca nepredložil dôkaz o existencii nájomnej zmluvy, z ktorého by vyplývalo, kedy bola nájomná zmluva uzavretá, kto ju uzavrel a aký mala obsah. Žalobca sa iba zavádzajúco odvoláva na údajné uznanie záväzku právnym zástupcom žalovaného v rámci mimosúdnych rokovaní, ku ktorému nedošlo.
6. Právny zástupca žalobcu v podaní doručenom súdu 07.06.2023 uviedol, že vystavené faktúry za nájom nehnuteľností od ktorých si žalobca odvodzuje svoj nárok boli oprávnene vystavené. Nájomný vzťah existoval a žalovaný užíval uvedené nehnuteľnosti a to sklad, miešareň krmív a silážnu jamu na základe čoho mu tieto faktúry vystavil správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. Dušan Ivančo. Túto skutočnosť žalovaný nepopieral ani v emailovej komunikácii. Jeho tvrdenia sú účelové a zavadzajúce nakoľko je na mieste otázka prečo bol ochotný ním popieranú pohľadávku uhradiť, ak neexistoval žiaden vzťah z ktorého by mu uplatňovaný nárok vyplýval. Žalobca bol ochotný rokovať o mimosúdnej dohode
a nenamietal na úvod danej komunikácii jej existenciu ale bol ochotný pristúpiť na mimosúdne urovnanie, čo je nepopierateľný fakt prejavu vôle o tom, že dlžník takýto záväzok uznáva.
7. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu sa vyjadril, že sa dozvedeli nové skutočnosti a to, že správca úpadcu nájomnú zmluvu žalovanému doručil podpísanú jednostranne a čakal na to, aby ju protistrana podpísala a vrátila späť. Žalovaný užíval predmetné nehnuteľnosti po dobu vyše 10 rokov, na základe čoho správca v dobrej viere vystavil aj faktúry za užívanie týchto stavieb, ktoré žalovaný popiera. Doteraz žalobca nepredložil žiadnu komunikáciu o tom, že by mal nejaké výhrady a námietky voči tomu, že nesúhlasí s vystavenými faktúrami resp. so sumou, aká na ich bola uvedená. Ceny za nájom pravdepodobne vychádzajú z trhovej hodnoty na základe výmery užívaných stavieb. Žalovaný nepreukázal tvrdenie, že užíval stavby bezodplatne. Navrhol v konaní vypočuť správcu konkurznej podstaty.
8. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na ich písomné podania a v celom rozsahu sa pridržiavajú vyjadrení, ktoré v nich uviedli. Medzi žalovaným a Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde neexistuje žiadna nájomná zmluva, žalobca ani nijakým spôsobom nepreukázal existenciu nájomného vzťahu. Predmetné faktúry za údajné nájomné boli vystavené správcom konkurznej podstaty neoprávnene bez existencie akéhokoľvek právneho titulu. Na túto skutočnosť žalovaný správcu viackrát upozorňoval a predmetné faktúry rozporoval. Správca námietky žalovaného nebral do úvahy zrejme aj kvôli zlým vzťahom a zlej komunikácii medzi správcom a žalovaným pristúpil k predaju neexistujúcich pohľadávok na údajné nájomné. Zdôraznil, že vo faktúrach je uvedený presný výpočet nájomného a takýto postup je neštandardný. Ak by totiž existovala nájomná zmluva, bola by presná výška nájomného alebo ten výpočet uvedený priamo v nej. Rovnako je neštandardné vystaviť faktúry na obdobie 2 roky spätne presne do dátumu splatnosti, pretože oni sú vystavené za obdobie od 22.04.2020 do 22.04.2022, to znamená, spätne. Tieto skutočnosti len potvrdzujú to, že faktúry boli vystavené neoprávnene bez akejkoľvek dohody so žalovaným. Nárok na zaplatenie nájomného teda nikdy nevznikol. Z tohto dôvodu