Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Tos-37-2012.pdf
PDF · 74.84 KB
Case nature
Subarea
1Tos/37/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Márie Urbanovej, na neverejnom zasadnutí konanom 19. júna 2012 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným G. C. proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9Nt/1/2012-23 z 12.4.2012 a takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného G. C. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.
odôvodnenie:
Okresný súd Dolný Kubín uznesením, č.k. 9Nt/1/2012-23 z 12.4.2012 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného G. C. na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 9T/17/2010.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v podstate tým, že v danom prípade neboli naplnené zákonné predpoklady pre povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci, nakoľko nevyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine. Poukázal na to, že odsúdený svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych dôkazov, čo sa v rozhodovanej veci nestalo realitou. Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť odsúdený, a to priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 12.4.2012 na Okresnom súde Dolný Kubín, na ktorom bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Zahlásenú sťažnosť odôvodnil nasledovne: „Pridržiavam sa obsahu dôvodov uvedených v mojom návrhu na povolenie obnovy konania v celom rozsahu. Nad rámec uvádzam ešte nasledovné: Z dikcie ust. § 2 ods. 10 Tr. por. vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Súčasne vyplýva, že právo (nie povinnosť) obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že OČTK preukazujú vinu obvinenému a nie obvinený dokazuje svoju nevinu. Toto je elementárna zásada trestného procesu v systéme trestného práva na Slovensku. Jediným objektívnym dôkazom v tejto trestnej veci je zvukový záznam, ktorý (aj podľa výpovede poškodeného O.) zaznamenáva celý dej skutku tak, ako je uvedené v obžalobnom návrhu. Je preto zarážajúce, že aj napriek upozorneniu zo strany súdu, že sa nejedná o zabezpečenie dôkazu zákonným spôsobom, prokurátor konajúci v tejto trestnej veci nekonal. Totižto práve z tohto jediného objektívneho dôkazu vyplýva, že svojím konaním som nenaplnil subjektívnu stránku skrutkovej podstaty trestného činu. Neprináleží mi hodnotiť rozporuplné výpovede poškodeného O.. Toto je úlohou
všeobecného súdu. Napriek tomu je nepochybné, že ak by predmetný zvukový záznam bol pripustený ako dôkaz v konaní - preukázalo by to objektívne zistenie skutkového deja v inkriminovanom čase, ergo preukázanie mojej neviny. V napadnutom rozhodnutí súd konštatuje, cit.: "...Odsúdený C. zároveň v záverečnej reči priznal, že za poškodeným si išiel pre svoje peniaze." Toto tvrdenie je vytrhnuté z kontextu, nakoľko som nikdy túto skutočnosť ani nepopieral ani nespochybňoval. Nemal som a ani nemám dôvod vypovedať niečo iné. Moja výpoveď v intenciách citovanej vety je len pravdivá - avšak nepriznal som sa k samotnému vydieraniu. Nemal som a ani nemám dôvod vypovedať niečo iné.(!) V prípade vykonania dokazovania pripustením (nového, zákonne získaného) dôkazu sa bude produkovať skutočnosť, ktorá preukáže diametrálne odlišne okolnosti uvádzané p. O.. Bude potom na úvahe súdu, aby sa vysporiadal s výpoveďou osobného priateľa a zároveň spoločníka - svedka K.. Je nielen prirodzené, ale aj logické, že takto blízky vzťah môže mať za následok iba chuť a ochotu „pomôcť"... Aj napriek tomu sa však domnievam, že v takomto prípade by mal súd postupovať použitím zásady "in dubio pro reo", ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí pravdepodobným, že tieto skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie; teda nie je treba, aby v tomto smere dospel súd k celkom bezpečnému záveru (R.č. 6/1968, zošit 1, str. 46). Na základe týchto skutočností preto navrhujem, aby súd podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku vo veci sám rozhodol a vydal rozhodnutie, ktorým sa povoľuje obnova konania v hore uvedenej trestnej veci.“
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci zodpovedá tiež stavu veci a zákonu.
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia v celom rozsahu odkazuje.
Odsúdený G. C. sa domáhal obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 9T/17/2010, v ktorej bol rozsudkom z 21.12.2010 v spojení s uznesením tunajšieho krajského súdu, sp.zn. 3To/6/2011 z 10.2.2011 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Odsúdený svoj návrh na obnovu konania odôvodnil v podstate tým, že po vykonaní ním navrhnutých dôkazov (znalecký posudok znalca z odboru kriminalistika, odvetvie fonoskopia, prepis hovorov tiesňovej linky operačného strediska OR PZ Dolný Kubín z 23.11.2009, opakovaný výsluch poškodeného M. O.) sa domnieva, že nemohla byť v žiadnom prípade naplnená skutková podstata trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zák. Nakoľko sa súd prikláňal k výpovediam svedkov a poškodeného, domnieva sa, že sa jedná o jednoznačný dôkaz, ktorý môže ich tvrdenia vyvrátiť.
Podľa súdnej praxe (Rt 72/1980) dôkazom súdu predtým neznámym môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom, ako napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove v podstatných bodoch zmení svoju výpoveď, v ktorom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody, na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V konaní o povolení obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní
vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou, či rešpektoval zásadu bezpro-strednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988). V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní (Rt 6/1997).
V danom prípade však ani krajský súd žiaden z dôvodov uvádzaných odsúdeným v jeho návrhu na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp.zn. 9T/17/2010 z rovnakých dôvodov ako súd prvého stupňa nevyhodnotil ako novú skutočnosť a ani ako dôkaz s novým obsahom. Skutočnosť, že sa súdený skutok stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozhodnutí (rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/17/2010-462 z 21.12.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, č.k. 3To/6/2011-509 z 10.2.2011) a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani s časovým odstupom, spochybnená. S argumentáciou odsúdeného v tomto smere sa už náležitým spôsobom vysporiadal okresný súd, ktorý rozhodol správne, keď jeho návrh na povolenie obnovy konania zamietol.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom prostriedku a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v opravnom konaní. Nadriadený súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v prevažujúcej miere primárne namieta hodnotenie dôkazov vykonané súdom prvého stupňa v základnom konaní. Sťažnosť je v podstate založená na opakovaných dôvodoch uvedených odsúdeným v konaní o povolenie obnovy konania, s ktorými sa už náležitým a dostatočným spôsobom vysporiadal súd prvého stupňa, v dôsledku čoho nepovažoval nadriadený súd za potrebné ich inými slovami opakovať.
Oproti pôvodnému konaniu ani podľa nadriadeného súdu nevyšla najavo žiadna nová skutočnosť ani dôkaz, ktorý by bol súdu skôr neznámy (teda ani taká skutočnosť alebo dôkaz, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zjavnom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom odsúdeného, alebo uložený druh trest by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu).
Aj podľa názoru krajského súdu žiaden z dôvodov uvádzaných odsúdeným nebol vzhľadom na uvedené spôsobilým pre povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci.
S ohľadom k uvedenému krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného G. C. postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol ako nedôvodnú.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.