Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/89/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Klepancovej a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: R. E., bytom R., N. XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou - JUDr. Martin Modlitba, s.r.o., Bratislava, Jelenia 11, IČO: 36 863 963, proti odporcovi: AUKČNÁ AGENTÚRA, s.r.o., Trnava, Františkánska 22, IČO: 36 717 525, zastúpený advokátkou Mgr. Adriana Sojková, Dubnica nad Váhom, Dukelská štvrť 1401, o zaplatenie 3.590,55 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. -119 zo dňa 25. februára 2011, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia súd prvého stupňa samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Navrhovateľ sa v konaní domáhal od odporcu zaplatenia istiny vo výške 1.000,- eur ako zostávajúcej časti dražobnej zábezpeky. V priebehu konania svoj návrh rozšíril na sumu 3.590,55 eur. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa v rámci vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ sa zúčastnil dobrovoľnej dražby dňa 18.09.2009 pod č. 07/2009 v sídle odporcu. Dražba sa konala na základe zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 05.08.2009 uzavretej podľa ust. o dobrovoľných dražbách medzi navrhovateľom dražby v 1. rade Mgr. Ing. Pavlom Korytárom, správcom úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v konkurze a navrhovateľom v 2. rade TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o., Trnava a odporcom, ako dražobníkom. Navrhovateľ sa predmetnej dražby zúčastnil ako záujemca a zaplatil dražobnú zábezpeku vo výške 49.000,- eur. Dražba č. 07/2009 bola zmarená navrhovateľom, ktorý riadne a včas nezaplatil cenu dosiahnutú vydražením, teda z dôvodu na strane navrhovateľa ako vydražiteľa, čo medzi účastníkmi konania nebolo sporné. Navrhovateľ žiadal od odporcu vrátenie časti dražobnej zábezpeky pôvodne vo výške 1.000,- eur, čo následne rozšíril na sumu, ktorá je predmetom konania. Svoj nárok opieral o ustanovenie veta tretia zákona o dobrovoľných dražbách, z ktorej vyvodil všeobecný limit odmeny dražobníka bez ohľadu na to, kto je navrhovateľom dražby. Súd prvého stupňa po preskúmaní zmluvy o vykonaní dražby č. 07/2009 zo dňa 05.08.2009 a zmluvy o opakovanej dražbe č. 10/2009 zo dňa 09.10.2009 zistil, že obsahujú všetky obligatórne náležitosti ustanovené zákonom o dobrovoľných dražbách. Svoje závery súd prvého stupňa právne odôvodnil výkladom ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, pričom ustálil, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na prípady, ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ. Toto vyplýva zo systematického výkladu citovaného ustanovenia, ktoré vyslovene upravuje prípady, kedy navrhovateľom dražby je záložný veriteľ a upravuje v tomto prípade limity vzťahujúce sa na odmenu dražobníka. Ak by zákonodarca mal v úmysle ustanoviť rovnaké limity aj pre iné prípady dražby, bol by toto v zákone

výslovne uviedol. Takýto výklad potvrdzuje aj dôvodová správa k predmetnému zákonu. Preskúmavané dražby sú dražbami, na ktoré sa táto zákonná úprava nevzťahuje, keďže navrhovateľmi neboli záložní veritelia, ale vlastníci nehnuteľností. Dražobná zábezpeka zložená navrhovateľom vo výške 49.000,- eur je sumou, ktorá pokrýva odmenu dražobníka a bola v celom rozsahu spotrebovaná sumou, ktorú si platne dohodli v zmluve o vykonaní dražby jej navrhovatelia s dražobníkom. Vzhľadom na spotrebovanie celej sumy dražobnej zábezpeky na sumu zodpovedajúcu odmene dražobníka sa súd prvého stupňa ďalej nezaoberal účelnosťou nákladov dražobníka na inzerciu a odmenu notára v súvislosti s opakovanou dražbou č. 10/2009, ktoré sumy navrhovateľ v konaní spochybnil. Na základe takýchto skutkových zistení a právneho posúdenia zákonnej úpravy súd prvého stupňa návrh zamietol.