je absolútne neplatná aj kúpna zmluva uzatvorená medzi žalobcom a Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde zo dňa 28.07.2022 nakoľko ide o neexistujúcu pohľadávku. Ani samotné opatrenie konkurzného súdu po udelení súhlasu s predajom pohľadávok nedeklaruje existenciu týchto pohľadávok. V neposlednom rade je bežné, že strany medzi sebou rokujú o možnom mimosúdnom urovnaní tak to predpokladá aj ustanovenie § 3 ods. 2 OZ a rovnako ustanovenie § 148 ods. 1 CSP, ktoré uprednostňuje skončenie sporu zmierom. V rámci mimosúdnych rokovaní zástupca žalovaného neuviedol, že by uznali pohľadávku žalobcu a neurobil iný právny krok tým smerom. Mimosúdne rokovania medzi stranami za uznanie záväzku nemožno považovať. Žalovanému žiaden návrh nájomnej zmluvy doručený nebol, toto tvrdenie v celom rozsahu rozporujú, žalobca nebol schopný povedať, ani len obdobie kedy to malo byť doručené a preto zdôraznil, že tie faktúry sú vystavené spätne – 2 roky dozadu. Žalobca sám potvrdil, že tento návrh bol podpísaný jednostranne, to znamená, že nie je to nájomná zmluva, ale iba návrh a keďže ako tvrdí žalobca, správca ho mal doručovať žalovanému v písomnej forme, v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka si vymienil uzavretie zmluvy písomnou formou. V žiadnom prípade neakceptácia alebo nevyjadrenie sa k návrhu, nemôže znamenať prijatie návrhu ak súčasne si správca ako tvrdí žalobca vyžiadal uzavretie v písomnej forme, to znamená, že k prijatiu tohto návrhu môže dôjsť len písomnou formou. Žalovaný nesúhlasil, aby bol vypočutý správca konkurznej podstaty pán A., k čomu uviedol svoje dôvody. Ak tvrdí žalobca, že správca očakával podpísanie nejakého návrhu na uzavretie nájomnej zmluvy, prečo vystavoval faktúry na obdobie spätne do roku 2020. Vyjadril sa, že žalovaný bezodplatne užíva predmetné stavby dlhodobo, už od roku 2012. V roku 2012, keď žalovaný ako nový spoločník vstúpil do spoločnosti MKM-STRED, boli tieto nehnuteľnosti užívané bezodplatne. Nehnuteľnosti boli prenechané do bezplatného užívania zo strany Roľníckeho družstva Družstevná pri Hornáde ešte v dávnej minulosti. Žalovaný bol pri jeho založení v roku 1993, pričom od počiatku svojho vzniku mal v prevádzke a neskôr vzniklo v Družstevnej pri Hornáde priamo v areáli roľníckeho družstva. V Družstevnej pri Hornáde pôsobili aj Poľnohospodárske družstvo Družstevná pri Hornáde, ktoré sa v roku 1996 rozdelilo na Roľnícke družstvo Družstevná pri Hornáde to je úpadca, to je ten vlastne, čo scudzil tie pohľadávky a Poľnohospodárske obchodné družstvo. Žalovaný aj Roľnícke družstvo teda v minulosti spolupracovali a pôsobili na jednom dvore, vykonávali činnosť v tom istom poľnohospodárskom areáli. Je preukázateľné, že od roku 1993 je prevádzkareň žalovaného v Družstevnej pri Hornáde v areáli tohto družstva, kde má aj sídlo. V minulosti to boli úzko spolupracujúce spoločnosti a je pochopiteľné, že sa dohodli na užívaní nehnuteľností bezodplatne. Správca je činní vo vzťahu k tomu úpadcovi už od roku 2001. Dvadsať rokov správca prakticky neriešil, žiadne užívanie, žiadne stavby a chcel navodiť dojem, že tam bola uzatvorená nájomná zmluva. Majú pocit, že to konanie
je výslovne špekulatívne a zavádzajúce. Žaloba je neoprávnená v celom rozsahu a navrhujú, aby ju súd zamietol.
9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav: Z kúpnej zmluvy zo dňa 18.08.2022 mal súd preukázané že, obchodná spoločnosť B. D. Real s.r.o, odkúpila od predávajúceho Roľnícke družstvo Družstevná pri Hornáde, pohľadávku v menovitej hodnote 20 736,39 Eur s prísl., evidovanú voči spoločnosti MKM-STRED, spol. s r. o.. Odkúpená pohľadávka v menovitej hodnote 20.736,39 Eur s prísl. je tvorená nasledovnými faktúrami za nájom nehnuteľnosti (viď čl.66-68) : 1) Faktúra č. FV2022002, vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 754,88 eura (nájomné- miešanie krmív) 2) Faktúra č. FV20220023, vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 256,71 eura (nájomné- sklad) 3) Faktúra č. FV2022004,vystavená dňa 04.04.2022, splatná dňa 22.04.2022, v sume 5.724,80 eura (nájomné- silážna jama). Výzvou na zaplatenie zo dňa 03.10.2022 žalobca písomne kontaktoval žalovaného v súvislosti s úhradou pohľadávky. Následne strany sporu komunikovali prostredníctvom právnych zástupdov Z emailovej komunikácie právnych zástupcov sporových strán (čl. 24-26) je preukázané, že pred podaním žaloby v dňoch 13. až 19.januára 2023 bol záujem strán vyriešiť vec dohodou bez ingerencie súdu avšak k dohode strany sporu nedospeli.
Právne posúdenie
10. Sporové strany sú podnikateľmi, a to právnické osoby, pričom podľa § 261 ods. 9 ObZ zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.
Podľa § 663 Občianskeho zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.
Podľa § 664 Občianskeho zákonníka prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.
Podľa § 665 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom.
Podľa § 665 ods. 2 Občianskeho zákonníka nájomca je povinný vec užívať iba v prípade, že sa tak dohodlo alebo že neužívaním by sa vec znehodnotila viac než jej užívaním.
Podľa § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.
Podľa § 150 ods. 1 CSP Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 ods. 1 CSP Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
11. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada, kde je zásadne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Podľa čl. 8 CSP sú strany sporu „povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“. Rovnaké povinnosti ich zaťažujú aj v ďalšom priebehu konania najmä § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“. V zmysle odbornej literatúry k výkladu ust. čl. 8 CSP:
Povinnosť tvrdenia a bremeno tvrdenia
Základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. Nástrojom materiálneho vedenia sporu v tejto súvislosti je oprávnenie a zároveň povinnosť súdu normatívne zakotvená v § 191 ods. 1. CSP za stredníkom – ide o oprávnenie a povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t. j. substancovať ich pravdivo a úplne). Toto tzv. materiálne vedenie sporu je imanentnou súčasťou sociálnej koncepcie civilného procesu, ku ktorej sa Civilný sporový poriadok hlási.
Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno.
Dôkazná povinnosť rovnako predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana – nie je v tejto súvislosti správne uvažovať pri dôkaznej povinnosti len o žalobcovi. Inak povedané, dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórnom spore len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom i dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť.“(viď CSP komentár Praha; C.H.BECK 2016, komentár k čl. 8 CSP).
12. Strana sporu musí v závislosti od skutkovej podstaty (hypotézy) relevantnej právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých môže súd rozhodnúť v jeho prospech. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. Základnou procesnou povinnosťou strany sporu je teda predniesť dostatočne konkrétne a určité skutkové tvrdenia významné podľa hmotného práva, následne toto tvrdenie preukázať. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť rezultuje do procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu, čo vyplýva aj z dôvodovej správy k ustanoveniu § 150 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.
13. Súd hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Novinkou oproti úprave v OSP je druhý odsek ustanovenia § 191 CSP podľa ktorého vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená ak zákon neustanovuje inak. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Z uvedeného vyplýva, že žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené, alebo porušené právo. Žalovaný je povinný za predpokladu, že chce byť úspešný v spore tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas sporu neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom, žeby táto skutočnosť bolo nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdil ( viď uznesenie NS SR z 24.6.2010 sp.zn.: 5Obo/52/2010.) Preukázanie skutkových tvrdení je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia dôkazného bremena. Toto potvrdzuje aj rozsiahla judikatúra všeobecných súdov.