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas podal odvolanie včas navrhovateľ. Z odvolania vyplýva, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľ má za to, že zákonný limit pre odmenu dražobníka podľa ustanovenia § 25 ods. 2 veta tretia zákona o dobrovoľných dražbách sa vzťahuje aj na prípady, kedy navrhovateľom dražby nie je záložný veriteľ. Zmluvná voľnosť je limitovaná určitými princípmi, a to ako princípom dobrých mravov, tak princípom poctivého obchodného styku formulovaného v . Odvolateľ považuje zmluvy o vykonaní dražby za neplatné z dôvodu ich rozporu s ustanovením v spojení s ustanovením zákona o dobrovoľných dražbách a ustanovenia . Zmluvy o vykonaní dražieb nie sú dostatočne určité v časti vymedzujúcej nehnuteľnosti, ktoré majú byť predmetom dražby. V čase uzavretia zmlúv nebolo zrejmé, ktorý z navrhovateľov bol v danom momente oprávnený navrhnúť vykonanie dražby konkrétnych nehnuteľností, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť týchto zmlúv. Za nesprávne považoval aj závery súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa účelnosti ďalších nákladov zmarenej a opakovanej dražby. To, že sa zábezpeka použije na úhradu nákladov dražby neznamená, že sa tak stane bez ďalšieho, t.j. bez potreby vykonania právneho úkonu započítania týchto vzájomných nárokov vydražiteľa a dražobníka. K započítaniu pohľadávky odporcu na úhradu nákladov zmarenej a opakovanej dražby došlo v momente, kedy bol navrhovateľovi doručený odpor odporcu, t.j. dňa 31.08.2010. K použitiu zábezpeky tak mohlo dôjsť až súčasne s doručením odporu navrhovateľovi, a teda navrhovateľov nárok odporca uspokojil až po podaní žaloby, ktorá bola podaná dôvodne. Namietal, že súd prvého stupňa odmietol vykonať navrhované dôkazy súvisiace so skúmaním účelnosti nákladov vynaložených na zmarenú a opakovanú dražbu. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporcu zaviaže zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.590,55 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 26.02.2010 do zaplatenia.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca. Nesúhlasí s argumentáciu navrhovateľa, podľa ktorej zákonným kritériom pre posúdenie dohody o odmene dražobníka ako právneho úkonu proti dobrým mravom je zákonný limit formulovaný v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách. Nezodpovedá to systematickému, logickému ani legálnemu výkladu príslušných ustanovení zákona. Racionálnym a právne relevantným dôvodom, prečo zákonodarca limituje znášanie odmeny dražobníka vlastníkom predmetu dražby, je ochrana tohto subjektu v prípadoch, keď do jeho vlastníckeho práva zasahuje tretia osoba - záložný veriteľ. V prípadoch, kedy sa jedná o dražbu, na ktorej sa dražobník dohodol s vlastníkom zákon pri zachovaní zásady zmluvnej slobody a rovnosti subjektov nemôže výšku odmeny dražobníka limitovať. V prejednávanej veci si vlastník nehnuteľností s dražobníkom dohodli odmenu vo výške 7% z výťažku predaja predmetu dražby, čo nemožno posudzovať ako odmenu dojednanú v rozpore s dobrými mravmi. Takáto výška podielovej odmeny nie je neobvyklá a v praxi dražobných spoločností je odmenou bežnou, pričom táto sa pohybuje až do výšky 20%. Poukázal na skutočnosť, že predmetnom dražby bolo viacero nehnuteľností viacerých vlastníkov, a teda nie je žiaden dôvod posudzovať odmenu dražobníka z hľadiska domnelých zákonných limitov ako súčet výťažkov zo speňaženia všetkých nehnuteľností rôznych vlastníkov. V súvislosti s napadnutím zmlúv o vykonaní dražby uviedol, že právne posúdenie platnosti zmlúv súdom prvého stupňa považuje za správne. Subjektívna nezrozumiteľnosť časti zmlúv o vykonaní dražby pre navrhovateľa nemôže byť dôvodom vyslovenia neplatnosti ktorejkoľvek z týchto zmlúv. Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa ohľadne započítania vzájomných nárokov vydražiteľa a dražobníka uviedol, že navrhovateľ nemá voči odporcovi pohľadávku vo výške dražobnej zábezpeky a odporca nemá povinnosť vrátiť navrhovateľovi dražobnú zábezpeku v zloženej výške. Navrhovateľ by mal pohľadávku voči odporcovi len v prípade, ak by po úhrade nákladov dražby a opakovanej dražby zostala časť dražobnej zábezpeky, a aj to v rozsahu takto nespotrebovanej časti. Pohľadávka na vrátenie celej dražobnej zábezpeky vznikne len tomu účastníkovi dražby, ktorý predmet dražby nevydražil, nie však tomu, kto dražbu zmaril. Za nesprávny pokladá aj

názor, že náklady dražby (odmena notára, náklady na inzerciu atď.) sú pohľadávkou navrhovateľa voči odporcovi. Právna argumentácia navrhovateľa vyplýva z nepochopenia inštitútu započítania a z mylnej aplikácie započítania na právnu úpravu použitia zloženej zábezpeky na úhradu nákladov dražby. Zákon o dobrovoľných dražbách odlišuje zákonné splnomocnenie dražobníka na použitie cudzích finančných prostriedkov (dražobnej zábezpeky), na úhradu pohľadávok voči tretím osobám a úhradu svojej odmeny, ktoré by inak boli uhradené z výťažku, od inštitútu započítania. To, že odporca v odpore proti platobnému rozkazu použil výraz, že suma bola „započítaná“ v súlade s ust. § 25 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách, nebol použitý v zmysle právneho inštitútu započítania, ale v zmysle pojmu „zúčtovaná“ tak, ako to má na mysli ust. § 25 ods. 4 zákona. Navrhovateľ bol písomne informovaný o spotrebovaní celej výšky dražobnej zábezpeky a o tom, že nemá nárok na vrátenie čo i len časti dražobnej zábezpeky, ešte pred podaním žaloby. Odporca s poukazom na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - ďalej len ), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (, 204 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva:

Námietka odvolateľa, ktorá je ťažiskom sporu a ktorá bola aj základom odvolania, je výklad ustanovenia § 25 ods. 2 veta tretia zákona o dobrovoľných dražbách ako zákonného limitu pre odmenu dražobníka. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia správne dospel k záveru, že toto ustanovenie nemožno použiť na preskúmavaný právny vzťah. odvolací súd len dodáva, že výklad odvolateľa nemá oporu v zákonnej dikcii. Predmetné ustanovenie explicitne obsahuje reštrikciu okruhu účastníkov, na ktorých právne vzťahy je možné takýto limit použiť, a to výlučne pre prípady, kedy navrhovateľom dražby je záložný veriteľ. Aj z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. V prípade, kedy je rozhodujúcim poskytnúť výklad pojmu, ktorý navodzuje viaceré možné výklady, treba vziať do úvahy aj kontext znenia zákonného ustanovenia a jeho súvsťažnosť k ostatným obdobným ustanoveniam (t.j. celý kontext úpravy nákladov dražby). Týmto spôsobom možno, a to ako gramatickým výkladom, tak výkladom ratione legis, dospieť k záveru, že zákonodarca nemal v úmysle obmedziť vlastníka nehnuteľností a dražobníka pri dohode o odmene, ale výkladom rešpektujúcim princípy normotvorby je potrebné ustáliť, že odsek 2 ustanovenia § 25 zákona o dobrovoľných dražbách je výlučne limitom vzťahujúcim sa na prípady, kedy je navrhovateľom dražby záložný veriteľ. Zároveň odvolací súd konštatuje čo sa týka výšky dojednanej odmeny dražobníka, že nemožno hovoriť o možnosti korekcie inštitútom dobrých mravov a zároveň sa dovolávať ochrany prostredníctvom princípu poctivosti obchodného styku minimálne z dôvodu, že právna úprav dobrovoľnej dražby nemá žiadne zákonné prepojenie na (nemožno ho použiť ani subsidiárne, keďže nejde o vzťah lex generalis a lex specialis). Dobré mravy dohodnutou výškou odmeny dražobníka porušené neboli, nejde o šikanózny výkon práva alebo o úkon, ktorý by sa svojou podstatou priečil zaužívanej a všeobecne rešpektovanej právnej praxi.