14. V konaní tvrdil žalobca uzavretie nájomnej zmluvy medzi úpadcom Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde a žalovaným. Bolo na žalobcovi preukázať, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o nájme kedy v zmluve má byť dostatočne určitým spôsobom špecifikovaný predmet nájmu ako aj účel nájmu, doba nájmu a dohodnutá výška nájomného. Vo všeobecnosti Občiansky zákonník nevyžaduje osobitnú formu a jej obsahové náležitosti budú závislé od konkrétneho zmluvného dojednania. Ak chýbajú podstatné náležitosti má to za následok neplatnosť zmluvy. V každom prípade je však podstatnou náležitosťou každej nájomnej zmluvy určenie predmetu nájmu a určenie zmluvných strán. Charakteristickým znakom nájmu je jeho odplatnosť. Dohoda o tom, že plnenie bude odplatné, je podstatnou náležitosťou nájomnej zmluvy, hoci sa vždy nevyžaduje určenie konkrétnej peňažnej sumy. Nájomnú zmluva sa uzatvára na určitú dobu ( aj na neurčito s možnosťou ukončiť tento zmluvný vzťah), teda je pre ňu typická dočasnosť. Základným predpokladom na vystavenie faktúr na nájomné je existencia nájomnej zmluvy. Žalobca však existenciu ním tvrdenej nájomnej zmluvy nepreukázal hoci tvrdil, že nájomná zmluva bola uzavretá. Po vykonanom dokazovaní súd konštatuje, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o nájomnej zmluve, a teda že žalovaný s Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde žiadnu nájomnú zmluvu uzavrel. Vzhľadom na uvedené sa vystavenie faktúr, od ktorých si žalobca odvodzuje svoj nárok, javí ako neoprávnene, keďže nebol preukázaný nájomný vzťah medzi žalovaným a Roľníckym družstvom Družstevná pri Hornáde. Ako uviedol žalovaný, ani kúpna zmluva ani opatrenie KS Košice nepreukazujú existenciu nájomnej zmluvy medzi žalovaným a úpadcom. Opatrenie je rozhodnutie procesnej povahy, ktorým konkurzný súd iba ukladá správcovi konkurznej podstaty povinnosti (ust. § 66b ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom od 01.02.2001), resp. udeľuje súhlas na predaj majetku úpadcu, pričom nezakladá (nekonštituuje) žiaden nájomný vzťah medzi žalovaným a úpadcom, ani nepotvrdzuje existenciu (pravosť) postupovanej pohľadávky. Kúpnou zmluvou teda správca postúpil na žalobcu pohľadávku na nájomné, ktorá v danej dobe neexistovala.
15. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný uznal uplatnenú pohľadávku, a to tým, že právny zástupca žalovaného pri mimosúdnych rokovaniach nepoprel existenciu predmetnej pohľadávky súd uvádza: Výslovné nepopretie uplatnenej pohľadávky pri rokovaniach o mimosúdnom vybavení veci v čase pred podaním žaloby neznamená uznanie dlhu. Uznanie dlhu ako zabezpečovací inštitút zlepšuje procesné postavenie veriteľa a pokiaľ je urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvratiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trvá. Aby uznanie záväzku bolo účinné, zákon požaduje splnenie určitých požiadaviek. Ide o jednostranný právny úkon urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi a to v písomnej forme ( s výnimkou § 407 ods.2 a 3). Z hľadiska obsahu ObZ vyžaduje uznanie určitého záväzku a to jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť rešpektujúc požiadavky kladené na právne úkony t.j záväzok bude určito a zrozumiteľne identifikovaný, pričom nesmie byť zameniteľný s iným záväzkom. Z emailovej komunikácie medzi právnymi zástupcami sporových strán predloženej žalobcom (viď čl. 29-31) nevyplýva uznanie záväzku a možno súhlasiť so žalovaným, že v celej predloženej komunikácii zástupca žalovaného ani raz neuvádza, že by „uznával“ pohľadávku žalobcu z údajného „nájomného vzťahu“. Táto komunikácia neobsahuje právnymi predpismi vyžadovaný určitý a výslovný prejav vôle žalovaného smerujúci k uznaniu žalobcovej pohľadávky.