V súvislosti s tvrdenou absolútnou neplatnosťou zmlúv z dôvodu nedostatkov týkajúcich sa výšky dohodnutej odmeny a nezrozumiteľnosti zmlúv v častiach týkajúcich sa označenia prevádzaných nehnuteľností dospel odvolací súd k záveru, že predložené zmluvy sú zmluvami medzi tretími osobami (odlišnými od navrhovateľa ako účastníka dražby), medzi ktorými predmet zmluvy nebol sporný a v čase konania dražby bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom dražby, a sú úkonmi vyhotovenými v súlade so zákonom o dobrovoľných dražbách. Napokon, navrhovateľ bol pri prvej dražbe úspešným vydražiteľom a takúto neplatnosť nenamietal. Až jeho konaním sa stala dražba zmarenou a musela sa konať druhá dražba, opäť neúspešná. Dôsledkom takéhoto konania navrhovateľa je aj to, že zábezpeka, ktorú pre účely dražby zložil, sa prirodzene spotrebovala na náklady, ktoré zákon vopred predvída. Hlavným nákladom spojeným s dražbou je odmena dražobníka a zábezpeka sa prioritne používa na účely tejto odmeny. Použitie zábezpeky na odmenu dražobníka je upravené priamo v zákone o dobrovoľných dražbách, pričom spôsob úhrady nákladov dražby zákon definuje tak, že „zábezpeka zložená vydražiteľom vrátane jej príslušenstva sa použije na úhradu nákladov zmarenej dražby“, t.j. aj odmeny dražobníka. Nie je potrebný žiaden osobitný započítací úkon zo strany dražobníka, keďže účelom zábezpeky je práve pokrytie takýchto nákladov bez potreby odsúhlasenia výšky nákladov účastníkom dražby. Dokonca v ust. § 25 ods. 5 zákona o dobrovoľných dražbách zákonodarca predvída aj situáciu, kedy vydražiteľ, ktorý spôsobil zmarenie dražby, je povinný na vyzvanie dražobníka uhradiť tú časť nákladov dražby, ktorú nepokrýva dražobná zábezpeka ním zložená, čo platí aj na náklady opakovanej dražby konanej v dôsledku zmarenia predchádzajúcej dražby vydražiteľom. Teda odporca by v zásade mohol pristúpiť ešte aj k vymáhaniu nákladov, ktoré zostali zloženou zábezpekou neuhradené.

V súvislosti s námietkou súdom nevykonaného dokazovania navrhnutého navrhovateľom odvolací súd konštatuje, že nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie za účelom ustálenia celkových nákladov dražby, keďže z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľom zložená zábezpeka bola spotrebovaná na úhradu nákladov dražby spočívajúcich v odmene dražobníka. Nárok uplatnený v konaní vychádzal z predpokladu, že celkové náklady dražby boli nižšie ako suma zložená zábezpekou. Predpoklad navrhovateľa vymedzujúci predmet konania, že náklady dražby činia len sumu 41.974,52 eur, sa v konaní ukázal ako nesprávny. Vykonané dokazovanie, ktorého výsledkom je zistenie skutkového stavu svedčiaceho o tom, že náklady dražby túto sumu prevyšujú (dokonca aj sumu zloženej zábezpeky) vedie k právnemu záveru, že opodstatnenosť uplatneného nároku na zaplatenie sumy uplatnenej v konaní navrhovateľom nebola osvedčená, táto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a každé ďalšie navrhnuté dokazovanie týkajúce sa nákladov ešte prevyšujúcich sumu 49.000,- eur nepovedie k odlišnému záveru.

Odvolací súd plne sa stotožňujúc s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa ho v zmysle potvrdil a s poukazom na ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa ustanovenia samostatným uznesením, keďže s poukazom na ustanovenie o náhrade trov konania na súde prvého stupňa napadnutým rozhodnutím nerozhodol.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.