16. Súd ( až na výnimky) buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej aktivity strán sporu. Limitom uplatňovania prejednacieho princípu je koncentrácia konania, a to jednak zákonná a sudcovská pri ktorej procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr. Fundamentálnymi povinnosťami sporových strán v konaní, tak ako uvádzal už v bodoch 12 a 13 tohto rozsudku sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu svedčiace v prospech tejto strany a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými prostriedkami, pričom sa vyžaduje včasnosť použitia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Súd nevyhovel návrhu žalobcu podanom na pojednávaní na vypočutie správcu konkurznej podstaty úpadcu Roľníckeho družstva Družstevná pri Hornáde, pretože ho prezentoval až na pojednávaní, pričom
tak mohol urobiť už v lehote, ktorú mu súd stanovil pri vzájomných vyjadreniach strán sporu a v tomto prípade by mal žalovaný priestor reagovať na uvedený návrh čo nakoniec na pojednávaní žalovaný aj urobil a vyjadril nesúhlas ako aj dôvody nesúhlasu. Nemožno hovoriť o tom, že žalobca o týchto okolnostiach, ku ktorým mal vypovedať svedok nevedel alebo ich nemohol predvídať alebo že tieto vyšli najavo až potom ako mal povinnosť označiť skutočnosti a predložiť dôkazy. Žalovaný už v odpore voči platobnému rozkazu poukazoval na neexistenciu nájomnej zmluvy a neoprávnenosť vystavených faktúr za nájom. Žalobca hoci mal dostatočný časový priestor k tomu reagoval len konštatovaním, že nájomný vzťah existoval avšak toto tvrdenie nepreukázal. Súd uvádza, že ani výsluch svedka s ohľadom na tvrdenia žalobcu a to že správca úpadcu nájomnú zmluvu žalovanému doručil podpísanú jednostranne a čakal na to, aby ju protistrana podpísala a vrátila späť by neprispelo k preukázaniu existencie písomnej nájomnej zmluvy a v tomto súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného, že tento návrh ak taký existoval čo by správca mohol potvrdiť( žalobca súdu nepredložil ani tento návrh nájomnej zmluvy podpísaný správcom) bol podpísaný jednostranne, to znamená, že nie je to nájomná zmluva, ale iba návrh a keďže ako tvrdí žalobca, správca ho mal doručovať žalovanému v písomnej forme, v zmysle ustanovenia Občianskeho zákonníka si vymienil uzavretie zmluvy písomnou formou. Neakceptácia alebo nevyjadrenie sa k návrhu, neznamená prijatie návrhu ak súčasne si správca ako tvrdí žalobca vyžiadal uzavretie v písomnej forme, to znamená, že k prijatiu tohto návrhu môže dôjsť len písomnou formou. V kontexte týchto zistení tak aj samotné faktúry a ich obsah , ktoré súdu ako listinné dôkazy nepredložil žalobca ale žalovaný na pojednávaní vyznievajú v neprospech tvrdení žalobcu o uzavretí nájomnej zmluvy a existencii zmluvného vzťahu medzi žalovaným a úpadcom.
17. Žalovaný v priebehu konania spochybňoval žalobcom uplatnený nárok a to čo do základu, aj čo do výšky. Žalobca do dnešného dňa nepredložil dôkaz o existencii nájomnej zmluvy, z ktorého by vyplývalo, kedy bola nájomná zmluva uzavretá, kto ju uzavrel a aký mala obsah (predmet nájmu, výška nájomného, splatnosť nájomného,...). Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. V civilnom sporovom konaní platí, že vykonávaniu dôkazov predchádza identifikácia skutkových tvrdení strán sporu na sporné a nesporné. Dokazovanie vykonáva súd prvej inštancie iba v prípade sporných skutkových tvrdení strán sporu a naopak, nevykonáva dokazovanie na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán sporu. Citované ustanovenie § 151 CSP kladie na účinné popretie skutkových tvrdení protistrany kvalitatívne nároky pod podmienkou ich neúčinnosti. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť podporené uvedením vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach. Stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Keďže v priebehu konania žalovaný účinným spôsobom poprel skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že uzatvorili nájomnú zmluvu, titulom ktorej si žalobca uplatňuje istinu vo výške žalovanej sumy 20.736,39 eura s príslušenstvom, tieto skutkové tvrdenia žalobcu neboli nesporné. Len nesporné skutkové tvrdenia musia tvoriť základ zisteného skutkového stavu veci, z ktorého súd vychádza aj pri meritórnom rozhodnutí. Žalobca nepreukázal predloženými dôkazmi existenciu nájomného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným a z toho vyplývajúcu povinnosť žalovaného zaplatiť nájomné, ktorej splnenia sa žalobca v tomto konaní domáha. Žalobca tak zjavne nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenie pohľadávky voči žalovanému. Vzhľadom na tieto závery bolo potrebné žalobu zamietnuť.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
18. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol žalovaný úspešný keď žaloba voči nemu bola zamietnutá, preto mu súd priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v súlade s nižšie cit. zákonným ustanovením.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.